Podcast o Dejiny hudby: Starovek a Stredovek

Kapitoly

Úvod do zabudnutého soundtracku

Prvé tóny z Orientu

Grécko: Keď hudba stretla Múzy

Soundtrack antickej drámy

Staroveká kapela a jej nástroje

Filozofi ako hudobní kritici

Rímska ozvena a odkaz pre nás

Hudba mimo kostola

Potulní zabávači

Trubadúri a Truvéri

Nemeckí Minnesängri

Od rytierov k remeselníkom

Pomalejší nemecký feudalizmus

Zhrnutie a záver

Přepis

Filip: Predstav si študenta, volajme ho Adam. Je noc pred testom z dejepisu, všade má rozhádzané knihy a snaží sa zapamätať si mená gréckych filozofov. A potom narazí na kapitolu „Staroveká hudba“ a len si povzdychne. „Naozaj? Koho zaujíma, na čom hrali pred tritisíc rokmi?“

Nina: A presne vtedy Adam prehliada ten najzaujímavejší detail. Že jeden z tých filozofov, Platón, sa tak bál sily hudby, že by určite zakázal Adamov metalový playlist, lebo veril, že môže zničiť morálku celého štátu.

Filip: Počkať, čože? Takže starovekí Gréci riešili, či je rock'n'roll nebezpečný, dávno pred našimi rodičmi? To mení všetko! Toto je Studyfi Podcast.

Nina: Presne tak. Dnes sa pozrieme na to, prečo hudba v staroveku nebola len nejakým nevýrazným pískaním na flautu, ale nástrojom moci, filozofie a zábavy, ktorý formoval celé civilizácie.

Filip: Dobre, takže začnime ešte pred Grékmi. Keď sa povie staroveká hudba, väčšinou si predstavím Egypt alebo niečo podobné. Mali pravdu tí, čo hovoria, že všetko začalo tam?

Nina: Do veľkej miery áno. Staroveké orientálne kultúry položili neuveriteľne dôležité základy. Každá bola iná, ale spájalo ich jedno: hudba mala hlboký mravný a sociálny význam. Nebola to len kulisa.

Filip: Ako napríklad v Číne, však? Tam to brali extrémne vážne.

Nina: Extrémne. Ich tónový systém mal priamo odrážať poriadok vo vesmíre a zároveň moc cisára. Mali päťtónové stupnice, takzvanú pentatoniku, kde každý tón mal meno: cisár, minister, občan, úradník, sedliak...

Filip: Takže ak si zahral zlý tón, mohol si uraziť ministra? To je iná úroveň stresu pri hraní na klavíri.

Nina: Presne! A hoci ich hudba bola jednohlasná, používali veľa nástrojov naraz, ktoré melódiu ozdobovali. Tomuto štýlu hovoríme heterofónia. Znie to zložito, ale v podstate je to viacero nástrojov hrajúcich tú istú melódiu s malými obmenami.

Filip: A čo India? Viem, že odtiaľ pochádza sitar. To je tiež staroveký nástroj?

Nina: Áno, rôzne druhy strunových nástrojov ako sitar či vina tam majú dlhú tradíciu. Indická hudba bola fascinujúcou zmesou vplyvov a vyvinula si veľmi zložitú tónovú sústavu, ktorá mala až 22 stupňov. Slúžila hlavne pri náboženských obradoch.

Filip: Dobre, a teraz ten Egypt. Z pyramíd a hieroglyfov na mňa vždy dýcha taká tajomná atmosféra. Aká bola ich hudba?

Nina: Veľmi prepojená s náboženstvom. Vieme o nej hlavne z malieb na hrobkách a z papyrusov. Používali rôzne druhy hárf a flautových nástrojov. Ich tónový systém mal pravdepodobne sedem stupňov, ktoré symbolizovali vtedy známe nebeské telesá – Slnko, Mesiac a päť planét.

Filip: To je celkom poetické. A čo ďalšie kultúry? Viem, že Židia mali tiež bohatú hudobnú tradíciu.

Nina: Jednoznačne. Ich hudba bola úzko spojená s bohoslužbami. Symbolom sa stali králi Dávid a Šalamún. Dávid, ktorý je často zobrazovaný s harfou, je považovaný za autora žalmov. A práve židovský synagogálny spev, kde sa striedal predspevák so zborom, sa stal jedným z hlavných vzorov pre neskorší kresťanský liturgický spev.

Filip: Dobre, a teraz sa presuňme na hlavné pódium antiky – do Grécka. Prečo sa práve grécka hudba považuje za základ tej našej, európskej?

Nina: Pretože Gréci ako prví vytvorili ucelenú hudobnú teóriu a filozofiu. Nepremýšľali len o tom, *ako* hudbu hrať, ale hlavne o tom, *čo* s nami robí. Samotné slovo „hudba“ – musica – pochádza od slova Múza. Pre nich to nebola len zábava, bol to dar bohov.

Filip: Múzy! Tie si pamätám. Každá mala na starosti niečo iné, však? Erato poéziu, Terpsychoré tanec...

Nina: Presne tak. A to je kľúčové. V Grécku boli poézia, hudba a tanec neoddeliteľne spojené. Nazývali to „múzické umenie“ a považovali to za najdôležitejší výchovný prostriedok. Hudba bez slova bola takmer nemysliteľná.

Filip: A ako sa to vyvíjalo? Lebo grécka história je poriadne dlhá.

Nina: Rozdeľujeme ju na tri hlavné obdobia. Prvé je mýtické, to je doba hrdinov ako Orfeus, ktorého spev dokázal hýbať skalami. Potom prišlo klasické obdobie, zlatý vek Atén, kedy hudba prekvitala na národných slávnostiach a v divadle.

Filip: A to tretie?

Nina: To je helenistické obdobie. Po veľkých vojnách sa spoločnosť zmenila. Hudba stratila tú svoju vznešenú, výchovnú funkciu a stala sa skôr prostriedkom zábavy a virtuozity. Začali sa objavovať prví „profesionálni“ hudobníci, ktorí ohurovali publikum svojou technikou.

Filip: Zastavme sa pri tom klasickom období. Spomenula si divadlo. Grécka dráma, to sú tie slávne tragédie ako Antigona alebo Kráľ Oidipus. Akú úlohu tam hrala hudba?

Nina: Obrovskú. Grécka dráma sa v podstate vyvinula zo zborového spevu, z hymnov na počesť bohov. Pôvodne to bol len zbor, ktorý spieval a tancoval. A potom prišiel istý Thespis a napadlo mu, že by sa jeden člen mohol od zboru oddeliť a viesť s ním dialóg. A tak sa zrodil prvý herec.

Filip: Takže to bolo niečo ako staroveký muzikál?

Nina: V istom zmysle áno, ale oveľa formálnejšie. Predstav si to tak, že herec deklamoval, teda hovoril verše, a zbor na to reagoval spevom a tancom, všetko za sprievodu hudobných nástrojov. Aischylos potom pridal druhého herca, Sofokles tretieho, a dráma bola na svete.

Filip: A čo komédie? Tie boli tiež také vážne a spievané?

Nina: Komédie, ktorých majstrom bol Aristofanes, tiež využívali hudbu a spev, ale čerpali skôr z ľudových a pouličných piesní. Boli oveľa drzejšie a satirickejšie. Predstav si to ako politickú satiru dneška, ale so zborom a v maskách.

Filip: To znie ako niečo, čo by som si pozrel. Zbor, ktorý si robí srandu z politikov.

Filip: Dobre, poďme sa pozrieť na tú „kapelu“. Na čom vlastne hrali? Viem o lýre, to je asi najznámejší nástroj.

Nina: Lýra je symbolom gréckej hudby. Bol to strunový nástroj, podľa mýtov vyrobený z korytnačieho panciera a rohov. Potom tu bola kithara, ktorá bola väčšia, robustnejšia a profesionálnejšia verzia lýry. Hráč si ju opieral o hruď.

Filip: A dychové nástroje?

Nina: Najdôležitejší bol aulos. To nebola flauta, ako si mnohí myslia. Bola to dvojitá píšťala s jazýčkom, takže mala prenikavý, ostrý zvuk. Často sa spájala s kultom boha Dionýza – s extázou a divokosťou.

Filip: Aha, takže lýra bola na pokojné večery pri poézii a aulos na párty.

Nina: Zjednodušene povedané, áno. Okrem toho mali syrinx, známu ako Panova píšťala, a salpinx, čo bola vlastne bronzová vojenská trúbka.

Filip: A teraz sa podrž. Čítal som, že vynašli aj organ! To je pravda?

Nina: Áno! Siaha to až do druhého storočia pred naším letopočtom. Pripisuje sa Ktesibiovi z Alexandrie a pôvodne sa volal hydroaulos. A vieš prečo?

Filip: Uhm, hydro... niečo s vodou?

Nina: Presne! Tlak vzduchu do píšťal sa vháňal pomocou vody. Bol to vlastne prvý klávesový nástroj v histórii, aj keď bol veľmi zložitý a používal sa skôr na ohúrenie davu pri hrách a v arénach.

Filip: Vráťme sa k tomu, čo si spomenula na začiatku. K filozofom a ich názorom na hudbu. Prečo to tak veľmi riešili? Dnes sa nad tým nikto nepozastaví.

Nina: Pretože verili, že hudba má priamy vplyv na dušu a charakter človeka, a teda aj na celú spoločnosť. Založili tak odbor, ktorému dnes hovoríme hudobná estetika. A najväčšími „rivalmi“ v tejto debate boli Platón a jeho žiak Aristoteles.

Filip: Dobre, tak aký bol Platónov problém s mojím metalovým playlistom?

Nina: Platón videl krásu v dokonalej harmónii a poriadku. Veril, že hudba má dva účinky. Pokojný, harmonický, ktorý nazval apolinský – ten bol podľa neho dobrý, lebo posilňoval rozum a statočnosť.

Filip: A ten druhý?

Nina: Ten druhý bol vzrušujúci, vášnivý, alebo dionýzsky. A ten Platón úplne zavrhoval. Tvrdil, že narúša rovnováhu človeka, podnecuje nízke vášne a podkopáva jeho odvahu. V jeho ideálnom štáte by bola povolená len tá „správna“, upokojujúca hudba.

Filip: Páni. To je dosť radikálne. A čo na to Aristoteles? Súhlasil s učiteľom?

Nina: Práve naopak! Aristoteles mal oveľa modernejší pohľad. Videl zmysel umenia v napodobňovaní reality a na rozdiel od Platóna tú vzrušujúcu hudbu obhajoval. Považoval ju za prejav zdravého nadšenia.

Filip: Takže jemu by môj playlist nevadil?

Nina: Asi nie. Aristoteles prišiel s geniálnou myšlienkou katarzie. Tvrdil, že takáto hudba človeka zbavuje negatívnych vášní a emócií. Že si ich vlastne „vybije“ pri počúvaní a tým sa očistí. Je to ako ísť si zabehať, keď si nahnevaný. Hudba podľa neho mohla byť očisťujúca, upokojujúca, ale aj čisto zábavná.

Filip: Skvelé. Takže máme za sebou Orient, Grécko... ale čo Rimania? Tí predsa Grékov dobyli. Prevzali aj ich hudbu?

Nina: Prevzali, ale... povedzme, že ju trochu pozmenili. Rímska hudba nikdy nedosiahla takú hĺbku a filozofický presah ako grécka. Zatiaľ čo Grék v klasickom období videl hudbu ako cestu k harmónii duše, Riman ju videl hlavne ako zábavu.

Filip: Takže viac gladiátorských hier a menej filozofických debát o harmónii?

Nina: Presne tak. Dospeli k prehnanému kultu virtuozity. Hudba sa stala prostriedkom prepychu, hier a okázalých predstavení. Bola hlasnejšia, pompéznejšia, ale stratila ten hlbší význam, ktorý jej dávali Gréci.

Filip: Takže, ak by sme si to mali zhrnúť. Prečo je dôležité vedieť o hudbe, ktorá je tisícky rokov stará?

Nina: Pretože nám ukazuje, že hudba nikdy nebola len zvukom na pozadí. Staroveké kultúry pochopili jej moc formovať emócie, spoločnosť a dokonca aj politiku. A debata, ktorú začali Platón s Aristotelom – či nás má hudba upokojovať alebo nabíjať energiou – je relevantná dodnes. Každý z nás si predsa zostavuje playlisty presne podľa týchto dvoch princípov.

Filip: To je pravda. Jeden na učenie a druhý do posilňovne. Vôbec mi nenapadlo, že v tom vlastne nasledujem Aristotela. Skvelé, Nina, ďakujem ti. Bolo to fascinujúce.

Filip: Dobre, takže gregoriánsky chorál bol v podstate hudobným vládcom stredovekých kláštorov. Ale čo sa dialo mimo týchto hrubých kamenných múrov? Hrali si ľudia len tak na lutne pri ohni?

Nina: Presne tak, Filip! Hoci to mali o niečo ťažšie. Kým cirkevná hudba mala tú výhodu, že sa pomerne skoro začala zapisovať, tá svetská, a hlavne ľudová, si musela svoju existenciu tak trochu vybojovať.

Filip: To znamená, že sa nezachovalo veľa skladieb?

Nina: Dlhé storočia sa šírila len ústnym podaním. Predstav si to, z generácie na generáciu, a napriek tomu sa prekvapivo veľmi nemenila. Kľúčová bola pamäť.

Filip: To je fascinujúce. Takže žiadne noty, len dobrá pamäť. Aké boli teda prvé hity stredovekých hitparád?

Nina: No, prvé zachované kúsky sú ešte v latinčine. Ale to pravé orechové pre stredovekú svetskú hudbu sú piesne v národných jazykoch.

Filip: A o čom spievali?

Nina: Úplne prvé formy boli takzvané „Chansons de Geste“. To znie nóbl, však? Boli to vlastne epické básne o hrdinských činoch. Spievali sa na veľmi jednoduché, opakujúce sa melódie.

Filip: Ako napríklad Pieseň o Rolandovi, však? Tú poznám z literatúry.

Nina: Presne tá! To je najstaršia a najznámejšia pamiatka. Je to v podstate stredoveký akčný film v hudobnej podobe.

Filip: A kto boli títo stredovekí „rockeri“? Kto tú hudbu vlastne hral a spieval?

Nina: V desiatom storočí to boli hlavne takzvaní žongléri. Ale nepredstavuj si niekoho, kto len hádže loptičky. Boli to potulní umelci, muži aj ženy, ktorí cestovali z miesta na miesto.

Filip: Čiže taká stredoveká verzia kočovného cirkusu?

Nina: Dá sa to tak povedať. Zarábali si na živobytie spevom, hrami, nacvičenými trikmi a dokonca aj s cvičenými zvieratami. Boli to takí univerzálni zabávači.

Filip: A čo keď sa niekto z nich chcel usadiť?

Nina: Ak mal šťastie a talent, mohol sa dostať do služieb nejakého feudála. Vtedy sa z neho stal minstrel, čo v preklade znamená „služobník“. Neskôr sa dokonca začali organizovať do bratstiev, z ktorých vznikli prvé hudobnícke cechy.

Filip: Znie to, akoby sa hudba stávala serióznym povolaním.

Nina: Presne tak. A veľký zlom prišiel s križiackymi výpravami a rozvojom miest. Vznikol a posilnil sa rytiersky stav a práve rytieri si potrpeli na dobrú hudbu na svojich dvoroch. Tým sa začala éra dvornej hudby.

Filip: A kde to celé začalo? Kde bola tá „Mekka“ rytierskej hudby?

Nina: Jednoznačne vo Francúzsku. Konkrétne na juhu, v Provensálsku. Tam pôsobili slávni trubadúri.

Filip: Trubadúr... to slovo poznám. Čo presne znamená?

Nina: Pochádza zo slova „trobár“, čo znamená vynájsť alebo objaviť. Boli to vlastne básnici a skladatelia v jednom. Vymýšľali text aj melódiu.

Filip: A spievali len na juhu?

Nina: Nie, ich umenie sa rýchlo rozšírilo aj na sever Francúzska. Tam si hovorili truvéri. Rozdiel bol hlavne v jazyku – trubadúri spievali provensálsky, truvéri zase v starej francúzštine.

Filip: Takže to isté, len iný dialekt. O čom boli ich texty?

Nina: Téma číslo jeden bola, samozrejme, láska. Prvý známy trubadúr, vojvodca Wilhelm IX. z Akvitánie, spieval o žene ako o milostnom objekte. Neskôr sa to posunulo k idealizovanej, zbožňovanej panej.

Filip: A spievali to len rytieri rytierkam?

Nina: Vôbec nie! Napríklad gróf Viliam z Poitiers ako prvý ospieval lásku rytiera k dievčaťu z ľudu. A medzi truvérmi bol napríklad aj anglický kráľ Richard Levie Srdce.

Filip: Kráľ Richard Levie Srdce bol popová hviezda?

Nina: V podstate áno! A malá pikoška, pokiaľ trubadúri boli skôr lyrickí, čiže spievali o pocitoch, truvéri sa viac prikláňali k epike a rozprávaniu príbehov.

Filip: A aká bola tá hudba? Zložitá?

Nina: Práve naopak. Piesne mali malý rozsah, zvyčajne nie viac ako oktávu. Rytmus bol voľný, prispôsobený textu a melódia bola veľmi chytľavá. A často ich sprevádzali minstreli na sláčikových nástrojoch alebo na harfe.

Filip: Fajn, takže Francúzsko bolo jasným centrom. Ale čo ostatné krajiny? Chytil sa tento trend aj inde?

Nina: Áno, najmä v Nemecku. Tam sa rytiersky spev nazýval minnesang, čo znamená spev o láske. A jeho predstavitelia boli minnesängri.

Filip: To znie skoro ako trubadúri.

Nina: Boli si veľmi podobní. Tiež spievali o láske, prírode, križiackych výpravách... Ale bol tam jeden kľúčový rozdiel. Kým trubadúrov často sprevádzali minstreli, minnesängri sa sprevádzali na harfe alebo viole sami.

Filip: Takí sóloví umelci.

Nina: Presne tak. Tvorili, spievali a hrali, všetko v jednej osobe. Medzi známych patril napríklad Walther von der Vogelweide a dokonca aj český kráľ Václav II. bol obľúbeným autorom.

Filip: Dobre, takže máme rytierov-spevákov po celej Európe. Ale éra rytierov netrvala večne. Čo sa stalo s hudbou potom?

Nina: Výborná otázka. Keď rytiersky stav upadol, ťažisko kultúry sa presunulo z hradov a dvorov do miest. A tam na scénu prichádza úplne nová skupina... Meistersingri.

Filip: Majstri speváci? To znie profesionálne.

Nina: Aj boli! Boli to mešťania, hlavne remeselníci, ktorí sa združovali do speváckych škôl či cechov. Mali prísne pravidlá a hierarchiu – musel si prejsť skúškami, aby si sa stal učňom, spevákom a nakoniec majstrom.

Filip: Takže už žiadne voľné spievanie o láske pod balkónom, ale seriózna, organizovaná záležitosť.

Nina: Presne. Bolo to umenie s pevnými pravidlami. Najznámejším bol asi norimberský obuvník Hans Sachs. Jeho postava a celý svet týchto spevákov sa stali takými slávnymi, že o nich Richard Wagner neskôr zložil celú operu, Majstri speváci norimberskí.

Filip: Wow, takže od potulných zabávačov cez rytierov až po organizované cechy remeselníkov. To je celkom pôsobivý vývoj.

Nina: Určite áno. Ukazuje to, ako sa hudba stávala čoraz dôležitejšou súčasťou života nielen šľachty, ale aj bežných ľudí v mestách. Pripravila pôdu pre to, čo malo prísť ďalej.

Filip: A to bol presne aký krok? O tom si povieme viac už o malú chvíľu.

Filip: A tým sme uzavreli Anglicko. Posuňme sa o kúsok ďalej na mape... konkrétne do stredovekého Nemecka. Bolo to tam podobné ako vo Francúzsku?

Nina: Práveže nie úplne. Tu je ten zaujímavý rozdiel... v Nemecku sa feudalizmus presadzoval oveľa pomalšie. Krajina nebola taká rozdrobená.

Filip: A prečo? Čo to spôsobilo?

Nina: Kľúčová bola centralizácia moci. V desiatom storočí prišiel Oto I. a ten, poviem to jednoducho, spravil v ríši poriadok. To viedlo k politickej a hospodárskej stabilite.

Filip: Aha, takže silný vládca znamenal menej chaosu. A ako to ovplyvnilo kultúru a hudbu?

Nina: Stabilita pomohla jednej zásadnej veci... vývoju spoločného národného jazyka. A keď máte jazyk, máte literatúru. A odtiaľ je už len krôčik k hudbe.

Filip: Takže nemeckí trubadúri? Ako si hovorili? Rytieri spievajúci o klobáskach?

Nina: To nie, ale blízko! Hovorili si Minnesängri. A ich umenie sa volalo minnesang. Išlo o rytiersky spev, veľmi podobný tomu francúzskemu.

Filip: Perfektné. Takže, aby sme to zhrnuli... dnes sme si prešli vývoj hudby vo Francúzsku, Anglicku a nakoniec v Nemecku. Každá krajina mala svoje špecifiká, však?

Nina: Presne tak. Od trubadúrov cez vplyv cirkvi až po nemecký minnesang. Dúfam, že vám to pomohlo urobiť si v tom lepší prehľad.

Filip: Určite áno. Ďakujeme, že ste počúvali Studyfi Podcast. A my sa na vás tešíme pri ďalšej epizóde.

Nina: Majte sa krásne!