Podcast o Ústavné dejiny Rakúsko-Uhorska

Kapitoly

Ústava, ktorá nebola knihou

Viedeň verzus Uhorsko

Kompromis menom vyrovnanie

Marcové zákony: Iskra zmeny

Ako spoznať ústavný zákon?

Koniec jednej éry

Prvý pokus a neúspech

Ústava nanútená zhora

Neúspešné snemy a rastúca podpora

Revolučný vietor z Európy

Marcové zákony

Odpoveď Viedne: Centralizmus a absolutizmus

Zhrnutie a záver

Přepis

Peter: …počkať, takže Uhorsko vlastne nemalo jednu jedinú, oficiálnu ústavu ako nejakú knihu? Že neexistoval jeden dokument, ktorý by sa volal „Ústava Uhorského kráľovstva“? To je neuveriteľné.

Nina: Presne tak, Peter. A to je na tom to najzaujímavejšie a často aj najviac mätúce pre študentov. Vitajte pri Studyfi Podcast.

Peter: Tak toto si musíme rozobrať. Celý koncept „historickej ústavy“ znie... no, historicky.

Nina: Je to tak. Namiesto jedného dokumentu si to predstav ako súbor mnohých zákonov, zvyklostí a tradícií, ktoré sa formovali stáročia. Niektoré boli spísané, iné nie. Bola to taká ústavná skladačka.

Peter: Dobre, takže Viedeň a cisársky dvor z toho asi neboli nadšení. Chápem to správne, že sa to snažili zmeniť?

Nina: Absolútne. Po revolúcii v roku 1848 sa o to pokúsili hneď dvakrát. Najprv prišla takzvaná Stadionova ústava a po nej Schmerlingova. Obe sa snažili v Uhorsku zaviesť modernú, centralizovanú ústavu a nahradiť tú historickú.

Peter: A hádám, že uhorskí politici povedali rázne „nie, ďakujem“.

Nina: Presne! Z ich pohľadu to bol neústavný krok. Považovali to za porušenie starých práv. Ale Viedeň mala protiargument. Tvrdili, že Uhorsko si svoje práva a ústavu „prehralo“ v revolúcii, keď sa vzbúrilo proti panovníkovi. Použili na to takzvanú Verwirkungstheorie — teóriu straty práv.

Peter: Znie to ako právnický spôsob, ako povedať „boli ste neposlušní, tak vám berieme hračky“.

Nina: V podstate áno. Bol to obrovský stret dvoch úplne odlišných pohľadov na právo a štát. Centralizmus proti historickým právam.

Peter: A tento spor nakoniec vyústil do Rakúsko-Uhorského vyrovnania v roku 1867, však?

Nina: Áno, to bol ten veľký kompromis. Zaujímavé je, že základom vyrovnania sa stala Pragmatická sankcia z roku 1713, čo bol starý dokument. Takže vyrovnanie tú historickú ústavu nenahradilo, len ju zmenilo a doplnilo.

Peter: Takže Maďari si v podstate presadili svoje a vrátili sa k svojej „skladačke“?

Nina: Presne tak. A tu je ten kľúčový rozdiel oproti rakúskej časti monarchie, teda Predlitavsku. Tam sa po vyrovnaní celé staré ústavné právo zrušilo a nahradilo sa novými, komplexnými zákonmi, ktoré poznáme ako Decembrovú ústavu.

Peter: Takže v Rakúsku a v českých krajinách urobili hrubú čiaru a začali nanovo s čistým stolom, zatiaľ čo v Uhorsku pokračovali v lepení svojej starej mozaiky?

Nina: Perfektné prirovnanie! V Predlitavsku mali modernú, písanú ústavu. V Uhorsku sa naďalej opierali o zákony spred roka 1867 a k nim pridávali nové. Preto bola uhorská ústava oveľa abstraktnejším pojmom.

Peter: Spomínala si revolúciu. Predpokladám, že kľúčové boli Marcové zákony z roku 1848. Čo presne zmenili?

Nina: Tie boli absolútne zásadné. Bola to snaha zmodernizovať ten starý, feudálny systém. Marcové zákony napríklad zrušili 600 rokov staré oslobodenie šľachty od daní.

Peter: Počkať, 600 rokov bez platenia daní? To znie ako celkom fajn benefit.

Nina: To teda áno. A predstav si tú reakciu, keď to zrazu niekto chcel zrušiť. Okrem toho menili aj spôsob, akým fungoval snem, teda parlament, a dávali väčšie práva mestám a obciam. V podstate zavádzali princíp daňovej povinnosti pre všetkých.

Peter: Ktorý z tých zákonov bol najviac... výbušný?

Nina: Jednoznačne zákon číslo III/1848. Ten totiž dával Uhorsku takú mieru nezávislosti, ktorú Viedeň považovala za priamy rozpor s Pragmatickou sankciou. To bola tá povestná rozbuška, ktorá viedla ku konfliktu.

Peter: Dobre, takže po roku 1867 sa do tej uhorskej ústavnej „skladačky“ pridávali ďalšie zákony. Týkali sa napríklad brannej povinnosti alebo volebného práva. Ako ale vedeli, ktorý zákon je „ústavný“ a ktorý je len bežný?

Nina: Výborná otázka! A opäť sa tu ukazuje ten rozdiel. V Predlitavsku boli ústavné zákony formálne označené ako „základné zákony“ alebo Grundgesetze. Mali na sebe takú pomyselnú nálepku.

Peter: A v Uhorsku?

Nina: V Uhorsku žiadne takéto nálepky neexistovali. Zákony sa neprijímali žiadnou špeciálnou, zložitejšou procedúrou. To, či bol zákon ústavný, určoval až jeho obsah – teda to, čo riešil. Ak sa týkal fungovania štátu, moci alebo základných práv, právna veda ho spätne označila za ústavný.

Peter: Takže ak by som si chcel prečítať uhorskú ústavu, musel by som si vziať dovolenku a prejsť knižnicu plnú starých zákonov?

Nina: Presne tak, a ešte by si potreboval právnika-historika ako sprievodcu, aby ti povedal, ktoré z nich sú 'tie ústavné'! Bol to systém založený na matérii, nie na forme.

Peter: A ako sa tento zložitý systém skončil? Predpokladám, že rokom 1918 a rozpadom Rakúsko-Uhorska.

Nina: Áno. Na Slovensku vznikom Československa došlo k takzvanej recepcii práva. To znamená, že sme prebrali staré zákony, ale hneď prvý zákon z 28. októbra 1918 v podstate nepriamo zrušil platnosť celej uhorskej ústavy na našom území.

Peter: A čo v Maďarsku? Držali sa jej ďalej?

Nina: Áno, tam bola situácia úplne iná. V Maďarsku došlo k právnej kontinuite s bývalým Uhorskom. Takže tá historická ústava tam platila naďalej, aj počas režimu regenta Miklósa Horthyho.

Peter: Naozaj? Až dokedy?

Nina: Až do konca druhej svetovej vojny. Aj tu sa historici trochu sporia. Podľa niektorých zanikla okupáciou Maďarska nacistami v roku 1944, podľa iných až vznikom Maďarskej republiky v roku 1946, a niektorí tvrdia, že definitívny koniec prišiel až s komunistickou ústavou v auguste 1949.

Peter: Fascinujúce. Takže ústava, ktorá nikdy nebola poriadne spísaná, mala aj poriadne nejasný koniec. To je celkom poetické.

Nina: Je to tak. Skvelý príklad toho, ako sa právo a história prepletajú. A presne o takomto prepletaní si povieme viac pri našej ďalšej téme...

Peter: Takže Viedeň sľúbila ústavu, ktorá obmedzí panovníka a vytvorí zodpovednú vládu. Ako to vyzeralo v praxi?

Nina: No, prvý pokus prišiel už v apríli 1848. Bola to takzvaná Pillersdorfova ústava. Problém bol, že neplatila pre Uhorsko, čo nám mohlo byť jedno, ale hlavne vyvolala obrovskú nespokojnosť priamo vo Viedni.

Peter: Čiže nevydržala dlho?

Nina: Vôbec! V júli toho istého roku ju úplne zrušili. Chaos bol taký veľký, že sa ríšsky snem musel presunúť do Kroměříža a cisársky dvor do Olomouca. Tam mali v pokoji pripraviť novú, lepšiu ústavu.

Peter: A podarilo sa im to v Kroměříži?

Nina: Začali na nej pracovať, rešpektovali nezávislosť Uhorska a vychádzali z idey deľby moci... ale viedenský dvor mal iné plány. Vo vhodnej chvíli, v marci 1849, nechal snem jednoducho vojensky rozohnať.

Peter: Počkať, takže poslancov vyhodili vojaci?

Nina: Presne tak! A panovník hneď predstavil vlastný dokument – Stadionovu ústavu. Keďže ju vydal bez súhlasu parlamentu, hovoríme jej oktrojovaná, teda nanútená ústava.

Peter: Oktrojovaná... to znie ako keď ti šéf 'navrhne' nadčas, o ktorom sa nediskutuje.

Nina: To je perfektné prirovnanie! Presne tak. Panovník ju proste nanútil. Ale táto ústava je kľúčová pre pochopenie ďalšieho vývoja, ktorý viedol k neoabsolutizmu.

Peter: Takže sme prebrali tie prvé neúspešné pokusy o reformu. A hovorila si, že sa to celé začalo spájať s jazykom...

Nina: Presne tak. V politickom živote Uhorska sa od 30. rokov stalo niečo fascinujúce. Konzervatívci sa držali latinčiny, ale reformné krídlo šľachty... to sa stalo „maďarskou stranou“. Maďarčina a reformizmus išli zrazu ruka v ruke.

Peter: Takže ak si chcel zmenu, hovoril si po maďarsky. Zjednodušujem, však?

Nina: Trochu, ale v podstate áno. Ukazovalo to tvoj politický postoj. Problém bol, že ani na sneme v rokoch 1832 až 1836 sa im nepodarilo presadiť kľúčové zákony, napríklad na odstránenie feudalizmu.

Peter: Čiže zase neúspech?

Nina: Z hľadiska zákonov áno, ale reformná základňa sa neustále rozširovala. Objavili sa nové mená ako Wesselényi alebo Kölcsey. Prvý malý úspech prišiel až na sneme v rokoch 1839 až 1840, kedy sa poddaní konečne mohli vykúpiť.

Peter: To znie ako krôčik vpred. Ale asi nie dosť veľký.

Nina: Presne. Na ďalšom sneme v rokoch 1843-44 nové návrhy opäť neprešli. Ale v hnutí sa už formovali jasnejšie požiadavky. Chceli modernizovať správu, zaviesť zodpovednú vládu a rozšíriť volebné právo.

Peter: A tu sa dostávame k tomu zlomovému bodu, však? K roku 1848.

Nina: Áno. Všetko sa zbehlo po zvolaní uhorského snemu v Bratislave v novembri 1847. Rokovania boli spočiatku pokojné, ale potom... koncom februára 1848 prišli do Bratislavy správy o revolúcii vo Francúzsku.

Peter: A to zmenilo atmosféru!

Nina: Totálne. Iniciatívy sa chopil Lajos Kossuth. Tretieho marca vystúpil s radikálnymi návrhmi: zrušenie poddanstva, zrovnoprávnenie všetkých obyvateľov a vytvorenie nezávislej uhorskej vlády.

Peter: A potom to nabralo rýchly spád.

Nina: Extrémne rýchly. Trinásteho marca vypukla revolúcia vo Viedni. Cisár sľúbil ústavu. O dva dni neskôr, pätnásteho marca, vypukla revolúcia aj v Pešti. A snem v Bratislave začal konať.

Peter: A výsledkom boli slávne marcové, alebo teda aprílové zákony.

Nina: Presne tak. Snem ich prijal v marci a panovník podpísal v apríli. Tieto zákony boli obrovským prelomom. Stali sa súčasťou uhorskej historickej ústavy.

Peter: Počkaj, takže to nebola ústava v dnešnom zmysle slova?

Nina: Nie. To je dôležité si uvedomiť. Nebol to jeden ucelený dokument. Boli to zákony, ktoré upravovali vznik zodpovednej uhorskej vlády a menili stavovské usporiadanie snemu. Ale ich dopad bol ústavný.

Peter: Rozumiem. Vytvorili vlastne nový systém fungovania štátu.

Nina: Presne. Zákon číslo tri z roku 1848 vytvoril nezávislé uhorské ministerstvo, teda vládu. A hneď za ním zákon číslo štyri zaviedol každoročné zasadanie snemu a zmenil jeho štruktúru. Feudalizmus v Uhorsku v podstate skončil.

Peter: Ale Viedeň sa s tým asi nezmierila, však? Nezávislá vláda v Uhorsku... to im nemohlo voňať.

Nina: To teda nie. Odpoveď prišla v marci 1849 v podobe takzvanej Stadionovej ústavy. A tá bola presným opakom. Zavádzala prísny centralizmus.

Peter: Čo to znamenalo v praxi?

Nina: V tejto ústave bolo Uhorsko len jednou z mnohých rakúskych provincií, na úrovni Čiech alebo Dolného Rakúska. Navyše dávala cisárovi takmer absolutistickú moc. Bola to snaha všetko riadiť z jedného centra – z Viedne.

Peter: Takže ústava, ktorá mala obmedziť moc cisára, sa skončila pravým opakom.

Nina: A teraz prichádza najväčší paradox. Táto ústava sa nikdy nezrealizovala v praxi. Viedeň jej zavedenie neustále odkladala kvôli vojnovej situácii. A keď sa moc skonsolidovala, cisár ju už nepotreboval.

Peter: To je ako napísať pravidlá hry a potom ich hodiť do koša ešte pred začiatkom.

Nina: Výborné prirovnanie! Definitívny klinec do rakvy jej zatĺkli na konci roka 1851 takzvané Silvestrovské patenty. František Jozef túto ústavu jednoducho zrušil.

Peter: Takže, aby sme to zhrnuli pre našich poslucháčov. Bola to neuveriteľne turbulentná doba. Od snahy o reformy, cez revolúciu a prijatie prelomových marcových zákonov, až po cisársku reakciu, ktorá sa snažila všetko vrátiť do starých koľají centralizmom a absolutizmom.

Nina: Presne. Ale dôležité je, že aj keď prišiel Bachov absolutizmus, niektoré veci sa už vrátiť nedali. Zrušenie poddanstva a občianska rovnosť, aj keď len na papieri, zostali. Bol to taký zvláštny mix moderných prvkov a spiatočníckeho režimu.

Peter: Fantastický prehľad, Nina, ďakujem ti. A týmto sme na konci nielen tejto témy, ale aj dnešnej epizódy. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové o zložitom období uhorských reforiem a revolúcie.

Nina: Ďakujem za pozvanie. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť. Majte sa krásne!

Peter: Presne tak. Počujeme sa opäť nabudúce v Studyfi Podcaste. Dovidenia!