Dejiny hudby a divadla do baroka: Komplexný rozbor a charakteristika

Vitajte v našom podrobnom rozbore dejín hudby a divadla od praveku až po barokovú éru. Táto komplexná charakteristika vám pomôže lepšie pochopiť vývoj hudobného umenia, divadelných foriem a kľúčových osobností, ktoré ovplyvnili európsku kultúru. Prevedieme vás fascinujúcim obdobím, ktoré položilo základy pre všetko, čo poznáme dnes. Pripravte sa na zaujímavú cestu časom, ktorá je ideálna pre študentov na maturitu z dejín hudby a divadla.

Počiatky hudby a divadla: Od praveku po starovek

Hudba v praveku nebola vnímaná ako umenie, ale skôr ako súčasť každodenného života – práce, lovu, vojny, smútku či radosti. Jej zvuky boli inšpirované prírodou a slúžili predovšetkým na dorozumievanie. Prechod od predartikulačných zvukov k artikulovanej reči a hudbe bol dlhý a komplexný.

Staroveký orientálny štýl

Staroveké orientálne kultúry, ako čínska, indická, egyptská a arabská, pripisovali hudbe veľký morálny a sociálny význam. Zdôrazňovali jej etické a humánne účinky. V tomto období sa zdokonaľovali tónové sústavy a hudobné nástroje.

Čína: Tónový systém odrážal vesmírny poriadok a cisársku moc. Poznali celotónové rady šiestich tónov (ženský/mužský prvok) a päťtónové stupnice (pentatonika), kde každý tón mal spoločenský význam (cisár, minister atď.). Hudba bola jednohlasná, často s heterofónnou inštrumentálnou ozdobou.
India: Hudba mala dôležitú náboženskú funkciu. Vyvinula sa 22-stupňová tónová sústava so siedmimi základnými tónmi. Používali sa strunové nástroje ako sitar, santir, vina.
Egypt: Hudba, ovplyvnená náboženstvom, využívala harfy, hobojové a flautové nástroje. Tónový systém bol pravdepodobne sedemstupňový, reprezentujúci sedem známych nebeských telies.
Arábia: Islam spočiatku nebol hudbe naklonený, ale od 8. storočia sa jej venovala pozornosť. Arabovia boli majstrami v nástrojárskej výrobe, najmä bicích, dychových a sláčikových nástrojov ako kémandža a rebab. Rebab sa prostredníctvom Maurov dostal do Španielska a ovplyvnil vývoj violy.
Židia: Hudba a poézia mali kultovú funkciu. Králi Dávid (spájaný so žalmami a harfou) a Šalamún (s múdrosťou a autorské diela ako Pieseň piesní) sú symbolmi hudobnosti. Používali nástroje ako kinor (lýra), mebel (harfa), šofar (roh). Synagogálny spev bol antifonálny a mnohé prvky ovplyvnili kresťanský liturgický spev.

Antická hudba a dráma: Grécko a Rím

Grécka hudba bola najvyspelejšou kultúrou antiky a položila základy európskej hudby. Bola modálna a jednohlasná, rytmus bol odvodený zo zákonov reči. Názov „musica“ pochádza od múz, ktoré chránili umenie. Rozdeľujeme ju na mýtické, klasické a helenistické obdobie.

Mýtická doba (do 600 p.n.l.): Do popredia vystupujú speváci s čarovnou mocou (Orfeus, Amfion). Homérove spevy obsahujú stopy najstarších zborových piesní. Hudba a spev boli neoddeliteľnou súčasťou gréckych slávností na počesť bohov.
Klasické obdobie (do 400 p.n.l.): Rozkvet masových slávností a divadelných predstavení. Lyrika sa delila na melickú (spievanú sólistom, napr. Alkaios, Sapfo) a chórickú (zborový hymnus, napr. Pindaros). Z chórickej lyriky sa vyvinula grécka dráma.
Grécka dráma: Korene mala v poézii a hudbe. Prvým majstrom bol Thespis (jeden herec so zborom). Aischylos (zakladateľ tragédie) zaviedol druhého herca, Sofokles tretieho (napr. Antigona, Kráľ Oidipus), Euripides zobrazoval konflikty ľudských vášní (napr. Medea). Majstrom komédie bol Aristofanes (napr. Lysistrata, Žaby). Dráma využívala deklamáciu s nástrojmi a spevy čerpajúce z ľudových piesní.
Helenistické obdobie: Hudba nadobudla charakter virtuozity a stala sa prostriedkom zábavy a hry.

Rímska hudba sa formovala z fenických a gréckych prvkov, ale nedosiahla takú úroveň ako grécka. Stala sa prostriedkom prepychu a prehnaného kultu virtuozity.

Stredoveká hudba a divadlo: Od ranej cirkvi po Ars Nova

Rané obdobie stredoveku charakterizovalo vytváranie európskej civilizácie, kde cirkev zohrávala kľúčovú úlohu. Vznikol exkluzívny druh hudby – kresťanský bohoslužobný spev, vychádzajúci zo židovských, sýrskych a starogréckych chrámových spevov, ako aj z folklóru.

Kresťanský bohoslužobný spev a Gregoriánsky chorál

Kresťanské myslenie bolo vokálne, s dôrazom na spev viazaný na náboženský text bez nástrojov. Uplatňovali sa lekcie (čítania z Biblie) a žalmy. Žalmy sa spievali sólovo, zborovo alebo antifonálne (striedanie zborov). Antifonálnu prax zaviedol milánsky biskup Ambrosius (Ambroziánsky chorál).

Gregoriánsky chorál (G. Ch.) je jednohlasný bohoslužobný spev pomenovaný podľa pápeža Gregora I. Veľkého (590–604), ktorý ho zjednotil a zaviedol do škôl (schola cantorum). Štýlovým základom bol responzóriový a antifonálny spev. Spieval sa v syllabickej, melizmatickej a neumatickej podobe. Vrchol dosiahol v Karolínskom období (Karol Veľký, 768–814). G. Ch. ovplyvnil ľudovú, duchovnú a rytiersku hudbu a stal sa oporou pre viachlas.

Stredoveký viachlas: Organum a Ars Antiqua

Viachlas (polyfónia), spôsob hudobného prejavu s viacerými hlasmi znejúcimi súčasne, sa vyvíjal od 9. storočia. V Európe sa raný spev v paralelných intervaloch nazýval organum. Traktát Musica enchiriadis (koniec 9. storočia) opisuje organum s vedúcim hlasom (vox principalis/cantus firmus) a sprievodným hlasom (vox organalis/discantus) v paralelných kvartách, kvintách alebo oktávach. Typy organa:

Paralelné: dvojhlas v paralelných kvartách alebo kvintách.
Laterálne: druhý hlas sa pripája k základnému z unisona.
Discantus: založený na protipohybe, hlavné intervaly kvinta a oktáva.
Gimel: dvojhlas v paralelných terciách alebo sextách (anglická hudba).
Faux-bourdon: trojhlas s rovnakými intervalmi ako gimel, vedúci hlas tvorí sextakordy.

Obdobie viachlasu sa delí na Ars Antiqua, Ars Nova a Nizozemské školy.

Ars Antiqua (cca 1230–1320) sa viaže na rozvoj gotiky. Centrom hudobného diania bola Notredamská škola v Paríži. Hlavnými predstaviteľmi boli:

Leoninus: Organista, tvorca 2-3 hlasných skladieb, zostavil zbierku Magnus liber organi.
Perotinus: Tvorca 2-4 hlasných skladieb, výrazne prispel k rozvoju discantu a conductu.

V tomto období bol pre vývoj viachlasnej hudby najvýznamnejší motet, kde každý hlas mal vlastný text. Conductus bol zvláštnou formou svetského viachlasu v Ars Antiqua, kde cantus firmus nebol chorál, text bol rovnaký vo všetkých hlasoch a hlasy sa pohybovali v rovnakom rytme.

Svetská hudba v stredoveku

Svetská hudba, najmä ľudová, sa tradovala ústne. Najstaršie zachované ukážky sú latinské spevy, no charakteristické boli piesne v národných jazykoch. Ranými typmi boli Chansons de Geste (epické poémy o činoch hrdinov, napr. Pieseň o Rolandovi).

Žongléri/Minstrelovia: Profesionálni hudobníci v 10. storočí, ktorí putovali a zarábali si hrami, spevmi a trikmi. Minstrel bol žonglér v službách feudála.
Rytierska dvorná hudba: Vznikla v 11. storočí v južnom Francúzsku.
Trubadúri (Provensálsko): Písali v provensalčine, zakladateľ Wilhelm IX. z Akvitánie. Ich lyrika sa sústreďovala na ženu ako milostný objekt. Zachovalo sa asi 2600 básní a 260 melódií.
Truvéri (severné Francúzsko): Písali v stredovekej francúzštine, zakladateľ Christian de Troyes. Prikláňali sa k epickej tvorbe. Medzi nich patril aj kráľ Richard Levie srdce a Adam della Halle. Zachovalo sa asi 4000 básní a 1400 melódií. Tematika piesní bola láska, príroda, život, s malým rozsahom a voľným rytmom. Sprievod zabezpečovali minstrelovia na sláčikových nástrojoch alebo harfe.
Minnesängri (Nemecko): Názov pre rytiersky spev bol Minnesäng (rytirska láska a spievať). Ich umenie vychádzalo z G. Ch., trubadúrskeho a ľudového spevu. Sprevádzali sa sami na harfe a viole. Patrili sem Walther von der Vogelweide a český kráľ Václav II. Tematika zahŕňala dvorskú lásku, prírodné nálady, križiacke výpravy.
Meistersingri (Nemecko, 15.-16. storočie): Po úpadku rytierov sa centrom kultúry stali mestá. Meistersingri (majstri speváci), väčšinou remeselníci, boli združení v majstrovských školách s prísnymi pravidlami. Vynikal norimberský čižmár Hans Sachs, ktorého umelecky zobrazil Richard Wagner v opere Majstri speváci norimberskí.

Ars Nova (14. storočie)

Ars Nova (nové umenie) bolo prechodným obdobím k renesancii, spojené s rozmachom miest a novej meštianskej triedy vo Francúzsku a Taliansku. Hudba Ars Nova prinášala farebnejšie zvukové kombinácie a mohutnosť. Dominantnými nástrojmi boli sláčikové nástroje.

Francúzsko:
Philiph de Vitry (1291–1361): Vzdelanec, diplomat, skladateľ, biskup. Zakázal paralelné kvinty a oktávy, čím otvoril cestu chromatike a disonancii. Podľa jeho traktátu Ars nova bola pomenovaná táto epocha. Zachovalo sa len niekoľko motet.
Guillalme de Machaut (asi 1300–1377): Pôsobil ako sekretár Jána Luxemburského a na dvore Karola V. Zachovali sa motetá, balady, rondá a omša Messe de Notre Dame.
Johanes de Muris (asi 1290–1351): Zástanca Vitryho názorov, autor spisu Ars novae musicae, profesor matematiky a astronómie na Sorbone.
Taliansko: Hlavnými centrami boli Bologna, Modena, Perugia a najmä Florencia. Taliansky viachlasný sloh sa datuje od cca 1325–1425.
Francesco Landino (1325–1327): Slepý organista vo Florencii, najväčšia osobnosť talianskej hudby 14. storočia, známy polyfónnymi baladami.
Johannes Cicconia: Belgický skladateľ, predstaviteľ tretej generácie, ktorá tvorila prechod k renesančnému slohu.

Formy Ars Nova:

Madrigal: Objavuje sa po roku 1300 v talianskej hudbe, pôvodne pastierska pieseň, neskôr báseň. Predstavoval polyfónnu baladu.

Hudobné nástroje v Ars Nova: Ars Nova priniesla farebnejšie zvukové kombinácie a mohutnosť. Talianska Ars Nova využívala brnkacie nástroje (lutna), francúzska sláčikové nástroje a nemecká dychové nástroje (flauta, trúbka).

Sláčikové: rebab, kémandža, chrotta, organistrum, trumšajt, lýra, fidula (dala základ violám kolenným – viola da gamba a ramenným – viola da braccio).
Klávesové: Orgán (od 9. storočia), pozitív (viachlas), portatív (jednoručne). Psaltérium sa spojením s klávesovou technikou vyvinulo v klavičembalo (spinet, virginal).
Brnkacie: Lutna (od staroveku, do Európy cez Arabov v 8. storočí), harfa (od staroveku, rozvoj v Európe od 13. storočia), psaltérium.
Dychové: Šalmaje (jazýčkové píšťalové nástroje orientálneho pôvodu, v Európe od 8. storočia, najvýznamnejšie bomharty), clarina (malá prirodzená trúbka s jasným zvukom, do 18. storočia).

Renesancia (1430–1600): Znovuzrodenie a rozmach

Renesancia, z francúzskeho „obnoviť, znovuzrodiť“, je obdobím prechodu od stredoveku k novoveku, charakterizovaným prírodnými objavmi, zámorskými plavbami a rozvojom hospodárstva. Kľúčové znaky sú naturalizmus, individualizmus a racionalizmus. Taliansko je kolískou renesancie a humanizmu.

Kultúrne míľniky:

Veda: Objavenie Ameriky (Krištof Kolumbus, 1492), kníhtlač (Ján Gutenberg, 1455), notová tlač (Ottaviano dei Petrucci, 1498), prvé husle (1530–1550), heliocentrizmus.
Literatúra: Dante Alighieri, Francesco Petrarca, Giovani Boccaccio (Taliansko), Francois Villon (Francúzsko), Lope de Vega, Miquel Cervantes Saavedra (Španielsko), William Shakespeare (Anglicko).
Výtvarné umenie: Leonardo da Vinci, Michelangelo Buonarotti, Rafaelo Santi (Taliansko), Albrecht Dürer (Nemecko).

Hudba v renesancii prenikala do meštianskej spoločnosti. Ideálom sa stal vokálny súbor a capella (bez sprievodu nástrojov). Renesančná hudba bola viazaná na zrozumiteľný text a mala vyjadrovať jeho obrazy a afekty. Mnohí vládcovia boli sami hudobníkmi. Obdobie bolo charakteristické rozmachom zborových súborov a ľudovej tvorivosti.

Nizozemská (franko-flámska) škola

V období rozvoja obchodu a výroby sa centrami stali Taliansko a Holandsko. Nizozemská škola (Belgicko, Holandsko, severné Francúzsko) bola známa vysokou úrovňou speváckych škôl pri katedrálnych chrámoch.

Generácie nizozemskej školy:

Burgundská škola (1. pol. 15. storočia): Žiaci Johna Dunstabla. Centrom bolo Dijon. Predstavitelia: Gilles Binchois, Guillalme Dufay. Pestovali omše, magnifikáty, motetá, svetské chansony.
Druhá generácia:

Johanes Ockeghem (1420–1497): Skladateľ, kapelník, spevák. Písal omše, motetá, chansony. Autor najstaršieho zachovaného duchovného rekviem.
Jacob Obrecht (1452–1505): Skladateľ, kapelník, spevák. Pôsobil v Nizozemsku a Taliansku. Zachovali sa pašie, motetá, omše a svetské skladby.

Tretia generácia:

Josquin des Prés (asi 1450–1521): Najvýznamnejší predstaviteľ, pôsobil v Taliansku a Francúzsku. Bol suverénnym majstrom všetkých techník, nazývaný princeps musicae. Jeho tvorba je vyvážená obsahom a formou, zhudobnil Stabat Mater.
Jean Mouton (zom. 1522): Josquinov súper, pôsobil vo Francúzsku, učiteľ Adriana Willaerta, čím spájal nizozemskú a benátsku školu.

Medzi ďalších významných skladateľov patrili Nicola Gomberd (žiak Josquina, cirkevná polyfónia) a Clemens non Papa (Jacob Clemens, autor 15 omší a vyše 200 motet).

Talianske školy renesancie

Koncom 15. a začiatkom 16. storočia dosiahli Taliani umeleckú úroveň Nizozemcov. Rím bol oficiálnym strediskom cirkevnej hudby (pápežská kapela, Sixtínska kaplnka, Capella Giulia).

Rímska škola:
Constanzo Festa (1480–1545): Významný predstaviteľ trojhlasného madrigalu.
Giovanni Pierluigi da Palestrina (1525–1594): Najvýznamnejší predstaviteľ, pôsobil v Sixtínskej kaplnke. Poverený revíziou Gregoriánskeho chorálu. Jeho štýl (Palestrinovský štýl) dosiahol dokonalosť. Z viac ako 900 skladieb vynikajú omše (najmä šesťhlasná Missa papae Marcelli), motetá, hymny, Stabat Mater.
Benátska škola: Hudba mala vynikajúce postavenie. Kapela pri chráme sv. Marka sa stala pýchou Benátok. Adriano Willaert (1509–1562) bol zakladateľom viaczborovej skladby (a cori spezzati – rozštiepené zbory), využívajúc architektonické podmienky chrámu. Jeho žiaci (Andrea Gabrieli, Giovanni Gabrieli, Luca Marenzio) rozvíjali inštrumentálny sloh (fantázia, variácia, suita, ricercar – predchodca fugy). Renesančnú suitu tvorili allemande, galliarde a sarabande.

Anglická a Francúzska renesančná hudba

Anglická hudba (12.–15. storočie): Mala špecifické postavenie, umelá hudba bola úzko spätá s ľudovou. Na prelome 12. a 13. storočia prevládali tercie a sexty. Tento spôsob (spievanie a písanie v paralelných terciách a sextách) sa v 15. storočí nazýval Gimel. Najvýznamnejší skladateľ bol John Dunstable (asi 1370–1453), skladateľ, astronóm, matematik. Pôsobil u vojvodu z Bedfordu. Zachovali sa cirkevné skladby, omše, motetá a svetské piesne. John Taverner (asi 1495–1545) je kľúčovou postavou pre dramatickú interpretáciu šansónu a ovplyvnil skladateľov Burgundskej školy.
Francúzska hudba: Prispôsobili nizozemskú polyfóniu svojmu životnému štýlu, čo sa prejavilo v ľahkosti a uhladenosti, najmä v chansonoch. Clement Janequin (1495–1560) bol známy tvorca programového chansonu (napr. Vtáčí spev, La Guerre – Vojna). Stal sa prvým francúzskym kráľovským skladateľom. Orlando di Lasso (1531–1594) mal veľký vplyv na polyfóniu v Taliansku, Francúzsku, Anglicku a Mníchove. Skomponoval vyše 2000 diel (chansony, omše, motetá, madrigaly), vrátane Kajúcich žalmov Dávidových.

Hudobné nástroje v stredoveku a renesancii

Každá epocha mala záujem o určité nástroje. Ars Antiqua preferovala pokojný a tichý zvuk, Ars Nova priniesla farebnejšie zvukové kombinácie a mohutnosť.

Strunové nástroje: Lýra (najstarší, z rohov a korytnačieho panciera), kithara (forminx), rebab, fidula, viola da gamba, viola da braccio, lutna, harfa, psaltérium.
Dychové nástroje: Aulos (valcovitá rúra), syrinx (Panova píšťala), salpinx (vojenská trúbka), orgán (Hydroaulos, vynález Tesipiosa v 2. storočí p.n.l.), šalmaje (bomharty), clarina.
Klávesové nástroje: Orgán (pozitív, portatív), klavičembalo (spinet, virginal).

Vznik opery a baroková hudba (do 18. storočia)

Vznik monódie a opery bol reakciou na komplikovanosť nizozemskej polyfónie v 16. storočí, ktorá zatláčala text. Nový monodiálny štýl (sólový spev s akordickým sprievodom) kládol dôraz na najsilnejší výraz spievaného slova. Teória monódie vznikla vo Florentskej Camerati (skupina intelektuálov, šľachticov a umelcov, ktorí diskutovali o vzkriesení antickej drámy). Prvá proklamácia monódie je v diele Vincenza Galileiho.

Prvé operné dielo, založené na estetických princípoch Camerati, bola Dafné od Ottaviana Rinucciniho (hudba Jacopo Peri). V roku 1600 Peri a Rinuccini vytvorili operu Euridice, čo sa považuje za začiatok dejín opery. Pôvodne sa opery nazývali dramma per musica (dráma s hudbou), názov opera sa ujal až od polovice 17. storočia.

Opera je hudobno-dramatický útvar spájajúci slovo, hudbu, scénu, herecké a tanečné umenie. Jej základné časti sú:

Orchestrálna predohra: Spočiatku nesúvisela s obsahom opery.
Ária: Sólový spev s inštrumentálnym sprievodom, priestor pre spevácku virtuozitu.
Recitatív: Intonovaná reč, deklamácia textu posúvajúca dej (recitativo secco, accompagnato, arioso).
Ansámbl: Výstup viacerých sólistov (dueto, terceto atď.).
Zbor: Spev súboru spevákov, dokresľujúci dej a psychologickú situáciu.

Talianske operné školy

Claudio Monteverdi (1567–1643): Génius a prvý skutočný operný skladateľ, reformátor. Patrí do trojice veľkých reformátorov opery (Monteverdi – Gluck – Wagner). V Mantove vytvoril opery Orfeo (1607) a Arianna (1608). V Benátkach stál pri zrode „benátskej opery“ sólového typu (napr. Korunovácia Poppey). V opere Orfeo kládol dôraz na prepracované recitatívy, rozšíril sólové spevy o duetá a ansámble, obohatil harmóniu a inštrumentáciu (rozšíril orchester na 36 členov, používal husľové tremolo, pizzicato, ritornely). Opera Orfeo položila základy opery na 200 rokov dopredu.
Rímska opera: Pokračovala v odkaze Camerati. Šľachtický rod Barberini nechal postaviť divadlo pre 3000 divákov. Kladieme dôraz na zbory a monumentálnosť. Centrom pozornosti bol spevácky výkon, nie herecká akcia. Medzi tvorcov patrili Emilio de Cavalieri, Stefano Landi, Luigi Rossi. Giacomo Carissimi (1605–1674) bol majstrom oratórií a pedagógom (žiaci: Marc Antonio Cesti, Alessandro Scarlatti, Marc Antoine Charpentier, Georg Friedrich Händel).
Benátska opera: Začala sa rozvíjať v roku 1637 otvorením divadla San Cassiano, prvej stálej opernej scény v Európe. Bola prístupná šľachte i mešťanom, predávali sa libretá. Prevládal sólový typ opery (árie), rozvíjala sa trojdielna ária (ABA). Obľúbený bol Orfeovský námet, ale prenikali aj komické a parodické prvky. Hlavnými osobnosťami boli Giovanni Legrenzi, Antonio Caldara. Presadzoval sa ideál bel canto (krásny spev) a dôležitá bola scéna a kostýmy. Antonio Vivaldi (1678–1741) pôsobil v benátskom sirotinci, komponoval rýchlo a veľa. Známe sú jeho koncerty, najmä Štyri ročné obdobia.
Neapolská opera: Druhé najvýznamnejšie barokové centrum so štyrmi konzervatóriami. Zakladateľmi boli Francesco Provenzale a Alessandro Stradella. Rozvinuli typ koncertnej opery s prevahou hudby nad drámou a virtuóznym sólovým spevom, často s kastrátmi (napr. Caffarelli, Farinelli). Ustálila sa orchestrálna predohra so schémou rýchlo-pomaly-rýchlo, nazývaná sinfonia (tzv. Scarlattiho predohra), ktorá položila základy klasickej symfónie. Hlavným predstaviteľom bol Alessandro Scarlatti (1660–1725), ktorý napísal 115 opier a zaviedol trojdielnu predohru (R-P-R). Neapolská opera však upadla pre jednostranné uprednostňovanie virtuóznych árií, čo viedlo k strate dramatickej výstavby. O reformu sa usiloval Christoph Willibald Gluck. Medzi ďalších skladateľov patrili Leonardo Leo, Niccolo Porpora, Johann Adolf Hasse.

Anglická a nemecká baroková opera

Anglicko: Rozvoj brzdila zložitá politická situácia (anglická buržoázna revolúcia). Henry Purcell (1659–1695) bol organista a skladateľ na kráľovskom dvore. Komponoval útvary Masques (kostýmované tanečné, spievané a recitatívne výstupy). V roku 1689 napísal operu Dido a Aeneas, ktorá spája talianske a francúzske vplyvy s anglickou tradíciou. Komponoval aj scénickú hudbu (napr. k Shakespearovi), cirkevné a inštrumentálne skladby. Georg Friedrich Händel (1685–1759) pôsobil v Anglicku, riadil operné divadlá, no nakoniec sa pre neúspech opery venoval oratóriám (napr. Mesiáš).
Nemecko: Hlavnými centrami boli Viedeň, Drážďany a Hamburg. Vo Viedni vynikal Johann Joseph Fux (1660–1741) s operou Constanza é Fortezza. V Drážďanoch vynikal Heinrich Schütz (1585–1672).

Klasicizmus (1750–1830) – prechod k novým formám

Klasicizmus je doba prudkého rozvoja inštrumentálnej hudby. Prevládala homofónia (jedna melódia sprevádzaná akordami) a princíp periodicity. Komická opera reagovala na úpadok barokovej opery a nástup meštianstva.

Taliansko: Vznikli intermezzá, veselé vložky, z ktorých sa vyvinula opera Buffa (komická opera). Prvou bola La serva padrona (Slúžka paňou) od Giovanniho Battistu Pergolesiho (1710–1736). Využívala ľudové postavy z commedie dell’arte. Medzi ďalších autorov patrili Domenico Cimarosa (Tajné manželstvo) a Niccolò Piccinni (Dobrá dcérka). Významný libretista bol Carlo Goldoni.
Francúzsko: Vytvorila sa opera Comique. Významný skladateľ Andre Ernest Modest Grétry (Richard levie srdce). Ovplyvnili ju dramatickí autori Denis Diderot a Pierre Beaumarchais.
Nemecko: Vznikol Singspiel (spevohra), napr. v Berlíne a Viedni. Medzi autorov patrili Christian Gottlieb Neefe (učiteľ Beethovena), Johann Adam Hiller, Jiří Antonín Benda (skladateľ melodrám ako Ariadna na Naxe). Singspiel vyvrcholil v tvorbe Wolfganga Amadea Mozarta (Bastien a Bastienka, Čarovná flauta).

Berlínska (severonemecká) škola ovplyvnila klasicizmus. Zastúpená českými skladateľmi ako František Benda a Jiří Antonín Benda. Johann Joachim Quantz bol flautista a skladateľ, autor školy flautovej hry. Carl Philipp Emanuel Bach (jeden zo štyroch Bachových synov) mal veľký vplyv na viedenských klasikov pre svoje klavírne sonáty.

Často kladené otázky (FAQ) o dejinách hudby a divadla do baroka

Aké sú hlavné charakteristiky hudby Ars Nova?

Hudba Ars Nova, ktorá sa rozvíjala vo 14. storočí vo Francúzsku a Taliansku, bola prechodným obdobím k renesancii. Priniesla väčšiu rytmickú komplexnosť, chromatiku a farebnejšie zvukové kombinácie, odkláňajúc sa od prísnych pravidiel Ars Antiqua. Dominantnými nástrojmi boli sláčikové a klávesové, ako fidula a orgán. Medzi hlavné formy patril madrigal a moteto, a jej cieľom bolo prepracovanejšie vyjadrenie emócií a textu.

Ktoré hudobné nástroje dominovali v období do baroka?

Od staroveku sa vyvinul široký rad nástrojov. Sláčikové nástroje ako lýra, kithara, rebab, fidula (ktorá dala základ violám) boli kľúčové. Z brnkacích nástrojov vynikala lutna a harfa, psaltérium viedlo k vývoju klavičembala. Dychové nástroje zahŕňali aulos, syrinx, salpinx, šalmaje a clarina. Klávesové nástroje boli reprezentované orgánom a neskôr klavičembalom. Ich využitie a obľuba sa menili s každou epochou.

Kto boli najvýznamnejší predstavitelia renesančnej polyfónie?

Medzi najvýznamnejších predstaviteľov renesančnej polyfónie patria skladatelia nizozemskej školy, ako Josquin des Prés, ktorý bol nazývaný „kniežaťom hudby“ pre svoju suverenitu vo všetkých technikách. V Taliansku to bol Giovanni Pierluigi da Palestrina, ktorého štýl dosiahol dokonalosť v rímskej škole, a Adriano Willaert, zakladateľ viaczborovej skladby v benátskej škole. Anglickú hudbu ovplyvnil John Dunstable a Orlando di Lasso zanechal rozsiahle dielo po celej Európe.

Ako sa vyvinula opera a ktoré talianske školy boli najdôležitejšie?

Opera sa vyvinula v 16. storočí z monodiálneho štýlu, ako reakcia na komplikovanú polyfóniu. Kľúčovú úlohu zohrala Florentská Camerata, ktorá hľadala oživenie antickej drámy. Prvou skutočnou operou je Orfeo Claudia Monteverdiho. Medzi dôležité talianske operné školy patrili: Rímska opera, ktorá kládla dôraz na zbory; Benátska opera, ktorá sprístupnila operu širšiemu publiku a rozvinula árie; a Neapolská opera, ktorá bola známa virtuóznym sólovým spevom kastrátov a Scarlattiho predohrou. Každá škola prispela k formovaniu opery ako komplexného hudobno-dramatického útvaru.

Dejiny hudby a divadla do baroka