Podcast o Psychológia vývinu detskej osobnosti

Kapitoly

Príbeh dvoch študentov

Temperament - náš hardvér

Charakter - náš softvér

Ako si vybudovať cnosti

Čo nás poháňa vpred

Štyri druhy záujmov

Vnútorný motor vs. vonkajšie odmeny

Softvér zvaný rodina

Kód pre cudzích a kód pre našich

Viac ako len IQ

Gardnerov zoznam talentov

Náš jedinečný profil

Zhrnutie a záver

Přepis

Viktória: Predstavte si študenta Adama. Práve dostal výsledky testu z matiky a... neprešiel. Jeho reakcia? Pokrčí plecami, povie si "dobre, tak nabudúce musím viac zabrať" a začne si plánovať doučovanie. A teraz si predstavte jeho spolužiačku Emu. Rovnaký test, rovnaký výsledok. Ema tresne zošitom o lavicu, v očiach má slzy hnevu a celý deň je podráždená na celý svet.

Viktória: Počúvate Studyfi Podcast. Peter, dvaja ľudia, rovnaká situácia, a úplne iný vesmír reakcií. Čo sa to tam deje?

Peter: To je perfektný príklad na úvod do psychológie osobnosti, Viki. To, čo si opísala, je v podstate rozdiel v temperamente.

Viktória: Temperament. To znie ako niečo, čo sa nedá ovplyvniť.

Peter: A máš pravdu. Predstav si temperament ako hardvér, s ktorým sa narodíš. Sú to vrodené vlastnosti, ktoré určujú, ako emocionálne reagujeme na podnety. Adam je zrejme pokojnejší typ, Ema zase výbušnejšia.

Viktória: Takže učiteľ nemôže prísť a povedať Eme, aby "nebola taká"?

Peter: Presne tak. Snažiť sa zmeniť niečí temperament je ako snažiť sa zmeniť farbu jeho očí. Nemožné. Čo sa však dá, je naučiť sa svoj temperament vedome ovládať. Ema sa môže naučiť techniky, ako zvládať hnev, ale jej prvá, inštinktívna reakcia bude zrejme vždy silnejšia.

Viktória: Dobre, takže temperament je hardvér. A čo je potom softvér, ktorý na ňom beží?

Peter: To je charakter! Charakter sú vlastnosti spojené s morálkou a hodnotami. A táto časť osobnosti je, na rozdiel od temperamentu, extrémne ovplyvniteľná výchovou a prostredím.

Viktória: Takže tu už sa rodičia a učitelia nemôžu vyhovárať, že "on už je taký".

Peter: Presne! Charakter sa buduje. Psychológ Jean Piaget popísal, ako sa vyvíja naša morálka. Malé deti majú skôr individuálne rituály, potom preberajú pravidlá od autorít – to je heteronómna morálka – a nakoniec, asi od ôsmich rokov, si začínajú tvoriť vlastné, autonómne morálne zásady.

Viktória: Fajn, takže charakter sa dá formovať. Ale ako? Čo by sme mali u seba alebo čo by mali učitelia u nás podporovať?

Peter: Skvelá otázka. Podľa psychológov Patersona a Seligmana existuje celý zoznam takzvaných cností, ako sú múdrosť, statočnosť, humánnosť či spravodlivosť.

Viktória: To znie dosť abstraktne.

Peter: Súhlasím, ale prejavujú sa cez veľmi konkrétne veci. Múdrosť sa prejaví napríklad ako zvedavosť a láska k učeniu. Statočnosť ako vytrvalosť, keď sa ti nedarí. A humánnosť? To je jednoducho láskavosť a sociálna inteligencia.

Viktória: Čiže to nie sú len nejaké vznešené slová, ale vlastne každodenné návyky a postoje, ktoré môžeme trénovať.

Peter: Presne tak. Každý deň máme šancu byť o kúsok zvedavejší, odvážnejší alebo láskavejší. A práve to formuje náš charakter.

Viktória: Takže ak charakter sú naše každodenné návyky, čo nás potom motivuje ich budovať? Čo nás vlastne poháňa vpred?

Peter: Výborná otázka. Psychológovia to nazývajú zameranosť osobnosti. V podstate ide o to, na aké ciele sa sústredíme. A tu vstupujú do hry tri kľúčové veci: naše potreby, záujmy a hodnoty.

Viktória: Potreby, to znie ako Maslowova pyramída, však? Najprv jedlo a bezpečie, až potom tie vyššie veci?

Peter: Presne tak. Maslow hovoril o deficitných potrebách – to je to jedlo, strecha nad hlavou. Až keď sú naplnené, môžeme sa sústrediť na rozvojové potreby. Teda na to, kým sa chceme stať.

Viktória: Dobre, potrebám rozumiem. A čo tie záujmy? Ako tie ovplyvňujú naše smerovanie?

Peter: Záujmy sú vlastne dlhodobé a vedomé aktivity. Môžeme ich rozdeliť do štyroch hlavných kategórií. Po prvé, poznávacia zameranosť.

Viktória: To je keď niekto hltá knihy o vesmíre a pozerá všetky dokumenty, čo nájde?

Peter: Presne. Potom je sociálna zameranosť – vstupuješ do klubov, chodíš na súťaže, diskutuješ. Tretia je praktická... staviaš modely, zbieraš známky, programuješ.

Viktória: A tá posledná?

Peter: Hodnotová zameranosť. Tá je najsilnejšia. Znamená, že si ochotný pre svoj záujem niečo obetovať. Šetríš si na nový foťák alebo prekonáš lenivosť a ideš trénovať.

Viktória: Toto všetko znie ako vnútorná motivácia. Ale čo také známky v škole alebo sľúbený darček za vysvedčenie?

Peter: To je skvelý postreh! To, čo vychádza zvnútra – tvoje potreby a záujmy – to sú motívy. Sú to tvoje osobné hnacie sily. Ale tie vonkajšie podnety... príkazy, odmeny, tresty... to sú incentívy.

Viktória: Takže učenie sa pre radosť je motív, ale učenie sa pre nový mobil je incentíva.

Peter: Presne tak. Oboje funguje, ale ten vnútorný motor, ten motív, je z dlhodobého hľadiska oveľa udržateľnejší.

Viktória: Spomínali sme, čo formuje človeka zvnútra. Ale čo vonkajšie prostredie? Napríklad rodina?

Peter: Absolútne kľúčové. Sociológ Pierre Bourdieu to nazval habitus. Predstav si to ako taký mentálny softvér, ktorý ti rodina nainštaluje.

Viktória: Softvér? To znie... trochu desivo.

Peter: Je to len metafora. Ide o zvyky, spôsob myslenia, správania, dokonca aj gestá, ktoré preberáme. Tento prvotný habitus potom ovplyvňuje, ako sa nám bude dariť neskôr, napríklad v škole.

Viktória: Počkaj, takže to, ako sa doma rozprávame, môže ovplyvniť moje známky z literatúry?

Peter: Presne. Bourdieu to nazval jazykový kapitál. Spôsob, akým používaš jazyk, je obrovskou súčasťou tvojho habitusu. Problém je, že škola často predpokladá, že všetci máme rovnaký „softvér“, ktorý presne pasuje do jej systému.

Viktória: A keď niekto príde s iným „operačným systémom“, tak má problém. To je dosť nespravodlivé. Ako by s tým škola mala správne pracovať?

Peter: To je presne tá otázka za milión. A skvelý sociológ, Basil Bernstein, by povedal, že kľúčom je pochopiť, že neexistuje len jeden jazyk, ale rôzne „jazykové kódy“. Škola musí byť ako dobrý prekladač.

Viktória: Jazykové kódy? To znie ako niečo zo špionážneho filmu. Musím poznať nejaké tajné heslo, aby som dostala jednotku?

Peter: Skoro! Bernstein to rozdelil na dva hlavné typy. A keď to pochopíš, uvidíš to všade.

Peter: Prvý je „kontextovo závislý“ kód. Predstav si to ako vnútorný vtip medzi tebou a tvojimi najlepšími kamošmi. Používate skratky, narážky, nedopovedané vety... a všetci presne viete, o čom je reč.

Viktória: Áno, to poznám. Ako keď s mojou sestrou povieme len „ten utorok“ a obe presne vieme, na ktorú katastrofu v kuchyni myslíme.

Peter: Presne toto! Informácia je zrozumiteľná iba v rámci tej vašej malej skupiny. A potom je tu ten druhý, „kontextovo nezávislý“ kód. Ten je ako keď ten istý príbeh musíš napísať do školského slohu alebo ho vysvetliť babke.

Viktória: Musím byť super presná, všetko opísať od začiatku do konca, aby to pochopil naozaj každý.

Peter: Bingo. A škola funguje takmer výlučne na tomto univerzálnom, kontextovo nezávislom kóde. Očakáva, že budeš veci vysvetľovať presne a pre všetkých zrozumiteľne.

Viktória: A keď príde dieťa, ktorého „domáci jazyk“ je ten závislý na kontexte, tak je stratené. Neprospieva, lebo jednoducho nerozumie jazyku, ktorým sa v škole komunikuje.

Peter: Presne tak. Nie je to o inteligencii, ale o kompatibilite kódov. Ideálny prístup školy je rešpektovať kód žiaka ako vstupný bod. Učiteľ by mal byť akýmsi prekladateľom, ktorý mu pomôže osvojiť si aj ten univerzálny kód.

Viktória: Takže nejde o to zmazať jeho pôvodný jazyk, ale pridať k nemu nový.

Peter: Výborne si to zhrnula. A to nás privádza k celostnému pohľadu na žiaka. Učiteľ by nemal brať do úvahy len jazyk, ale aj ďalšie individuálne charakteristiky. Poďme sa pozrieť na tú najznámejšiu – intelektové schopnosti.

Viktória: Spomínal si intelektové schopnosti. Väčšina z nás si asi hneď predstaví nejaký IQ test a jedno magické číslo, ktoré všetko určí. Ale svet asi nie je taký jednoduchý, však?

Peter: Našťastie nie je. Tá predstava jednej všeobecnej inteligencie je už dávno prekonaná. Dnes hovoríme skôr o tom, že každý z nás má viacero druhov inteligencie. A v tomto je veľmi známa teória Howarda Gardnera.

Viktória: To meno som už počula. Takže koniec jednému číslu? Ako to teda Gardner videl?

Peter: Gardner definoval inteligenciu ako schopnosť riešiť problémy alebo vytvárať veci, ktoré sú v našej kultúre cenné. Či už je to hudba, architektúra, šport alebo literatúra.

Viktória: Čiže nielen logické hádanky, ale aj reálne, tvorivé veci.

Peter: Presne tak. A dal si jednu dôležitú podmienku... každá takáto inteligencia musí mať svoje miesto, svoju reprezentáciu v mozgu. Nie je to len nejaký abstraktný koncept.

Viktória: To znie vedecky. Tak poďme na to. Aké typy inteligencie teda rozlíšil?

Peter: No, ten zoznam je celkom pestrý. Máme tu jazykovú, logicko-matematickú, hudobnú, priestorovú... to sú tie, ktoré si vieme celkom ľahko predstaviť.

Viktória: Jasné, básnici, matematici, hudobníci, architekti...

Peter: Presne. Ale potom pridal aj telesno-pohybovú. To sú športovci, tanečníci, chirurgovia... všetci, ktorí dokonale ovládajú svoje telo.

Viktória: A ja, keď sa snažím poskladať nábytok z Ikey a vždy mi zvýši jedna skrutka.

Peter: To sme asi viacerí. A potom sú tu dve veľmi dôležité — interpersonálna, čiže schopnosť rozumieť iným ľuďom, a intrapersonálna, teda schopnosť rozumieť sám sebe.

Viktória: A zostal pri tomto zozname? Alebo sa rodina inteligencií časom rozrástla?

Peter: Rozrástla. Neskôr pridal ešte prírodnú inteligenciu — schopnosť rozumieť prírode, ako mal napríklad Darwin. A chvíľu uvažoval aj o takzvanej existenčnej inteligencii... schopnosti klásť veľké otázky o živote a vesmíre.

Viktória: A prečo ju nakoniec nepridal?

Peter: Pretože sa zatiaľ nepodarilo presvedčivo dokázať, kde presne by v mozgu sídlila. Bol v tom dôsledný.

Viktória: Takže každý z nás má v sebe namiešaný takýto koktail schopností. Ako nejaký jedinečný inteligenčný odtlačok prsta.

Peter: Výborne povedané. A čo je kľúčové, tieto typy inteligencie sú na sebe nezávislé. To, že je niekto geniálny matematik, vôbec neznamená, že bude vedieť dobre komunikovať s ľuďmi.

Viktória: A to je pre učiteľov asi extrémne dôležité, však?

Peter: Absolútne. Neúspech žiaka v jednom predmete nemá žiadnu výpovednú hodnotu o jeho celkovom potenciáli. Ešte by som doplnil, že iný psychológ, Robert Sternberg, to zjednodušil na tri typy – analytickú, tvorivú a praktickú inteligenciu, čo pekne dopĺňa Gardnerov pohľad.

Viktória: Takže možností, ako byť inteligentný, je naozaj veľa.

Peter: Presne tak. Úlohou školy nie je hľadať len jeden typ, ale rešpektovať a rozvíjať profil každého jedného žiaka.

Viktória: Ak by sme to mali celé zhrnúť, zdá sa, že hlavným odkazom našej dnešnej epizódy je individualita. Či už hovoríme o jazykových kódoch alebo o rôznych typoch inteligencie, kľúčom je vždy rešpektovať jedinečnosť žiaka.

Peter: Zhrnula si to dokonale. Neexistuje jeden správny spôsob učenia, pretože neexistuje jeden typ žiaka. Dúfame, že sme vám, našim poslucháčom, dnes ponúkli pár užitočných pohľadov na to, ako sa učíme a premýšľame.

Viktória: Presne tak. Ďakujeme vám, že ste aj dnes počúvali Studyfi Podcast. Majte sa krásne a učeniu zdar!

Peter: Učeniu zdar! Počujeme sa nabudúce.