Dejiny vzdelávania a starostlivosti o nepočujúcich sú fascinujúcim príbehom o zmenách postojov spoločnosti, prekonávaní predsudkov a hľadaní najefektívnejších metód komunikácie a vzdelávania. Od starovekých krutostí až po moderné ústavy a pedagogické prístupy sa pozrieme na kľúčové míľniky, osobnosti a metódy, ktoré formovali starostlivosť o ľudí s poruchou sluchu. Tento komplexný rozbor histórie ponúka detailný prehľad pre študentov a záujemcov o túto dôležitú oblasť.Základy pochopenia Dejín vzdelávania a starostlivosti o nepočujúcichVyvinulo sa komplexné chápanie problematiky nepočujúcich. Historický prehľad nám pomáha pochopiť, ako sa menilo nazeranie spoločnosti na osoby s poruchou sluchu.
Terminológia a zmeny v chápaníV minulosti sa na Slovensku a v iných krajinách často používal termín „hluchonemí“. Tento výraz nediferencoval medzi nepočujúcimi, nedoslýchavými a ohluchnutými, čím zjednodušoval komplexnú realitu. Dnes sa hovorí o „histórii starostlivosti o osoby s poruchou sluchu“, čo je presnejšie a inkluzívnejšie.
Problém bol v tom, že hluchota nebola „viditeľné“ postihnutie. Často sa zistila až neskôr, keď si jedinec neosvojil jazyk dostatočne, a preto ich spoločnosť nepovažovala za plnohodnotných ľudí či plnohodnotne komunikujúcich jedincov.
Stigma a predsudky voči nepočujúcimStigma, pôvodom z gréckeho slova pre „znak“ alebo „vypálenú značku“, je znehodnocujúci prívlastok vedúci k diskriminácii. Stigmatizácia je proces označovania, ktorý súvisí so spoločenským vylučovaním a odmietaním stigmatizovaného, ako aj s jeho vlastnými pocitmi hanby.
Erving Goffman opísal stigmatizovaného ako „niekoho, kto je menej ako človek.“ Bruce Link a Jo Phelan identifikovali kľúčové časti procesu stigmatizácie:1. Rozlišovanie a označovanie ľudských odlišností.2. Prisudzovanie nežiaducich charakteristík a negatívnych stereotypov dominantnou spoločnosťou.3. Kategorizácia, ktorá vedie k oddeleniu „nás“ (počujúcich) od „tých druhých“ (hluchonemých).4. Znižovanie statusu a diskriminácia, čo vedie k nerovnosti.
Predsudky sú dôležitým zdrojom nedôvery k odlišným ľuďom. Ľudia bývajú spočiatku nedôverčiví voči tomu, čo sa líši od „ideálu“. Ak niekto „zapadne do ich sveta“, prijmú ho. Ak nie, usúdia, že „cudzí“ do ich sveta nepatrí a môže ho narušiť alebo ohroziť.Starovek: Od krutosti k nádeji pre nepočujúcichObdobie od 3000 rokov pred naším letopočtom do 5. storočia nášho letopočtu je poznačené protichodnými postojmi voči osobám s postihnutím.
Záporné postoje v StarovekuStaroveké Grécko bolo voči postihnutým veľmi kruté. Aténske a rímske zákony dávali otcovi právo zabiť novonarodené postihnuté dieťa. V Sparte boli deti, ktoré boli rodinnou radou uznané za slabé, pohodené do priepasti v pohorí Taygetu. Rimania hádzali deti do rieky Tiber a Indovia do Gangu.
Niektoré postihnuté deti boli ponechané nažive, ale odpredané do otroctva alebo posielané žobrať, vykonávali najhrubšie práce. Nepočujúci sa nemohli stať kňazmi, úradníkmi ani obchodníkmi.Židovské zákonodarstvo, ako cituje Hrubý (1997), tiež odrážalo obmedzenia: **„Ak niekto nechá dobytok na slnku, alebo ho nechá strážiť hluchonemému, bláznovi alebo dieťaťu, a dobytok sa splaší, spraví škodu, je vinný.“**Aristoteles, ktorého výrok bol považovaný za najvyššiu autoritu po 2000 rokov, tvrdil: „Tí, ktorý sa narodia ako nepočujúci, budú tiež všetci neschopní myslieť.“ To viedlo k záveru, že hluchí ľudia sú nevzdelávateľní a do 16. storočia sa nikto nepokúsil o ich vzdelávanie.
Kladné postoje a prvé náznaky chápaniaNapriek prevládajúcej krutosti existovali aj pozitívnejšie prístupy:V starovekom Egypte dostávali nepočujúci vhodné zamestnanie a k ich vzdelaniu napomáhalo obrázkové písmo ako hieroglyfy alebo sumerské klinové písmo, ktoré slúžilo ako obrázky pojmov.
Atény poskytovali pre občanov s postihnutím štátnu podporu.
Biblia priniesla etické príkazy: starozákonná Mojžišova kniha druhá, Exodus 4:11 uvádza Hospodina, ktorý dal človeku ústa a robí ho nemým či hluchým. V Mojžišovej knihe tretej, Leviticus 19:14 sa píše: **„Nezloreč hluchému, slepému neklaď prekážky do cesty, ale boj sa svojho Boha. Ja som Hospodin.“**Talmud, náboženské dielo judaizmu, uvádza: „Ty hluchého nehaň!“ Podľa Talmudu židia považovali nepočujúcich za vzdelávateľných.
Platón vytvoril teóriu počutia a zmienil sa o posunkoch. V dialógu Kratylos Sokrates uvažuje: „Keby sme nemali hlas ani jazyk a chceli by sme jeden druhému ukázať niektoré veci, neskúsili by sme to rovnako, ako to robia nemí, ukázať rukami, hlavou a zvyškom tela?“ (Presneau, 1998, Mázerová, 1999, In: Vojtechovský 2011).Svätý Augustín (354 – 430), napriek svojmu výroku, že „Nepočujúci nemôžu dospieť k viere v Boha, teda nemôžu byť spasení, pretože k viere dochádza prostredníctvom kázania, čiže hovoreného slova“ (Hrubý,1999), zároveň svedčil o tom, že počujúce dieťa nepočujúcich rodičov žilo plnohodnotne a vyjadrovalo sa pomocou gest. Podľa neho sa nepočujúci mohli vďaka posunkom všetko naučiť a vyučovať: „Nevidel si ešte, ako sa s nepočujúcimi hovorí posunkami, ako oni súčasne sa posunkami opytujú, odpovedajú, alebo ako vykladajú a označujú všetko alebo aspoň väčšinu z toho, čo chcú povedať? Pritom nenaznačujú bez slov len viditeľné zjavy, ale aj zvuky a chute.“ (Magdolen, 1942, In: Vojtechovský, 2011).Na konci 2. storočia, židovská zbierka Mišna považovala posunkový jazyk za vhodný komunikačný prostriedok aj v právnej oblasti, napríklad pri rozvodoch.
Raný stredovek a stredovek: Božie tresty a charitaV období od 5. do 15. storočia boli nepočujúci často považovaní za chorobomyseľných. Prevládali názory, že narodenie dieťaťa s postihnutím je božím trestom a že postihnutá osoba prináša pomstu na zdravých.
Feudáli dávali almužnu rodinám s postihnutými deťmi v nádeji na požehnanie. Postupne sa formovali charitatívne strediská pri kláštoroch, kostoloch a nemocniciach, kde sa mníšky a mnísi venovali nepočujúcim s cieľom naučiť ich modliť sa.
Anglický biskup Ján z Beverly (640 – 721) dokonca naučil nepočujúceho chlapca vysloviť niekoľko slov. No niektorí kňazi a mnísi sa pokúšali liečiť hluchonemotu „strašidelnými kúrami“ a telesným mučením nútili postihnutých vydávať zvuky.
Nový zákon, Evanjelium svätého Marka, opisuje, ako Ježiš uzdravil muža trpiaceho hluchotou a zajakavosťou slovami „Effeta!“ („Otvor sa!“) a muž začal hovoriť.16. a 17. storočie: Prvé kroky k systematickému vzdelávaniu nepočujúcichToto obdobie prinieslo prvé teoretické práce a praktické pokusy o vzdelávanie nepočujúcich, čím sa otvárala cesta k ich uznaniu ako vzdelávateľných osôb.
Teoretické základy a prvé knihyV roku 1591 vydal Salomon Alberti prvú knihu o hluchote s názvom „Rozprava o hluchote a nemote“. V nej konštatoval, že počutie a reč sú oddelené funkcie a nepočujúci sú schopní myslieť napriek nedostatočnému rozvíjaniu hovorenej reči (Vojtechovský, 2011).V roku 1593 španielsky františkánsky mních Melchor de Yebra zapísal do modlitebnej knihy prvú jednoručnú prstovú abecedu. Išlo o abecedu mníchov viazaných mlčanlivosťou, ktorá nebola pôvodne určená pre nepočujúcich, ale jej existenciu potvrdzuje aj Umberto Eco v diele „Meno ruže“.Renesancia a uznanie rozumnostiV 15. a 16. storočí sa v období renesancie Rudolf Agricola (1442 – 1485) a Girolamo Cardano (1501 – 1576) venovali výchovnej a zdravotnej starostlivosti o mládež s postihnutím. Cardanov významný prínos bol v tom, že nepočujúcich považoval za rozumné osoby, ktoré možno vzdelávať.Cardano v diele „Fyziológia počutia“ klasifikoval nepočujúce deti podľa veku a vzniku hluchoty: s vrodenou hluchotou, s hluchotou vzniknutou v ranom veku a s hluchotou vzniknutou po zavŕšení vývinu reči (Matuška, 1999). Pri vyučovaní využíval písanú formu jazyka.V roku 1616 G. Bonifacio publikoval diskusný spis o posunkovom jazyku s názvom „Umenie posunkov“.Španielski priekopníci vzdelávania nepočujúcichPrvé začiatky vzdelávania nepočujúcich v 16. storočí v Španielsku boli spojené s cirkevnými predstaviteľmi.
Pedro Ponce de León (1508/20 – 1584), považovaný za prvého učiteľa nepočujúcich, založil školu v kláštore San Salvador v One. Individuálne vyučoval 12 nepočujúcich žiakov zo šľachtických rodín. Základom jeho výučby bol hovorený a písaný jazyk, sprístupnený prstovými znakmi. Svoje poznatky opísal v darovacej zmluve Quanna. Medzi jeho prvých žiakov patrili Francisco a Pedro de Velasco, bratia s dedičnou hluchotou.
Emanuel Ramirez de Carrion (1579 – 1652) prevzal výchovu potomkov Velascov po Leonovi. Spočiatku ich neučil hovoriť, pretože v Španielsku boli svojprávni len tí nepočujúci, ktorí ovládali hovorenú reč. Carrion konštatoval, že príčinou nemoty je hluchota, a tak učil nepočujúcich hovoriť a písať, pričom si osvojili prstovú abecedu a naučili sa dobre odzerať.Juan Martin Pablo Bonet (1579 – 1633), hoci nikdy neučil nepočujúcich, bol významným teoretikom. Zdokonalil prstovú abecedu a v roku 1620 vydal knihu „Zjednodušenie zvukov a umenia naučiť nemých hovoriť“. V nej vysvetlil Carrionovu metódu:1. Základom je výučba zmysluplného čítania pomocou prstovej abecedy.2. Hovorenú reč treba rozvíjať pomocou gestikulácie a prstovou abecedou.3. Formou otázok a odpovedí treba objasňovať význam slov.4. Starostlivo treba rozvíjať duševné schopnosti nepočujúcich.5. Nepočujúce deti majú vyučovať učitelia so špeciálnou prípravou a schopnosťou tvorivo vzdelávať (Matuška, 1999).Španielska metóda, ucelené dielo Ponceho, Carriona a Boneta, zdôrazňovala dôležitosť prstovej abecedy, hovorenej a písanej reči. V tej dobe však ešte nerozpoznali dôležitosť odzerania.Ďalšie európske príspevky k vzdelávaniu nepočujúcichVýznamní učenci z rôznych krajín prispievali k rozvoju metód.ŠvajčiarskoFrantišek Saleský (1567 – 1622), ženevský biskup, bol priekopníkom vzdelávania nepočujúcich. Učil nepočujúceho Martina pomocou obrazov, gest a posunkov, s cieľom pripraviť ho k prijatiu sviatosti. Svätý František sa stal prvým svätým patrónom a ochrancom nepočujúcich.ČeskoJán Amos Komenský (1592 – 1670) zdôrazňoval, že výchovou a vzdelaním možno zmierňovať následky telesných a duševných nedostatkov. Položil otázku: „Či teda i slepí, hluchí a zaostalí (...) majú byť priberaní k vzdelávaniu?(...)Však o tom jasne svedčia príklady, že od narodenia slepí vyspeli len za pomoci sluchu v znamenitých hudobníkov, právnikov, rečníkov, atď., podobne ako od narodenia hluchí vyspeli vo vynikajúcich sochárov a remeselníkov.“ (In: Pleva, 1994).SlovenskoMartin Sentiváni (1633 – 1705), dlhoročný rektor a profesor Trnavskej univerzity, zhrnul dovtedajšie poznatky o možnostiach naučiť osoby s poruchou sluchu hovoriť. Týmto prispel k neskoršiemu vzniku pedagogiky sluchovo postihnutých (surdopédia) a pedagogiky detí s narušenou komunikačnou schopnosťou (logopédia) na Slovensku.
Veľká BritániaJohn Bulver (1606 – 1656), anglický lekár a teoretik, sa zaoberal vzdelávaním nepočujúcich. Vydal práce ako „Chirologia“ (1644) – prstová abeceda s obrázkami tvaru rúk zastupujúcich písmená, a „Chironomia“ (1644) – posunkové umenie. Jeho dielo „Philocolpus: or, The Deafe and Dumbe Man‘s Friend“ sa zaoberalo odzeraním.
George Dalgarno, škótsky lingvista, vynašiel rukavicu ako učebnú pomôcku s písmenami vyznačenými na jednotlivých častiach ruky. Dotykom písmen sa nepočujúci učili hlásky. V knihe „Didascalocophus alebo Učiteľ hluchonemého“ hlásal, že nepočujúcim treba poskytnúť vzdelanie.
HolandskoJohan Conrad Ammann (1669 – 1724), švajčiarsky lekár a učiteľ nepočujúcich, používal prstovú abecedu a prevzal artikuláciu od Španielov a odzeranie od Bulwera. Dokázal, že zrakom a hmatom možno nepočujúcich naučiť hovoriť, kládol dôraz na výcvik artikulácie a zaviedol logopedické zrkadlo. Je považovaný za otca tzv. orálnej metódy.18. storočie: Vznik štátnych ústavov a spor metódVplyv osvietenských mysliteľov v 18. storočí viedol k vytváraniu podmienok pre výchovu a vzdelávanie mládeže s postihnutím. Vznikli prvé školy pre nepočujúcich, najprv súkromné alebo cirkevné, pričom priekopníkmi boli Francúzsko a Nemecko.
FrancúzskoJacobo Rodriguez Pereira, Španiel žijúci vo Francúzsku, mal nepočujúcu sestru. Používal prstovú abecedu zodpovedajúcu fonémam, posunky a ohmatávanie vibrácií hlasiviek. Rozlíšil nedoslýchavých (pre ktorých používal sluchový tréning) a nepočujúcich. Spolu s R. Ernaudom prispeli k inštitútu vzdelávania nepočujúcich (Matuška, 1999).Charles Michel de L'Épée (1712 – 1789), „Otec Nepočujúcich“ a „Otec posunkového jazyka“, založil svoju vyučovaciu metódu prostredníctvom posunkového jazyka ako prirodzeného jazyka nepočujúcich. V roku 1760 otvoril súkromnú školu vo svojom dome a v roku 1770 bol založený štátny ústav „Národný inštitút pre hluchonemých“.Francúzska metóda používala prirodzený posunkový jazyk, umelé posunky a prstovú abecedu. De L'Épée hlásal, že posunok je bezprostredným vyjadrením myšlienky a jeho hlavnou myšlienkou bolo, že u nepočujúcich musí ucho nahradiť oko a sluch – zrak. Snažil sa poskytnúť vzdelanie čo najväčšiemu počtu nepočujúcich a svoje metódy netajil.V diele „Pravdivý spôsob vyučovania hluchonemých overený dlhoročnými skúsenosťami“ (1784) predstavil metodický postup:1. Naučil deti prstovú abecedu.2. Súčasne sa učili písať.3. Slová nacvičoval umelými posunkami, na tabuliach mali napísaných 600 podstatných mien, 600 slovies, 450 prídavných mien.4. Deti pomocou posunkov a naučených slov tvorili vety.5. Precvičovali zámená, spojky a ostatné slovné druhy.
Roch Ambroise Cucurron Sicard rozvíjal a zdokonalil metódu de L'Épéeho a vydal prvý slovník posunkového jazyka. Roch Ambroise Auguste Bébain vydal v roku 1825 dielo „Mimografia“, ktoré obsahovalo notáciu francúzskeho posunkového jazyka. Jean Marc Gaspar Itard, ušný lekár, určil, že dve pätiny detí v Národnom inštitúte pre nepočujúcich disponujú zvyškami sluchu.
NemeckoSamuel Heinicke (1727 – 1790) založil v roku 1778 v Lipsku Ústav pre hluchonemých ako druhý štátny ústav na svete. Úplne vylúčil vyučovanie posunkov a prstovej abecedy a učil iba pomocou hovoreného slova a písma – tzv. orálnu metódu (nemecká metóda).Jeho metodický postup zahŕňal:1. Naučiť deti vyslovovať hlásku.2. Napísať vyslovenú hlásku, t. j. písmeno.3. Hlásku z úst odzerať.4. Z hlások skladať slová pomocou názoru.5. Slová napísať alebo prečítať.6. Následne slovo odzerať a napísať.Carl Gottlob Reich, nástupca Heinickeho, zastával myšlienku, že v prvých triedach je potrebné prirodzené posunkovanie pre cvičenie zmyslov a rozumu. Johann Ludwig Ferdinand Arnoldi považoval za nutné začať rozvíjať reč od 4 – 5 rokov a učiť hovoriť na základe zážitkov a skúseností, nepoužíval prstovú abecedu, ale považoval za dôležité, aby ju učiteľ ovládal.
Spor o metódy: Oralizmus vs. Posunkový jazykHeinicke rozpútal spor medzi oralistami a zástancami posunkového jazyka. Hoci Heinicke „zvíťazil po stránke vedeckej (z hľadiska danej doby), de L´Épée po stránke ľudskej.“ ().Vo Veľkej Británii rodina Braidwoodsovcov založila v roku 1760 v Edinburghu Braidwoodsku akadémiu pre hluchonemých, kde používali kombinovanú metódu (čítanie, písanie, odzeranie z pier, hovorený jazyk, prstová abeceda, posunky). Thomas Braidwood presťahoval školu v roku 1783 do Londýna.V Amerike John Braidwood učil v prvej súkromnej škole pre nepočujúcich v roku 1812. Škola sa neskôr presťahovala do Virgínie, ale bola v roku 1816 zatvorená pre zadlženosť.Nepočujúci Francúz Pierre Desloges, ktorý ohluchol v dôsledku ovčích kiahní, sa naučil posunkový jazyk a napísal prácu „Základný kurz vzdelávania hluchonemých“, v ktorej opísal úspechy komunity nepočujúcich v Paríži.
Zhrnutie a význam štúdia histórie starostlivosti o nepočujúcichCesta k systematickej starostlivosti a vzdelávaniu nepočujúcich bola dlhá a plná výziev. Od prvotnej stigmatizácie a predsudkov, cez rané charitatívne iniciatívy, až po vytvorenie špecializovaných škôl a metód sa prístup k ľuďom s poruchou sluchu dramaticky zmenil. Rozvoj prstových abecied, posunkového jazyka a orálnych metód, ako aj práce priekopníkov ako Ponce de León, de L'Épée a Heinicke, položili základy modernej surdopédie. Pochopenie tejto histórie nám pomáha nielen oceniť pokrok, ale aj neustále zlepšovať inklúziu a vzdelávanie nepočujúcich v súčasnosti.Často kladené otázky o Dejinách vzdelávania nepočujúcich
Aké boli hlavné rozdiely medzi francúzskou a nemeckou metódou vzdelávania nepočujúcich?
Francúzska metóda, ktorú vyvinul Charles Michel de L'Épée, kládla dôraz na používanie posunkového jazyka (vrátane prirodzených a metodických posunkov) a prstovej abecedy. Naopak, nemecká metóda Samuela Heinickeho bola striktne orálna, úplne vylučovala posunky a prstovú abecedu, sústreďujúc sa na výučbu hovorenej reči a odzerania.
Prečo boli nepočujúci v staroveku často považovaní za nevzdelávateľných?
Tento názor bol silne ovplyvnený Aristotelovým výrokom, že „Tí, ktorý sa narodia ako nepočujúci, budú tiež všetci neschopní myslieť.“ Predpokladalo sa, že bez hovorenej reči nie je možné rozvíjať myseľ, a preto boli nepočujúci považovaní za neschopných vzdelávania, čo pretrvávalo až do 16. storočia.
Kto bol Pedro Ponce de León a aký bol jeho prínos?
Pedro Ponce de León (1508/20 – 1584) je považovaný za prvého učiteľa nepočujúcich. V Španielsku založil školu, kde individuálne vyučoval nepočujúcich žiakov zo šľachtických rodín. Používal hovorený jazyk, písanú formu jazyka a prstové znaky, čím dokázal, že nepočujúci sú schopní vzdelania.