Podcast o Dejiny vzdelávania a starostlivosti o nepočujúcich

Kapitoly

Mýty staroveku

Temná stránka filozofie

Viera a posunky

Stredoveká temnota a záblesky nádeje

Priekopníci v Španielsku

Francúzska revolúcia vo vzdelávaní

Nemecká orálna metóda

Šírenie myšlienok po Európe

Odkaz Komenského a Sentivániho

Zhrnutie a záver

Přepis

Ema: Väčšina ľudí si myslí, že v dávnej minulosti bol život pre nepočujúcich len utrpením a krutosťou. Hneď sa nám vybavia príbehy, ako v Sparte hádzali slabé deti do priepasti.

Peter: A vieš čo? To je len polovica príbehu. Čo keby som ti povedal, že v starovekom Egypte mali nepočujúci špeciálne, vážené zamestnania a dokonca im v učení pomáhalo obrázkové písmo?

Ema: Naozaj? To úplne mení pohľad na vec! Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa s expertom Petrom pozrieme na prekvapivú históriu nepočujúcich.

Peter: Presne tak, Ema. Tie hieroglyfy v Egypte alebo klinové písmo v Mezopotámii neboli len znaky, ale skôr obrázky pojmov. To bola pre nepočujúcich obrovská výhoda.

Ema: Takže to nebola len samá diskriminácia. A čo iné kultúry? Napríklad Židia?

Peter: Skvelá otázka. Židovský Talmud, čo je jedna z ich najdôležitejších kníh, výslovne hovorí: „Ty hluchého nehaň!“. A čo je dôležitejšie, považovali nepočujúcich za plne vzdelávateľných.

Ema: Páni. To je oveľa pozitívnejšie, ako som čakala. Zdá sa, že starovek mal viacero tvárí.

Peter: Rozhodne. Dokonca aj slávny filozof Platón si všímal posunky a uvažoval o tom, ako by sme komunikovali, keby sme nemali hlas. Sám sa pýtal, či by sme nepoužívali ruky, hlavu a zvyšok tela, presne ako to robia nemí.

Ema: Dobre, takže Platón bol na správnej stope. Ale predpokladám, že neboli všetci takí osvietení. Kde sa to celé pokazilo?

Peter: Bohužiaľ, pokazilo sa to u jeho žiaka. U Aristotela. Jeho jeden výrok mal katastrofálne následky na takmer dvetisíc rokov.

Ema: Čo také strašné povedal?

Peter: Povedal: „Tí, ktorí sa narodia ako nepočujúci, budú tiež všetci neschopní myslieť.“ Tento výrok si neskôr ľudia vysvetlili tak, že nepočujúci sú jednoducho nevzdelávateľní. Bodka.

Ema: A všetci mu uverili, lebo bol predsa „Aristoteles“.

Peter: Presne. Táto myšlienka bola taká silná, že až do 16. storočia sa o systematické vzdelávanie nepočujúcich prakticky nikto ani len nepokúsil. A to je ten temný obraz staroveku, ktorý poznáme – Atény a Rím, kde mal otec právo zabiť dieťa s postihnutím.

Ema: Takže na jednej strane filozofické úvahy o posunkoch, na druhej strane hádzanie detí do rieky Tiber... To je dosť drsný kontrast.

Peter: Je to tak. Realita bola krutá. Mnohé deti s postihnutím končili v otroctve alebo ako žobráci. O nejakých vyšších pozíciách ako kňaz či úradník nemohla byť ani reč.

Ema: Zmenilo sa to nejako s príchodom kresťanstva? Lebo často počúvame o charite a pomoci blížnemu.

Peter: Áno aj nie. Opäť je to komplikované. Svätý Augustín mal napríklad najprv dosť negatívny názor. Tvrdil, že viera prichádza cez počutie kázania, takže nepočujúci nemôžu byť spasení.

Ema: To znie hrozne. Zmenil niekedy názor?

Peter: A práve tu prichádza ten zvrat! Svätý Augustín neskôr opísal, ako videl počujúce dieťa nepočujúcich rodičov, ktoré s nimi plnohodnotne komunikovalo gestami. A vtedy mu to došlo.

Ema: Čo mu došlo?

Peter: Že nepočujúci sa vďaka posunkom môžu všetko naučiť a dokonca aj vyučovať! Sám napísal, že posunkami sa dá vyjadriť nielen to, čo vidíme, ale aj zvuky a chute. To bolo na tú dobu revolučné uvedomenie.

Ema: Takže vlastne uznal posunkový jazyk za plnohodnotnú komunikáciu! To je úžasné. Podobné to bolo asi aj v židovskej tradícii, však?

Peter: Presne tak. Už koncom 2. storočia židovská zbierka Mišna uznávala posunkový jazyk ako platný komunikačný prostriedok v právnej oblasti. Napríklad ak sa nepočujúci zosobášili pomocou posunkov, museli sa aj rozviesť pomocou posunkov.

Ema: Takže posunky mali právnu váhu! Kto by to bol povedal?

Peter: Žiaľ, po páde Ríma prišiel stredovek a s ním aj oveľa temnejšie časy. Od 5. do 15. storočia boli nepočujúci často považovaní za choromyseľných.

Ema: Predpokladám, že za tým boli hlavne predsudky a povery.

Peter: Áno. Narodenie dieťaťa s postihnutím sa bralo ako boží trest. Ľudia sa báli, že takáto osoba na nich prenesie nešťastie. Bol to proces, ktorému dnes hovoríme stigmatizácia – označenie niekoho za „iného“ a menejcenného.

Ema: Čiže klasické rozdelenie na „my, normálni“ a „oni, tí druhí“.

Peter: Presne. Našťastie, nebolo to len čierne. Postupne pri kláštoroch a kostoloch vznikali charitatívne centrá. Mnísi a mníšky sa snažili nepočujúcich naučiť aspoň modliť sa.

Ema: Takže predsa len nejaké svetlé momenty. Boli aj nejaké konkrétne úspechy?

Peter: Áno, napríklad anglický biskup Ján z Beverly v 7. storočí údajne naučil nepočujúceho chlapca vysloviť niekoľko slov. Na druhej strane, niektorí kňazi sa snažili hluchotu „liečiť“ strašidelnými kúrami a telesným mučením, aby z ľudí dostali nejaké zvuky.

Ema: Takže z jedného extrému do druhého. Ako vidíme, cesta k pochopeniu a rešpektu bola naozaj dlhá a kľukatá.

Ema: Peter, to bolo naozaj fascinujúce, ako sa vyvíjal posunkový jazyk v rôznych komunitách. Ale to ma privádza k otázke... ako sa vlastne Nepočujúci vzdelávali? Dnes je to samozrejmosť, ale kedysi?

Peter: Výborná otázka, Ema. Pretože cesta k vzdelávaniu bola dlhá a plná prekážok. A hlavne, plná protichodných názorov na to, ako učiť. Dlho sa verilo, že bez sluchu sa nedá myslieť ani učiť.

Ema: To znie dosť drsne. Kedy sa to začalo meniť?

Peter: Prelom nastal v období renesancie, v 15. a 16. storočí. Myslitelia ako Rudolf Agricola a hlavne taliansky lekár Girolamo Cardano začali tvrdiť, že Nepočujúci sú rozumné osoby a dajú sa vzdelávať. Cardano dokonca prišiel s myšlienkou, že na vyučovanie sa dá použiť písaná forma jazyka.

Ema: Takže Taliansko a písanie. A kde sa to reálne začalo diať? Kde vznikla prvá škola?

Peter: Prvé skutočné kroky urobili v 16. storočí v Španielsku. A boli to, ako inak, cirkevní predstavitelia. Prvým veľkým menom je Pedro Ponce de León. Založil školu v kláštore, kde individuálne učil deti zo šľachtických rodín.

Ema: Prečo práve zo šľachtických?

Peter: No, ako to už býva, kvôli majetku. Podľa vtedajšieho zákona mohol dediť len ten, kto vedel hovoriť. Takže ak sa v bohatej rodine narodil nepočujúci syn, hrozilo, že prídu o dedičstvo. Takže motivácia bola... povedzme, že praktická.

Ema: Tomu rozumiem. Peniaze hýbu svetom, aj tým vzdelávacím. A akú metódu používal?

Peter: Kombinoval hovorený jazyk, písanú formu a prstovú abecedu. Jeho prácu potom rozvíjal Emanuel Ramirez de Carrion. Zaujímavé je, že on spočiatku neučil deti hovoriť, lebo na to nemal zákonné právo.

Ema: Počkaj, právo učiť niekoho hovoriť? To je absurdné!

Peter: Presne. Ale dokázal, že jeho žiaci sú inteligentní. Jeho najznámejší žiak, Don Luis de Velasco, povedal slávnu vetu: „Nie som nemý, len nepočujem.“ A to zmenilo pohľad na vec. Celú túto španielsku metódu zhrnul do knihy teoretik Juan Pablo Bonet v roku 1620.

Ema: Dobre, takže Španielsko položilo základy. Ale často počúvam o Francúzsku v tejto súvislosti. Čo sa dialo tam?

Peter: Francúzsko v 18. storočí bolo epicentrom zmeny. A to vďaka jednému človeku — Charlesovi Michelovi de L'Épée. Často ho volajú „Otec Nepočujúcich“ alebo „Otec posunkového jazyka“.

Ema: To sú dosť silné tituly. Čím si ich zaslúžil?

Peter: De L'Épée spravil niečo revolučné. Namiesto toho, aby nútil nepočujúcich prispôsobiť sa počujúcemu svetu, on sa prispôsobil im. Povedal, že posunkový jazyk je ich prirodzeným jazykom a treba ho použiť vo vyučovaní. Jeho hlavná myšlienka bola jednoduchá: u nepočujúcich musí ucho nahradiť oko a sluch zrak.

Ema: To dáva dokonalý zmysel. Ako to vyzeralo v praxi?

Peter: V roku 1760 otvoril vo svojom dome súkromnú školu pre nepočujúce dvojičky. Neskôr z toho vznikol prvý štátny ústav na svete: Národný inštitút pre hluchonemých v Paríži. Používal takzvanú francúzsku metódu.

Ema: A to je čo presne?

Peter: Bol to mix. Používal prirodzené posunky, ktoré sa naučil od svojich žiakov, pridal k nim umelé posunky pre gramatické štruktúry a používal aj prstovú abecedu. Svoje metódy vôbec netajil, chcel, aby sa vzdelanie dostalo k čo najväčšiemu počtu nepočujúcich.

Ema: Takže bol nielen inovátor, ale aj humanista. A mal nejakých nasledovníkov?

Peter: Áno, samozrejme. Roch-Ambroise Sicard jeho metódu zdokonalil a dokonca vydal prvý slovník posunkového jazyka. Ďalší významný človek bol Roch-Ambroise Auguste Bébian, ktorý sa snažil vytvoriť systém na zápis posunkov, niečo ako noty pre posunkový jazyk. A spomenúť musím aj lekára Jeana Marca Gasparda Itarda, ktorý zistil, že až dve pätiny detí v ústave majú zvyšky sluchu, čo otvorilo dvere ďalším možnostiam.

Ema: Fascinujúce. Francúzi teda stavili na posunky. Ale viem, že neboli jediní. Čo sa dialo v Nemecku?

Peter: V Nemecku to bolo presne naopak. Tam pôsobil Samuel Heinicke, ktorý v roku 1778 založil ústav v Lipsku. A on bol presvedčený, že jediná správna cesta je učiť nepočujúcich hovoriť. Jeho metóda sa volá orálna alebo nemecká metóda.

Ema: Čiže úplný protiklad de L'Épéeho. Ako to fungovalo?

Peter: Heinicke vylúčil akékoľvek posunky a prstovú abecedu. Pre neho to boli len „opicie gestá“, ktoré bránia rozvoju myslenia. Všetko sa sústredilo na hovorené slovo a písmo.

Ema: Takže žiadne posunky, ani tajne pod lavicou?

Peter: Presne tak, bol to prísny režim. Skoro ako... no, nemecká precíznosť v praxi. Postup bol jasný: najprv naučiť dieťa vysloviť hlásku, potom ju napísať, potom odzerať z pier, potom skladať slová, a tak ďalej. Veľmi systematické, ale aj veľmi náročné.

Ema: A čo to znamenalo pre vzdelávanie? Ktorá metóda bola „lepšia“?

Peter: A to je presne tá otázka, ktorá rozpútala obrovský spor. Heinicke a de L'Épée si písali listy, v ktorých obhajovali svoje metódy. Tento spor medzi oralistami a zástancami posunkového jazyka, teda manualistami, ovplyvnil vzdelávanie nepočujúcich na ďalších dvesto rokov.

Ema: A kto vyhral? Ak sa to tak dá povedať.

Peter: Zaujímavé je, že z vtedajšieho vedeckého hľadiska vyhral Heinicke. Jeho argumenty o rozvoji myslenia cez reč boli presvedčivejšie. Ale z ľudského hľadiska to bol de L'Épée, lebo rešpektoval prirodzenú komunikáciu nepočujúcich. Tento konflikt vlastne pretrváva v rôznych formách dodnes.

Ema: Takže sme mali dva veľké tábory – Francúzsko a Nemecko. A čo zvyšok Európy? Pridali sa na jednu alebo druhú stranu?

Peter: Väčšinou to bola nejaká kombinácia, alebo si vytvorili vlastné prístupy. Napríklad vo Veľkej Británii pôsobil už v 17. storočí lekár John Bulwer, ktorý sa zaoberal prstovou abecedou a odzeraním. Neskôr, v 18. storočí, rodina Braidwoodsovcov v Edinburghu založila akadémiu, kde používali kombinovanú metódu – čítanie, písanie, odzeranie, reč, posunky aj prstovú abecedu. Zobrali si to najlepšie z oboch svetov.

Ema: To znie rozumne. A čo iné krajiny?

Peter: V Holandsku pôsobil lekár Johann Conrad Ammann, ktorý je považovaný za otca orálnej metódy, ešte pred Heinickem. Kládol obrovský dôraz na nácvik artikulácie a dokonca zaviedol logopedické zrkadlo, aby si deti mohli kontrolovať pohyby úst.

Ema: A Švajčiarsko? Spomínam si, že sme hovorili o Františkovi Saleskom.

Peter: Presne tak. Ženevský biskup František Saleský je považovaný za priekopníka a stal sa patrónom nepočujúcich. Učil nepočujúceho chlapca Martina pomocou obrázkov, gest a posunkov, aby ho pripravil na prijatie sviatostí. Ukázal, že komunikácia je možná aj bez slov.

Ema: A čo naše končiny? Mali sme tu nejakých priekopníkov na Slovensku alebo v Česku?

Peter: Určite áno. A jedným z najväčších bol Ján Amos Komenský. Už v 17. storočí sa pýtal, či majú byť slepí, hluchí a zaostalí priberaní k vzdelávaniu. A sám si aj odpovedal, že áno. Tvrdil, že vzdelaním sa dajú zmierniť následky postihnutia. To bola na tú dobu neuveriteľne pokroková myšlienka.

Ema: Učiteľ národov nesklamal. A na Slovensku?

Peter: Na Slovensku máme Martina Sentivániho, profesora na Trnavskej univerzite. Zhrnul vtedajšie poznatky o tom, ako učiť nepočujúcich hovoriť. Tým vlastne prispel k vzniku surdopédie, teda pedagogiky sluchovo postihnutých, u nás.

Ema: Takže keď si to zhrnieme, cesta k modernému vzdelávaniu nepočujúcich bola naozaj kľukatá. Začalo sa to v renesancii myšlienkou, že sa to vôbec dá...

Peter: Presne. Potom prišli prvé praktické pokusy v Španielsku, motivované často majetkom. No a 18. storočie prinieslo dva úplne odlišné prístupy: francúzsky, založený na posunkoch, a nemecký, založený na hovorenej reči.

Ema: A tento spor vlastne definoval celé ďalšie smerovanie. A popritom tu boli osobnosti po celej Európe, vrátane našich končín, ktoré posúvali hranice a hľadali najlepšie cesty.

Peter: Presne tak. Kľúčovým poznatkom je, že neexistovala jedna jediná „správna“ cesta. Každá metóda mala svoje pre a proti a pomohla nám lepšie pochopiť potreby a potenciál nepočujúcich ľudí. A to je na tom to najdôležitejšie.

Ema: Peter, ďakujem ti veľmi pekne. Dnešná téma bola opäť plná prekvapivých informácií a historických súvislostí. Ukázali sme si, že história nepočujúcich nie je len o tichu, ale o neustálom boji za komunikáciu, uznanie a vzdelanie.

Peter: Rado sa stalo, Ema. A ďakujem za skvelé otázky.

Ema: Našim poslucháčom tiež ďakujeme, že ste boli s nami. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že sa na svet okolo seba budete pozerať opäť o niečo zvedavšie. Majte sa krásne a dopočutia pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu!