Podcast o Štylistika, areálna lingvistika a teória prekladu

Kapitoly

Úvod do jazykového zemepisu

Vlny, mapy a dva pohľady

Kľúčové pojmy a hranice

Jazykové vrstvy

Od pidžinu ku kreolčine

Ako sa jazyky ovplyvňujú

Stopy cudzích jazykov v slovenčine

Čo je bilingvizmus?

Individuálny vs. kolektívny

Keď dva jazyky nestačia

Vernosť verzus Krása

Kultúrni Detektívi

Falošní Priatelia

Čo je jazyková rodina?

Rodina verzus zväz

Slovanské jazyky

Stavebné kamene štýlu: Štylémy

Od textu k štýlu

Veľká šestka: Funkčné štýly

Prehľad jednotlivých štýlov

Umenie a každodennosť

Zhrnutie a záver

Přepis

Šimon: Všimli ste si niekedy, ako cestujete po Slovensku a zrazu, o pár dedín ďalej, ľudia používajú úplne iné slová? Napríklad pre zemiaky? Niekde je to švábka, inde bandurky, krumple...

Ema: Presne tak! A za týmto zdanlivým chaosom je v skutočnosti systém a veda. Veda, ktorá mapuje, kde sa ktoré slovo používa a prečo sa jazykové hranice často nezhodujú s tými štátnymi.

Šimon: Takže existuje nejaká mapa slov? A o tom sa dnes budeme baviť. Vitajte pri Studyfi Podcast.

Ema: Ahojte! Dnes sa pozrieme na areálovú lingvistiku. Predstavte si ju ako taký jazykový zemepis.

Šimon: Jazykový zemepis... to znie celkom pochopiteľne. Ako to celé vzniklo?

Ema: Impulzom bola takzvaná „vlnová teória“ od vedca menom Schmidt. Predstav si, že hodíš kameň do vody. Vytvorí vlny, ktoré sa šíria. A presne takto sa podľa neho šíria aj jazykové zmeny z jedného centra.

Šimon: Chápem. A najväčší rozmach prišiel kedy?

Ema: Hlavne v 30. rokoch 20. storočia, keď lingvisti začali kresliť prvé nárečové mapy. Zrazu mohli vizuálne vidieť, kde sa končí jedno nárečie a začína druhé.

Šimon: A spomínala si nejaké dva pohľady na jazyk?

Ema: Áno, to je dôležité. Lingvistika má dva základné prístupy. Diachrónny, ktorý sa pozerá do minulosti – ako sa jazyk vyvíjal. A potom synchrónny, ktorý skúma jazyk tu a teraz. Areálová lingvistika využíva oba.

Šimon: Dobre, poďme na tie odborné termíny. Ako sa volá tá čiara na mape, ktorá oddeľuje napríklad oblasť, kde hovoria „krumple“ od oblasti, kde hovoria „švábka“?

Ema: To je môj obľúbený pojem! Volá sa izoglosa. Je to vlastne neviditeľná hranica nejakého jazykového javu.

Šimon: Izoglosa. Znie to trochu ako diagnóza.

Ema: Možno trochu. A podľa toho, čo tá čiara oddeľuje, máme napríklad izofóny pre výslovnosť alebo izolexy pre slová. A miesto, kde jazyková zmena vznikla a odkiaľ sa šíri, voláme centrum. Okrajové oblasti sú periféria.

Šimon: A dialekt je teda čo? Len iné nárečie?

Ema: Presne tak, dialekt a nárečie je to isté. Je to jazykový útvar, ktorým prirodzene hovoria ľudia v určitej oblasti. Má vlastnú gramatiku, slovnú zásobu, proste všetko.

Šimon: Fascinujúce. Ešte som počul pojmy ako substrát a superstrát. To znie ako niečo zo geológie.

Ema: Ten prirovnanie sedí! Sú to vlastne jazykové vrstvy. Substrát je jazyk pôvodného obyvateľstva, ktorý bol pohltený novým jazykom, ale zanechal v ňom stopy. Skvelým príkladom je slovanský substrát v maďarčine.

Šimon: Aha! Takže nejaké slovanské slová tam zostali, aj keď sa jazyk úplne zmenil.

Ema: Presne tak. A superstrát je opak. Keď jazyk dobyvateľov zanikne a presadí sa jazyk pôvodného obyvateľstva, ale opäť zanechá stopy. Napríklad germánske vplyvy v románskych jazykoch po páde Rímskej ríše.

Šimon: Super. Takže jazyky sa neustále prelínajú a zanechávajú si navzájom odkazy. To je skvelý pohľad na vec.

Šimon: Takže sme si povedali, ako jazyky vznikali a vyvíjali sa v izolácii. Ale čo sa stane, keď na seba narazia? Predpokladám, že to nie je vždy priateľské stretnutie.

Ema: To máš pravdu, niekedy to iskrí. Tomuto javu hovoríme jazykový kontakt. A nemusí to byť len na hraniciach štátov.

Šimon: A kde inde?

Ema: No, vďaka migrácii, obchodu alebo dnes hlavne vďaka internetu a globalizácii. Jazyky sú v neustálej interakcii. Slovenčina nie je výnimkou.

Šimon: Takže aké sú naše „kontaktné jazyky“?

Ema: Sú to najmä jazyky našich susedov – čeština, poľština, maďarčina. Ale aj jazyky menšín, ktoré tu žijú. A samozrejme, všadeprítomná angličtina.

Šimon: A čo z takého kontaktu vznikne? Nejaký mix?

Ema: Presne tak! Niekedy vznikne takzvaný pidžin. Je to hybridný jazyk – zoberie si napríklad gramatiku z jedného jazyka a slovnú zásobu z druhého.

Šimon: Znie to ako nejaký jazykový Frankenštajn.

Ema: Trochu. Dôležité je, že pidžin nie je pre nikoho materinským jazykom. Je to len pomocný jazyk pre komunikáciu, napríklad v prístavoch. Najznámejší je Pidgin English v Papue-Novej Guinei.

Šimon: A čo ak sa ten Frankenštajn ujme a ľudia ho začnú bežne používať?

Ema: Výborná otázka! Ak deti rodičov, ktorí hovoria pidžinom, prijmú tento jazyk za svoj materinský, stáva sa z neho kreolský jazyk. Tomu procesu hovoríme kreolizácia.

Šimon: Dobre, takže okrem vytvárania úplne nových hybridov, ako sa ešte jazyky ovplyvňujú?

Ema: Sú rôzne spôsoby. Najbežnejšia je konvergencia, čiže zbližovanie, napríklad keď si preberáme slová. Potom je tu asimilácia – jeden jazyk postupne pohltí ten druhý.

Šimon: To znie dosť drsne. A opak?

Ema: Opakom je akomodácia, kedy sa jazyky navzájom prispôsobia, ale zachovajú si svoju podstatu. A ešte poznáme kontamináciu, čo je vlastne mechanické zmiešanie prvkov, typické práve pre kreolské jazyky.

Šimon: Počkaj, kontaminácia? To neznie veľmi pozitívne.

Ema: Chápem, ale v lingvistike to znamená len zmiešanie. Nemusí to byť zlé, hoci to môže viesť k zjednodušeniu štruktúr. Napríklad na ostrove Maurícius je kreolský jazyk jedným z úradných.

Šimon: Super, a nájdeme nejaké konkrétne stopy týchto procesov aj u nás?

Ema: Určite. Slovenčina má veľa slov z nemčiny, vďaka historickým väzbám a obchodu. Slová ako „blúzka“ z nemeckého Bluse, alebo „cieľ“ zo slova Ziel.

Šimon: To dáva zmysel. Ešte niečo prekvapivé?

Ema: Možno ťa prekvapí vplyv jazyka jidiš. Je to germánsky jazyk, ktorým hovorili židovské komunity, a aj z neho sme prebrali niektoré slová, napríklad „čurbes“.

Šimon: Wow, tak to som nevedel. Je fascinujúce, koľko príbehov sa skrýva v našich slovách. Ale poďme sa teraz pozrieť na niečo, čo sa týka priamo nás a našich západných susedov...

Šimon: Takže zvládnuť jeden cudzí jazyk je jedna vec... ale čo ak niekomu nestačí a chce rovno dva?

Ema: Výborný prechod, Šimon! Presne vtedy hovoríme o bilingvizme, teda o dvojjazyčnosti.

Šimon: To znie celkom priamočiaro. Som dobrý v dvoch jazykoch a hotovo.

Ema: V podstate áno. Je to schopnosť plynule komunikovať dvoma jazykmi. Ale kľúčové je, že to zahŕňa nielen rozprávanie, ale aj písanie.

Šimon: Takže musím vedieť aj písať eseje v oboch jazykoch?

Ema: Nie nevyhnutne na akademickej úrovni. Pointa je, že tie úrovne sa môžu líšiť. V jednom jazyku si môžeš byť silnejší ako v druhom, a stále si bilingválny.

Šimon: Zaujímavé. A to sa týka iba jednotlivcov, však?

Ema: Nie tak celkom. Tu rozlišujeme individuálny bilingvizmus – to som napríklad ja alebo ty, keď ovládame dva jazyky.

Šimon: A tá druhá možnosť je...?

Ema: Kolektívny bilingvizmus. To je, keď sa dvojjazyčnosť týka celej spoločnosti alebo regiónu. Predstav si napríklad časti Kanady, kde sú francúzština a angličtina úplne bežné.

Šimon: Dobre, takže mám dva jazyky. Čo ak pridám tretí alebo štvrtý? Neexploduje mi hlava?

Ema: Neboj sa, hlava ostane celá. Vtedy už nehovoríme o bilingvizme, ale o multilingvizme.

Šimon: Čo je teda presne multilingvizmus?

Ema: Je to stav, keď jednotlivec alebo aj celá spoločnosť používa na komunikáciu viacero jazykov. A človeka, ktorý ich ovláda, nazývame polyglot.

Šimon: Polyglot. To znie ako nejaký superhrdina z Marvelovky.

Ema: Presne! Je to taká jazyková superschopnosť. A vieš čo je na tom najlepšie? Táto superschopnosť má aj reálne benefity pre náš mozog...

Šimon: Takže sme prebrali štýly, ale čo prekladateľstvo? Je nejaký rozdiel preložiť návod na použitie a povedzme báseň?

Ema: Obrovský! A to je presne jadro veci. Pri odbornom preklade, ako je ten návod, je kľúčová stopercentná presnosť. Vernosť originálu.

Šimon: A pri básni?

Ema: Tam bojuješ s dilemou vernosť verzus krása. Musíš byť nielen prekladateľ, ale aj umelec. Zachytiť atmosféru, emócie, rytmus...

Šimon: To znie, akoby prekladateľ musel byť aj kultúrny detektív.

Ema: To teda musí! Preklad nie je len výmena slovíčok. Je to prenos celého sveta, ktorý za textom stojí. Vrátane kultúrneho kontextu.

Šimon: Daj nejaký príklad.

Ema: No, napríklad idiomy. Anglické „it’s raining cats and dogs“ nepreložíš doslovne. To by bolo absurdné. Povieš, že „leje ako z krhly“.

Šimon: Jasné, lebo u nás psy a mačky z neba nepadajú.

Ema: Presne. A to isté platí pre mená. Z anglického Hogwarts sa v preklade stal náš Rokfort, aby to znelo domácky.

Šimon: A čo preklady medzi blízkymi jazykmi? Napríklad slovenčina a čeština. To musí byť hračka, nie?

Ema: To by si sa čudoval. Práve tam číha najviac pascí. Hovorí sa im „falošní priatelia“ – slová, ktoré znejú podobne, no znamenajú niečo úplne iné.

Šimon: Naozaj? Napríklad?

Ema: České „stávka“ nie je naša stavba, ale stávkovanie. Alebo ich „pivnica“ je náš sklep. Predstav si ten chaos, keby si to poplietol pri preklade nejakej detektívky.

Šimon: Takže prekladateľ je vlastne taký most medzi svetmi. A musí dávať pozor, aby ten most nebol postavený z falošných tehál.

Ema: Presne si to vystihol. A o tom, aké digitálne nástroje im pri stavbe týchto mostov pomáhajú, si povieme viac v ďalšej časti.

Šimon: Takže keď už vieme, ako sa jazyky vyvíjajú, logicky ma zaujíma... ako ich vlastne lingvisti triedia? Musí v tom byť nejaký systém, však?

Ema: Presne tak, Šimon. A ten základný systém sa volá jazyková rodina. Je to vlastne taký rodokmeň pre jazyky.

Šimon: Jazyková rodina... to znie ako veľké rodinné stretnutie, kde si nikto poriadne nerozumie.

Ema: Vlastne je to celkom dobrá analógia! Jazyková rodina je súbor všetkých jazykov, ktoré majú spoločného predka. Tento predok sa volá prajazyk.

Šimon: A ten prajazyk ešte existuje?

Ema: Väčšinou už nie. Často ho musíme len rekonštruovať na základe jeho potomkov. A vieš, koľko takých rodín dnes na svete máme? Viac ako 150!

Šimon: Wow. To je dosť. Ktorá je pre nás v Európe najdôležitejšia?

Ema: Jednoznačne indoeurópska jazyková rodina. Ale máme tu aj uralskú, kam patrí napríklad maďarčina alebo fínčina. Vo svete sú potom obrovské rodiny ako čínsko-tibetská alebo nigersko-konžská.

Šimon: Dobre, takže indoeurópska rodina je naša. To znamená, že slovenčina, angličtina a povedzme hindčina sú... vzdialení bratranci?

Ema: Presne! Všetky patria do indoeurópskej rodiny, aj keď do rôznych vetiev — slovanské, germánske, indoiránske... Ale pozor, nesmieme si mýliť jazykovú rodinu s jazykovým zväzom.

Šimon: A aký je v tom rozdiel?

Ema: Jazyková rodina je o spoločnom pôvode, o genetike. Ale jazykový zväz, alebo areál, je o susedstve. Sú to jazyky, ktoré nemusia byť príbuzné, ale dlho žili vedľa seba a navzájom sa ovplyvnili.

Šimon: Aha! Takže si požičiavali slovíčka a gramatiku cez plot.

Ema: Dá sa to tak povedať. Dobrým príkladom je balkánsky jazykový zväz, kde nájdeš podobné črty v rumunčine, bulharčine aj albánčine, hoci patria do úplne iných vetiev.

Šimon: Poďme sa teda pozrieť na tú našu vetvu. Slovanské jazyky. Odkiaľ sme sa všetci vzali?

Ema: Všetky slovanské jazyky majú spoločný základ v praslovančine. Predkovia Slovanov žili kedysi medzi riekami Visla a Dneper. Postupným sťahovaním sa ich nárečia začali rozdeľovať a vyvíjať samostatne.

Šimon: A tak vznikli tri hlavné skupiny, však?

Ema: Áno. Máme východoslovanské jazyky, kam patrí ruština, bieloruština či ukrajinčina. Tie používajú prevažne azbuku.

Šimon: Potom sme my, západná skupina.

Ema: Presne. Sem patrí slovenčina, čeština, poľština, ale aj menšinová lužická srbčina v Nemecku. My všetci používame latinku. A dokonca sem patrili aj jazyky, ktoré už zanikli, ako polabčina.

Šimon: A tá tretia skupina?

Ema: To sú juhoslovanské jazyky. Slovinčina, chorvátčina, srbčina, bulharčina a ďalšie. Tam je to so písmom pestrejšie, používajú latinku aj cyriliku.

Šimon: Super, v tom mám konečne jasno. A práve na vývoj jedného z týchto jazykov sa pozrieme hneď teraz...

Šimon: A sme vo finále! Prešli sme si gramatiku, syntax... a teraz sa pozrieme na to, ako sa to všetko spája dokopy. Je to taký posledný, veľký diel skladačky.

Ema: Presne tak, Šimon. Dnes nás čaká štylistika. A to je disciplína, ktorá skúma, ako si vyberáme a používame slová, aby sme dosiahli určitý efekt. Je to vlastne veda o... no, o štýle.

Šimon: O štýle! Takže dnes budeme módna polícia pre texty? Rozoberieme, čo sa nosí a čo je už úplne out?

Ema: V podstate áno! A ako každá poriadna veda, aj štylistika má svoje korene. Smer, ktorý ju naštartoval, sa volá štrukturalizmus a jeho otcom bol švajčiarsky jazykovedec Ferdinand de Saussure na začiatku 20. storočia.

Šimon: Ferdinand de Saussure. To znie veľmi honosne. A čo presne tento pán a jeho kolegovia zistili?

Ema: Zistili, že základným kameňom všetkého, čo štylistika skúma, je... text. Či už je to umelecký román, odborný článok, alebo aj tvoja esemeska. Štylistika sa zaoberá tým, ako je tento text postavený.

Šimon: Dobre, takže základ je text. A z čoho sa taký text skladá? Predpokladám, že to nie sú len písmenká a slová, keď sa o tom bavíme takto vedecky.

Ema: Máš pravdu. Základnou jednotkou štylistiky je štyléma. Predstav si to ako takú špeciálnu tehličku alebo LEGO kocku, z ktorej staviaš štýl celého textu.

Šimon: LEGO kocka! To sa mi páči. Takže rôzne kocky, rôzne stavby? Teda, rôzne štýly?

Ema: Presne! A tie kocky, teda štylémy, delíme na jazykové, kompozičné a mimojazykové. Tie jazykové sú asi najdôležitejšie.

Šimon: Dobre, poďme na tie jazykové. Aké druhy kociek máme v našej LEGO krabici?

Ema: Fajn. Máme tam fónické štylémy – to sú všetky zvukové prvky. Rým, rytmus, opakovanie hlások. Všetko, čo textu dodáva hudobnosť.

Šimon: Ako v básničkách, napríklad.

Ema: Presne. Potom sú tu lexikálne štylémy. To je výber slov. Použiješ archaizmus, aby to znelo starodávne? Alebo neologizmus, aby si bol moderný? To všetko ovplyvňuje atmosféru.

Šimon: Jasné. Morfologické štylémy znejú zložito...

Ema: Ale nie sú. Týkajú sa tvaru slov. Používanie zdrobnenín, napríklad. Povieš “domček” namiesto “dom” a hneď to má iný citový náboj. A nakoniec syntaktické štylémy, ktoré sa týkajú viet. Krátke, úsečné vety vytvoria napätie, dlhé súvetia zase priestor pre úvahu.

Šimon: Dobre, to boli jazykové. Ale spomínala si aj ďalšie typy štylém.

Ema: Áno, kompozičné štylémy. Tie sa týkajú toho, ako text usporiadaš. Čím začneš? Ako rozvinieš jadro? Aký dáš názov? To je kompozícia.

Šimon: A tie mimojazykové? To sú nejaké tajné ingrediencie?

Ema: Dá sa to tak povedať. Sú to neverbálne veci, ktoré sprevádzajú reč. Gestá, mimika, pohyb tela. Pri písanom texte ich nevidíš, ale pri prejave sú kľúčové.

Šimon: Chápem. Takže štylistika sa pozerá na text ako na celok, ktorý vzniká v nejakej komunikácii. A tu sa dostávame k rôznym pojmom, však? Ako text, prehovor, diskurz...

Ema: Presne. Sú to blízke pojmy. Zjednodušene: text je základný, uzavretý celok. Môže byť aktuálny, teda konkrétny text, čo čítaš, alebo potencionálny – taký ten abstraktný model v našej hlave.

Šimon: A prehovor je časť nejakého väčšieho celku?

Ema: Áno, napríklad citácia v odbornom článku je samostatný prehovor v rámci väčšieho textu. A potom máme slohové postupy a útvary. To je presne to, čo sa učíte v škole.

Šimon: Jasné, informačný, rozprávací, opisný, výkladový postup... A z nich potom vznikajú útvary ako správa, rozprávka, opis alebo úvaha.

Ema: Vidíš, už to všetko poznáš. Toto sú takzvané obsahové modelové štruktúry – spôsob, ako usporiadať obsah. No a potom sú tu formálne modelové štruktúry, a tými sú práve funkčné štýly.

Šimon: A sme pri jadre veci! Funkčné štýly. To je to, čo určuje, ako bude text nakoniec vyzerať.

Ema: Presne. Štýl je v podstate cielený výber všetkých tých štylém, o ktorých sme hovorili. A tento výber ovplyvňujú dva druhy faktorov.

Šimon: Počkaj, tipnem si. Niečo vonkajšie a niečo vnútorné?

Ema: Bingo! Objektívne, teda vonkajšie faktory, sú napríklad téma, adresát, prostredie alebo funkcia prejavu. Jednoducho nemôžeš na úrade rozprávať ako v krčme. Teda, nemal by si.

Šimon: To by asi neprešlo. A tie subjektívne?

Ema: To sú tvoje osobné vlastnosti. Tvoj temperament, zmysel pre humor, vzdelanie, slovná zásoba... To všetko sa prejaví v tvojom individuálnom štýle.

Šimon: A keď sa tieto faktory skombinujú v podobných situáciách, vznikajú tie funkčné štýly, však?

Ema: Presne tak. V spoločnosti sa ustálili isté spôsoby vyjadrovania pre rôzne sféry. A to sú naše známe funkčné štýly. Poďme si ich rýchlo prebehnúť.

Šimon: Super. Začnime tým, ktorý práve používame... teda, snažíme sa ho napodobniť. Náučný štýl.

Ema: Áno, náučný alebo odborný štýl. Jeho cieľom je presne a jasne odovzdať poznatky. Je objektívny, autor sa snaží byť v úzadí. Typické žánre sú referát, dizertácia alebo aj populárno-náučný článok.

Šimon: Potom tu máme publicistický štýl. Noviny, televízia, webové portály.

Ema: Presne. Je to taký mix objektívneho a subjektívneho. Má informovať, ale aj ovplyvňovať a zaujať. Máme tu spravodajské žánre ako správa, analytické ako komentár a beletristické ako reportáž.

Šimon: A čo ten najmenej obľúbený štýl každého študenta? Administratívny.

Ema: Áno, štýl úradov. Žiadosti, životopisy, zmluvy. Musí byť maximálne stručný, vecný, presný a jednoznačný. Emócie a kreativita tu nemajú miesto.

Šimon: Bohužiaľ. A čo taký rečnícky štýl?

Ema: Ten je jeden z najstarších. Je to štýl prejavov, príhovorov. Je veľmi dôležitá ústna forma, sugestívnosť, kontakt s publikom. Môže byť verejný, ako politická reč, alebo súkromný, ako príhovor na oslave.

Šimon: Spomínam si, že existuje aj esejistický štýl. Ten je taký... umeleckejší, nie?

Ema: Presne tak. Je to hybrid medzi náučným, umeleckým a publicistickým štýlom. Autor v ňom pútavo a originálne uvažuje o nejakej téme. Je subjektívny a estetický.

Šimon: Dobre, zostávajú nám poslední dvaja velikáni. Umelecký štýl.

Ema: To je kráľovstvo fantázie. Jeho hlavnou funkciou je estetický zážitok. Je subjektívny, obrazný, plný emócií. Používa všetky možné jazykové prostriedky, od poetizmov až po vulgarizmy, ak to dielo vyžaduje. Sem patria romány, básne, poviedky, divadelné hry.

Šimon: A nakoniec, ten úplne prvý a najprirodzenejší – hovorový štýl.

Ema: Presne. Je to štýl našej bežnej, súkromnej komunikácie. Je spontánny, ústny, často nespisovný, plný expresívnych výrazov a nedokončených viet. Je to základ, z ktorého všetky ostatné štýly nejakým spôsobom čerpajú alebo sa voči nemu vymedzujú.

Šimon: Super. Takže to je vlastne celá mapa toho, ako používame jazyk v rôznych situáciách.

Ema: Presne tak. A pochopenie štylistiky ti pomôže nielen lepšie písať slohy, ale aj lepšie chápať, prečo je nejaký text napísaný tak, ako je. Či už je to reklama, politický prejav alebo báseň.

Šimon: Tak Ema, toto bola naozaj vyčerpávajúca, ale super užitočná jazda. Dnes sme uzavreli našu sériu o slovenskom jazyku práve štylistikou.

Ema: Zhrňme si to. Štylistika je veda o štýle textu. Jej základnou jednotkou je štyléma – taká stavebná kocka textu. Tieto kocky môžu byť jazykové, kompozičné alebo mimojazykové.

Šimon: Výber a usporiadanie týchto kociek ovplyvňujú objektívne faktory, ako je adresát či téma, a subjektívne faktory, teda osobnosť autora. A z toho nám vzniká šesť základných funkčných štýlov.

Ema: Náučný, publicistický, administratívny, rečnícky, umelecký a hovorový. Každý má svoje vlastné pravidlá, vlastnosti a žánre pre špecifické komunikačné situácie.

Šimon: Kľúčové je teda uvedomiť si, pre koho píšem, o čom píšem a s akým cieľom. A podľa toho si zvoliť ten správny štýl a správne jazykové prostriedky.

Ema: Perfektne zhrnuté. Ak si toto odnesiete, tak naša misia je splnená.

Šimon: Určite je. Ema, veľmi pekne ti ďakujem za všetky cenné rady a vysvetlenia v celej našej sérii. Verím, že sme maturantom a všetkým ostatným pomohli zorientovať sa v zákutiach slovenčiny.

Ema: Aj ja ďakujem za pozvanie, Šimon. Bolo mi potešením. A všetkým poslucháčom držím palce, či už pri maturite alebo len tak, pri každodennom používaní nášho krásneho jazyka.

Šimon: Presne tak. Toto bol posledný diel zo série o slovenskom jazyku v rámci Studyfi Podcastu. Majte sa krásne a počujeme sa pri ďalších témach. Ahojte!

Ema: Ahojte!