Dejiny hudby a divadla: Starovek až Barok

Vitajte v našom komplexnom prehľade dejín hudby a divadla od staroveku až po barok, určenom pre študentov a všetkých nadšencov umenia! Pripravili sme pre vás podrobný rozbor kľúčových období, žánrov a osobností, ktoré formovali vývoj hudobného a dramatického umenia. Či už sa pripravujete na maturitu, alebo si len chcete rozšíriť vedomosti, tento článok vám poskytne ucelený pohľad na hudobnú a divadelnú históriu.

Počiatky hudby a divadla v praveku a staroveku

Dejiny hudby a divadla siahajú hlboko do praveku, kde hudba nebola chápaná ako umenie, ale ako neoddeliteľná súčasť života. Predhudobné zvuky a gestikulácia slúžili predovšetkým na dorozumievanie a spájali sa s prácou, lovom, vojnovými akciami či vyjadrovaním emócií. Ich vznik bol inšpirovaný rytmickým tepom srdca, výkrikmi, dorozumievacími volaniami, napodobňovaním reči, vtáčieho spevu, zvukov zveri a pracovných operácií.

Staroveké orientálne hudobné kultúry

Staroveké orientálne kultúry nadviazali na praveký hudobný štýl, vyvíjajúc sa samostatne v Číne, Indii, Egypte, Arábii a u Židov. V týchto kultúrach sa zdôrazňoval mravný význam hudby a jej humánny a sociálny účinok.

• Čína: Umenie a hudba mali dôležité postavenie. Tónový systém, odvodený od vesmírnych úkazov, stelesňoval svetový poriadok a moc cisárskeho zriadenia. Už 3000 rokov p.n.l. poznali dva celotónové rady šiestich tónov a 5-tónové stupnice (pentatonika), kde každý tón mal sociálne pomenovanie (cisár, minister, občan, úradník, sedliak). Hudba bola jednohlasná, no nástroje (bicie, fúkacie, brnkacie) melódiu ozdobovali – heterofónia.
• India: Hudba mala dôležitú funkciu v náboženskom živote. Vyvinula sa tu tónová sústava podobná čínskej, neskôr rozšírená na 22-stupňovú sústavu so 7 základnými tónmi. Používali sa najmä strunové nástroje ako sitar, santir a vina.
• Egypt: Informácie o egyptskej hudbe, ovplyvnenej náboženstvom, získavame z kresieb, reliéfov a papyrusov. Používali hárfy, hobojovité a flautové nástroje. Tónový systém bol pravdepodobne 7-stupňový, predstavujúci 7 nebeských telies.
• Arabi: Islam spočiatku nebol hudbe priaznivo naklonený, no pozornosť sa jej začala venovať na prelome 8. a 9. storočia. Dominantné postavenie malo nástrojárske umenie, najmä vývin bicích, dychových a sláčikových nástrojov (kémandža, rebab – základ pre violu). Arabská hudba sa od tohto obdobia nezmenila.
• Židia: Hudobná kultúra stála v kultových službách, symbolmi boli králi Dávid (spájaný s harfou a žalmami) a Šalamún (patrón svetskej hudby). Používali nástroje ako 8-strunový kinor (lýra), 13-strunový mebel (harfa) a šofar. Židovský synagogálny spev bol antifónický a mnohé jeho prvky ovplyvnili vznik kresťanského liturgického spevu.

Antická grécka hudba a dráma

Grécka hudba je považovaná za najznámejšiu a najvyspelejšiu hudobnú kultúru antiky, ktorá položila základy európskej kultúry. Bola modálna a jednohlasná, s nástrojovou hudbou slúžiacou ako sprievod. Rytmus bol odvodený zo zákonov reči. Názov "musica" pochádza od slova múza – chránkyne umenia.

Deväť gréckych múz:

• Tália: Divadelné hry/veselohry (komická maska)
• Uránia: Hvezdárstvo (glóbus)
• Melpomene: Tragédia (tragická maska)
• Polyhymnia: Zborové/vážne spevy
• Erato: Lyrické básnictvo (kithara)
• Kaliopé: Epika (zvitok/kniha)
• Klio: História (zvitok textu)
• Euterpé: Lyrická hudba (flauta)
• Terpsichoré: Tanec (lýra)

Hudba bola spojená s náboženstvom, drámou a básnictvom, súčasťou hier, slávností a súťaží. Postupne vyrástlo spojenie poézie, hudby a tanca do múzického umenia, ktoré sa stalo významným výchovným prostriedkom. Antické obdobie sa delí na:

• Mýtická doba (do 600 p.n.l.): Do popredia vystupovali speváci s čarovnou mocou (Orfeus, Amfion). Homérove spevy (Ilias a Odysea) obsahujú stopy najstarších zborových piesní. Hudba bola neodmysliteľná pri slávnostiach na počesť bohov (Apollón, Dionýz).
• Klasické obdobie (do 400 p.n.l.): Charakterizované masovosťou národných slávností a divadelných predstavení. Rozšírilo sa vyučovanie spevu, hry na kitharu a lýru, existoval aj výcvik tanca. Grécka lyrika sa delila na modickú (sólovú, napr. Alkaios, Sapfo) a chórickú (zborovú, napr. Pindaros). Z chórickej lyriky sa vyvinula grécka dráma.

Grécka dráma má korene v poézii a hudbe:

• Thespis: Považovaný za prvého majstra drámy, s jedným hercom a zborom.
• Aischylos (525 – 456 p.n.l.): Zakladateľ tragédie, zaviedol druhého herca (napr. Orestea, Prometeus).
• Sofokles (496 – 406 p.n.l.): Pridal tretieho herca a zredukoval zbor (napr. Antigona, Kráľ Oidipus).
• Euripides (480 – 406 p.n.l.): Zobrazoval konflikty ľudských vášní (napr. Medea, Ifigénia).
• Aristofanes (488 – 446 p.n.l.): Majster komédie (napr. Lysistrata, Žaby). Komédia využívala deklamáciu s nástrojmi a spevy čerpajúce z ľudových piesní.

Grécka estetika: Založená Pytagorom, rozvinuli ju Platón a Aristoteles.

• Platón: Krásu videl v dokonalej harmónii a proporcionálnosti. Hudba mala dvojaký účinok – vzrušujúci (dionýzsky) a upokojujúci (apolínsky). Vzrušujúcu hudbu zavrhoval.
• Aristoteles: Zmysel umenia videl v napodobňovaní. Vzrušujúcu hudbu považoval za prejav nadšenia, očisťujúci človeka (katharzis). Rozdeľoval hudbu na očisťujúcu, upokojujúcu a zábavnú.

Hudobné nástroje antického Grécka:

• Lýra: Najstarší strunový nástroj, zhotovený z rohov a panciera korytnačky.
• Kithara (forminx): Väčšia než lýra, opierala sa o prsia hráča.
• Aulos: Dychový nástroj v tvare valcovitej rúry s 4 až 15 otvormi.
• Syrinx (Panova píšťala): Zostavený z radu píšťal rôznej dĺžky.
• Salpinx: Vojenský nástroj v tvare kužeľovitej bronzovej rúry (trúbka).
• Orgán (Hydroaulos): Vynájdený v 2. storočí p.n.l. Tesipiom, tlak vzduchu sa vháňal vodou.

Rímska hudba

Rímska hudba sa formovala z fenických a gréckych prvkov, no nedosiahla takú vysokú úroveň ako grécka. Rimania dospeli k prehnanému kultu virtuozity, hudba sa stala prostriedkom zábavy, hier a prepychu.

Hudba a divadlo v stredoveku: Od Gregoriánskeho chorálu po Ars Nova

Rané obdobie stredoveku (do 11. storočia) je charakteristické postupným vytváraním európskej civilizácie a dominanciou cirkevnej hudby. Kresťanský bohoslužobný spev sa vyvíjal na pôde cirkvi, pričom hlavný hudobný vývoj sa odohrával v rámci Gregoriánskeho chorálu.

Kresťanský bohoslužobný spev

Hudba kresťanov vychádzala zo židovského, sýrskeho a starogréckeho chrámového spevu, ako aj z folklórnych prvkov Rímskej ríše. Bola vokálna, s dôrazom na spev viazaný na náboženský text bez nástrojového sprievodu. V ranom období sa uplatňovali spoločné modlitby, čítanie z Biblie (lekcie) a prosté spevy (žalmy). Lektori a kantori boli vychovávaní v scholare lectorum a scholare cantorum. Žalmy sa spievali sólovo, zborovo alebo striedaním sólistu so zborom. Rozšírenou formou bola antifonálna psaumódia, kde dve časti verša spievali dva zbory, čo umožnilo aktívne zapojenie veriacich.

Milánsky biskup Ambrosius v 4. storočí n.l. zaviedol prax antifonálneho spevu a hymny. Tento Ambroziánsky chorál bol však v 6. storočí n.l. zatlačený reprezentatívnym Gregoriánskym chorálom. Slovo "chorál" pochádza z latinského "chorus" (spevácky zbor), ktorý spieval v kostoloch na rovnomennom mieste. Vplyvom východnej oblasti sa v 10. storočí v Rusku po prijatí kresťanstva Vladimírom Veľkým prejavil jednohlasný liturgický pravoslávny spev – Znamennyj rastve.

Gregoriánsky chorál: Jednohlasný bohoslužobný spev

Gregoriánsky chorál je jednohlasný bohoslužobný spev s koreňmi v Sýrii, Grécku a židovských bohoslužobných spevoch. Názov dostal podľa pápeža Gregora Veľkého (Gregor I. 590 – 604), ktorý zjednotil rímskokatolícky bohoslužobný spev. Zreformovaný spev sa vyučoval v škole scholu cantorum, založenej v Ríme. Štýlovým základom zostal responzóriový (striedanie sóla a zboru) a antifonálny spev.

Typy spevu Gregoriánskeho chorálu:

• Sylabický: Jedna slabika na jednu notu.
• Melizmatický: Dlhé melizmatické pasáže na jednu slabiku.
• Neumatický: Spojenie oboch typov.

Gregoriánsky chorál dosiahol jeden zo svojich vrcholov za vlády Karola Veľkého (768 – 814) v tzv. Karolínskom období. Rozkvet trval až do 13. storočia, kým ho viachlasná hudba nevytlačila z liturgie. Čerpal z neho ľudová i duchovná pieseň, stredoveké hry a rytierske umenie. Stal sa oporou viachlasnej hudby a témou pre mnohých novodobých skladateľov.

Svetská hudba v stredoveku

Svetská hudba, najmä ľudová, musela o svoju existenciu bojovať. Mnohé storočia sa tradovala ústne, no napriek tomu prešla len malými zmenami. Najstaršími zachovanými ukážkami sú spevy s latinskými textami, no charakteristickými svetskými piesňami v stredoveku boli už piesne v národných jazykoch.

Počiatky viachlasu (Polyfónia): Viachlas je spôsob hudobného prejavu s dvoma a viac súčasne znejúcimi hlasmi. Prvotné štádiá sa nachádzajú už v primitívnych kmeňoch (heterofónia) a starogréckej kultúre. V Európe sa spev v paralelných intervaloch nazýval organum.

Vývinové fázy viachlasu (od 9. storočia):

• Organum: Vedúci hlas (vox principalis/cantus firmus) z chorálu je predkladaný paralelne nota proti note (kvarty, kvinty, oktávy) hlasom sprievodným (vox organalis/discantus).
• Paralelné: Dvojhlas v paralelných kvartách alebo kvintách.
• Laterálne: Druhý hlas sa pripája k základnému hlasu z unisona po intervaloch čistej kvarty.
• Discantus: Založený na princípe protipohybu, hlavnými intervalmi kvinta a oktáva.
• Gimel: Dvojhlas v paralelných terciách alebo sextách.
• Faux-bourdon: Trojhlas s rovnakými intervalmi ako gimel, vedúci hlas tvoril sextakordy. Názov "falošný hlas" je kvôli špecifickému zápisu a interpretácii.

Obdobia viachlasu:

1. Ars antiqua (cca 1230 – 1320): Spojené so vznikom gotiky. Centrum hudobného diania sa presúva do severného Francúzska (Notredamská škola). Predstavitelia Leoninus (organista, 2-3 hlasné skladby, Magnus liber organi) a Perotinus (2-4 hlasné skladby, rozvoj discantu a conductu). Najväčší význam má moteto, kde má každý hlas vlastný text. Cantus firmus je prevzatý z chorálu. Osobitnou formou je conductus, kde cantus firmus nesúvisí s chorálom, text je rovnaký vo všetkých hlasoch (duchovné/svetské básne) a melódia je nová s pohybom hlasov v rovnakom rytme. Viachlasné spevy boli určené aj pre ženy v kláštoroch a dámy z vyššej spoločnosti.
2. Ars nova (14. storočie): Prechodné obdobie k renesancii, spojené s rozmachom miest a meštianskej triedy.

• Francúzsko:
• Philippe de Vitry (1291 – 1361): Vzdelanec, diplomat, skladateľ. Zakázal paralelné kvinty a oktávy, presadil chromatiku a disonanciu. Podľa jeho traktátu Ars nova bolo pomenované obdobie.
• Guillaume de Machaut (cca 1300 – 1377): Považovaný za jedného z najlepších skladateľov doby. Pôsobil ako sekretár Jána Luxemburského a na dvore Karola V. Zachovali sa motetá, balady, rondá. Významné dielo je omša Messe de Notre Dame.
• Johannes de Muris (cca 1290 – 1351): Zástanca Vitryho teórií, autor spisu Ars novae musicae.
• Taliansko: Hlavnými strediskami boli Bologna, Modena, Perugia a najmä Florencia. Taliansky viachlasný sloh sa datuje od cca 1325 – 1425. Významnou osobnosťou bol slepý hudobník Francesco Landino (1325 – 1327), organista v chráme San Lorenza vo Florencii. Johannes Cicconia tvorí prechod k renesancii.
• Formy Ars nova: Madrigal (pastierska pieseň/báseň), polyfónna balada.
• Notácia: Postupne sa prešlo na menzurálnu notáciu, ktorá fixovala výšku aj rytmické/metrické hodnoty tónu.
• Hudobné nástroje: Ars nova priniesla farebnejšie zvukové kombinácie. Talianska Ars nova používala brnkacie nástroje (lutna), francúzska sláčikové (rebab, fidula – základ pre violy: viola da gamba, viola da braccio), nemecká dychové (flauta, trúbka). Klávesové nástroje reprezentoval organ (pozitív, portatív). Harfa a psaltérium (predchodca klavičembala) boli populárne brnkacie nástroje. Dychové nástroje zahŕňali šalmaje a clarinu.

Anglická hudba 12. – 15. storočia

Anglicko malo v Európe špecifické postavenie, umelá hudba bola úzko spätá s ľudovou. Už na prelome 12. a 13. storočia prevládali tercie a sexty. Tento spôsob spevu v paralelných terciách a sextách dostal v 15. storočí pomenovanie GYMEL (dvojitý spev). Najvýznamnejším anglickým skladateľom tohto obdobia bol John Dunstable (asi 1370 – 1453), skladateľ, astronóm a matematik. Pôsobil u vojvodu z Bedfordu a zachovali sa od neho cirkevné skladby, hymny, antifóny, omše, motetá i svetské piesne. Ovplyvnil skladateľov Burgundskej školy.

Nemecká hudba 10. – 14. storočia

Feudalizmus sa v Nemecku uplatňoval pomalšie, no centralizácia vlády Otom I. v 10. storočí priniesla stabilitu a rozvoj literatúry a hudby. Rytierska kultúra sa šírila z Francúzska. Nemecké rytierske spevy sa nazývali minnesäng (od "minne" – rytierska láska a "zing" – spievať) a ich predstavitelia minnesängri. Ich umenie vyrástlo z gregoriánskeho chorálu, trubadúrskeho a ľudového spevu. Sprevádzali sa sami na harfe a viole. Medzi tvorcov patrili Friedrich von Hause, Walther von der Vogelweide a český kráľ Václav II.

Renesancia (1430 – 1600): Obrodenie umenia a humanizmu

Renesancia (z francúzskeho "renaissance" – obnoviť, znovuzrodiť) bola dobou prírodných výskumov, objavov a rozmachu peňažného hospodárstva. Priniesla zmeny v svetovom názore, vede a umení.

Hlavné znaky renesancie:

• Naturalizmus: Príklon k prírode a kult zmyslových zážitkov.
• Individualizmus: Oslobodenie z pút cirkevných dogiem.
• Racionalizmus: Viera v rozumové poznanie.

Taliansko je kolískou renesancie a humanizmu. Snaha oživiť ducha antiky sa stala programom celého dobového kultúrneho snaženia. Prvýkrát termín "renesancia" použil Giorgio Vasari. V tomto období došlo k významným objavom (Kolumbus – objavenie Ameriky, Gutenberg – tlač kníh, Petrucci – notová tlač, vyhotovenie prvých huslí, heliocentrický názor). Rozkvitlo literárne (Dante, Petrarca, Boccaccio, Villon, Shakespeare, Cervantes) a výtvarné umenie (Da Vinci, Michelangelo, Rafael, Dürer).

Do popredia sa dostávajú nové námety, stvárňované novou technikou. Upreferuje sa svetská hudba, no aj liturgická tvorba sa demokratizuje. Renesančný hudobný štýl je charakteristický štvorhlasom (prípadne viachlasom) s rovnocennými hlasmi. Ideálom je vokálny súbor a capella (bez sprievodu nástrojov). Hudba je viazaná na text, ktorý musí byť zrozumiteľný a vyjadrovať obrazy a afekty.

Umenie preniká do meštianskej spoločnosti, hudba je neodmysliteľnou súčasťou spoločenského života. Mnohí renesanční vládcovia boli vynikajúcimi hudobníkmi. Rozmach zborových súborov posilnil aj ľudovú tvorivosť (Limburská kronika – najstaršia pamiatka svetských ľudových piesní).

Nizozemská (franko-flámska) škola

Kultúrnymi centrami sa stávajú Taliansko a Holandsko. Nizozemská škola zahŕňa Belgicko, Holandsko a severné Francúzsko. Hlavnými nositeľmi hudobného života boli spevácke školy pri katedrálnych chrámoch. Používali sa techniky ako račí kánon alebo zrkadlový kánon.

Rozdelenie nizozemskej školy:

1. Burgundská škola (1. polovica 15. storočia): Spätá s rozmachom Burgundského kniežatstva (Filip Dobrý, Karol Smelý). Centrom bolo mesto D Dijon. Predstavitelia: Gilles Binchois (1400 – 1460), Guillaume Dufay (1400 – 1474). Pestovali omše, magnifikaty, motetá, svetské chansony s francúzskym textom.
2. 2. a 3. generácia:

• Johannes Ockeghem (1420 – 1497): Skladateľ, kapelník, spevák. Písal omše, motetá, chansony. Autor najstaršieho zachovaného duchovného rekviem. Považovaný za najväčšieho majstra vokálneho viachlasu renesancie.
• Jacob Obrecht (1452 – 1505): Skladateľ, kapelník, spevák. Pôsobil v Nizozemsku a Taliansku. Zachovali sa pašie, motetá, omše a svetské skladby.
• Josquin des Prés (asi 1450 – 1521): Najvýznamnejší, pôsobil v Taliansku a na dvore Ľudovíta XII. Majster kontrapunktu (prezývaný "princeps musicae"). Jeho umenie bolo svetské, vtipné, spájal techniku s citovým výrazom. Zhudobnil text Stabat Mater. Súčasníkom bol aj jeho súper Jean Mouton (†1522), ktorý bol učiteľom Adriena Willaerta.
• Nicola Gomberd (asi 1490 – 1556): Žiak Josquina, významný tvorca cirkevnej polyfónnej hudby (omše, motetá, magnifikaty).
• Clemens non Papa (1510 – 1558): Vlastným menom Jacob Clemens. Pôsobil v Paríži a Nizozemsku. Zachovalo sa 15 omší a vyše 200 motet s náboženským textom.

Francúzska renesančná hudba

Francúzi prispôsobili nizozemskú polyfóniu svojmu životnému štýlu, čo sa prejavilo v ľahkosti a uhladenosti chansónov. Tieto štvorhlasné skladby na svetský francúzsky text sa interpretovali a capella. Vynikal Clément Janequin (1495 – 1560), známy ako tvorca programového chansónu. Jeho zvukomaľebné "Vtáčí spev" a bojové "La Guerre" sú slávne. Získal titul kráľovského skladateľa.

Anglická renesančná hudba

Väčšinu anglickej polyfónnej hudby 15. a 16. storočia tvoria omše, magnifikaty, antifóny, anthemy. Najväčším anglickým skladateľom prelomu storočí bol John Taverner (asi 1495 – 1545).

Vrcholná renesancia v Taliansku

Koncom 15. a začiatkom 16. storočia dosiahli Taliani umeleckú úroveň Nizozemcov. Oficiálnym strediskom cirkevnej hudby bol Rím s pápežskou kapelou (Capella Sistina, Capella Guilia), kde pôsobili nizozemskí speváci ako šíritelia franko-flámskeho slohu. Významnými centrami boli aj Benátky a Florencia. Renesanční skladatelia uprednostňovali vokálne a capella skladby.

• Rímska škola: Prvým významným predstaviteľom bol Constanzo Festa (1480 – 1545), tvorca trojhlasného madrigalu. Najvýznamnejší bol Giovanni Pierluigi da Palestrina (1525 – 1594), pôsobiaci v kapelách Giulia a Sistina. Pápež ho poveril revidovaním Gregoriánskeho chorálu. Taliani komponovali čisto vokálne polyfónne skladby – a capella. Palestrinov štýl je synonymom dokonalosti. Z vyše 900 skladieb vynikajú omše (najmä Missa papae Marcelli) a motetá (Stabat Mater).
• Benátska škola: Hudba mala vynikajúce postavenie. Vokálno-inštrumentálna kapela pri chráme svätého Marka sa stala pýchou Benátok vďaka nizozemcovi Adriánovi Willaertovi (1509 – 1562). Bol zakladateľom viaczborovej skladby (a cori spezzati), využívajúci architektonické podmienky chrámu. V jeho odkaze pokračovali žiaci ako Andrea Gabrieli, Giovanni Gabrieli, Luca Marenzio, ktorí rozvíjali inštrumentálny sloh (fantázia, variácia, suita, ricercar – predchodca fugy). Renesančnú suitu tvorili allemande, galliarde a sarabande.
• Orlando di Lasso (1531 – 1594): Mal veľký vplyv na vývin polyfónie v Taliansku, Francúzsku a Anglicku. Nakoniec pôsobil v Mníchove ako dvorný skladateľ. Skomponoval vyše 2000 diel (chansony, omše, motetá, madrigaly).

Barok (1600 – 1750): Zrodenie opery a nové hudobné formy

Barok je obdobím, ktoré prinieslo dramatické zmeny v hudbe, s dôrazom na emotívnosť, kontrast a virtuozitu. Kľúčovým momentom bolo zrodenie opery.

Vznik monódie a opery

V 16. storočí vyvrcholila nizozemská polyfónia, ktorej komplikovanosť viedla k formalizmu a zatienila textovú logiku. Reakciou bola požiadavka zrozumiteľnosti slova a vytvorenie monodiálneho štýlu (z gréckeho "mono" – jediný, "óde" – spev). Tento štýl kládol do popredia sólovú melódiu s akordickým sprievodom, odkláňajúc sa od polyfónie.

Teória monódie vznikla vo Florentskej Camerati, združení intelektuálov a šľachticov. Prvá proklamácia teórie je v diele Vincenza Galileiho. Monodiálny štýl sa ukázal veľmi plodným na pôde dramatickej hudby. Camerata diskutovala o vzkriesení antickej drámy, čo viedlo k vzniku opery.

• Prvé operné dielo: "Dafné" od Ottaviana Rinucciniho (hudba Jacopo Peri). V roku 1600 vytvorili Peri a Rinuccini operu "Euridice", čím začali dejiny opery. Spočiaku sa ešte nehovorilo o opere, ale o "dramma per musica". Názov "opera" sa ujal až od polovice 17. storočia.

Charakteristika opery (hudobno-dramatického útvaru)

Opera spája slovo a hudbu, scénický obraz, herecké a baletné umenie v jednoliaty celok. Má svoj ustálený tvar:

1. Orchestrálna predohra: Spočiaku nesúvisela s hudobným obsahom.
2. Ária: Určená sólovému spevu s inštrumentálnym sprievodom, umožňovala spevákovi predviesť virtuozitu.
3. Recitatív: Intonovaná reč v menšom intervalovom rozsahu, text sa deklamuje (prednáša), posúva dej. Kinetická (pohybová) funkcia.
4. Ansámbl: Výstup viacerých sólistov (dueto, terceto, kvarteto...).
5. Zbor: Spev súboru spevákov, uplatňuje sa pri dejovom dokresľovaní alebo psychologickom vyostrovaní situácie.

Opera v Taliansku

• Rímska opera: Pokračovala v odkaze Camerati. Centrum bolo šľachtické sídlo rodu Barberini. Skladatelia (Emilio de Cavalieri, Agostino Agazzari, Stefano Landi, Luigi Rossi) kládli do popredia zbory pre monumentálnosť. Obsahom boli antickí hrdinovia, ale konflikty vychádzali z bežného života. V čase rozvoja opery tvoril v Ríme aj Giacomo Carissimi (1605 – 1674), známy oratóriami (napr. Balthazár), kde ťažiskom boli dramatické zbory. Bol významným pedagógom (žiaci: Cesti, Scarlatti, Charpentier, Händel).
• Claudio Monteverdi (1567 – 1643): Jeden z najgeniálnejších skladateľov svojej doby a prvý skutočný operný skladateľ, reformátor. Patrí do trojice veľkých reformátorov opery (Monteverdi – Gluck – Wagner). Pôsobil v Mantove (Orfeo 1607, Arianna 1608) a od roku 1613 v Benátkach, kde stál pri zrode "benátskej opery" sólového typu (Boj Tancreda a Clorindy, Návrat Odyssea do vlasti, Korunovácia Poppey). Jeho opera "Orfeo" položila základy opery na 200 rokov. Rozšíril orchester na 36 členov, zdôraznil recitatívy, používal tremolo, pizzicato a ritornely.
• Benátska opera: Začala sa vyvíjať od roku 1637 otvorením divadla San Casiano – prvej stálej opernej scény v Európe. Opera tu nadobudla demokratickejší charakter. Prevládal sólový typ opery, ktorý uprednostňoval árie a do popredia staval ansámble a zbory. Rozvíjala sa trojdielna ária (ABA), obohatená o ľudové prvky (Barcarola). Obľúbené boli orfeovské námety, ale aj komické a parodické prvky. Osobnosti: Giovanni Legrenzi, Antonio Caldara, Giovanni Maria Bononcini. Oddelili recitatív od árie (recitativo secco, accompagnato, arioso) a presadzovali ideál bel canto (krásny spev).
• Neapolská opera: Druhé najvýznamnejšie barokové stredisko opery so štyrmi konzervatóriami. Zakladateľmi boli Francesco Provenzole a Alessandro Stradella. Rozvinuli typ koncertnej opery s prevahou hudby nad drámou a virtuóznym sólovým spevom (kastráti ako Caffareli a Farinelli). Neapolská da capo ária čerpala z ľudových prvkov. Ustálila sa orchestrálna predohra so schémou rýchlo-pomaly-rýchlo (sinfonia, tzv. Scarlatiovská predohra), ktorá bola základom pre klasickú sinfóniu, koncert a sonátu. Hlavnými libretistami boli Apostolo Zeno, Pietro Metastasio. Vrcholným majstrom bol Alessandro Scarlatti (1660 – 1725), ktorý pôsobil v Ríme a Neapole. Napísal 115 opier a zaviedol do opery predohru s troma dielmi (R-P-R). Neapolská opera dosiahla najvyššie štádium vývinu, ale aj úpadkové rysy (dominancia primadon, jednostranné uprednostňovanie virtuóznych árií). O jej reformu sa usiloval Christoph Willibald Gluck. Ďalší skladatelia: Leonardo Leo, Niccolo Porpora, Johann Adolf Hasse.

Opera v Anglicku

Kultúrny rozmach Anglicka v 17. storočí brzdila zložitá politická situácia. Po reštaurácii monarchie sa opäť dostali k moci Stuartovci. Henry Purcell (1659 – 1695), organista a skladateľ na kráľovskom dvore, komponoval "Masques" (Masky) a operu "Dido a Aeneas" (1689), ktorá reprezentuje anglickú operu 17. storočia, spájajúc talianske a francúzske vplyvy s anglickou tradíciou. Komponoval aj scénickú hudbu (napr. k Shakespearovým hrám).

Opera v Nemecku

Nemci sa snažili vytvoriť vlastný typ opery. Centrami boli Viedeň, Drážďany a Hamburg. Vo Viedni vynikal Johann Joseph Fux (1660 – 1741) (napr. Constanza é Fortezza). V Drážďanoch vynikal Heinrich Schütz (1585 – 1672).

Barokový šansón a ľudová hudba

Korene šansónu siahajú do stredoveku, kde trubadúri a truvéri spievali lyriku. V 16. storočí skladali šľachtické a meštianske piesne Clément Janequin a ďalší. V roku 1528 Pierre Attaingnant vydal zbierku "Chansons nouvelles en musique á quartre partie", čím založil parížsky šansón. V 17. storočí sa rozvíjala ľudová pieseň, napríklad "pont-neuf" piesne pouličných spevákov na moste Pont Neuf v Paríži. Francúzsky šansón sa vyznačuje valčíkovými rytmami (musette, java) a akordeónom.

Vrcholný barok a majstri

Antonio Vivaldi (1678 – 1741): Benátsky skladateľ a huslista. Pôsobil v benátskom sirotinci, kde vyučoval hru na husle. Komponoval veľmi rýchlo a veľa. Bol považovaný za reprezentanta sólového, husľového koncertu 17. a 18. storočia. Zomrel vo Viedni. Jeho najpopulárnejšou oblasťou tvorby sú koncerty (333 sólových, 45 dvojkoncertov, 34 komorných koncertov). Najslávnejšie sú prvé 4 koncerty zo zbierky "Skúška harmónie a skladby" – "Štyri ročné obdobia" (Le quattro stagioni), kde ako jeden z prvých použil literárny komentár (štyri sonety). Ďalej napísal 13 symfónií, 93 sonát, 45 opier, 40 kantát, 8 serenád a 60 chrámových skladieb.

Georg Friedrich Händel (1685 – 1759): Nemecký skladateľ pôsobiaci v Anglicku. Študoval v Taliansku, kde sa stretol s A. Scarlattim a Carissimim. Jeho opera "Rodrigo" a "Agrippina" mali úspech. Prijal miesto riaditeľa dvorskej kapely v Hannoveri, no usadil sa v Londýne, kde sa presadil ako klavírny virtuóz a skomponoval operu "Rinaldo". Stal sa riaditeľom Kráľovskej akadémie hudby. Neskôr čelil poklesu záujmu o taliansku operu a vzniku "Žobráckej opery". Preslávili ho oratóriá ako "Esther", "Deborah", "Izrael v Egypte", "Mesiáš" (triumf v Dubline 1743) a "Judáš Makabejský". Komponoval aj concerti grossi. Ku koncu života oslepol. Pochovaný je vo Westminsterskom opátstve.

Klasicizmus (1750 – 1830): Vznik Viedenskej školy a symfonickej hudby

Klasicizmus je slohovo-historická kategória, v hudbe znamená štýl konkrétnej historicky vymedzenej epochy. Je dobou prudkého rozvoja inštrumentálnej hudby, ktorá umožnila komponovať rozsiahle a zložité formy. Zrozumiteľnosť foriem si vyžiadala princíp periodicity (členenia diela na rovnaké úseky). Na rozdiel od barokovej polyfónie prevláda homofónia (nadvláda jednej melódie sprevádzanej akordami). Viedeň sa v 2. polovici 18. storočia stala centrom kultúrneho života, kde pôsobili predstavitelia prvej Viedenskej školy: Haydn, Mozart, Beethoven.

Predstavitelia prvej Viedenskej školy

• Joseph Haydn (1732 – 1809): Najstarší z viedenských klasikov. Vyrastal v hudobnom prostredí, od 8 rokov bol členom chlapčenského zboru pri Dóme sv. Štefana vo Viedni. Študoval kompozíciu. Ako 27-ročný prijal miesto kapelníka u grófa Morzina, neskôr 30 rokov slúžil kniežaťu Esterházymu. Bol pojmom v celoeurópskom meradle. Po smrti kniežaťa odišiel do penzie s titulom kniežacieho kapelníka a doživotnou rentou. Podnikol dve úspešné umelecké cesty do Londýna, kde získal čestný doktorát Oxfordskej univerzity. Svojou tvorbou pripravil cestu Mozartovi a Beethovenovi.
• Wolfgang Amadeus Mozart (1756 – 1790): Jeden z najväčších hudobných géniov. Hru na klavír a husle mu sprostredkoval jeho otec Leopold. Ako 6-ročný koncertoval po celej Európe. V 12 rokoch mal prvé opery (Apollo a Hyacintus, Bastien a Bastienka). V 14 rokoch navštívil Sixtínsku kaplnku, kde spamäti zapísal Miserere Gregoria Allegriho. Pápež mu udelil titul rytier zlatej ostrohy. V roku 1781 sa usadil vo Viedni ako slobodný umelec. Často zápasil s nedostatkom finančných prostriedkov, stal sa priekopníkom nového postavenia umelca. Bol známym koncertným virtuózom. V roku 1786 vznikla "Figarova svadba", ktorú úspešne dirigoval v Prahe. Pražanom venoval operu "Don Giovanni", ktorú dokončil vo vile Bertramka. Medzi jeho diela patria aj inštrumentálne serenády a divertimentá (napr. "Malá nočná hudba"). V poslednom roku (1791) vznikli "Čarovná flauta" a nedokončené "Rekviem". Zomrel predčasne a bol pochovaný v spoločnom hrobe pre chudobných, jeho miesto odpočinku nie je známe.

Mozartova tvorba: Napísal vyše 650 skladieb. Významné miesto majú hudobno-dramatické diela (opery serie, buffa, singspiely, hudobné komédie, balety):

• Opery: "Apollo a Hyacintus", "Bastien a Bastienka", "Divadelný riaditeľ", "Figarova svadba", "Don Giovanni", "Cosi fan tutte", "La clemenza di Tito", "Čarovná flauta".

• Symfónie (celkovo 45): "Parížska" (D dur), "Linecká" (C dur), "Pražská" (D dur). "Es dur, g mol a C dur – Jupiterská" sú vyvrcholením jeho symfonickej tvorby.

• Ludwig van Beethoven (1770 – 1827): Vo Viedni študoval u Haydna a Salieriho. Živil sa učiteľskou a koncertnou činnosťou. Postihla ho hluchota, na ktorú reagoval rezignáciou a samotárstvom (Heiligenstadtský testament). Dorozumieval sa písomne (konverzačné zošity). V závere života trpel aj očnou chorobou a zápalom pečene. Zomrel na zápal pľúc vo Viedni.

Beethovenova symfonická tvorba:

• 4 symfónie (c mol, D dur, F dur, e mol)
• Variácie na Haydnovu tému
• Akademická predohra

Koncerty:

• Husľový koncert D dur (jeden z piatich najslávnejších)
• Klavírne koncerty d mol a B dur
• Koncert pre husle a violončelo a mol

Komorná tvorba:

• Sláčikové sextetá, kvartetá
• Klavírne kvintetá, kvartetá, triá
• Klarinetové sonáty, husľové sonáty
• Klavírna tvorba

Hudobný život v klasicizme

Stredná a vyššia vrstva požadovali základné hudobné vzdelanie a ovládanie hudobného nástroja (klavír, husle, gitara). K reprezentatívnym verejným podujatiam patril koncert, ktorý sa konal v divadlách, kaviarňach, redutách. Duchovné koncerty sa organizovali v kostoloch. Na Slovensku hosťovali aj významní európski umelci (Brahms, Klára Schumannová).

FAQ: Dejiny hudby a divadla pre študentov

Čo je charakteristické pre Gregoriánsky chorál?

Gregoriánsky chorál je jednohlasný bohoslužobný spev, pomenovaný podľa pápeža Gregora Veľkého, ktorý zjednotil rímskokatolícky spev. Jeho štýlovým základom je responzóriový a antifonálny spev, pričom sa rozlišujú sylabický, melizmatický a neumatický typ spevu.

Ktorí sú hlavní predstavitelia prvej Viedenskej školy a čo je pre nich typické?

Hlavnými predstaviteľmi sú Joseph Haydn, Wolfgang Amadeus Mozart a Ludwig van Beethoven. Pre toto obdobie je typický rozvoj inštrumentálnej hudby, používanie princípu periodicity a prevaha homofónie v hudobnom myslení, čím sa odklonili od barokovej polyfónie.

Ako sa vyvíjala opera v ranom baroku a aké boli jej hlavné centrá?

Opera vznikla z monodiálneho štýlu, ktorého teória sa vytvorila vo Florentskej Camerati. Hlavnými centrami boli Florencia (prvé opery "Dafné", "Euridice"), Rím (dôraz na zbory, antickí hrdinovia s bežnými konfliktmi), Benátky (prvá stála operná scéna, sólový typ opery, bel canto) a Neapol (koncertná opera, kastráti, Scarlattovská predohra).

Aké sú hlavné rozdiely medzi Ars Antiqua a Ars Nova?

Ars Antiqua (cca 1230-1320) je spojená s gotikou, centrom je Notredamská škola a prevažuje moteto s vlastným textom pre každý hlas. Ars Nova (14. storočie) je prechodným obdobím k renesancii, spojená s rozmachom meštianskej triedy. Vo Francúzsku sa rozvíja nová rytmika a chromatika (Philippe de Vitry, Guillaume de Machaut), v Taliansku balada a madrigal (Francesco Landino), a menzurálna notácia získava dominanciu.