História vzdelávania a postavenia nepočujúcich je fascinujúca cesta, ktorá odhaľuje, ako sa menil prístup spoločnosti k ľuďom so sluchovým postihnutím. Od starovekých krutostí cez stredoveké predsudky až po priekopníkov vzdelávania – pozrime sa, ako sa vyvíjalo postavenie nepočujúcich v dejinách a aké metódy sa používali na ich vzdelávanie.

Dejiny vzdelávania a postavenia nepočujúcich: Od „hluchonemých“ k osobám s poruchou sluchu

Dlho sa používal termín „hluchonemí“, no dnes hovoríme o histórii starostlivosti o osoby s poruchou sluchu. V minulosti sa problematika nediferencovala na nepočujúcich, nedoslýchavých či ohluchnutých. Hluchota bola často „neviditeľným“ postihnutím – zistila sa neskôr, a keďže jedinec neovládal dostatočne jazyk, nebol považovaný za plnohodnotného človeka či plnohodnotne komunikujúcu osobu.

Stigma a predsudky voči nepočujúcim

Stigma, z gréckeho pôvodu ako znak či vypálená značka, predstavuje znehodnocujúci prívlastok, ktorý vedie k diskriminácii. Stigmatizácia je proces označovania, spojený so spoločenským vylučovaním a odmietaním, ale aj s pocitmi hanby u stigmatizovaného. Erving Goffman definoval stigmatizovaného ako „niekoho, kto je menej ako človek.“

Bruce Link a Jo Phelan identifikovali kľúčové časti tohto procesu:

Rozlišovanie a označovanie ľudských odlišností.
Prisudzovanie nežiaducich charakteristík a negatívnych stereotypov dominantnou spoločnosťou.
Kategorizácia, ktorá vedie k oddeleniu „nás“ (počujúcich) od „tých druhých“ (hluchonemých).
Znižovanie statusu a diskriminácia, čoho výsledkom je nerovnosť.

Predsudky sú dôležitým zdrojom nedôvery voči odlišnému. Ľudia bývajú spočiatku nedôverčiví voči tomu, čo sa líši od „ideálu“. Ak si nepočujúceho človeka „nepreveria“ a nezaradia ho do svojho sveta, vykonajú úsudok, že do ich sveta nepatrí a môže ho narušiť či ohroziť.

Starovek: Kontrastné postoje k nepočujúcim

V období od 3000 rokov pred naším letopočtom do 5. storočia nášho letopočtu prevládali k postihnutým osobám často veľmi kruté postoje „zdravej“ populácie. Avšak, nájdeme aj prekvapivé príklady pozitívneho prístupu.

Záporné postoje a diskriminácia

V starovekom Grécku, aténske a rímske zákony priznávali otcovi rodiny právo zabiť novonarodené dieťa s postihnutím. V Sparte boli slabé alebo postihnuté deti hádzané do priepasti v pohorí Taygetu. Rimania hádzali deti do rieky Tiber a Indovia do rieky Ganga. Niektoré deti boli predávané do otroctva, kde vykonávali najhrubšie práce, alebo boli posielané žobrať. Nepočujúci sa nemohli stať kňazmi, úradníkmi ani obchodníkmi.

Židovské zákonodarstvo tiež odrážalo predsudky, napríklad v Talmude: „Ak niekto nechá dobytok na slnku, alebo ho nechá strážiť hluchonemému, bláznovi alebo dieťaťu, a dobytok sa splaší, spraví škodu, je vinný.“ (Hrubý, 1997)

Kladné postoje a prvé náznaky inklúzie

Napriek krutosti staroveku, nájdeme aj svetlé momenty:

Biblia – Starý zákon: Mojžišova kniha druhá, Exodus 4:11: „Kto dal človekovi ústa a kto ho robí nemým či hluchým, vidiacim alebo slepým? Nie som to azda ja, Hospodin?“ A v Mojžišovej knihe tretej, Leviticus 19:14: „Nezloreč hluchému, slepému neklaď prekážky do cesty, ale boj sa svojho Boha. Ja som Hospodin.“ (Hrubý, 1997)
Staroveký Egypt: Nepočujúci dostali vhodné zamestnanie. K ich vzdelaniu napomáhali hieroglyfy a sumerské klinové písmo, ktoré slúžili ako obrázky pojmov.
Atény: Občania s postihnutím požívali štátnu podporu.
Talmud: Židia považovali nepočujúcich za vzdelávateľných, dokonca posunkový jazyk za vhodný komunikačný prostriedok v právnej oblasti (Woll – Kyle, 1994).
Platón: Zmienil sa o posunkoch a vytvoril teóriu počutia. V dialógu Kratylos Sokrates a Mermogénés uvažujú: „Keby sme nemali hlas ani jazyk a chceli by sme jeden druhému ukázať niektoré veci, neskúsili by sme to rovnako, ako to robia nemí, ukázať rukami, hlavou a zvyškom tela?“ (Presneau, 1998, Mázerová, 1999, In: Vojtechovský 2011).

Aristotelov výrok a jeho dlhotrvajúci dopad

Žiaľ, negatívny postoj presadzoval aj Aristoteles, ktorý vyhlásil: „Tí, ktorý sa narodia ako nepočujúci, budú tiež všetci neschopní myslieť.“ Hoci išlo o neskoršiu interpretáciu, tento výrok, chápaný ako „Hluchí ľudia sú nevzdelávateľní,“ mal obrovský vplyv a prevládal takmer 2000 rokov. Do 16. storočia sa tak o vzdelávanie osôb s poruchou sluchu nikto nepokúsil.

Raný a vrcholný stredovek: Božie tresty a charita (5. – 15. storočie)

V stredoveku boli nepočujúci často považovaní za chorobomyseľných. Rozšírené boli názory, že narodenie dieťaťa s telesným či duševným postihnutím je božím trestom alebo že takáto osoba prináša pomstu na zdravých. Feudáli často dávali almužnu rodinám s postihnutými deťmi, očakávajúc za to požehnanie.

Postupne sa však utvárali charitatívne strediská pri kláštoroch, kostoloch a nemocniciach. Mníšky a mnísi sa venovali nepočujúcim najmä s cieľom naučiť ich modliť sa. Anglický biskup Ján z Beverly (640 – 721) dokonca naučil nepočujúceho chlapca vysloviť niekoľko slov. Zaujímavé je, že niektorí kňazi sa pokúšali „liečiť“ hluchonemotu strašidelnými kúrami a telesným mučením nútili postihnutých vydávať zvuky.

Biblia – Nový zákon: Evanjelium svätého Marka opisuje, ako Ježiš uzdravil muža trpiaceho hluchotou a zajakavosťou slovami „Effeta!“ („Otvor sa!“).

Svätý Augustín a jeho prekvapivý pohľad

Svätý Augustín (354 – 430), hoci tvrdil, že nepočujúci nemôžu dospieť k viere v Boha, a teda nemôžu byť spasení, lebo viera prichádza prostredníctvom kázania, podal zároveň svedectvo o počujúcom dieťati nepočujúcich rodičov, ktoré žilo plnohodnotne a vyjadrovalo sa pomocou gest. Podľa neho sa nepočujúci vďaka posunkom môžu všetko naučiť a vyučovať: „Nevidel si ešte, ako sa s nepočujúcimi hovorí posunkami, ako oni súčasne sa posunkami opytujú, odpovedajú, alebo ako vykladajú a označujú všetko alebo aspoň väčšinu z toho, čo chcú povedať? Pritom nenaznačujú bez slov len viditeľné zjavy, ale aj zvuky a chute.“ (Magdolen, 1942, In: Vojtechovský, 2011).

16. a 17. storočie: Renesancia a prví priekopníci vzdelávania nepočujúcich

Obdobie renesancie prinieslo prelom v pohľade na nepočujúcich. Začali sa objavovať názory, že sú to rozumné bytosti, ktoré možno vzdelávať.

Salomon Alberti (1591) vydal prvú knihu o hluchote, „Rozprava o hluchote a nemote“, kde uviedol, že počutie a reč sú oddelené funkcie a nepočujúci sú schopní myslieť napriek nedostatočnému rozvíjaniu hovorenej reči (Vojtechovský, 2011).
Rudolf Agricola (1442 - 1485) a Girolamo Cardano (1501 - 1576) vykonávali výchovnú a zdravotnú starostlivosť o mládež s postihnutím. Cardano klasifikoval nepočujúce deti podľa veku vzniku hluchoty a pri vyučovaní využíval písanú formu jazyka.
Melchor de Yebra (1593) zapísal prvú jednoručnú prstovú abecedu do modlitebnej knihy, hoci nebola primárne určená pre nepočujúcich, ale pre mníchov viazaných mlčanlivosťou.
G. Bonifacio (1616) publikoval diskusný spis o posunkovom jazyku, „Umenie posunkov“.

Španielska metóda a jej zakladatelia

Prvé začiatky vzdelávania nepočujúcich sa v 16. storočí objavili v Španielsku, kde pôsobili cirkevní predstavitelia ako Pedro Ponce de Leon, Emanuel Ramirez de Carrion a Juan Pablo Bonet.

Pedro Ponce de Leon (1508/20 - 1584) založil prvú školu pre nepočujúcich v kláštore San Salvador v One. Individuálne vyučoval 12 žiakov, väčšinou zo šľachtických rodín. Základom výučby bol hovorený jazyk a písaná forma sprístupnená prstovými znakmi. Jeho žiaci boli aj bratia Francisco a Pedro de Velasco s dedičnou hluchotou. (Pedro Ponce de León)
Emanuel Ramirez de Carrion (1579 - 1652) prevzal výchovu potomkov po Leonovi. Zaujímavé je, že najprv ich neučil hovoriť, pretože len nepočujúci ovládajúci hovorenú reč boli svojprávni pred zákonom (kvôli dedeniu majetku). Jeho žiak Don Luis de Velasco slávne povedal: „Nie som nemý, len nepočujem.“ Carrion konštatoval, že príčinou nemoty je hluchota a učil nepočujúcich hovoriť, písať a odzerať, pričom si osvojili aj prstovú abecedu.
Juan Pablo Bonet (1579 - 1633) bol teoretik, ktorý nikdy neučil nepočujúcich, ale zdokonalil prstovú abecedu. Vo svojej knihe „Zjednodušenie zvukov a umenia naučiť nemých hovoriť“ (1620) vysvetlil Carrionovu metódu:

Základom je výučba zmysluplného čítania pomocou prstovej abecedy.
Hovorenú reč treba rozvíjať pomocou gestikulácie a prstovej abecedy.
Formou otázok a odpovedí objasňovať význam slov.
Starostlivo rozvíjať duševné schopnosti nepočujúcich.
Nepočujúce deti majú vyučovať učitelia so špeciálnou prípravou.

Španielska metóda, ucelené dielo Ponceho, Carriona a Boneta, zdôrazňovala význam prstovej abecedy a učenie hovorenej a písanej reči. Nerozpoznala však dôležitosť odzerania v plnej miere.

Iné európske príspevky v 17. storočí

Svätý František Saleský (1567 - 1622), ženevský biskup, je považovaný za priekopníka vzdelávania nepočujúcich vo Švajčiarsku. Učil nepočujúceho Martina pomocou obrazov, gest a posunkov, s cieľom pripraviť ho k prijatiu sviatostí, a stal sa prvým svätým patrónom nepočujúcich.
Ján Amos Komenský (1592 - 1670) v Česku položil základ myšlienke, že výchovou a vzdelaním možno zmierňovať následky telesných a duševných nedostatkov. Pýtal sa: „Či teda i slepí, hluchí a zaostalí (...) majú byť priberaní k vzdelávaniu? (...) Však o tom jasne svedčia príklady, že od narodenia slepí vyspeli len za pomoci sluchu v znamenitých hudobníkov, právnikov, rečníkov, atď., podobne ako od narodenia hluchí vyspeli vo vynikajúcich sochárov a remeselníkov.“ (In: Pleva, 1994).
Martin Sentiváni (1633 - 1705), dlhoročný rektor a profesor Trnavskej univerzity, zhrnul dovtedajšie poznatky o možnostiach naučiť osoby s poruchou sluchu hovoriť, čím prispel k neskoršiemu vzniku surdopédie a logopédie na Slovensku.
John Bulwer (1606 - 1656), anglický lekár, vydal práce Chirologia (Prstová abeceda) a Chironomia (Posunkové umenie). Vo svojej práci Philocolpus: or, The Deafe and Dumbe Man‘s Friend sa zaoberal odzeraním.
George Dalgarno, škótsky lingvista, vymyslel rukavicu ako učebnú pomôcku s písmenami. Vo svojej knihe Didascalocophus alebo Učiteľ hluchonemého hlásal potrebu poskytovať nepočujúcim vzdelanie.
Johan Conrad Ammann (1669 - 1724), švajčiarsky lekár a učiteľ, využíval prstovú abecedu, prevzal artikuláciu od Španielov a odzeranie od Bulwera. Dokázal, že zrakom a hmatom možno nepočujúcich naučiť hovoriť, kládol dôraz na artikuláciu a zaviedol logopedické zrkadlo. Je považovaný za otca tzv. orálnej metódy.

18. storočie: Vznik štátnych ústavov a boj metód

V 18. storočí, pod vplyvom osvietenských mysliteľov, sa začali vytvárať podmienky pre výchovu a vzdelávanie mládeže s postihnutím. Vznikali prvé súkromné a cirkevné školy, pričom priekopníkmi boli Francúzsko a Nemecko.

Francúzska metóda a „Otec Nepočujúcich“

Jacobo Rodriguez Pereira (Španiel žijúci vo Francúzsku) využíval prstovú abecedu, posunky a ohmatávanie vibrácií hlasiviek. Rozlíšil nedoslýchavých (pre ktorých používal sluchový tréning) a nepočujúcich. Spolu s R. Ernaudom predviedli úspechy svojich žiakov na Parížskej akadémii vied.
Charles Michel de L'Épée založil svoju vyučovaciu metódu prostredníctvom posunkového jazyka ako prirodzeného jazyka nepočujúcich. V roku 1760 otvoril súkromnú školu a v roku 1770 bol založený štátny ústav „Národný inštitút pre hluchonemých“. De L'Épée, známy ako „Otec Nepočujúcich“ a „Otec posunkového jazyka“, používal prirodzený posunkový jazyk, umelé posunky a prstovú abecedu. Hlásal, že ucho musí nahradiť oko a sluch – zrak, a že posunok je bezprostredným vyjadrením myšlienky. Jeho cieľom bolo poskytnúť vzdelanie čo najväčšiemu počtu nepočujúcich a svoje metódy nikdy netajil. V diele „Pravdivý spôsob vyučovania hluchonemých overený dlhoročnými skúsenosťami“ (1784) opísal metodický postup:

Naučiť deti prstovú abecedu.
Súčasne sa učili písať.
Slová nacvičoval umelými posunkami, mali napísaných 600 podstatných mien, 600 slovies, 450 prídavných mien.
Deti pomocou posunkov a naučených slov tvorili vety.
Precvičovali zámená, spojky a ostatné slovné druhy.

Jeho prácu rozvíjali a zdokonalili aj Roch Ambroise Cucurron Sicard, ktorý vydal prvý slovník posunkového jazyka, a Roch Ambroise Auguste Bébain s dielom „Mimografia“ (1825) obsahujúcim notáciu francúzskeho posunkového jazyka. Ušný lekár Jean Marc Gaspar Itard zistil, že dve pätiny detí v Národnom inštitúte majú zvyšky sluchu.

Nemecká orálna metóda

Samuel Heinicke (1727 - 1790) založil v roku 1778 v Lipsku Ústav pre hluchonemých ako druhý štátny ústav na svete. Vylúčil vyučovanie posunkov a prstovej abecedy a učil iba pomocou hovoreného slova a písma – tzv. orálna metóda alebo nemecká metóda. Jeho metodický postup zahŕňal:

Naučiť deti vyslovovať hlásku.
Napísať vyslovenú hlásku (písmeno).
Hlásku z úst odzerať.
Z hlások skladať slová pomocou názoru.
Slová napísať alebo prečítať.
Následne slovo odzerať a napísať.

Heinicke rozpútal spor medzi oralistami a zástancami posunkového jazyka. Hoci Heinicke zvíťazil z hľadiska vtedajšej vedy, de L'Épée zvíťazil po ľudskej stránke. Carl Gottlob Reich, Heinickeho nástupca, zastával názor, že v prvých triedach je potrebné prirodzené posunkovanie pre cvičenie zmyslov a rozumu. Johann Ludwig Ferdinand Arnoldi považoval za dôležité začať rozvíjať reč od 4-5 rokov na základe zážitkov a skúseností, a hoci sám nepoužíval prstovú abecedu, považoval za nutné, aby ju ovládal učiteľ.

Britské a americké školy

Rodina Braidwoodsovcov založila v roku 1760 v Edinburghu Braidwoodsku akadémiu pre hluchonemých, kde používali kombinovanú metódu (čítanie, písanie, odzeranie z pier, hovorený jazyk, prstová abeceda, posunky).
V Amerike založil Cobbs v roku 1812 prvú súkromnú školu a John Braidwood učil štyri deti p. Bollinga. V roku 1815 sa škola presťahovala do Virgínie, kde vznikla prvá verejná škola pre nepočujúcich, hoci bola v roku 1816 zatvorená pre zadlženosť.

Peter Desloges a jeho obhajoba posunkového jazyka

Nepočujúci Francúz Pierre Desloges, ktorý ohluchol v dôsledku ovčích kiahní, sa naučil posunkový jazyk od Taliana. Napísal prácu „Základný kurz vzdelávania hluchonemých“, v ktorej opísal úspechy komunity nepočujúcich v Paríži a obhajoval posunkový jazyk ako prirodzený komunikačný prostriedok.

Záver: Dlhá cesta k uznaniu

História postavenia a vzdelávania nepočujúcich je plná výziev, predsudkov, ale aj neuveriteľnej vytrvalosti a priekopníckej práce jednotlivcov. Od úplného vylúčenia až po snahy o inklúziu sa postoj spoločnosti postupne menil, dláždiac cestu k moderným prístupom, ktoré rešpektujú jedinečnosť a potenciál každého človeka bez ohľadu na sluchové postihnutie.

Často kladené otázky (FAQ) o dejinách vzdelávania nepočujúcich

Kedy sa začalo s formálnym vzdelávaním nepočujúcich?

Formálne vzdelávanie nepočujúcich sa začalo v 16. storočí v Španielsku, predovšetkým vďaka Pedrovi Ponce de Leonovi, ktorý v cirkevnom kláštore San Salvador v One založil prvú školu pre nepočujúcich žiakov z bohatých rodín.

Kto boli najvýznamnejší priekopníci vzdelávania nepočujúcich?

Medzi najvýznamnejších priekopníkov patria Pedro Ponce de Leon v Španielsku, Charles Michel de L'Épée vo Francúzsku (otec posunkového jazyka) a Samuel Heinicke v Nemecku (otec orálnej metódy). Každý z nich priniesol odlišné, no pre históriu vzdelávania nepočujúcich kľúčové metodiky.

Aký bol rozdiel medzi francúzskou a nemeckou metódou vzdelávania nepočujúcich?

Francúzska metóda, ktorú presadzoval Charles Michel de L'Épée, kládla dôraz na používanie prirodzeného posunkového jazyka, umelých posunkov a prstovej abecedy. Nemecká metóda Samuela Heinickeho naopak úplne vylučovala posunky a prstovú abecedu, sústreďujúc sa výlučne na hovorené slovo, artikuláciu a odzeranie.

Ako ovplyvnili predsudky a stigma postavenie nepočujúcich v histórii?

Predsudky a stigma mali zásadný negatívny vplyv. V mnohých starovekých spoločnostiach boli nepočujúci diskriminovaní, považovaní za nevzdelávateľných alebo dokonca za menej ako ľudí. To viedlo k ich sociálnemu vylúčeniu, odopieraniu práv a obmedzeným možnostiam vzdelávania a uplatnenia. Napríklad Aristotelov výrok o neschopnosti myslieť ovplyvňoval pohľad na nepočujúcich po dobu dvoch tisícročí.

Dejiny vzdelávania a postavenia nepočujúcich