Podcast o Predškolská výchova a rola učiteľa

Kapitoly

Čo je predprimárne vzdelávanie?

Ciele a dimenzie edukácie

Štátny vzdelávací program

Funkcie a organizácia škôlky

Triedy a prijímanie detí

Dokumentácia v materskej škole

Čo je to edukácia?

Od vedomostí ku kompetenciám

Plánovanie a proces vzdelávania

Čo je to kurikulum?

Papier, realita a hlava

Veľký plán a vlastná cesta

Úvod do alternatívneho vzdelávania

Tradičné vs. Alternatívne

Čo je alternatívna škola?

Waldorfská škola: Hlava, srdce a ruky

Montessori: Pomôž mi, aby som to urobil sám

Freinetovská škola a zhrnutie

Přepis

Lukáš: Čo presne delí priemernú odpoveď od tej na jednotku pri téme predškolskej pedagogiky?

Barbora: Väčšinou je to jedna vec. Schopnosť prepojiť teóriu s praxou. Nejde len o odrecitovanie definícií, ale o pochopenie, prečo je materská škola postavená tak, ako je.

Lukáš: A presne to si dnes ukážeme. Toto je Studyfi Podcast.

Barbora: Tak poďme na to. Keď sa povie predškolská pedagogika, čo ti napadne ako prvé, Lukáš?

Lukáš: No, jasné, že škôlka. Deti od troch do šiestich rokov, ktoré sa hrajú a pripravujú na školu.

Barbora: Presne tak. Odborne to voláme predprimárna edukácia. Je to výchova a vzdelávanie pre deti zvyčajne od troch do šiestich rokov, hoci výnimočne sa môžu prijať aj deti od dvoch rokov.

Lukáš: A je to povinné, však? Aspoň pre tých najstarších.

Barbora: Áno, a to je kľúčová informácia. Od prvého septembra 2021 je pre každé dieťa, ktoré do konca augusta dovŕši päť rokov, predprimárne vzdelávanie povinné. To mení celý pohľad na škôlku, už to nie je len "stráženie detí".

Lukáš: To rozhodne nie. Takže aký je hlavný cieľ? Pripraviť ich na písanie a čítanie?

Barbora: To je len časť. Hlavným cieľom je celkový, alebo ak chceš, celostný rozvoj osobnosti dieťaťa. Bavíme sa o sociálno-emocionálnej, intelektuálnej, telesnej, morálnej a estetickej oblasti.

Lukáš: Znie to dosť komplexne. V podstate ide o to, aby dieťa bolo pripravené nielen na školu, ale aj na život v spoločnosti.

Barbora: Presne si to vystihol. A všetko sa to deje s ohľadom na ich vek a individuálne potreby. Základom je takzvaná pedocentrická orientácia.

Lukáš: Povedz to ešte raz? Pedo... čo?

Barbora: Pedocentrická. Znamená to, že dieťa je v centre všetkého. Jeho potreby, záujmy a predispozície sú základom pre všetky aktivity a metódy, ktoré učiteľka používa.

Lukáš: Dobre, takže dieťa je v centre. Aký je teda ten úplne najvyšší cieľ, ktorý chceme dosiahnuť?

Barbora: Ten hlavný cieľ je dosiahnuť optimálnu emocionálnu, sociálnu a kognitívnu úroveň. Toto je základ pripravenosti na školu a na život. Medzinárodne sa táto úroveň vzdelávania označuje ako ISCED 0.

Lukáš: ISCED 0. To znie ako nejaký tajný kód.

Barbora: Trochu hej, ale v skutočnosti je to len medzinárodná klasifikácia vzdelávania. Úroveň 0 je presne tá, ktorá uspokojuje prirodzené potreby dieťaťa a podporuje jeho zdravý vývoj – telesný, psychický aj sociálny.

Lukáš: Okej, to dáva zmysel. Spomínala si, že to je komplexné. Ako sa to dá uchopiť? Sú nejaké roviny alebo dimenzie, v ktorých sa na to pozeráme?

Barbora: Áno, sú. Môžeme sa na to pozrieť cez štyri základné roviny. Časová dimenzia, obsahová dimenzia, a potom externé a interné faktory.

Lukáš: Poďme na tú časovú. To znie zaujímavo.

Barbora: Časová dimenzia má dve podoby. Prvá je vo vzťahu k materskej škole ako inštitúcii – teda dĺžka dochádzky, povinnosť pre päťročné deti, možnosť prerušenia, až po odchod do základnej školy.

Lukáš: A tá druhá podoba?

Barbora: Tá sa týka samotných edukačných aktivít počas dňa. Učiteľka nemá presne stanovené, že teraz 20 minút robíme toto a potom 15 minút tamto. Časový rozmer je flexibilný, prispôsobuje sa deťom a situácii. Edukácia prebieha nepretržite od príchodu až po odchod.

Lukáš: Takže žiadny zvonček ako v škole.

Barbora: Našťastie nie. A potom je tu obsahová dimenzia, ktorá je absolútne kľúčová pre kvalitu škôlky. Tá odpovedá na otázku: Čo presne sa deti učia?

Lukáš: A odpoveď na túto otázku nájdeme kde? Je nejaký hlavný dokument, ktorý to určuje?

Barbora: Samozrejme. Je to Štátny vzdelávací program pre predprimárne vzdelávanie v materských školách, skrátene ŠVP. Vydáva ho ministerstvo školstva a je záväzný pre všetky škôlky na Slovensku.

Lukáš: Čiže každá škôlka si potom na základe tohto ŠVP vytvorí svoj vlastný, školský vzdelávací program?

Barbora: Presne tak. ŠVP je základný rámec. A v ňom je obsah pekne rozdelený. Ústredný motív je "Dieťa a svet" a ten sa delí na štyri okruhy: Ja som, Ľudia, Kultúra a Príroda.

Lukáš: Znie to veľmi prirodzene a pre deti pochopiteľne.

Barbora: Áno, a tieto okruhy sa ďalej prelínajú tromi vzdelávacími oblasťami: perceptuálno-motorickou, kognitívnou a sociálno-emocionálnou.

Lukáš: Počkaj, perceptuálno-motorická? To je čo? Vnímanie a pohyb?

Barbora: Bingo! Je to rozvoj vnímania cez zmysly a koordinácia pohybov. Od kreslenia až po behanie na dvore. ŠVP ďalej definuje takzvané výkonové a obsahové štandardy.

Lukáš: A to je ten rozdiel medzi jednotkou a trojkou, o ktorom sme hovorili na začiatku, však?

Barbora: Presne! Výkonový štandard hovorí, čo by dieťa malo zvládnuť na konci predškolského obdobia. Sú to konkrétne, pozorovateľné výkony.

Lukáš: A obsahový štandard?

Barbora: Ten dáva učiteľke námety na činnosti, aby deti tie výkonové štandardy dosiahli. A k tomu má ešte evaluačné otázky, ktoré si kladie sama sebe, aby zistila, či deti napredujú.

Lukáš: Dobre, máme ŠVP, máme ciele. Ale aké sú hlavné funkcie materskej školy ako takej? Okrem tej výchovnej.

Barbora: Tých funkcií je viac. Primárne sú, samozrejme, edukačná a socializačná. Dieťa sa učí a zároveň sa začleňuje do kolektívu.

Lukáš: A tie ďalšie?

Barbora: Potom je tu kultúrna funkcia, ktorá dieťa zoznamuje s tradíciami a hodnotami. Kompenzačná, ktorá pomáha vyrovnávať rozdiely napríklad z menej podnetného rodinného prostredia. A nakoniec preventívna funkcia, ktorá pomáha predchádzať rôznym problémom.

Lukáš: A ako funguje taká bežná škôlka, čo sa týka organizácie? Sú otvorené celý deň?

Barbora: Sú rôzne typy. Máme škôlky s poldennou výchovou, kde sú deti asi 5 hodín, a potom najčastejšie s celodennou výchovou, ktoré môžu byť otvorené od šiestej ráno do šiestej večer. Samozrejme, čas prevádzky určuje riaditeľ podľa miestnych potrieb.

Lukáš: A čo prázdniny? Deti majú dva mesiace voľna ako v škole?

Barbora: Nie, to je veľký rozdiel. Počas letných prázdnin sa prevádzka preruší minimálne na tri týždne. Je to čas na dôkladné upratovanie, dezinfekciu a samozrejme, aj na dovolenky zamestnancov.

Lukáš: Čiže rodičia nemusia riešiť celé dva mesiace. To je celkom praktické.

Barbora: Veľmi. Je to dôležitá služba pre pracujúcich rodičov.

Lukáš: Poďme sa pozrieť dovnútra. Koľko detí môže byť v jednej triede? Predstavujem si, že je to dosť prísne regulované.

Barbora: Je, a závisí to od veku detí. V triede pre 3 až 4-ročné deti je maximum 20 detí. Pre 4 až 5-ročné je to 21 a pre najstarších, teda 5 až 6-ročných, je to 22 detí.

Lukáš: Aha, čiže čím staršie deti, tým ich môže byť o trošku viac. A čo zmiešané triedy?

Barbora: Tie tiež existujú. V triede pre deti od 3 do 6 rokov môže byť maximálne 21 detí. A dôležité je, že do triedy možno prijať najviac dve deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Lukáš: A čo ak má nejaké dieťa výnimočný talent? Napríklad na hudbu alebo šport.

Barbora: Aj na to sa myslí. So súhlasom zriaďovateľa môže škôlka vytvoriť špeciálne triedy na rozvíjanie nadania. Tam je ale počet detí nižší, maximálne 12.

Lukáš: Super. A ako prebieha prijímanie? Je to boj o miesta?

Barbora: Niekedy áno. Rodič podáva písomnú žiadosť riaditeľovi, spolu s potvrdením od lekára. Žiadosti sa zvyčajne podávajú od 15. februára do 15. marca.

Lukáš: A kto má prednosť?

Barbora: Zákon hovorí jasne. Prednostne sa prijímajú deti, pre ktoré je plnenie predprimárneho vzdelávania povinné, teda tie, ktoré dovŕšili 5. rok veku. To je zaručené miesto.

Lukáš: Na záver, poďme sa pozrieť na tú menej zábavnú, ale nevyhnutnú časť – papiere. Aká dokumentácia sa vedie v materskej škole?

Barbora: Áno, byrokracia je všade. Ale je dôležitá. Základom pedagogickej dokumentácie sú tri veci: Triedna kniha, Osobný spis dieťaťa a Školský poriadok.

Lukáš: Čo všetko obsahuje taký osobný spis dieťaťa?

Barbora: Škola má právo spracúvať osobné údaje, ako meno, dátum narodenia, bydlisko, ale aj citlivejšie údaje o fyzickom a duševnom zdraví, vrátane výsledkov z diagnostiky, ak je potrebná.

Lukáš: To sú dosť citlivé informácie. Predpokladám, že je to prísne chránené.

Barbora: Absolútne. Všetko podlieha ochrane osobných údajov. Okrem toho sa vedie aj ďalšia dokumentácia, napríklad zápisnice z pedagogických rád, plán kontrol alebo záznamy z pedagogickej diagnostiky.

Lukáš: Takže ak by sme to mali zhrnúť pre tú skúšku... nestačí len vedieť, že deti sa v škôlke hrajú.

Barbora: Vôbec nie. Treba rozumieť cieľom, poznať štruktúru ŠVP, vedieť, aké sú funkcie škôlky a ako je organizovaná. Práve toto prepojenie teórie a praxe je kľúčom k najlepšiemu hodnoteniu.

Lukáš: Skvelé. Myslím, že teraz majú naši poslucháči oveľa jasnejšiu predstavu. Po krátkej pauze sa pozrieme na ďalšiu tému.

Lukáš: Takže minule sme preberali, ako si lepšie zapamätať fakty, ale poďme o krok späť. Často počúvame slová ako edukácia, kompetencia, kurikulum... Znie to dosť zložito. Bára, pomôžeš nám v tom urobiť poriadok?

Barbora: Jasné, Lukáš. Nie je to žiadna raketová veda. Začnime tým najzákladnejším. Edukácia.

Lukáš: Super. Takže, čo to presne znamená?

Barbora: No, má to viac významov, ale pre nás je dôležité, že v pedagogike sa to často používa ako synonymum pre vzdelávací proces. Je to vlastne všetko, čo sa deje, keď sa niečo učíme a niekto nás učí.

Lukáš: A do toho spadá aj gramotnosť, však?

Barbora: Presne tak. Ale pozor, gramotnosť dnes neznamená len vedieť čítať a písať. Je to celý súbor zručností a vedomostí, ktoré potrebuješ pre život v modernej spoločnosti.

Lukáš: Takže ak viem scrollovať sociálne siete, som gramotný?

Barbora: No, digitálna gramotnosť je určite jej súčasťou! Ale negramotnosť je stále problém – je to v podstate nekultúrnosť a neznalosť základov.

Lukáš: Dobre, to dáva zmysel. A čo tie ďalšie pojmy? Napríklad vedomosti a zručnosti?

Barbora: Predstav si to takto... Vedomosti sú fakty, ktoré sa naučíš. Vzorce, mená, dátumy. Sú to tie tehličky.

Lukáš: Okej, tehličky mám.

Barbora: Zručnosť je schopnosť tie tehličky použiť a niečo z nich postaviť. A návyk je, keď to robíš automaticky, bez rozmýšľania... ako napríklad umývanie zubov. Alebo prokrastinácia.

Lukáš: Ten druhý návyk poznám veľmi dobre. A kam v tom zapadá kompetencia?

Barbora: Kompetencia je majstrovská úroveň. Je to správanie, ktoré ukazuje, že si v niečom naozaj vynikajúci. Kombinuje vedomosti, zručnosti a postoje. To je cieľ, ku ktorému sa chceme všetci dopracovať.

Lukáš: Rozumiem. Takže máme vedomosti, zručnosti, návyky a smerujeme ku kompetenciám. A kto určuje, čo sa vlastne učíme? To je to... kurikulum?

Barbora: Presne! Kurikulum je v podstate recept na vzdelávanie. Hovorí o tom, čo sa bude učiť, ako sa to bude učiť a aké majú byť výsledky. Je to plán celej cesty.

Lukáš: A samotné vyučovanie má nejaké fázy?

Barbora: Áno, má. Začína sa motiváciou, potom prichádza výklad, čiže expozícia, nasleduje fixácia – opakovanie, potom diagnostika, kde sa zisťuje, čo vieš, a nakoniec aplikácia v praxi.

Lukáš: Znie to ako dobre premyslený systém. Od prvého dňa v materskej škole až po vysokú školu.

Barbora: Presne tak. Každý stupeň na seba nadväzuje. Ale poďme sa teraz pozrieť bližšie na to, ako sa líšia jednotlivé stupne vzdelávania, od základných škôl až po univerzity.

Lukáš: Takže sme si prešli základy didaktiky. Ale stále mi vŕta v hlave ten jeden pojem, ktorý sa objavuje všade... kurikulum.

Barbora: Áno, to je absolútne kľúčový pojem. A som rada, že si ho spomenul, lebo okolo neho býva veľa nejasností.

Lukáš: Presne tak. Je to len zoznam učiva, ktoré sa musíme naučiť?

Barbora: To je jedna časť pravdy. To je to, čomu hovoríme kurikulum v užšom zmysle – teda program výučby. Ale britský pedagogický slovník nám dáva aj širší pohľad.

Lukáš: A ten je aký?

Barbora: V širšom zmysle je kurikulum akékoľvek učenie. Je to vlastne suma všetkých skúseností, ktoré žiak získa počas vzdelávania. Či už v škole, alebo aj mimo nej.

Lukáš: Aha! Takže nielen to, čo je v učebnici, ale aj to, čo zažijem na exkurzii alebo pri školskom projekte?

Barbora: Presne tak! Všetko sa počíta. A tu sa to začína robiť zaujímavé, lebo kurikulum sa realizuje v troch rovinách.

Lukáš: Tri roviny? To znie ako z nejakého sci-fi filmu.

Barbora: Trochu. Ale je to logické. Prvá rovina je *zamýšľané* kurikulum. To je ten plán, to učivo v učebniciach a dokumentoch.

Lukáš: Okej, to je ten papier.

Barbora: Potom je tu *realizované* kurikulum. To je to, čo učiteľ reálne odovzdá žiakom v triede. Každý učiteľ to podá trochu inak, však?

Lukáš: Jasné, každý má svoj štýl.

Barbora: A nakoniec, to najdôležitejšie... *dosiahnuté* kurikulum. To je to, čo si ty ako žiak naozaj odnesieš a zapamätáš. To, čo ti zostane v hlave.

Lukáš: A čo tie veci, ktoré sa naučíme, aj keď nie sú v pláne? Napríklad ako fungovať v kolektíve alebo ako prežiť písomku, na ktorú sme sa neučili.

Barbora: Výborne, Lukáš! To je presne ono. Tomu hovoríme *skryté kurikulum*. Všetko to, čo sa naučíme popri, aj keď to nikto neplánoval. Je to nesmierne dôležitá súčasť vzdelávania.

Lukáš: Dobre, takže máme tieto roviny. Ale kto vlastne určuje to *zamýšľané* kurikulum? Kto píše ten hlavný plán?

Barbora: Tu prichádzame k ďalšiemu dôležitému deleniu. Na najvyššej úrovni máme *národné kurikulum*. Je to vlastne komplexný systém, ktorý riadi obsah vzdelávania na celonárodnej úrovni. Robí to štát.

Lukáš: Čiže štát povie presne, čo sa máme učiť?

Barbora: Kedysi to tak bolo, veľmi detailne. Dnes je trend iný. Moderné národné kurikulum skôr určuje rámec. Definuje hlavne výstupy – takzvané štandardy.

Lukáš: Štandardy? Čo si pod tým mám predstaviť?

Barbora: Think of it this way... štát povie, čo by mal žiak vedieť a dokázať na konci určitého obdobia. Ale ako sa k tomu škola dopracuje, v tom jej dáva väčšiu voľnosť.

Lukáš: Aha! Takže štát povie

Lukáš: Takže, prebrali sme toho naozaj dosť, od psychológie učenia až po techniky, ako sa efektívne pripraviť na skúšky. Mám pocit, že naši poslucháči sú teraz nabití vedomosťami.

Barbora: Určite áno! A ako takú čerešničku na torte som si nechala poslednú tému – alternatívne vzdelávanie. Možno to niekoho inšpiruje pozrieť sa na školu úplne inými očami.

Lukáš: Super! To znie ako skvelý spôsob, ako uzavrieť našu dnešnú diskusiu. Tak poďme na to. Čo si vlastne máme predstaviť pod pojmom vzdelávacie koncepcie?

Barbora: V zásade ich môžeme rozdeliť na dve hlavné skupiny: tradičné a alternatívne. A myslím, že ten tradičný model poznáme všetci veľmi dobre.

Lukáš: To teda áno. Pevne daný rozvrh, učiteľ vpredu, my v laviciach... Čo sú teda hlavné znaky tradičnej školy?

Barbora: Presne ako hovoríš. Máme tu pevne určené kurikulum, teda to, čo sa máme naučiť. Učiteľ je ten, kto riadi celý proces, a používajú sa osvedčené, rokmi overené metódy.

Lukáš: A oproti tomu stojí alternatíva. V čom je iná?

Barbora: V takmer všetkom. Predstav si kurikulum, na ktorom sa podieľaš aj ty ako žiak. Učiteľ nie je autorita, ktorá všetko vie, ale skôr partner a poradca. Používajú sa netradičné metódy a hlavne... obrovský dôraz sa kladie na záujmy žiakov.

Lukáš: Znie to skoro až príliš dobre. Kedy sa tento nápad vôbec zrodil?

Barbora: Toto alternatívne pedagogické hnutie vzniklo v druhej polovici 20. storočia ako opozícia voči tej strnulej tradičnej škole. U nás sa to vo veľkom rozbehlo až koncom 80-tych rokov, keď zákony konečne umožnili vznik aj iných typov škôl.

Lukáš: Dobre, takže keď sa povie „alternatívna škola“, mnohí si asi predstavia súkromnú školu s vysokým školným. Je to tak vždy?

Barbora: Vôbec nie! A to je dôležité si uvedomiť. Alternatívou nie sú len súkromné či cirkevné školy, alebo veľké mená ako Waldorf a Montessori. Alternatívny môže byť aj prístup jedného jediného učiteľa na bežnej štátnej škole.

Lukáš: Takže ide skôr o ducha a atmosféru ako o zriaďovateľa?

Barbora: Presne tak. Alternatívna škola je v podstate akákoľvek škola, ktorá sa niečím odlišuje od toho hlavného prúdu. Môže to byť iná organizácia výučby, iné hodnotenie žiakov, iné vzťahy s rodičmi... Možností je naozaj veľa.

Lukáš: A aké sú hlavné znaky? Podľa čoho by som takú školu spoznal?

Barbora: Výchova je zameraná na individualitu dieťaťa. Je aktívna, to znamená, že sa postupy tvoria spolu so žiakmi. Cieľom nie je len naučiť ťa poučky, ale rozvíjať tvoju aktivitu, zodpovednosť, tvorivosť a prepojiť ťa s reálnym svetom.

Lukáš: To znie fascinujúco. Poďme sa pozrieť na nejaké konkrétne príklady. Ktorá škola je takou najznámejšou klasikou?

Barbora: Jednoznačne waldorfská škola, ktorú založil rakúsky filozof Rudolf Steiner. Zaujímavosťou je, že prvá takáto škola vznikla pre deti robotníkov v továrni Waldorf-Astoria. Odtiaľ ten názov.

Lukáš: Žiadny pán Waldorf! Aká je jej filozofia?

Barbora: Steiner rozdelil vývin dieťaťa do troch etáp. Prvá, do 7 rokov, je o fyzickom vývine a učení napodobňovaním. Druhá, do puberty, je o rozvoji pamäti a fantázie cez príbehy. A tretia, po 14. roku, je o budovaní vlastných názorov a samostatnosti. Učiteľ sa postupne mení z vzoru na partnera.

Lukáš: A ako vyzerá vyučovanie? Počul som, že tam nemajú známky.

Barbora: To je pravda. Namiesto známok je slovné hodnotenie a žiaci neprepadávajú. Vyučovanie prebieha v takzvaných epochách – niekoľko týždňov sa intenzívne venujú jednému predmetu, napríklad matematike, a potom ho vystrieda iný. Nemajú ani pevný rozvrh či riaditeľa, školu riadi kolektív učiteľov a rodičov.

Lukáš: A tie učebnice si vraj tvoria sami žiaci. To je pravda?

Barbora: Áno, hlavne v nižších ročníkoch. Učiteľ a žiaci si spoločne vytvárajú vlastné materiály. A veľký dôraz sa kladie na umenie a pohyb, napríklad eurytmiu, čo je taký pohybový prejav reči a hudby.

Lukáš: Dobre, od Waldorfskej školy sa presuňme k ďalšiemu veľkému menu – Montessori. Za týmto názvom stojí žena, však?

Barbora: Áno, úžasná Mária Montessori, talianska lekárka. Jej slávne motto je: „Pomôž mi, aby som to urobil sám.“ Celá jej filozofia stojí na tom, že dieťa je samo sebe staviteľom, len potrebuje správne pripravené prostredie a materiály.

Lukáš: A v čom je to prostredie iné?

Barbora: Triedy sú vekovo zmiešané, čo podľa Montessori podporuje harmonický rozvoj. Starší pomáhajú mladším, mladší sa učia od starších. Deti si slobodne vyberajú, akej činnosti sa budú venovať a ako dlho. Každá pomôcka je v triede len raz, čo ich učí trpezlivosti a rešpektu.

Lukáš: Takže žiadne zvonenie každých 45 minút?

Barbora: Presne. A učiteľ nie je ten, kto prednáša, ale skôr pozorovateľ a sprievodca. Zasahuje len vtedy, keď je to naozaj nutné. Zaujímavá je napríklad „hra na ticho“, ktorou učila deti vnímať svet okolo seba – tikot hodiniek, spev vtákov. Je to o sústredení a sebadisciplíne, ktorá vychádza zvnútra, nie z príkazu.

Lukáš: Máme tu ešte jeden smer, ktorý by sme mali spomenúť – Freinetovskú školu. Tá je asi menej známa.

Barbora: Áno, založil ju francúzsky pedagóg Célestin Freinet. Jeho škola je typická prácou s textom. Predstav si, že triedy mali vlastné malé tlačiarne a písacie stroje. Žiaci písali voľné texty o tom, čo zažili, a potom si ich navzájom čítali, opravovali a tlačili ako triedne noviny.

Lukáš: To znie ako skutočná príprava na život! V podstate malá redakcia.

Barbora: Presne tak! Učebný plán si tvorili žiaci spoločne. Neexistovalo klasické známkovanie, skôr spoločné hodnotenie práce. Škola mala byť čo najviac riadená samotnými žiakmi prostredníctvom triednej rady. Cieľom bolo rozvinúť osobnosť dieťaťa tak, aby bolo aktívne a zodpovedné.

Lukáš: Wau. Keď to tak počúvam, všetky tieto smery majú spoločné jedno: obrovský rešpekt k dieťaťu ako k samostatnej bytosti.

Barbora: Presne si to vystihol. Či už je to Waldorf, Montessori alebo Freinet, podstata je v tom, že vzdelávanie nemá byť len o nalievaní vedomostí do hlavy. Má rozvíjať celého človeka – jeho kreativitu, zodpovednosť a schopnosť učiť sa celý život.

Lukáš: A to je asi tá najdôležitejšia zručnosť, ktorú môžeme získať. Barbora, veľmi pekne ti ďakujem za všetky tieto informácie, bolo to opäť nesmierne obohacujúce.

Barbora: Aj ja ďakujem za pozvanie, Lukáš. A vám, milí poslucháči, prajem, aby ste si z dnešnej epizódy odniesli hlavne to, že cesta k vedomostiam nemusí byť len jedna. Hľadajte tú svoju a nebojte sa byť zvedaví.

Lukáš: Krásne slová na záver. To bol pre dnešok Studyfi Podcast. Počujeme sa opäť pri ďalšej epizóde. Majte sa krásne!