Svetová literatúra po roku 1945 prešla významnými zmenami, ktoré reflektovali povojnovú realitu a ovplyvnili aj spôsob, akým ľudia vnímajú a študujú komunikáciu. Toto obdobie prinieslo nové literárne smery a hlboké zamyslenia nad ľudskou existenciou, pričom komunikácia je ústrednou témou mnohých diel. Poďme sa ponoriť do tohto fascinujúceho sveta literatúry a jej spojenia s komunikáciou, čo je kľúčové pre štúdium na maturitu a rozbor textov.
Svetová literatúra po 1945 a komunikácia: Úvod do povojnovej éry
Koniec druhej svetovej vojny v Európe (8. mája 1945) a vo svete (2. septembra 1945) zásadne zmenil spoločnosť a životy ľudí. Fašizmus bol porazený, no svet sa rozdelil na východný a západný blok. Tento rozkol výrazne ovplyvnil aj literárnu tvorbu a jej prístup ku komunikácii.
Západný blok, vedený USA, kládol dôraz na demokraciu a pluralitu názorov. Západná literatúra experimentovala, nadväzovala na medzivojnové avantgardy a hľadala nový zmysel existencie. Často sa objavovala revolta mladých ľudí proti vojne a konzumnému spôsobu života (napríklad beatnici, hippies).
Východný blok, pod vedením ZSSR, rozvíjal socializmus (komunizmus) a totalitnú diktatúru. Pre literatúru bol typický socialistický realizmus, pričom všetko nové bolo považované za dekadentné. Tvorba bola obmedzená cenzúrou a viedla k vzniku samizdatovej literatúry.
Neorealizmus: Obyčajný človek a vojna v literatúre po 1945
Neorealizmus sa rozvíjal v 40. a 50. rokoch 20. storočia v Taliansku, najprv vo filmovom umení (tal. neorealistická filmová škola – Rosselini, Zavatini, De Sica, Fellini). Zachytával život v Taliansku v období fašizmu a po vojne.
Charakteristické znaky neorealizmu sú:
- Hrdinom je obyčajný človek z najnižších spoločenských vrstiev, z veľkomestskej periférie (napr. Rím) alebo juhotalianskych roľníkov.
- Zameranie na vojnu, fašizmus a utrpenie.
- Jazyk diel bol ľudový, hovorový jazyk, krajový dialekt, slang.
- Diela často kritizovali sociálnu situáciu v Taliansku.
- Uplatňuje sa introspektívny pohľad do vnútra hlavnej postavy.
- Rozprávanie v 1. osobe singuláru (priamy rozprávač).
- Morálka a sociálna kritika sú kľúčové.
Alberto Moravia – Vrchárka: Analýza postáv a tém
Román Vrchárka od Alberta Moraviu je vynikajúci príklad neorealistickej literatúry. Odohráva sa v Taliansku v rokoch 1943 – 1945 a zobrazuje vojnu a jej následky na konanie a morálku človeka. Hlavnou myšlienkou je vplyv vojny na zmenu charakteru ľudí.
Hlavné postavy:
- Cesira: Pochádza z vrchov, vydala sa do Ríma. Po smrti manžela sa starala o obchod. Chcela uchrániť svoju dcéru Rosettu pred vojnou a nechápala jej príčiny. Bola silná, odvážna a nezávislá žena, uvedomujúca si krutosť vojny. Po znásilnení Rosetty to vnímala ako svoje zlyhanie a pod vplyvom okolností sa stala zlodejkou. Dúfala, že po návrate do Ríma začnú odznova.
- Rosetta: Mladé, dobré, milé a poslušné dievča, vychované mníškami, čestné a neskazené. Po znásilnení v kostole marockými vojakmi sa výrazne zmenila – stala sa ľahostajnou, odvrávala, hádala sa s matkou a žila pre okamihy s mužmi (stala sa prostitútkou). Na konci románu jej slzy dávajú Cesire nádej na návrat starej Rosetty.
- Michelle: Mladý muž, študent, s ktorým sa zoznámili vo Sv. Eufémii. Odmietal vojnu, fašizmus a politiku. Bol spravodlivý, skromný, mal dobré srdce a nezáležalo mu na peniazoch. Zastrelili ho Nemci.
Dej sleduje Cesiru a Rosettu, ktoré utekajú z Ríma do hôr, aby sa ukryli v primitívnej horskej osade Sv. Eufémia. Tragédia ich dostihne na ceste späť do Ríma, kde sú Rosetta znásilnená a Cesira sa stáva zlodejkou. Tento príbeh je silnou kritikou sociálnej situácie a ukazuje, ako vojna mení ľudí.
Existencializmus: Hľadanie zmyslu existencie po 1945
Existencializmus, filozofický smer, sa rozvíjal vo Francúzsku v 50. rokoch 20. storočia. Zameriava sa na človeka a zmysel jeho bytia v opozícii voči svetu, spoločnosti a inštitúciám. Postava je silná individualita, ktorá odmieta spoločenské konvencie. Zdôrazňuje osobnú slobodu a vôľu jednotlivca.
Človek si uvedomuje, že jeho existencia je ohraničená v čase a končí jeho zánikom. Ocitat sa v hraničnej situácii (život, smrť, strata úcty) prináša pocity úzkosti, strachu, beznádeje. Človek sa snaží uniknúť, má možnosť slobodnej voľby a nepodriaďuje sa okolnostiam. Medzi predstaviteľov patria Jean-Paul Sartre a Albert Camus.
Jean-Paul Sartre – Múr: Rozbor existenciálnej poviedky
Krátka poviedka Múr z rovnomennej zbierky Jean-Paula Sartra je symbolickým dielom. Názov Múr znamená jednak stenu vo väzení, pri ktorej majú byť väzni popravení, a tiež hranicu medzi životom a smrťou. Poviedka zachytáva poslednú noc troch revolucionárov pred popravou. Každá postava prežíva strach zo smrti inak:
- Pablo Ibieto: Rozprávač, prostredníctvom neho autor vyjadruje názory. So smrťou je zmierený, ostáva hrdý a nebojí sa jej. Verí, že smrťou sa jeho život napĺňa. Vystrelí si z vyšetrovateľov, ale paradoxne sa stáva zradcom, keďže jeho nepravdivá informácia vedie k nájdeniu a smrti Ramona Grisa.
- Tom: Veľa rozpráva, aby nemusel myslieť na smrť, snaží sa utešovať spoluväzňov, no neúspešne.
- Juan: Je ešte dieťa, odsúdený len preto, že jeho brat bol anarchista. Má obrovský strach zo smrti.
Téma poviedky je človek v hraničnej situácii, na hranici života a smrti. Pablo sa rozhoduje slobodne, prežíva, ale absurdnosťou situácie sa stáva zradcom a musí žiť s výčitkami svedomia.
Absurdné divadlo: Komunikácia v chaose po 1945
Absurdné divadlo sa objavilo vo Francúzsku v 50. rokoch 20. storočia. Vychádza z filozofie nihilizmu (všetko je zbytočné, nič nemá zmysel) a existencializmu. Snaží sa zobraziť pocit absurdity a nezmyselnosti sveta, v ktorom sa človek cíti bezmocný a prestáva byť osobnosťou. Nedokáže komunikovať s ľuďmi a svet okolo neho je jeden veľký chaos.
Hlavné znaky absurdnej drámy:
- Chýba súvislý dej, narušená kompozícia (chýba zápletka a rozuzlenie).
- Oslabená komunikácia postáv, antidialóg (repliky postáv na seba nenadväzujú, opakujú sa).
- Postavy nie sú pomenované, nie sú charakterizované, vieme o nich len málo. Sú osamelé, bez možnosti zmeniť situáciu.
- Vnútorné monológy sú často nezmyselné, zdôrazňujú absurdnosť sveta.
- Scény sú bez kulís, dej bez akcie, čo naznačuje monotónnosť života.
- Hrdina je osamelý človek s pocitmi ohrozenia modernou civilizáciou.
Samuel Beckett – Čakanie na Godota: Príklad absurdnej komunikácie
Slávna hra Čakanie na Godota od Samuela Becketta je ukážkou absurdného divadla. Má dve dejstvá a hlavnými postavami sú tuláci Vladimír a Estragon. Názov Godot môže byť odvodený od anglického slova GOD (BOH) alebo francúzskeho GODILLOT (topánky).
Absurdnosť diela spočíva v:
- Cyklickosti deja: Opakuje sa veta „Čakáme na Godota“, pričom nikto nevie, kto Godot je, kedy príde a čo má pre nich urobiť.
- Nedochádza k žiadnemu rozuzleniu: Godot nikdy nepríde, situácia sa opakuje (v 1. dejstve prichádza Pozzo a Lucky, v 2. dejstve sú už Pozzo slepý a Lucky závislý od neho).
- Postavy sa pohybujú v kruhu, robia tie isté úkony, opakujú banálne vety.
- Neznámy priestor a čas.
Hlavnou myšlienkou je poukázať na bezvýchodiskovosť človeka, ktorý vždy po niečom túži, na niečo čaká, ale nie vždy sa dočká. Je to zobrazenie pocitu absurdity ľudskej existencie – bez cieľa, bez nádeje, bez pohybu vpred. Osud jedného človeka je osudom celého ľudstva.
Jazyková a mimojazyková komunikácia v kontexte štúdia
Komunikácia (z lat. communicare – dorozumievať sa, oznamovať) je prenos informácie medzi účastníkmi pomocou spoločného systému znakov (jazyka). Je to proces dorozumievania s cieľom výmeny myšlienok, sprostredkovanie informácií ústnou alebo písomnou formou. Informácia (text, rečový prejav) má rôznu podobu, od správy až po literárne dielo.
Komunikačný reťazec zahŕňa: Autor (odosielateľ) → kódovanie → komunikát → komunikačný kanál → dekódovanie → adresát (prijímateľ). Účastníci komunikácie vytvárajú spätnú väzbu. Najdôležitejšou funkciou jazyka je komunikatívnosť.
Druhy komunikácie: Prehľad pre študentov
Poznáme rôzne druhy komunikácie, ktoré sú dôležité pre pochopenie ľudských interakcií aj v literatúre:
1. Verbálna (slovná) komunikácia Realizuje sa pomocou jazykových prostriedkov (morfologických, syntaktických, lexikálnych). Môže byť ústna alebo písomná.
- Monologická komunikácia: Hovorí iba jeden človek, chýba verbálna spätná väzba.
- Dialogická komunikácia: Komunikujú najmenej dvaja účastníci, funguje spätná väzba.
2. Neverbálna (neslovná) komunikácia / Mimojazyková komunikácia Realizuje sa pomocou mimojazykových prostriedkov:
- Zrakový kontakt: Vzájomné pohľady, pohľady bokom, uhýbanie pohľadom.
- Mimika: Pohyby očí, úst, tváre.
- Kinetika: Celkové pohyby tela, chôdza, postoj.
- Gestikulácia: Pohyby rúk, gestá, posunky.
- Iné znaky: Dotyky, objatie, podávanie ruky, účes, oblečenie, úprava, písmo, intonácia (farba hlasu, plynulosť reči, sila a tón hlasu).
3. Priama komunikácia Účastníci sú v priamom kontakte, spätnou väzbou zisťujú, či informácii porozumeli správne. Je často spontánna, nepripravená, nevyžaduje dodržiavanie spisovnej slovenčiny. V internetovej komunikácii sú to videohovory, chaty.
4. Nepriama komunikácia Účastníci nie sú na jednom mieste a dorozumievajú sa sprostredkovane. Častejšie dochádza k nedorozumeniam. V internetovej komunikácii sú to e-maily, sociálne siete, diskusné fóra (bez okamžitej reakcie).
5. Bežná komunikácia Odohráva sa v súkromnej sfére, využíva nespisovné slová, slang, nedokončené vety. Príklady: rozprávanie, telefonický rozhovor, hádka, diskusia, súkromný list, chat, SMS.
6. Oficiálna komunikácia Realizuje sa vo verejnej sfére (administratíva, práca, masmédiá). Používa spisovný jazyk, zdvorilostné formulky, spoločenský odstup, odborné názvy. Gestá a mimika sú úsporné.
7. Asertívna komunikácia Človek otvorene a primerane vyjadruje a presadzuje svoje myšlienky bez agresivity, rešpektujúc práva iných. Zahŕňa schopnosť počúvať.
8. Pasívna komunikácia Človek nedokáže jasne vyjadriť svoje názory, často ustupuje.
9. Agresívna komunikácia Vnucovanie svojich názorov, povýšenecký tón hlasu.
10. Efektívna komunikácia Založená na spolupráci, dobrom počúvaní, spätnej väzbe a empatii. Bezproblémové odovzdanie informácie a jej správna interpretácia.
11. Devalvujúca komunikácia Plná hnevu, neschopnosti ovládať emócie, nerešpektuje partnera, uráža, zneužíva dôveru, poskytuje falošné informácie.
Princípy komunikácie a Piktogramy: Čo to znamená?
Pri komunikácii je potrebné rešpektovať určité pravidlá:
- Princíp kooperácie: Priblížiť sa úrovni toho, s kým komunikujeme.
- Princíp zdvorilosti: Vedieť sa spoločensky správať, rešpektovať pravidlá slušného správania, takt, ohľaduplnosť a úcta k ľuďom.
- Princíp irónie: Citlivo využívať iróniu, ktorá môže konverzáciu oživiť, ale aj uraziť.
Ďalšie zásady komunikácie:
- Pozorne počúvajme, prejavme záujem.
- Nekritizujme, neurážajme, nerozkazujme; uprednostníme nepriamy rozkaz, žiadosť, prosbu.
Piktogram je znak piktografického písma, obrázkový znak, ktorý znamená priamo to, čo zobrazuje. Piktografické písmo je akékoľvek písmo, ktorého znaky prevažne pozostávajú z obrázkov, alebo v užšom zmysle primitívne obrázkové, frazeografické či vetné písmo.
Často kladené otázky o svetovej literatúre a komunikácii po 1945
Aké sú hlavné literárne smery po roku 1945?
Po roku 1945 sa v západnom bloku rozvíjali smery ako neorealizmus, existencializmus a absurdné divadlo, ktoré často experimentovali s formou a obsahom. Vo východnom bloku prevládal socialistický realizmus.
Ktorí autori sú kľúčoví pre neorealizmus a existencializmus?
Pre neorealizmus sú kľúčoví talianski autori ako Alberto Moravia. Pre existencializmus sú to Jean-Paul Sartre a Albert Camus, ktorí sa zamerali na individuálnu slobodu a zmysel bytia.
Aké sú znaky absurdného divadla?
Absurdné divadlo sa vyznačuje chýbajúcim súvislým dejom, oslabenou komunikáciou, necharakterizovanými postavami, opakovaním replík a pocitom nezmyselnosti sveta. Typickým príkladom je hra Čakanie na Godota od Samuela Becketta.
Ako súvisí komunikácia s povojnovou literatúrou?
Komunikácia je ústrednou témou, keďže mnohé diela reflektujú problémy dorozumievania, odcudzenie a hľadanie zmyslu v chaotickom svete. V dielach sa objavujú rôzne formy verbálnej a neverbálnej komunikácie, ktoré pomáhajú charakterizovať postavy a ich situácie. Neorealizmus využíval ľudový jazyk, zatiaľ čo absurdné divadlo tematizovalo zlyhávanie komunikácie.
Čo je to piktogram a prečo je dôležitý pre komunikáciu?
Piktogram je obrázkový znak, ktorý priamo zobrazuje to, čo znamená. Hoci sa v modernom slovenčine nepoužíva ako primárne písmo, je dôležitý pre pochopenie základov vizuálnej komunikácie a jej vývoja. Je to prvotná forma prenosu informácií pred vývojom zložitejších jazykových systémov.