Podcast o Hudba 19. storočia: Dvořák, Smetana a Slovensko

Kapitoly

Úvod do témy

Kňazi, učitelia a zberatelia

Slováci za veľkou mlákou

Vplyvy zo susedstva

Českí velikáni - Smetana a Dvořák

Kľúčové diela na zapamätanie

Od Čiech k Slovensku

Tri etapy romantizmu

Sila ľudovej piesne

Opera verzus Opereta

Kde sa vzdelávali hudobníci

Bratislavskí majstri

Králi nástrojov - Organy

Cirkevní hudobníci a pedagógovia

Spolky a spevokoly

Piesne, ktoré spájali národ

Záverečné zhrnutie

Přepis

Lucia: Predstav si, že sedíš na maturite a dostaneš otázku: Aký je rozdiel medzi hudbou, ktorá ti zaistí štvorku, a tou, ktorá ti prinesie čistú jednotku? Je to v detailoch, ktoré väčšina prehliadne.

Adam: Presne tak. A dnes sa pozrieme na tie detaily u hudobných skladateľov 19. storočia. Ukážeme vám, ako prepojiť mená, ktoré sa bifľujete, do jedného logického príbehu. Garantujem vám, že po tejto epizóde sa vám už nebudú pliesť.

Lucia: Počúvate Studyfi Podcast. Poďme rovno na to. Adam, keď povieme „slovenskí skladatelia“, mnohí si predstavia profesionálov, ktorí nerobili nič iné, len komponovali.

Adam: A to je presne ten prvý omyl. Veľká časť osobností, ktoré formovali našu hudobnú kultúru, mala hudbu ako... povedzme vášeň popri bežnom zamestnaní. Boli to kňazi, učitelia, lekári...

Lucia: Takže takí hudobní superhrdinovia s tajnou identitou? Cez deň učiteľ, v noci skladateľ?

Adam: Niečo na ten spôsob! A ich spoločným zdrojom, ich superschopnosťou, bola slovenská ľudová pieseň. Buď ju priamo upravovali, harmonizovali, alebo z nej čerpali melódie a nálady.

Lucia: Dobre, tak poďme na konkrétne mená. Kto patril do tejto skupiny „amatérskych“ skladateľov, ktorí to ale mysleli smrteľne vážne?

Adam: Začnime tými najvšestrannejšími. Napríklad evanjelickí kňazi. August Horislav Krčméry bol kľúčový pre rozvoj vlasteneckej piesne, a Michal Laciak bol zase expert na duchovnú pieseň.

Lucia: To dáva zmysel. Kňazi mali k hudbe blízko cez cirkev. Ale spomínal si aj učiteľov.

Adam: Áno, a tu máme skvelý príklad – Ľudovít Vansa. Bol nielen pedagóg a zberateľ ľudových piesní, ale počas štúdií v Prahe sa osobne zoznámil s Franzom Lisztom a Richardom Wagnerom! Predstav si to!

Lucia: Páni! To je ako keby si dnes išiel na kávu s Edom Sheeranom a Taylor Swift.

Adam: Presne! A potom tu máme Karola Ruppeldta, učiteľa a dirigenta spevokolu Tatran, ktorý vydával spevníky. V jeho práci neskôr pokračoval aj jeho syn Miloš. Organizácia hudobného života bola rovnako dôležitá ako samotné skladanie.

Lucia: Spomenieme ešte niekoho? Aby sme mali túto partiu kompletnú.

Adam: Určite. V Martine pôsobil Ján Meličko ako dirigent Slovenského spevokolu. A veľmi zaujímavý bol aj Štefan Fajnor, ktorý bol veľkým propagátorom českej hudby, najmä Bedřicha Smetanu, o ktorom ešte budeme hovoriť. Venoval sa klavírnej aj zborovej tvorbe.

Lucia: Zaujímavé je, že kým jedni budovali kultúru doma, iní ju šírili vo svete. Koncom 19. storočia veľa Slovákov odišlo do Ameriky.

Adam: Áno, z ekonomických a politických dôvodov. Ale svoju kultúru si vzali so sebou. Napríklad syn už spomínaného Michala Laciaka, Bohuslav Emil Laciak, sa preslávil v USA rapsódiou „Slovenské zvuky“.

Lucia: A nebol jediný. Viem, že tam bol aj istý lekár...

Adam: Správne, Miloslav Francisci. To bol lekár, ktorý okrem zborov skladal aj celé operety na vlastné libretá. To sa len tak nevidí. Predstav si svojho obvodného lekára, ako po večeroch píše operu.

Lucia: Asi by som sa bála, či sa dostatočne sústredí na moje diagnózy! Aké ďalšie mená by sme si mali zapamätať?

Adam: Ešte Vladimír Gustáv Šaško, učiteľ a klavírny virtuóz, a Ján Országh, ktorý písal operety a menšie skladby. Ukazuje to, že slovenská hudba žila aj tisíce kilometrov od domova.

Lucia: Dobre, hovorili sme o Slovákoch doma a v zahraničí. Ale na Slovensku pôsobilo aj množstvo skladateľov iného pôvodu, však? Najmä českého.

Adam: Absolútne. Kultúrne prepojenie bolo veľmi silné. Mali sme tu skladateľov českého, nemecko-rakúskeho aj maďarského pôvodu, ktorí nesmierne obohatili našu hudobnú scénu. Bol to taký hudobný melting pot.

Lucia: Taviaci kotol, páči sa mi to. Koho by si vypichol z tých českých hudobníkov?

Adam: Zoznam je dlhý. Napríklad František Peregrin Hrdina pôsobil v Horných Orešanoch a Modre a písal hlavne duchovnú hudbu. Alebo Ján Kadavý, ktorý bol známy tým, že upravoval slovenské piesne a spájal ich do takzvaných „vencov“.

Lucia: Vence z piesní? To znie poeticky. Ešte nejaké dôležité mená?

Adam: Určite Oldřich Hemerka. Ten pôsobil v Bardejove a Košiciach. Jeho tvorba je naozaj rozsiahla – od symfonických diel cez cirkevnú hudbu až po zbieranie ľudových piesní. Bol to skutočný profesionál.

Lucia: A čo skladatelia nemecko-rakúskeho pôvodu? Kde pôsobili oni?

Adam: Tí sa sústredili najmä okolo Bratislavy a Cirkevného hudobného spolku. Jeho zakladateľom bol Josef Kumlik z Viedne. Na poste dirigenta sa potom vystriedali ďalší, ako Karl Mayrberger alebo Ludwig Burger.

Lucia: Takže v Bratislave to vtedy žilo medzinárodnou hudbou.

Adam: Presne. A nemôžeme zabudnúť ani na skladateľov maďarského pôvodu. Zaujímavosťou je, že mnohí vynikajúci maďarskí hudobníci, ako klavirista Ernő Dohnányi, boli vlastne rodáci z Bratislavy.

Lucia: Keď už sme pri tom českom vplyve, musíme spomenúť dve mená, ktoré pozná asi každý, kto mal hudobnú výchovu. Bedřich Smetana a Antonín Dvořák.

Adam: To sú absolútni titani. Smetana je považovaný za tvorcu českej národnej hudby. Dokázal geniálne prepojiť umenie s národným životom. Jeho hudba vyrastá z polky, z českých tancov, z ľudových spevov.

Lucia: A samozrejme, opery. Všetci poznáme „Predanú nevestu“.

Adam: Áno, jeho komická opera, ktorá je svetovým hitom. Ale napísal aj historickú operu „Braniboři v Čechách“ či tragickú „Dalibor“. A potom je tu jeho patetická, národná opera „Libuše“, ktorej fanfáry sa dodnes hrajú pri inaugurácii českého prezidenta.

Lucia: A jeho najslávnejší cyklus symfonických básní...?

Adam: „Má vlast“. To je šesť diel, z ktorých „Vltavu“ pozná naozaj každý. Ale sú tam aj ďalšie skvosty ako „Vyšehrad“ alebo „Z českých luhů a hájů“. Je to v podstate hudobná prechádzka českou históriou a krajinou.

Lucia: A potom je tu Antonín Dvořák. Čím bol on taký výnimočný?

Adam: Dvořák bol zase majstrom symfónie a melódie. Stal sa zakladateľom modernej českej symfónie. Zložil ich deväť. Paradoxne, tú najslávnejšiu, deviatu „Z nového světa“, napísal počas svojho pobytu v Amerike, kde pôsobil ako riaditeľ konzervatória v New Yorku.

Lucia: A jeho „Slovanské tance“! Tie sú neskutočne chytľavé.

Adam: Presne! Tie mu otvorili dvere do sveta. Ale bol nesmierne všestranný. Napísal nádherné nástrojové koncerty – pre klavír, husle a najmä ten slávny pre violončelo. A, samozrejme, opery. Najznámejšia je jeho rozprávková opera „Rusalka“ s áriou „Měsíčku na nebi hlubokém“.

Lucia: Takže, keď to zhrnieme... Smetana je viac o národnom príbehu a programe, Dvořák o čistej, strhujúcej melódii a symfonickej forme?

Adam: Veľmi zjednodušene povedané, áno. Obaja boli géniovia, no každý mal iný prístup. Smetana bol viac programový, Dvořák absolútny hudobník. Ale obaja čerpali z rovnakého zdroja – z bohatstva českej hudby a folklóru.

Lucia: Dobre, Adam, to bolo obrovské množstvo informácií. Poďme to pre študentov zhrnúť. Aké sú tie úplne kľúčové diela, ktoré si treba spojiť s týmito dvoma menami?

Adam: Určite. U Bedřicha Smetanu: z opier jednoznačne „Predaná nevěsta“. Zo symfonickej tvorby cyklus „Má vlast“, a z neho hlavne „Vltava“. A z komornej tvorby autobiografické kvarteto „Z mého života“, ktoré zložil, keď už strácal sluch.

Lucia: A u Antonína Dvořáka?

Adam: Tam je to jasné. Symfónia č. 9 „Z nového světa“. Potom „Slovanské tance“ – to je stávka na istotu. Z opier „Rusalka“. A ak chcete zabodovať, spomeňte Koncert pre violončelo a orchester h mol, ktorý je považovaný za najlepší violončelový koncert vôbec.

Lucia: Takže ak si zapamätáme tieto diela a kontext, v ktorom vznikali – teda silné prepojenie na národnú kultúru, folklór a historické udalosti – mali by sme to zvládnuť?

Adam: Presne tak. Nejde o to vedieť naspamäť všetky opusy. Ide o to pochopiť príbeh, ktorý za tou hudbou stojí. A ten príbeh je fascinujúci. Od kňazov a učiteľov, ktorí zachraňovali ľudové piesne, až po svetové hviezdy ako Dvořák.

Lucia: Super. Myslím, že teraz sú tie mená v učebnici oveľa živšie. Vďaka, Adam.

Adam: Rado sa stalo. A pamätajte, hudba nie je len o notách, je to príbeh doby.

Lucia: Takže to bola česká klavírna tvorba, ktorá bola naozaj bohatá. Ale čo Slovensko? Situácia tam bola, predpokladám, úplne iná.

Adam: Presne tak, Lucia. Treba si uvedomiť, že Slovensko bolo v 19. storočí súčasťou mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej monarchie. To úplne mení pravidlá hry.

Lucia: Takže namiesto budovania vlastnej kultúry sa bojovalo o prežitie?

Adam: Dá sa to tak povedať. Celé to vyvrcholilo revolúciou v rokoch 1848-49. Po jej neúspechu sa slovenskí intelektuáli stiahli do akejsi obrany, ktorej základom bola myšlienka slovenskej vzájomnosti.

Lucia: Aha, čiže spojiť sily a udržať si identitu. To znie ako kľúčový moment.

Adam: Absolútne. A v tom istom období, konkrétne v roku 1843, prišla kodifikácia spisovnej slovenčiny. To bol obrovský krok pre literatúru aj pre národné povedomie ako také.

Lucia: A ako sa táto zložitá situácia odrazila v hudbe? Dá sa to nejako rozdeliť?

Adam: Určite. Hudobný romantizmus na Slovensku, teda obdobie od roku 1830 do 1918, môžeme rozdeliť na tri hlavné etapy. Je to ako seriál s tromi sériami.

Lucia: Dobre, tak poďme na prvú sériu.

Adam: Prvá etapa, do roku 1860, je raný romantizmus, kde ešte stále cítiť dozvuky klasicizmu. Potom prichádza novoromantizmus, ktorý trval až do roku 1900.

Lucia: A tá posledná etapa? To už sa blížime k modernej hudbe, však?

Adam: Presne tak. Posledná etapa, teda neskorý romantizmus od 1900 do 1918, už pripravila pôdu pre skladateľov ako Viliam Figuš-Bystrý alebo Mikuláš Schneider-Trnavský. Títo páni už stavali mosty k hudbe 20. storočia.

Lucia: Spomínal si, že národné povedomie bolo dôležité. Predpokladám, že ľudová pieseň v tom hrala obrovskú rolu.

Adam: Obrovskú! Začiatkom 19. storočia sa jej začala venovať systematická pozornosť. Už to neboli len nadšenci, ktorí si niečo zapísali, ale išlo o kvalitatívne nový prístup.

Lucia: Takže sa to konečne dostalo na papier a do tlače?

Adam: Áno. Prvé veľké zbierky vydali Pavel Jozef Šafárik a Ján Kollár. A čo je zaujímavé, hneď na to vznikli aj prvé klavírne úpravy týchto piesní od autorov ako Martin Sucháň či Vladislav Füredy.

Lucia: To je skvelé! Takže ľudová pieseň sa z dedín dostala do salónov, priamo k tým klavírom a husliam, o ktorých sme hovorili.

Adam: Presne tak. A celé to vyvrcholilo mamutím projektom s názvom Slovenské spěvy, kde bolo znotovaných vyše dvetisíc piesní. To je poklad, z ktorého čerpáme dodnes.

Lucia: Páni, to je neuveriteľné číslo. Takže hudba sa stala súčasťou spoločenského života aj etikety.

Adam: Áno, bolo takmer povinnosťou ovládať nejaký nástroj. Ale táto formalita mala aj hlbší význam... A o tom si povieme viac, keď sa pozrieme na konkrétne hudobné formy tej doby.

Lucia: Takže sme si prešli hudobné spolky, ale tie predsa potrebovali aj nejaké priestory... a hlavne repertoár. Čo sa vtedy na Slovensku hralo?

Adam: Presne tak, Lucia. V prvej polovici 19. storočia to bolo hlavne o divadle. Profesionálne súbory boli nemecké alebo maďarské a vo väčších mestách rástli nové divadelné budovy ako huby po daždi.

Lucia: Napríklad v Trnave, Banskej Bystrici... a neskôr, samozrejme, tie veľké, ako nová budova v Bratislave či Košiciach.

Adam: Áno, presne tie. A na ich pódiách znela hlavne talianska a francúzska opera. Bellini, Rossini, Meyerbeer... ale hral sa aj Mozart či Weber.

Lucia: Znie to dosť... draho. Bola opera pre každého?

Adam: Ani náhodou. Bola to exkluzívna a finančne nákladná záležitosť. Ale potom prišiel nový fenomén, ktorý všetko zmenil.

Lucia: A to bol?

Adam: Opereta! V druhej polovici storočia si získala obrovskú popularitu. Bola ľahšia, zábavnejšia... taký devätnástostoročný hudobný sitkom.

Lucia: To je skvelé prirovnanie! Takže mená ako Offenbach, Strauss, Lehár...

Adam: Presne tí. Bratislavské a košické publikum ich milovalo. Okrem toho existovali aj iné formy zábavy, ako živé obrazy či frašky so spevmi.

Lucia: Dobre, takže máme divadlá aj repertoár. Ale kde sa tí hudobníci vlastne učili hrať?

Adam: To je kľúčová otázka. Spočiatku školy vznikali hlavne pri hudobných spolkoch pre vlastné potreby. Ale postupne sa to profesionalizovalo.

Lucia: Takže vznikali prvé verejné školy?

Adam: Áno. V Košiciach mali hudobnú školu už od roku 1784! Neskôr sa pridala Bratislava v roku 1906 a Prešov v 1909, kde bol prvým riaditeľom Mikuláš Moyzes.

Lucia: A tí najlepší z najlepších? Kde študovali oni?

Adam: Tí museli ísť za vyšším vzdelaním do zahraničia. Najčastejšie do Budapešti, Viedne, Prahy alebo Lipska.

Lucia: Rozumiem. Takže systém sa budoval postupne, od lokálnych spolkov až po napojenie na európske hudobné metropoly. To je skvelý základ pre to, čo nasledovalo ďalej...

Lucia: Takže nielen hudba, ale aj samotná výroba nástrojov mala u nás naozaj hlboké korene. Poďme sa pozrieť na majstrov, ktorí za tým stáli.

Adam: Presne tak. A kľúčovým centrom bola v rokoch 1830 až 1918 prekvapivo Bratislava. Pôsobili tu celé nástrojárske dynastie.

Lucia: Dynastie? To znie naozaj vážne. Skoro ako z nejakého seriálu.

Adam: A aj to bolo vážne! Mali sme tu husliarsku rodinu Ertlovcov, Hambergerovci zhotovovali strunové nástroje a rodina Schöllnastovcov zase dychové.

Lucia: Wow, takže celé mesto muselo znieť ako jeden veľký orchester. A čo klavíry? Tie nesmieme zabudnúť.

Adam: Samozrejme! Tým sa venovali rodiny Wernerovcov a Schmidtovcov. Bratislava bola vtedy doslova hudobným epicentrom.

Lucia: Dobre, ale ktoré remeslo bolo najrozšírenejšie na celom Slovensku? Muselo byť niečo, čo nájdeme takmer v každom regióne.

Adam: Jednoznačne organárstvo. Organy boli vtedy, no, taký high-tech svojej doby. V Bratislave pôsobil napríklad Karol Klockner, na Spiši zase rodina Kolbayovcov.

Lucia: Takže každý región mal svojich špecialistov. Kto bol ale ten najväčší... taká slovenská superstar medzi organármi?

Adam: Ten titul by určite získal Martin Šaško starší z Brezovej pod Bradlom. Bol taký dobrý, že vychoval celú generáciu ďalších výborných organárov.

Lucia: To je úžasné, ako jedno meno dokáže ovplyvniť celé remeslo na dekády dopredu. A práve o takýchto vplyvoch si povieme viac hneď po krátkej prestávke.

Lucia: Takže keď to zhrnieme, hudobný romantizmus na Slovensku bol naozaj dynamickým obdobím. Ale poďme sa teraz pozrieť na konkrétne mená. Kto boli tí ľudia, ktorí túto hudbu tvorili a šírili?

Adam: Skvelá otázka, Lucia. Mnohí z nich boli, a to možno prekvapí, cirkevní hudobníci. Pracovali ako kantori, organisti či regenschori... teda vedúci chrámových zborov. A práve preto skladali hlavne cirkevnú hudbu.

Lucia: To dáva zmysel. Znamená to, že ich vplyv bol cítiť hlavne v kostoloch?

Adam: Presne tak. A tu musím spomenúť dvoch významných bratov z Dolného Kubína – Františka a Andreja Žaškovských. Obaja študovali na prestížnej Organovej škole v Prahe a pôsobili v maďarskom Jágri.

Lucia: Bratia v hudbe. To znie pekne. Čím presne sa preslávili?

Adam: Vydali niekoľko dôležitých liturgických príručiek. Predstav si to ako učebnice pre vtedajších hudobníkov. A skladateľsky aktívnejší bol Andrej, ktorý zhrnul svoje skúsenosti do organovej školy s názvom „Praktický organista“.

Lucia: Takže nielen tvorili, ale aj vzdelávali ďalších. To je dôležité. A boli aj ďalší významní pedagógovia?

Adam: Určite. Napríklad Anton Hykisch, rodák z Ružomberka, ktorý výrazne ovplyvnil hudobné školstvo. Ako riaditeľ hudobnej školy v Košiciach presadil niečo, čo dnes považujeme za samozrejmosť.

Lucia: A čo to bolo?

Adam: Úzke prepojenie teórie s praxou. Chcel, aby žiaci nielen bifľovali noty, ale aby hneď hrali na klavíri či husliach. Snažil sa, aby hudba bola živá, nie len teoretická veda.

Lucia: To bol určite obrovský posun vpred. Ale hudba sa netvorila len v kostoloch a školách, však? Spomínali sme demokratizačné procesy... Ako sa prejavili v hudbe?

Adam: Prejavili sa veľmi výrazne v zakladaní hudobných spolkov. Aktivizovalo sa v nich hlavne meštianstvo. Boli to vlastne také kultúrne centrá s vokálnymi a inštrumentálnymi oddeleniami a často aj s vlastnou hudobnou školou.

Lucia: Aký bol ich hlavný cieľ? Jednoducho sa stretávať a hrať?

Adam: Ich poslaním bolo pozdvihnúť celkovú úroveň hudobného života, či už svetského alebo cirkevného. K najstarším patril Cirkevný hudobný spolok v Bratislave, založený v roku 1833, ktorý fungoval takmer 120 rokov!

Lucia: Páni, to je úctyhodné. S tým musel súvisieť aj spoločenský spev, ktorý bol pre romantizmus typický, však?

Adam: Presne tak. Vznikali prvé slovenské spevácke zbory. Napríklad Tatran v Liptovskom Mikuláši alebo Slovenský spevokol v Martine. Dokonca aj slovenskí vysťahovalci v Amerike mali svoj spevokol Kriváň v Clevelande.

Lucia: Slováci si svoj spev priniesli naozaj všade. Čo spievali? Asi nie len liturgické skladby, však?

Adam: To rozhodne nie. Spočiatku to boli hlavne hymnické a vlastenecké piesne a úpravy ľudových piesní. Neskôr pridali aj zábavnejšie a spoločenské skladby. Išlo o to, aby hudba spájala komunitu.

Lucia: Keď hovoríme o vlasteneckých piesňach, tam asi každý zbystrí pozornosť. Určite sa dostaneme k tej najznámejšej, však?

Adam: Samozrejme. V 30. a 40. rokoch 19. storočia vzniklo mnoho takýchto piesní. A áno, patrí sem aj pieseň „Nad Tatrou sa blýska“, ktorú v roku 1844 napísal Janko Matuška.

Lucia: A tu je tá zaujímavosť... nevymyslel úplne novú melódiu, však?

Adam: Presne! Použil melódiu ľudovej piesne „Kopala studničku“. A táto pieseň sa neskôr stala súčasťou československej a od roku 1993 je slovenskou štátnou hymnou. Je fascinujúce, ako sa z ľudovej piesne môže stať symbol štátu.

Lucia: A čo ďalšie piesne? Určite ich bolo viac.

Adam: Áno, napríklad „Hej, Slováci“ od Samuela Tomášika, ktorá si pre zmenu požičala nápev z poľskej hymny. Tieto piesne sa šírili hlavne pomocou spevníkov. Predstav si to ako vtedajšie playlisty.

Lucia: Vtedajšie Spotify, len v papierovej podobe. A posledná vec, ktorú by sme mali spomenúť, sú vojenské orchestre. Akú rolu hrali tie?

Adam: Hrali obrovskú rolu. Okrem pochodov a vojenských povinností účinkovali na promenádnych koncertoch, plesoch a rôznych zábavách. V podstate to boli profesionálne kapely, ktoré prinášali hudbu širokej verejnosti. Spolu s miestnymi a cigánskymi kapelami boli nositeľmi zábavnej hudby.

Lucia: Takže, ak to zhrnieme... hudobný život na Slovensku v 19. storočí bol neuveriteľne pestrý. Od cirkevných skladateľov ako bratia Žaškovskí, cez pedagogických inovátorov ako Anton Hykisch, až po spolky a spevokoly, ktoré spájali ľudí.

Adam: Presne tak. A celé to bolo prepojené. Hudba znela v kostoloch, v školách, na námestiach aj na zábavách. Vznikali piesne ako naša hymna, ktoré formovali národnú identitu. Kľúčový odkaz je, že hudba nebola len umením pre elitu, ale stávala sa súčasťou života bežných ľudí.

Lucia: Výborne povedané. A to je skvelý záver pre dnešnú epizódu o hudobnom romantizme. Veríme, že ste sa nielen niečo nové naučili, ale aj inšpirovali. Adam, ďakujem ti veľmi pekne za tvoje postrehy.

Adam: Aj ja ďakujem, Lucia. Bola to radosť. A vám, milí poslucháči, držíme palce pri štúdiu. Pamätajte, hudba je všade okolo nás, stačí sa započúvať.

Lucia: Presne tak. Majte sa krásne a dopočutia pri ďalšej epizóde podcastu Studyfi!

Adam: Dopočutia!