Podcast o Svetová literatúra po 1945 a komunikácia

Kapitoly

Železná opona v literatúre

Východ verzus Západ

Človek v centre diania

Príbeh z cely smrti

Absurdný zvrat osudu

Čo je absurdná dráma?

Ako to vyzerá na javisku?

Čakanie na Godota

Zrodenie z reality

Vrchárka – Surový obraz vojny

Ako vojna ničí dušu

Pohľad dovnútra postavy

Morálka a kritika spoločnosti

Komunikačný reťazec

Slová verzus gestá

Priamo alebo cez mail?

Buď asertívny, nie agresívny

Zlaté pravidlá

Čo je to piktogram?

Od obrázku k písmu

Přepis

Matej: Predstavte si, že sa Európa po najstrašnejšej vojne v dejinách rozdelí na dve polovice. Medzi nimi padne neviditeľná, no nesmierne pevná železná opona. A to, na ktorej strane ste sa narodili, totálne zmenilo nielen váš život, ale aj knihy, ktoré ste čítali a umenie, ktoré ste tvorili.

Lucia: Presne tak. A práve o tomto literárnom rozdelení sveta sa dnes budeme baviť. A počúvate Studyfi Podcast.

Matej: Dobre, Lucia, takže máme dva bloky. Ako to vyzeralo v literatúre na Západe, teda v Amerike a západnej Európe?

Lucia: Na Západe vládla sloboda a experimentovanie. Nadväzovali na avantgardu, hľadali nový zmysel existencie. Vznikali hnutia ako beatnici či hippies, ktorí búrali staré pravidlá a protestovali proti konzumnej spoločnosti.

Matej: A čo na Východe, u nás, pod vplyvom Sovietskeho zväzu?

Lucia: Tam to bolo... iné. Jediný povolený smer bol socialistický realizmus. Všetko muselo byť podľa prísnych pravidiel, vládla cenzúra a akékoľvek experimenty sa považovali za úpadkové. Tvorba bola veľmi obmedzená.

Matej: Takže Západ mal voľnosť. Aký kľúčový smer tam vtedy vznikol? Určite niečo s komplikovaným názvom, však?

Lucia: Samozrejme! Existencializmus. Ale v skutočnosti je to jednoduchšie, než to znie. Ide o to, že človek je hodený do sveta a je úplne slobodný, no zároveň aj zodpovedný za svoje rozhodnutia.

Matej: Čiže je to o jednotlivcovi, ktorý si ide vlastnou cestou a kašle na spoločenské pravidlá?

Lucia: V podstate áno. Existencialisti skúmali človeka v hraničných situáciách – tvárou v tvár smrti, utrpeniu, strate zmyslu. Vtedy sa ukáže jeho pravá podstata. A najznámejšími autormi boli Jean-Paul Sartre a Albert Camus.

Matej: Spomínala si Sartra. Jeho poviedka Múr je presne o takejto hraničnej situácii, však?

Lucia: Áno, je to dokonalý príklad. Hlavná postava, Pablo, je s ďalšími väzňami odsúdený na smrť. Celú noc čakajú na popravu a každý sa so strachom vyrovnáva inak. Ten múr z názvu je jednak reálny múr, pri ktorom ich majú popraviť, a jednak symbolická hranica medzi životom a smrťou.

Matej: To znie dosť depresívne. Dúfam, že tam bol aspoň nejaký zvrat.

Lucia: Bol, a poriadne absurdný. Ráno dajú Pablovi šancu – ak prezradí, kde sa skrýva jeho spolubojovník Ramon Gris, nechajú ho žiť. Pablo si z nich chce len vystreliť, tak povie prvé miesto, čo mu napadne – cintorín.

Matej: A čo sa stalo? Predpokladám, že ho tam nenašli a Pablo bol hrdina.

Lucia: Práve naopak. Ukázalo sa, že Ramon Gris si z nejakého neuveriteľného dôvodu naozaj zmenil úkryt a schoval sa presne na ten cintorín, kde ho našli a zabili. Pablo prežil, ale svojím vtipom sa nechtiac stal zradcom.

Matej: To je neuveriteľné! Takže aj keď sa rozhodol slobodne a chcel byť hrdina, absurdná náhoda z neho urobila presný opak.

Lucia: A presne to je pointa. Ukazuje to tú absurditu ľudskej existencie, kde naše činy môžu mať úplne nečakané následky. Táto myšlienka sa neskôr rozvinula aj v absurdnej dráme. Kľúčový odkaz je, že aj tvárou v tvár smrti a nezmyselnosti si človek volí sám. A to je podstata existencializmu.

Matej: Skvelé zhrnutie. Takže svet rozdelený na dva tábory, slobodný Západ plný existenciálnych otázok a Východ zviazaný pravidlami. Poďme sa teraz pozrieť na ďalší smer, ktorý otriasol literatúrou.

Matej: A práve táto strata ilúzií nás privádza k ďalšej téme. Od sociálne angažovanej literatúry sa presunieme k niečomu... no, povedzme, že k niečomu oveľa zvláštnejšiemu.

Lucia: To je slabé slovo, Matej. Pripravte sa na svet, kde nič nedáva zmysel. Vitajte v absurdnom divadle!

Matej: Absurdné divadlo. Už ten názov znie dosť negatívne. Odkiaľ sa to vlastne vzalo?

Lucia: Vzniklo to v 50. rokoch vo Francúzsku a vychádza z filozofie nihilizmu a existencializmu. V skratke, nihilisti tvrdia, že nič nemá zmysel a neexistujú žiadne hodnoty.

Matej: To znie... dosť depresívne.

Lucia: Aj je! Autori absurdnej drámy chceli presne tento pocit zobraziť. Pocit bezmocnosti, odcudzenia, kde človek nedokáže komunikovať a stáva sa cudzincom vo vlastnom svete.

Matej: Dobre, takže ako sa takýto pocit dá ukázať v divadelnej hre? Chýba tam dej?

Lucia: Presne tak. Chýba súvislý dej, zápletka aj rozuzlenie. Postavy sú často bez mena a charakteru. Nevieme, kto sú, ani kam idú. Sú proste... tam.

Matej: A čo dialógy? Tiež sú absurdné?

Lucia: Áno, hovoríme tomu antidialóg. Repliky na seba vôbec nenadväzujú. Postavy si opakujú tie isté vety dookola, čo vytvára pocit beznádeje a chodenia v kruhu. Je to taká cyklickosť.

Matej: Pripomína mi to niektoré rodinné obedy.

Lucia: Možno v tom je tá pointa! Aj scéna je často prázdna, bez kulís, aby sa zdôraznila monotónnosť života. Kľúčovými autormi sú Eugène Ionesco alebo Václav Havel.

Matej: Ale ten najznámejší je asi Samuel Beckett a jeho hra „Čakanie na Godota“, však?

Lucia: Jednoznačne. Ide o dvoch tulákov, Vladimíra a Estragona, ktorí čakajú na príchod istého Godota. Nikto nevie, kto to je, ani kedy príde. Len čakajú.

Matej: A príde nakoniec?

Lucia: Nepríde. Dej sa cyklicky opakuje. V oboch dejstvách sa objaví pán Pozzo so sluhom Luckym, a potom chlapec, ktorý oznámi, že Godot dnes nepríde, ale zajtra určite áno.

Matej: Takže sa vlastne nič nevyrieši. To je hlavná myšlienka? Tá bezvýchodiskovosť?

Lucia: Presne. Ukazuje, že človek stále na niečo čaká, po niečom túži, ale nie vždy sa toho dočká. Je to obraz absurdity ľudskej existencie.

Matej: Takže ak to zhrniem, absurdná dráma nám pomocou chaosu a nezmyslu ukazuje, aký chaotický a nezmyselný sa nám niekedy môže zdať svet. Ale nebol to jediný smer, ktorý reagoval na povojnovú realitu. Poďme sa teraz pozrieť do Talianska na film a smer zvaný neorealizmus.

Matej: Takže to bola povojnová situácia vo Francúzsku a Nemecku. Ale čo Taliansko? Tam to muselo byť po páde fašizmu tiež poriadne... divoké.

Lucia: Presne tak, Matej. A práve tam sa zrodil neorealizmus, ktorý najprv explodoval vo filme. Hovoríme o 40. a 50. rokoch a menách ako Rosselini či De Sica.

Matej: Čiže literatúra si to požičala z filmu? To je zaujímavé.

Lucia: Áno, a tá myšlienka bola jednoduchá... ukázať život taký, aký naozaj bol. Bez prikrášlenia. Zobrazovali drsný život v Taliansku počas fašizmu a hlavne tesne po vojne.

Matej: A kto boli hrdinovia? Predpokladám, že žiadni supermani v plášťoch.

Lucia: To teda nie. Boli to úplne obyčajní ľudia z najnižších vrstiev. Chudoba z periférie Ríma, roľníci z juhu... Ich jazyk bol autentický – hovorový, často aj nárečie alebo slang.

Matej: Dobre, to znie veľmi surovo a realisticky. Ktoré dielo by sme si mali predstaviť ako taký... archetyp neorealizmu?

Lucia: Jednoznačne román Vrchárka od Alberta Moraviu. Príbeh sa odohráva medzi rokmi 1943 a 1945 v Taliansku.

Matej: O čom to je? Povedz nám v skratke.

Lucia: Hlavnou postavou je Cesira, obchodníčka z Ríma, a jej dcéra Rosetta. Cesira chce svoju dcéru ochrániť pred vojnou, a tak spolu utečú z Ríma do hôr. No... pred vojnou sa utiecť nedá.

Matej: To mi je jasné. Stane sa niečo zlé, však?

Lucia: Žiaľ, áno. Pri návrate domov ich v opustenom kostole brutálne napadnú a znásilnia marockí vojaci. A táto udalosť totálne zmení obe ženy.

Matej: Ako presne ich to zmení? To je asi kľúčové.

Lucia: Úplne. Z Rosetty, ktorá bola dovtedy nevinné a poslušné dievča vychované mníškami, sa stane apatická prostitútka. Je jej všetko jedno.

Matej: A čo jej matka, Cesira? Ako sa s tým vyrovná?

Lucia: Ona to vníma ako svoje obrovské zlyhanie. A sama sa pod tlakom okolností zmení. Keď neskôr prepadnú auto, v ktorom cestujú, a zabijú šoféra, Cesira mu ukradne peňaženku. Z ochraniteľky sa stáva zlodejka.

Matej: Páni. Takže hlavná myšlienka je, že vojna dokáže zničiť charakter aj v tých najsilnejších ľuďoch.

Lucia: Presne tak. V tom je sila neorealizmu. Ukazuje, že hrdina je len obyčajný človek a vojna z neho môže urobiť to najhoršie. Žiadny pátos, len holá, krutá realita. Ale poďme sa teraz pozrieť na úplne iný prístup k vojnovej téme...

Matej: Presne tak. A keď už rozumieme kontextu diela, poďme sa pozrieť hlbšie... priamo do hláv postáv. Ako to vlastne autori robia?

Lucia: Skvelá otázka, Matej. Jedným z najmocnejších nástrojov je introspektívny pohľad. Je to v podstate priamy prenos z mozgu postavy.

Matej: Introspektívny... to znie ako niečo z psychológie. Znamená to, že autor nám ukazuje, čo si postava naozaj myslí a cíti, bez filtrov?

Lucia: Presne. Najčastejšie sa to deje cez rozprávanie v prvej osobe. Keď postava hovorí 'Ja som si myslel...' alebo 'Cítil som sa...'. Je to ako dostať VIP vstupenku do ich vnútra.

Matej: Aha, takže žiadne hádanie. To by sa zišlo aj v reálnom živote, však?

Lucia: To teda áno! Ale v literatúre to má ešte oveľa hlbší zmysel, než len uľahčenie pochopenia.

Matej: Aký presne? Pomáha nám to lepšie pochopiť ich motiváciu?

Lucia: Nielen to. Cez vnútorný svet postavy, jej myšlienky a pochybnosti, môže autor skúmať zložité morálne dilemy. Často je to aj spôsob, ako nenápadne, no o to silnejšie, kritizovať spoločnosť.

Matej: Rozumiem. Takže tým, že vidíme svet očami postavy, vidíme aj tie problémy tej doby, v ktorej žije?

Lucia: Presne tak. Vnútorný monológ sa stáva zrkadlom spoločnosti. Všimni si to nabudúce, keď budeš čítať. Kľúčový poznatok je, že vnútorný svet postavy nie je len o nej.

Matej: Super tip. Takže od vnútorného sveta sa teraz presunieme k tomu vonkajšiemu... a to k prostrediu, v ktorom sa príbeh odohráva.

Matej: ...a presne to nás privádza k jadru veci. K tomu, ako si všetky tieto informácie vlastne odovzdávame. Hovorím, samozrejme, o komunikácii.

Lucia: Presne tak, Matej. Bez nej by sme boli stratení. V podstate, komunikácia je len prenos informácie. Od jedného človeka k druhému.

Matej: Znie to jednoducho. Ale predpokladám, že za tým bude nejaký háčik.

Lucia: Je v tom systém. Volá sa to komunikačný reťazec. Máš odosielateľa, teda autora, ktorý má nejakú myšlienku.

Matej: To som napríklad teraz ja, keď sa ťa pýtam.

Lucia: Áno. Ty tú myšlienku "zakóduješ" do slov. Potom ju pošleš cez nejaký kanál – v našom prípade zvukové vlny – ku mne, k prijímateľovi.

Matej: A ja potom tvoju odpoveď "dekódujem". Takže kódovanie je vlastne preklad myšlienky do jazyka?

Lucia: Presne tak! A ak ja rozumiem tvojmu kódu, teda slovenčine, tak ti môžem dať spätnú väzbu. A kruh sa uzatvára.

Matej: Dobre, to dáva zmysel. Ale nekomunikujeme len slovami, však? Niekedy stačí jeden pohľad a je všetko jasné.

Lucia: To máš pravdu. To je rozdiel medzi verbálnou a neverbálnou komunikáciou. Verbálna je to, čo hovoríme alebo píšeme.

Matej: A neverbálna je všetko ostatné? Mimika, gestá... to, ako sa tvárim, keď mi niekto zje posledný kúsok pizze.

Lucia: Presne. Sklopené oči, prekrížené ruky, úsmev... Často to o nás povie viac než samotné slová. Think of it this way – slová sú obsah, ale neverbálne signály sú kontext.

Matej: Takže ak niekto povie "Som v pohode", ale pritom sa mračí a pozerá do zeme...

Lucia: ...tak mu asi veľmi veriť nebudeš. Presne tak. Tieto dve zložky musia byť v súlade.

Matej: Fajn. A čo rozdiel medzi tým, keď sa rozprávame takto zoči-voči, a keď si píšeme e-maily?

Lucia: To je priama a nepriama komunikácia. Priama je, keď sme v jednom priestore a čase, ako teraz. Máme okamžitú spätnú väzbu. Vidíme si do tváre.

Matej: A preto je taká spontánna, často aj nespisovná. Hovoríme si, čo nám napadne.

Lucia: Áno. Nepriama komunikácia je sprostredkovaná. Napríklad e-mail alebo správa na sociálnej sieti. Chýba tam ten okamžitý feedback.

Matej: A preto tam častejšie dochádza k nedorozumeniam. Už som pár takých mailov zažil, kde som si nebol istý, či je to myslené ironicky alebo vážne.

Lucia: Presne. Chýbajú tam tie neverbálne vodítka ako tón hlasu či mimika, ktoré by ti napovedali.

Matej: A čo tie rôzne prístupy? Niekedy sa hovorí o asertivite... to je čo? Byť priebojný?

Lucia: Nie tak celkom. Je to skôr o zdravej rovnováhe. Asertívny človek povie svoj názor jasne a slušne, ale bez toho, aby útočil alebo sa podriaďoval.

Matej: Dajme si príklad. Niekto sa predbieha v rade v obchode.

Lucia: Dobrý príklad. Pasívny človek si len povzdychne a nič nepovie. Agresívny začne kričať: "Hej, kam sa tlačíte?!"

Matej: A asertívny?

Lucia: Asertívny povie pokojne a pevne: "Prepáčte, ale rad sa začína tam vzadu." Presadí si svoje právo, ale nikoho neurazí. Kľúčová je empatia a efektívnosť.

Matej: To je dôležité. Takže efektívna komunikácia je taká, kde informácia prejde bez problémov a všetci sa pochopia.

Lucia: Presne. Jej opakom je devalvujúca komunikácia, ktorá je plná hnevu, urážok a vlastne nikam nevedie.

Matej: Takže aké sú hlavné zásady, aby sme sa vyhli nedorozumeniam a konfliktom?

Lucia: Je ich pár, ale sú kľúčové. V prvom rade, princíp kooperácie – prispôsob sa tomu, s kým hovoríš. Hovoriť s profesorom je iné ako s kamarátom.

Matej: To je jasné. Potom asi zdvorilosť.

Lucia: Áno, princíp zdvorilosti je základ. Takt, úcta, rešpekt. A hlavne, aktívne počúvať, nielen čakať, kým budeš môcť hovoriť ty.

Matej: Takže, aby som to zhrnul, nestačí len hovoriť. Treba vedieť, ako hovoriť, komu to hovorím a vnímať aj to, čo nie je vyslovené. Celkom veda.

Lucia: Ale je to zručnosť, ktorú sa dá naučiť. A v živote je na nezaplatenie.

Matej: Super. A práve táto myšlienka o rôznych úrovniach jazyka nás krásne posúva k ďalšej téme. Pozrieme sa na...

Matej: Takže, prebrali sme toho dosť o modernom písme. Ale poďme sa pre náš posledný bod vrátiť na úplný začiatok. Čo piktografické písmo?

Lucia: Skvelý záver! Všetko to začína piktogramom. Predstav si to takto — je to ten najjednoduchší znak, aký si vieš predstaviť.

Matej: V čom najjednoduchší?

Lucia: Je to obrázkový znak, ktorý znamená presne to, čo zobrazuje. Kresba slnka znamená... no, slnko. Žiadne skryté významy.

Matej: Čiže žiadny priestor na poetickú interpretáciu. Slnko je proste slnko.

Lucia: Presne tak! Je to priamy opak zložitého symbolu alebo ideogramu.

Matej: A keď dáš dokopy kopu takýchto piktogramov, dostaneš piktografické alebo obrázkové písmo?

Lucia: V podstate áno. V širšom zmysle sem patrí akékoľvek písmo, ktoré používa hlavne obrázky.

Matej: Ale je tam aj ten užší, špecifickejší význam, však?

Lucia: Áno. V užšom zmysle ide o primitívnejšie, takzvané vetné alebo deskriptívne písmo. V podstate rozprávaš príbeh sériou jednoduchých kresieb.

Matej: Ako taký prehistorický komiks bez bublín.

Lucia: To je perfektná analógia! Takže, aby sme to celé zhrnuli... od zložitých abecied až po tieto priamočiare piktogramy, dnes sme videli, ako fascinujúco sa písmo vyvíjalo.

Matej: Bolo to skvelé. Lucia, opäť vďaka, že si nám to celé vysvetlila. A obrovské ďakujem aj všetkým, ktorí počúvali Studyfi Podcast!

Lucia: Ďakujem za pozvanie. Majte sa!