Dejiny hudby: Starovek a Stredovek

Vitajte v našom komplexnom prehľade Dejiny hudby: Starovek a Stredovek. Tento článok slúži ako podrobný rozbor a shrnutí kľúčových období a kultúr, ktoré formovali hudobné umenie od jeho najstarších zmienok až po prah renesancie. Ponorte sa s nami do fascinujúceho sveta melódií, nástrojov a spoločenského významu hudby v minulosti, ideálne pre študentov pripravujúcich sa na maturitu alebo hľadajúcich hlbšie pochopenie.

Dejiny hudby: Staroveký Orient a jeho jedinečné kultúry

Staroveké orientálne hudobné kultúry nadviazali na štýl pravekých obyvateľov, no vyvíjali sa odlišne v rôznych zemepisných oblastiach. Pre tieto kultúry bol kľúčový mravný význam hudby a jej humánny a sociálny účinok.

Postupne sa zdokonalovali technické a výrazové prostriedky hudby vďaka vzniku prepracovaných tónových sústav a zdokonaleným hudobným nástrojom.

Hudba v starovekej Číne: Pentatonika a Heterofónia

V Číne malo umenie a hudba dôležité postavenie. Tónový systém, ktorého počet tónov a intervalov bol presne určený, nadviazal na úkazy vo vesmíre a stelesňoval svetový poriadok, znázorňujúc zároveň moc cisárskeho zriadenia.

Už 3000 rokov p.n.l. poznali dva základné celotónové rady šiestich tónov, ktoré predstavovali ženský a mužský prvok. Z týchto stupníc si zostavili 5-tónové stupnice – pentatonika.

Každý z piatich tónov mal svoje pomenovanie (cisár, minister, občan, úradník, sedliak), čo odrážalo prísne spoločenské delenie. Čínska hudba bola síce jednohlasná, ale pri hre sa používalo viac hudobných nástrojov (bicie, fúkacie, brnkacie), ktoré melódiu ozdobovali – tento jav nazývame heterofónia.

India: Náboženský význam hudby a strunové nástroje

Na rozsiahlych územiach Indie sa vyvinula hudobná kultúra ovplyvnená čínskymi, perzskými a arabskými vplyvmi. Hudba mala dôležitú funkciu v náboženskom živote, zatiaľ čo ľudová hudba sa vyvíjala voľnejšie.

Vyvinula sa tónová sústava podobná čínskej, ktorá sa neskôr rozšírila na 22-stupňovú sústavu so 7 základnými tónmi. Používali sa najmä strunové nástroje ako sitar, santir a vina (druh lutny).

Egyptská hudba: Náboženské vplyvy a Pytagoras

O egyptskej hudbe, ktorej vývin bol ovplyvnený náboženstvom, získavame informácie zo zachovaných kresieb, reliéfov, obeliskov, náhrobných kameňov a papyrusov. Cenné poznatky priniesol aj grécky filozof Pytagoras, ktorý sa vzdelával u egyptských kňazov.

Egypťania používali niekoľko druhov hárf, rôzne hobojovité a flautové nástroje. Tónový systém bol pravdepodobne 7-stupňový, predstavujúci 7 dovtedy známych nebeských telies (Mesiac, Slnko, Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter, Saturn).

Arabská hudba: Rozvoj nástrojárstva a vplyv na Európu

Mnohopočetné arabské kmene s odlišnými vlastnosťami a zvykmi mali spoločné kultúrne prvky. Islam, založený Mohamedom v 6. storočí n.l., nebol hudbe spočiatku priaznivo naklonený.

Pozornosť sa hudbe začala venovať až na prelome 8. a 9. storočia. Dominantné postavenie malo u Arabov nástrojárske umenie, pričinili sa na vývine bicích, dychových, ale predovšetkým sláčikových nástrojov, napríklad Kémandža.

Na vývoj európskych sláčikových nástrojov mal vplyv Rebab, ktorý sa pričinením Maurov dostal do Španielska v 8. storočí n.l. a tu dostal názov Vila (Viola). Arabská hudba sa od spomínaného obdobia až do súčasnosti nezmenila.

Hudobná kultúra Židov: Dávid a Šalamún

Hudobná kultúra u Židov, podobne ako poézia, bola vysoko vyvinutá a stála v kultových službách. Symbolom hudobnosti národa sa stali dvaja králi:

• Dávid (okolo roku 1000 p.n.l.): Zobrazený vždy s harfou v ruke, pokladá sa za autora žalmov zahrnutých v Starom zákone. Podľa kresťanského učenia pochádza z Dávidovho rodu aj Ježiš Kristus.
• Šalamún (970 – 931 p.n.l.): Dávidov syn, Biblia vyzdvihuje jeho múdrosť. História mu pripisuje autorstvo kníh Príslovia, Kazateľ a Zbierka ľúbostných nápevov z okolia Jeruzalema – Pieseň piesní. Kým za čias Dávida rozkvital chrámový spev, na Šalamúnovom dvore sa stretávali najlepší hudobníci tých čias a venovali sa aj svetskej hudbe.

Používali sa nástroje ako 8-strunový kinor (lýra), 13-strunový mebel (harfa) a ohnutý roh šofar. Židovský synagogálny spev bol antifonický (predspevák a zbor/striedanie zborov). Mnohé prvky starožidovskej hudby sa stali príkladom pri vzniku a formovaní sa kresťanského liturgického spevu.

Staroveká grécka hudba a jej vplyv na Európu

Grécka hudba je najznámejšou a najvyspelejšou hudobnou kultúrou antiky. Je prvou vyvinutou a ucelenou kultúrou, ktorá svojimi hodnotami položila základ celej európskej kultúry. Bola modálna a jednohlasná, pričom nástrojová hudba mala funkciu sprievodu.

Rytmus bol odvodený zo zákonov reči a bol najvyspelejšou stránkou antickej hudby. Názov pre hudbu (musica, la music) sa vytvára od slova múza. Múzy boli družky Apollóna a ich úlohou bolo chrániť všetky druhy umenia. V starovekom bájosloví existovalo 9 múz:

• Thalia: Divadelných hier/veselohier, znak: komická maska
• Uránia: Hvezdárstva, znak: glóbus
• Melpomene: Tragédie, znak: tragická maska
• Polyhymnia: Zborov/vážnych spevov, znak: -
• Erato: Lyrického básnictva, znak: kithara (gitara)
• Kaliope: Epiky, znak: zvitok (kniha)
• Klio: Histórie, znak: zvitok textu (jeden papier)
• Euterpe: Lyrickej hudby, znak: flauta
• Terpsychoré: Tanca, znak: lýra

Hudba v živote Grékov bola spätá s náboženstvom, dramatickým umením a básnictvom. Bola súčasťou hier, slávností a súťaží. Postupne z ľudového základu vyrástlo spojenie poézie, hudby a tanca v jediný spoločný útvar – múzické umenie, ktoré sa stalo významným výchovným prostriedkom a obsiahlo všetky druhy umenia.

Antické obdobie gréckej hudby možno rozdeliť na:

• Mýtické (do roku 600 p.n.l.)
• Klasické (do roku 400 p.n.l.)
• Helenistické (do 4. – 5. storočia n.l.)

Mýtická doba a počiatky spevu

V mýtickej dobe vystupujú do popredia speváci ako Orfeus a Amfion, ktorých spevu sa pripisovala čarovná moc. V najslávnejších spevoch Homéra (Ilias a Odysea) nájdeme stopy najstarších zborových piesní.

Bez hudby a spevu si nebolo možné predstaviť grécke hudobné slávnosti, ktoré sa konali na počesť bohov (Apollóna, Dionýza).

Klasické obdobie: Lyrika a zrod gréckej drámy

Znakom umenia v klasickom období sa stala masovosť národných slávností a divadelných predstavení. Rozšírilo sa vyučovanie spevu, hra na kitharu a lýru, a dokonca existoval aj výcvik tanca. V gréckej kultúre si nevieme predstaviť hudbu bez básnického slova a naopak.

Grécku lyriku rozdeľujeme na:

• Monodickú – melickú (spievanú sólistom): Hlavnými predstaviteľmi boli Alkaios – skladateľ hymien a politických piesní, a Sapfo – citovo bohatá a vnímavá poetka, ktorej piesne zaznamenali vrchol milostnej lyriky.
• Chorickú (s účasťou celého zboru): V chórickej lyrike sa vyvinul druh oslávneho spevu hymnus, ktorého tvorcom bol napríklad Pindaros Stéb. Hymny boli spievané zborom, od ktorých sa postupne odčlenil vedúci zboru, a tak sa z chórickej lyriky vyvinula grécka dráma.

Grécka dráma: Tragédia a komédia

Grécka dráma má korene v poézii a hudbe. Za prvého majstra drámy je považovaný Thespis, v ktorého dielach vystupoval jeden herec s viacerými maskami, ktorý viedol rozhovor so zborom.

Vlastným zakladateľom tragédie je Aischylos (525 – 456 p.n.l.), ktorý napísal asi 90 hier (zachovalo sa iba niekoľko, napr. Orestea, Peržania, Prometeus). Zaviedol aj druhého herca, čím oživil dej. Sofokles (496 – 406 p.n.l.) postavil aj tretieho herca, ale zredukoval zbor. Zo 123 hier sa zachovalo 7 tragédií (Antigona, Kráľ Oidipus).

Najmladší z trojice dramatikov, Euripides (480 – 406 p.n.l.), už zobrazoval konflikty ľudských vášní, a to tak vznešených ako aj nízkych vrstiev. Zachovalo sa 17 tragédií (Medea, Ifigénia v Aulide).

Majstrom gréckej komédie bol Aristofanes (488 – 446 p.n.l.), z jeho 40 komédií sa zachovalo 11 kompletných (Lysistrata, Žaby, Vtáky). Rovnako ako tragédia, aj komédia využívala prostú deklamáciu (hovorenie) sprevádzanú nástrojmi a spevmi, pričom spev čerpal najmä z ľudových a pouličných piesní.

Helenistické obdobie: Virtuozita a zábava

V helenistickom období po grécko-perzských vojnách začal rozkvitať hospodársky život miest, čo sa odrazilo aj na kultúre. Vznikla helénska kultúra, ktorá strácala svoj pôvodný rast a vznešenú funkciu.

Hudba nadobudla charakter virtuozity a bola prostriedkom zábavy a hry.

Hudobné nástroje v Starovekom Grécku

Medzi najdôležitejšie hudobné nástroje starovekého Grécka patrili:

• Lýra: Najstarší strunový nástroj, zhotovený z rohov a panciera korytnačky, držala sa medzi nohami.
• Kithara (forminx): Od lýry sa líšila veľkosťou aj konštrukciou, hráč si pri hre opieral rezonančnú skriňu o prsia.
• Aulos: Dychový nástroj v tvare valcovitej rúry so 4 až 15 otvormi.
• Syrinx (panova píšťala): Zostavený z radu píšťal rôznej dĺžky.
• Salpinx: Vojenský nástroj v tvare kužeľovitej bronzovej rúry (trúbka).
• Orgán (Hydroaulos): Vynález orgánu siaha až do 2. storočia p.n.l., pripisuje sa Tesipiosovi. Pôvodne sa volal Hydroaulos, pretože tlak vzduchu sa do píšťal vháňal vodou.

Grécka estetika a filozofia hudby

Grécku estetiku založili Pytagorovi žiaci a ďalej ju rozvinuli Platón a Aristoteles.

Platón a dvojaký účinok hudby

Platón videl podstatu krásy v dokonalej harmónii, číselnej a geometrickej súmernosti, teda v proporcionalite. Hudba mala podľa neho dvojaký účinok:

• Vzrušujúci (dionýzsky)
• Upokojujúci (apolínsky)

Platón zavrhoval vzrušujúcu hudbu, pretože narušovala harmonickú vyrovnanosť človeka a podlamovala jeho odvahu a bojovnosť.

Aristoteles: Katarsis a kategórie hudby

Aristoteles videl zmysel umenia v napodobňovaní. Vzrušujúcu hudbu na rozdiel od Platóna pokladal za prejav nadšenia. Takáto hudba zbavuje človeka nevhodných vášní (afektov), očisťuje ho (katharzis).

Rozdeľoval hudbu na:

• Očisťujúcu
• Upokojujúcu
• Zábavnú

Rímska hudba: Kult virtuozity

Rímska hudba sa postupne formovala z fenických a gréckych prvkov, ale zďaleka nedosiahla takú vysokú úroveň ako grécka hudba. Rimania dospeli k prehnanému kultu virtuozity. Hudba sa stala prostriedkom zábavy, hier a prepychu.

Dejiny hudby: Stredoveký svetský štýl v Európe

Hlavný hudobný vývoj sa až do 11. storočia odohrával v rámci Gregoriánskeho chorálu, čo bolo prirodzené vzhľadom na to, že bol pomerne skoro notovaný. Svetská hudba, najmä ľudová, musela o svoju existenciu bojovať.

Počas mnohých storočí sa ľudová hudba tradovala ústne, a napriek tomu neprešla mnohými zmenami. Najstaršími zachovanými ukážkami svetskej hudby sú spevy s latinskými textami, no charakteristickými svetskými piesňami v stredoveku sú už piesne v národných jazykoch.

Ranými typmi týchto piesní boli Chansons de Geste – epické poémy, v ktorých sa ospevovali činy hrdinov. Spievali sa na jednoduché melodické motívy (napríklad Pieseň o Rolandovi – francúzsky epos z 2. polovice 11. storočia, najstaršia zachovaná pamiatka).

Profesionálni hudobníci: Žongléri a Minstreli

Triedu profesionálnych hudobníkov v 10. storočí predstavovali takzvaní žongléri (z francúzskeho jongleur). Boli to muži a ženy vandrujúci jednotlivo alebo v skupinách z miesta na miesto, ktorí si na skromné živobytie zarábali hrami, spevmi, nacvičenými trikmi a vystúpeniami cvičených zvierat.

Žongléri v službách feudála sa nazývali minstreli (z francúzskeho menestrel, menestralis – služobník). V 11. storočí sa už žongléri organizovali do bratstiev, z ktorých sa neskôr vyvinuli hudobnícke cechy. Križiacke výpravy, vojny a následný rozvoj obchodu a miest viedli k rozkvetu rytierskeho stavu, ktorý sa pričinil o vznik a rozmach svetskej dvornej hudby.

Rytierska kultúra a hudba vo Francúzsku

Vznik rytierskej kultúry sa viaže na južné Francúzsko, odkiaľ sa šírila na sever krajiny, neskôr do Nemecka a Anglicka.

Na juhu Francúzska v Provensálsku reprezentovali svetskú hudbu Trubadúri (od slova trobár – vynájsť, objaviť napr. text, melódiu) a na severe krajiny Truvéri. Umenie trubadúrov, ktorí písali texty v provensalčine, sa rýchlo rozšírilo na sever k truvérom, ktorí písali v stredovekej francúzštine.

Prvým trubadúrom bol vojvoda Wilhelm IX. z Akvitánie (1071 – 1127). Lyrika jeho piesní sa sústredila na ženu ako milostný objekt, neskôr sa posunula do podoby zbožňovanej panej a vládkyne. Gróf Viliam z Poitiers ako prvý ospieval lásku rytiera k dievčaťu z ľudu. Ďalšími predstaviteľmi boli Bernard de Ventadour a Pierre Vidal.

Zakladateľom umenia truvérov je pravdepodobne Chrétien de Troyes (? – 1198), tvorca prvého dvorského románu. Známi truvéri boli aj Thibaut IV. Navarský, kráľ Richard Levie srdce, Thibault de Champagne a Adam de la Halle, ktorého tvorba stojí už na rozhraní jednohlasnej a viachlasnej hudby.

Pokiaľ u trubadúrov prevládalo lyrické básnictvo (vyjadrujúce ľudské city, nálady), tak truvéri sa prikláňali k epickej tvorbe (založenej na rozprávaní príbehov).

Nemecko (10. – 14. storočie): Minnesäng a jeho tvorcovia

V Nemecku sa feudalizmus uplatňoval pomalšie ako vo Francúzsku. Veľký význam mala centralizácia vlády Otom I. v 10. storočí, čoho dôsledkom nastala politická a hospodárska stabilizácia v krajine. Dôležitým faktorom bol vývoj spoločného národného jazyka, ktorý podnietil rozvoj literatúry a tým aj hudby.

Pomenovanie pre rytiersky spev v Nemecku je minnesäng (od minne – rytierska láska a zing – spievať) a predstavitelia tejto milostnej lyriky sa nazývajú minnesängri.

Tematika piesní sa zamerala na lásku – lásku k žene, obdiv prírody či života na zemi. Lyrika bola neobyčajne bohatá, čo súviselo so šírkou sociálneho pôvodu jej tvorcov – boli to králi, kniežatá, vysoká i drobná šľachta, kňazi, biskupi, ale aj jednoduchí ľudia.

Piesne tohto obdobia mali pomerne malý rozsah (obvykle nie väčší než sexta, zriedkakedy oktáva), rytmický priebeh bol voľný, jasný a ľahko zapamätateľný, prispôsobený textu. Inštrumentálny sprievod zväčša zabezpečovali minstreli, ktorí ich sprevádzali na sláčikových nástrojoch – v raných obdobiach bola obľúbená harfa.

Zachovalo sa približne 2600 trubadúrskych básní a 260 melódií a okolo 4000 truvérskych básní a 1400 melódií zapísaných neumami a kvadratovou notáciou. Umenie prvých minnesängrov vyrástlo z gregoriánskeho chorálu a z trubadúrskeho a ľudového spevu.

Rovnako ako trubadúri, aj minnesängri spievali so sprievodom hárf a viol, sprevádzali sa však sami. Tvorcami minnesängu boli: Friedrich von Hause, Dietmar von Airt, Heinrich Fralenlob, Walther von der Vogelweide, a medzi obľúbenými bol aj český kráľ Václav II..

Tematika minnesängu čerpá (popri ideáli dvornej lásky) z prírodných nálad, ospevuje križiacke výpravy, sú v nej náboženské i politické momenty.

Nemecko (15. – 16. storočie): Meistersingri a ich školy

Po úpadku rytierskeho stavu sa ťažisko kultúrneho diania presúva z panovníckych a kniežacích dvorov do miest. Do popredia vystupuje nová kultúra, ktorej nositeľmi sú meistersingri (majstri speváci), združení v takzvaných majstrovských školách.

Ich život sa riadil prísnymi pravidlami, udeľovali sa na základe skúšok rôzne hodnosti (učen, majster, spevák). Tieto školy vznikali z túžby meštiakov, najmä remeselníkov, prejaviť sa umelecky.

Hlavnými centrami boli Štrasburg, Frankfurt nad Mohanom, Marburg, Mníchov. Medzi majstrami spevákmi vynikal norimberský čižmár Hans Sachs, Hans Rosenplüt, Michael Behaim a iní. Umelecky dokonale zobrazil svet meistersingrov Richard Wagner v opere Majstri speváci norimberskí (1868), v ktorej vystupuje aj postava Hansa Sachsa.

Často kladené otázky o dejinách hudby v staroveku a stredoveku

Aké boli hlavné charakteristiky hudby v starovekom Oriente?

Hudba v starovekom Oriente sa vyznačovala zdôrazňovaním mravného, humánneho a sociálneho významu. Postupne sa zdokonaľovali tónové sústavy a nástroje. Bola často jednohlasná, ale s prvkami heterofónie, kde viac nástrojov ozdobovalo melódiu. Tónové systémy (ako čínska pentatonika) často odrážali kozmický poriadok alebo spoločenskú hierarchiu.

Ako sa vyvíjala grécka dráma a aký mala vzťah k hudbe?

Grécka dráma, s koreňmi v poézii a hudbe, sa vyvinula z chórickej lyriky. Prvý herec Thespis viedol rozhovor so zborom. Aischylos zaviedol druhého herca a Sofokles tretieho, čím oživili dej. Tragédia i komédia využívali deklamáciu sprevádzanú nástrojmi a spevom, čerpajúcim z ľudových piesní. Hudba bola neoddeliteľnou súčasťou predstavení, odrážajúc nálady a podporujúc príbeh.

Kto boli trubadúri a minnesängri a aký bol ich prínos k svetskej hudbe?

Trubadúri (južné Francúzsko) a truvéri (severné Francúzsko), spolu s nemeckými minnesängermi, boli rytierski básnici a speváci, ktorí výrazne prispeli k rozvoju svetskej dvornej hudby v stredoveku. Ich piesne, ktoré sa zachovali v básnickej a melódickej podobe, oslavovali lásku (najmä dvornú), prírodu, križiacke výpravy a politické udalosti. Sprevádzali sa na strunových nástrojoch ako harfa a viola. Ich tvorba je kľúčová pre pochopenie stredovekej lyrickej a epickej poézie a hudby.

Aký bol rozdiel medzi Platónovým a Aristotelovým pohľadom na hudbu?

Platón videl v hudbe dvojaký účinok – vzrušujúci (dionýzsky) a upokojujúci (apolínsky), pričom vzrušujúcu hudbu zavrhoval ako narúšajúcu harmóniu človeka. Aristoteles naopak vnímal vzrušujúcu hudbu ako prejav nadšenia, ktorá prostredníctvom katharzis (očistenia) zbavuje človeka nevhodných vášní. Rozdeľoval hudbu na očisťujúcu, upokojujúcu a zábavnú, všímajúc si tak jej širšie využitie a vplyv.