Podcast o Správne súdnictvo na Slovensku

Kapitoly

Úvod do správneho súdnictva

Keď súd povie a úrad musí počúvať

Prokurátor a súd: Spojenci, nie rivali

Zákaz zneužitia práva

Ďalšie dôležité zásady

Nový kódex, staré súdy

Čo môže súd preskúmať?

Právo verzus záujem

Kto je kto na súde

Kto môže konať

Nečinnosť úradov

Iné zásahy a kto je kto

Verejný záujem a legalita

Kto začína konanie?

Rýchlo a spravodlivo

Čo súdy neriešia?

Interné a procesné veci

Vylúčenie sudcu z konania

Proces vylúčenia

Námietka zaujatosti od účastníka

Kedy súd námietku nerieši

Čo sa deje po podaní námietky

Zhrnutie a záver

Přepis

Lukáš: Predstav si, že tvoj sused sa z ničoho nič rozhodne postaviť na záhrade trojposchodovú oranžovú prístavbu, ktorá ti kompletne zatieni slnko. Ideš na stavebný úrad, podáš sťažnosť, ale úradník len mávne rukou. Čo teraz? Zmieriš sa s večnou tmou?

Viktória: Našťastie nie. A presne preto existujú princípy správneho súdnictva. Zabezpečujú, aby si sa mal kam obrátiť, keď si orgány verejnej správy robia, čo chcú.

Lukáš: A presne o týchto princípoch sa dnes budeme rozprávať. Počúvate Studyfi Podcast.

Lukáš: Dobre, Viktória, začnime tým najdôležitejším. Čo je ten úplný základ, bez ktorého by to celé nemalo zmysel?

Viktória: Je to princíp viazanosti. Konkrétne, že orgány verejnej správy sú viazané právnym názorom správneho súdu. V praxi to znamená, že ak súd rozhodne, že stavebný úrad pochybil, ten úrad to musí rešpektovať a napraviť.

Lukáš: Takže súd je v podstate taký najvyšší šéf, ktorého slovo platí. Úrad nemôže povedať: „Ďakujem za názor, ale urobím si to po svojom.“

Viktória: Presne tak. Je to úplný základný kameň. Bez toho by bola celá ochrana zo strany súdov len iluzórna, len taká hra na spravodlivosť.

Lukáš: Okej, to dáva zmysel. Ale počul som, že do hry môže vstúpiť aj prokurátor. Nebijú sa potom s kompetenciami súdu?

Viktória: To je super otázka! A odpoveď je nie. Súdy a prokuratúra nie sú súperi, ale skôr partneri. Existuje tu princíp funkčnej súvislosti. Predstav si ich ako dve rôzne oddelenia vo firme, ktoré spolupracujú na jednom cieli – na zákonnosti.

Lukáš: Takže si navzájom pomáhajú?

Viktória: Áno, ich systémy sú navzájom previazané. Napríklad, v niektorých prípadoch musíš najprv skúsiť podať protest prokurátora. Až keď tento krok zlyhá, až potom sa môžeš obrátiť na správny súd.

Lukáš: Chápem, takže musíš prejsť jednými dverami, kým ti odomknú tie druhé. Je to taká postupka.

Viktória: Presne. Nemôžeš si len tak vyberať, ktorá cesta je ti sympatickejšia. Musíš rešpektovať ten postup.

Lukáš: Vráťme sa k nášmu susedovi s oranžovou prístavbou. Čo ak som ja ten zlý sused a len ho chcem zdržať? Podávam námietky len tak, zo zábavy, lebo sa mi nepáči, že si kúpi nové auto.

Viktória: Tak na takých špekulantov pamätá princíp zákazu zjavného zneužitia práv. Súd ti výnimočne nemusí poskytnúť ochranu, ak vidí, že svoje právo len zneužívaš na šikanovanie ostatných.

Lukáš: A ako súd zistí, že to len hrám? Veď formálne mám právo podať námietku.

Viktória: Súd skúma dve veci. Objektívny prvok, čiže to, že síce formálne dodržiavaš pravidlá, ale ideš proti ich skutočnému účelu. A subjektívny prvok – teda tvoju snahu získať neférovú výhodu alebo niekomu uškodiť.

Lukáš: Takže ak sa ti sused v minulosti vyhrážal, že ti tú stavbu aj tak prekazí, a jeho námietky sú úplne od veci, súd to môže vyhodnotiť ako zneužitie práva.

Viktória: Presne tak. Ale zákon hovorí, že súd má byť pri tom opatrný a konať tak len „výnimočne“, aby sa nestalo, že niekomu odoprie spravodlivosť. Je to veľmi tenká hranica.

Lukáš: Dobre, to boli tie najväčšie princípy. Sú ešte nejaké ďalšie, ktoré by maturanti mali poznať?

Viktória: Určite. Napríklad právo konať vo svojom jazyku. Ak nerozumieš po slovensky, súd ti musí zabezpečiť tlmočníka a celé to platí štát. Každý má mať rovnaké možnosti brániť sa.

Lukáš: To je veľmi dôležité pre spravodlivý proces. Ešte niečo?

Viktória: Ešte by som spomenula dve veci. Zásadu senátneho rozhodovania, čo znamená, že o veci nerozhoduje jeden sudca, ale celý senát, teda viacerí. Viac hláv, viac rozumu.

Lukáš: A menej šanca na chybu.

Viktória: Presne. A nakoniec princíp obligatórneho zastúpenia advokátom. V mnohých prípadoch musíš mať advokáta, a to už pri písaní žaloby. Správne právo je komplikované, takže je to poistka, aby si kvôli formálnej chybe neprišiel o svoje práva.

Lukáš: Super. Takže súd, ktorý musia úrady poslúchať, spolupráca s prokurátorom, stopka pre špekulantov a záruky ako tlmočník či povinný advokát. Zdá sa, že systém je celkom dobre premyslený.

Lukáš: Takže toto všetko znie ako celkom zložitý proces... Čo ale môžem robiť, ak mám pocit, že nejaký úrad rozhodol voči mne nespravodlivo? Kde sa môžem brániť?

Viktória: Výborná otázka, Lukáš. A práve tu sa dostávame k tomu, čo voláme správne súdne konanie. V podstate je to spôsob, ako súdy kontrolujú rozhodnutia verejnej správy.

Lukáš: A to fungovalo vždy rovnako?

Viktória: Vôbec nie. Pred rokom 2016 platilo, že na súd si mohol ísť až s právoplatným rozhodnutím. A predtým si musel vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky. Bolo to dosť striktné.

Lukáš: Čiže prejsť všetkými kolami odvolaní na úradoch a až potom súd. Chápem.

Viktória: Presne tak. Ale potom prišla veľká zmena. V roku 2016 nadobudol účinnosť Správny súdny poriadok. To je zákon číslo 162/2015, ak by si niekto chcel googliť.

Lukáš: Zapísané. A čo ten zákon zmenil? Postavili sa nové súdy pre sťažnosti na úrady?

Viktória: No, to bola práve veľká otázka! Pri príprave zákona sa riešilo, či vytvoriť úplne nové, samostatné správne súdy, alebo to nechať na tie všeobecné, ktoré už máme.

Lukáš: A ako to dopadlo? Som v napätí.

Viktória: Zvolil sa takzvaný „minimalistický variant“. To znamená, že prijali nový procesný kódex, teda ten Správny súdny poriadok, ale nové súdy sa vtedy nevytvorili.

Lukáš: Takže nové pravidlá, ale staré ihriská. To znie... minimalisticky.

Viktória: Presne. Agendu správneho súdnictva jednoducho prevzali všeobecné súdy. Dnes už síce máme Najvyšší správny súd, ale v roku 2016 to tak nebolo.

Lukáš: Dobre, poďme na to prakticky. Čo všetko teda môže správny súd preskúmať? Len rozhodnutia?

Viktória: Omnoho viac. Podľa zákona sú to štyri veci: rozhodnutia, opatrenia, nečinnosť a iné zásahy orgánov verejnej správy.

Lukáš: Počkaj, poďme na to postupne. Čo presne sa myslí pod pojmom „rozhodnutie“? Je to ten papier s pečiatkou, čo mi príde domov?

Viktória: V zásade áno. Je to akýkoľvek správny akt, ktorým ti úrad zakladá, mení, ruší alebo len potvrdzuje nejaké práva a povinnosti. A nemusí to byť len pre teba, ale môže sa ťa to aj priamo dotýkať.

Lukáš: Aha, takže to nie je len o mne. Zaujímavé.

Viktória: Presne. A dôležité je, že súd môže preskúmať nielen takzvané konštitutívne rozhodnutia, ktoré niečo nové vytvárajú... napríklad rozhodnutie o vyvlastnení tvojho pozemku.

Lukáš: To znie dosť drsne.

Viktória: Aj je. Ale súd preskúma aj deklaratórne rozhodnutia, ktoré len potvrdzujú nejaký už existujúci stav. Napríklad schválenie registra obnovenej evidencie pozemkov.

Lukáš: Okej, takže rozhodnutia, ktoré niečo menia, aj tie, čo len niečo potvrdzujú. A čo ešte?

Viktória: Môže to byť aj procesné rozhodnutie. Predstav si, že úrad ti len tak zastaví konanie. Aj toto rozhodnutie môžeš dať na súd, ak ti to spôsobilo nejakú ujmu na právach.

Lukáš: Spomínala si ujmu na právach. Je nejaký rozdiel medzi „právom“ a „právom chráneným záujmom“?

Viktória: Áno, a je to kľúčový rozdiel. Právo má subjektívny charakter. Je tvoje. Napríklad tvoje vlastnícke právo k domu. Do toho môže zasiahnuť to spomínané vyvlastnenie.

Lukáš: A ten záujem?

Viktória: Právom chránený záujem je skôr objektívny. Týka sa širšej komunity. Napríklad záujem na ochrane životného prostredia. Ten nie je len „tvoj“, ale je chránený zákonom.

Lukáš: Rozumiem. Takže do tohto záujmu môže zasiahnuť napríklad rozhodnutie, že vedľa môjho domu postavia skládku odpadu?

Viktória: Presne tak! A tu sa vraciame k tomu „priamemu dotknutiu“. Keď dostaneš stavebné povolenie na garáž, tebe priamo zakladá práva. Ale tvoj sused môže toto povolenie napadnúť na súde...

Lukáš: Pretože sa ho to priamo dotýka. Napríklad mu budeš tieniť na jeho obľúbené muškáty.

Viktória: Napríklad! Alebo ak nedodržíš zákonom stanovenú vzdialenosť od jeho pozemku. Takže žalobu môže podať nielen ten, komu rozhodnutie priamo určuje práva, ale aj ten, koho sa to dotýka.

Lukáš: A ešte jedna vec. Čo samospráva? Ráta sa uznesenie obecného zastupiteľstva tiež za takéto rozhodnutie?

Viktória: Áno, zákon na to myslí. Výslovne hovorí, že aj uznesenie zastupiteľstva obce, mesta alebo kraja sa považuje za rozhodnutie, ktoré možno preskúmať na súde.

Lukáš: Dobre, takže mám rozhodnutie, ktoré chcem napadnúť. Kto sú vlastne účastníci v takomto konaní? Som to len ja proti úradu?

Viktória: V zásade áno. Zákon ich definuje veľmi jasne. Sú to žalobca, teda ty, a žalovaný, čo je ten orgán verejnej správy, ktorý rozhodol.

Lukáš: Len my dvaja?

Viktória: Nie vždy. Môžu tam byť aj takzvaní ďalší účastníci. To sú napríklad ľudia, ktorí boli účastníkmi už v tom pôvodnom konaní na úrade.

Lukáš: Aha, takže napríklad ten sused s muškátmi by mohol byť ďalší účastník, ak by som sa ja súdil so stavebným úradom.

Viktória: Presne si to pochopil! Alebo to môže byť niekto, na koho sa rozsudok súdu musí vzťahovať, lebo má so žalobcom takzvané nerozlučné spoločenstvo práv a povinností.

Lukáš: Nerozlučné spoločenstvo. To znie ako z Pána prsteňov.

Viktória: Je to len právnický výraz pre situáciu, keď sa rozhodnutie musí týkať viacerých ľudí naraz. A zákon ešte pozná aj možnosť, že niekoho za účastníka priberie sám súd uznesením.

Lukáš: Čo ak sa na niekoho zabudne?

Viktória: To je vážna procesná chyba. Ak súd nepriberie niekoho, koho mal, je to dôvod na podanie kasačnej sťažnosti, čo je mimoriadny opravný prostriedok.

Lukáš: A môže každý len tak prísť na súd a začať konať?

Viktória: Tu rozlišujeme dve veci. Prvá je procesná subjektivita – teda spôsobilosť byť účastníkom konania. Tú má každý, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti.

Lukáš: Čiže v podstate každá fyzická a právnická osoba. A úrady?

Viktória: Áno, aj orgány verejnej správy. To je dôležité, lebo nie každý úrad má právnu subjektivitu, ale zákon mu túto procesnú subjektivitu priznáva. A potom sú tu špeciálne subjekty ako prokurátor, ktorý chráni verejný záujem.

Lukáš: Okej, to je spôsobilosť BYŤ účastníkom. A tá druhá vec?

Viktória: Druhá je procesná spôsobilosť. To je schopnosť samostatne konať pred súdom. U fyzickej osoby je to viazané na spôsobilosť na právne úkony. Ak ju niekto nemá, koná za neho zákonný zástupca, napríklad rodič.

Lukáš: A za úrad koná kto? Vedúci?

Viktória: Presne. Za orgán koná jeho vedúci, za obec starosta, za mesto primátor a podobne. U firiem je to zase štatutár, napríklad konateľ.

Lukáš: Takže systém je nastavený tak, aby mal každý možnosť brániť svoje práva, ale zároveň je presne určené, kto a ako môže na súde vystupovať. Dáva to zmysel.

Viktória: Presne tak. Celý ten systém je navrhnutý pre ochranu práv ľudí pred potenciálnou svojvôľou úradov. A o tom, ako presne napísať žalobu, si povieme nabudúce.

Lukáš: Takže sme si prešli základy. Poďme teraz na niečo, čo znie dosť formálne... správne konanie.

Viktória: Presne tak. A začnime hneď správnym aktom. Je to vlastne výsledok administratívneho konania, ktorým sa priamo dotýkajú tvoje práva alebo povinnosti. Jednoducho povedané, je to rozhodnutie.

Lukáš: A čo ak to nie je priamo rozhodnutie?

Viktória: Dobrá otázka. Všetko ostatné, čo nie je rozhodnutie, je opatrenie. Je to tiež písomný akt, ale nemá takú váhu. Napríklad taký záznam alebo poznámka sa v správnom súdnictve považujú za opatrenie a dajú sa napadnúť.

Lukáš: Dobre, to dáva zmysel. Ale čo sa stane, ak úrad nerobí vôbec nič? Len... mlčí.

Viktória: To je nečinnosť orgánu verejnej správy a má dve podoby. Buď úrad konanie začal, ale nepokračuje v ňom. Alebo ho mal začať sám od seba, ale neurobil to.

Lukáš: A s tým sa dá niečo robiť?

Viktória: Áno, takúto nečinnosť úradov preskúmava správny súd. Zaujímavé je, že ak je nečinný súd, to už rieši Ústavný súd. A podnet môže dať len prokurátor.

Lukáš: Fajn. A čo je to ten “iný zásah”? To znie trochu ako z akčného filmu.

Viktória: Trochu. Predstav si, že ti do firmy príde inšpekcia a začnú ti brať účtovné doklady, počítače a hard-disky bez akéhokoľvek písomného rozhodnutia. Toto je presne ten “iný zásah”.

Lukáš: Aha! Takže ak mám papier, napádam rozhodnutie. Ak papier nemám, ale veci mi berú, napádam iný zásah.

Viktória: Perfektne si to zhrnul. A tieto zásahy môžu robiť rôzne orgány verejnej správy. To sú ministerstvá, okresné úrady, ale aj Inšpektorát práce.

Lukáš: A čo napríklad mestá alebo obce?

Viktória: Áno, patria sem aj orgány územnej samosprávy, teda obce a samosprávne kraje. A dokonca aj komory, ako napríklad Slovenská advokátska komora. Tých orgánov je celkom dosť.

Lukáš: Dobre, takže je dôležité vedieť, kto je kto a čo môže robiť. To si zapamätám. A čo tie lehoty, o ktorých si hovorila minule?

Lukáš: Takže správny súd je v podstate taký strážny pes nad rozhodnutiami úradov. Ale akými pravidlami sa ten pes riadi? Musí mať nejaké základné princípy, nie?

Viktória: Presne tak, Lukáš. A tých princípov je hneď niekoľko. Začnime tými najočividnejšími.

Viktória: Prvým je princíp legality. Súd jednoducho musí postupovať podľa platných zákonov. To dáva zmysel, však?

Lukáš: Jasné, to je základ. Súd bez zákona je ako... futbal bez lopty.

Viktória: Dobré prirovnanie. Hneď vedľa stojí princíp ochrany zákonnosti a verejného záujmu. Súd dbá, aby všetko bolo nielen legálne, ale aj vo verejnom záujme.

Lukáš: Počkaj, "verejný záujem"... to znie dosť vágne. Čo to presne je?

Viktória: A to je presne ono! Je to takzvaný neurčitý právny pojem. Jeho obsah sa mení podľa situácie, času a miesta. Preto je tu napríklad aj prokurátor, ktorý môže do konania vstúpiť, aby tento záujem chránil.

Lukáš: Dobre, takže súd chráni verejný záujem. Ale kto to celé spustí? Môže súd sám od seba začať konať, keď vidí nejakú neprávosť?

Viktória: To je skvelá otázka a odpoveď je nie. Tu platí dispozičný princíp. To znamená, že konanie sa začína výlučne na návrh, teda na žalobu. Súd nemôže konať z vlastnej iniciatívy.

Lukáš: Aha, takže niekto sa musí aktívne sťažovať.

Viktória: Presne. A čo je dôležité, konanie je väčšinou jednoinštančné. To znamená, že proti rozhodnutiu správneho súdu sa nemôžeš len tak odvolať na vyšší správny súd. Je to tak trochu "jeden pokus".

Lukáš: Tak to si treba tú žalobu dobre premyslieť. A ako to potom prebieha? Je to ako v amerických filmoch, všetci kričia v súdnej sieni?

Viktória: No, nie tak celkom. Platí síce princíp verejnosti, takže pojednávania sú verejné a rozsudok sa vždy vyhlasuje verejne. Ale zároveň platí princíp procesnej ekonómie.

Lukáš: Ekonómie? Akože šetria papierom?

Viktória: Skôr časom a nákladmi. Konanie má byť rýchle a hospodárne. A čo ťa možno prekvapí, neplatí tu vždy princíp ústnosti.

Lukáš: Ako to? Myslel som, že súdy sú hlavne o ústnom pojednávaní.

Viktória: V správnom súdnictve je konanie ústne, len ak to zákon výslovne stanovuje. Keďže súd hlavne preskúmava spisy, často prebieha písomne. Ale všetci účastníci majú, samozrejme, rovné postavenie. Úrad už nie je "nad" človekom, na súde sú si rovní.

Lukáš: Takže rovnosť, rýchlosť a verejnosť... to sú kľúčové body. To mi dáva oveľa jasnejší obraz. A čo presne sa deje s tými dôkazmi, ktoré súd skúma? Poďme sa na to pozrieť bližšie.

Lukáš: Okay, takže už vieme, čo všetko správne súdy riešia. Ale poďme sa na to pozrieť z druhej strany. Čo je naopak úplne mimo ich právomoci?

Viktória: Výborná otázka! Tomu sa hovorí kompetenčná výluka. V podstate je to zoznam vecí, pri ktorých ti správny súd povie: „Sorry, toto nie je náš stôl.“ A všetko to nájdeme v paragrafe sedem Správneho súdneho poriadku.

Lukáš: „Nie je náš stôl“, to sa mi páči. Tak čo je prvé na tom zozname?

Viktória: Asi najdôležitejšia vec... ak si nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky. To znamená, že ak si sa mohol proti rozhodnutiu úradu odvolať, ale neurobil si to, súd ti už nepomôže. Najprv musíš skúsiť všetko, čo ti zákon dovoľuje mimo súdu.

Lukáš: Aha, takže nemôžem rovno utekať na súd, musím pekne po schodíkoch. Čo ďalej?

Viktória: Presne tak. Ďalej súdy neriešia akty, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o tvojich právach. Napríklad nejaké interné organizačné pokyny v rámci úradu. Takže ak tvoj šéf na úrade vydá nový služobný poriadok o tom, kto varí kávu, súd to naozaj riešiť nebude.

Lukáš: To je škoda! Dobre, takže interné veci bokom. Ešte niečo?

Viktória: Určite. Súdy nepreskúmavajú ani súkromnoprávne spory, tie patria na civilný súd. A tiež neriešia rozhodnutia predbežnej alebo poriadkovej povahy... napríklad rozhodnutie o zadržaní vodičáku alebo uloženie poriadkovej pokuty. Teda, pokiaľ ti reálne nespôsobili ujmu na právach.

Lukáš: Rozumiem. Takže kľúčové je, že musí ísť o finálne rozhodnutie, ktoré sa priamo dotýka mojich práv a ja som sa už skúsil odvolať. To dáva zmysel. A čo tie samotné žaloby, aké typy vlastne poznáme?

Lukáš: Takže typicky o žalobách rozhoduje trojčlenný senát. Ale sú nejaké výnimky, kedy to môže byť jednoduchšie a rozhoduje len jeden sudca?

Viktória: Áno, presne tak. Správny súdny poriadok pozná prípady, kedy stačí samosudca. Ide napríklad o žaloby vo veciach priestupkov, v sociálnych veciach, alebo v prípadoch azylu a vyhostenia.

Lukáš: Rozumiem. Teda pri menej zložitých, alebo naopak, veľmi typizovaných prípadoch.

Viktória: Presne. A zaujímavé je, že ak už v nejakej veci rozhodol takzvaný veľký senát Najvyššieho súdu, senát krajského súdu môže povedať: "Toto je jasné," a preniesť rozhodovanie na jedného sudcu.

Lukáš: Super, to dáva zmysel. Ale čo ak mám pocit, že sudca je... no, zaujatý? Čo sa deje vtedy?

Viktória: To je extrémne dôležitá otázka, Lukáš. Sudca je vylúčený z rozhodovania, ak existujú odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Lukáš: A čo to presne znamená?

Viktória: Predstav si to ako futbalový zápas. Rozhodca nemôže byť brat jedného z hráčov, však? Podobne sudca nemôže rozhodovať, ak je napríklad príbuzný účastníka konania, jeho kamarát, alebo naopak nepriateľ.

Lukáš: Takže ak by mi mal súdiť môj bývalý učiteľ zo strednej, ktorý ma nemal rád... asi by to nešlo.

Viktória: Presne tak! Taktiež je vylúčený, ak predtým v tej istej veci pracoval na úrade, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie. Ale pozor, to, ako sudca postupuje v konaní alebo ako rozhodoval v minulosti, nie je dôvodom na vylúčenie.

Lukáš: Dobre, a ako to celé prebieha v praxi? Kto o tom rozhodne?

Viktória: Ak sudca zistí, že je zaujatý, musí to okamžite oznámiť predsedovi súdu. A ten bezodkladne rozhodne o jeho vylúčení a pridelí prípad inému sudcovi. Ak by bol zaujatý sám predseda, rozhoduje podpredseda.

Lukáš: A čo ak... a to je asi extrém... je zaujatý celý súd?

Viktória: Aj na to zákon myslí. Ak nie je možné vec prideliť inému senátu na tom istom súde, predseda súdu ju predloží nadriadenému súdu. Ten potom určí, ktorý iný súd bude vo veci konať. Hovorí sa tomu nutná delegácia.

Lukáš: Takže ten systém má poistky, aby bola zaručená nestrannosť. To je kľúčové. A keď už hovoríme o poistkách a pravidlách...

Lukáš: Takže sme prebrali, kedy sudca sám oznámi, že by mohol byť zaujatý. Ale čo ak si to myslí len účastník konania? Predpokladám, že nemôže len tak prísť a povedať „Tento sudca sa mi nepáči!“.

Viktória: To teda nemôže. Ale má právo podať takzvanú námietku zaujatosti. Musí v nej však presne uviesť, ktorý sudca, prečo si myslí, že je zaujatý, a kedy sa o tom dôvode dozvedel.

Lukáš: A musí to aj dokázať?

Viktória: Áno, mal by priložiť aj dôkazy, ak to ich povaha pripúšťa. Nestačí len pocit.

Lukáš: Super. A existujú situácie, kedy súd takú námietku rovno zamietne zo stola?

Viktória: Určite. A je dôležité si ich pamätať. Súd námietku nerieši, ak sa týka len bežného postupu sudcu v konaní alebo jeho rozhodovania.

Lukáš: Takže nemôžem namietať sudcu len preto, že rozhodol v môj neprospech. Aká škoda.

Viktória: Presne tak. Ďalej sa neprihliada na opakovanú námietku z toho istého dôvodu, alebo ak je podaná neskoro. Teda viac ako 7 dní po tom, čo sa o dôvode dozvedel.

Lukáš: Dobre, povedzme, že námietka je v poriadku. Čo sa deje potom?

Viktória: Súd ju do 7 dní pošle nadriadenému súdu, ktorý má ďalších 7 dní na rozhodnutie. Je to celkom rýchly proces.

Lukáš: A môže sudca medzitým ďalej konať?

Viktória: Áno, môže robiť iné úkony, ale nesmie vydať konečné rozhodnutie vo veci. A pozor, tu je jedna dôležitá vec...

Lukáš: Som zvedavý.

Viktória: Ak nadriadený súd zistí, že námietka bola šikanózna alebo zjavne bezdôvodná, môže účastníkovi uložiť poriadkovú pokutu až do 500 eur.

Lukáš: Takže kľúčové je, že právo namietať zaujatosť existuje, ale nemožno ho zneužívať. Super, ďakujem ti, Viki, za ďalšiu skvelú a hlavne zrozumiteľnú dávku práva.

Viktória: Aj ja ďakujem, Lukáš. Dúfam, že to našim poslucháčom pomohlo zorientovať sa v tejto téme.

Lukáš: Určite áno. Týmto sme na konci dnešnej epizódy. Počujeme sa opäť nabudúce pri ďalšej časti podcastu Studyfi. Majte sa pekne!

Viktória: Dopočutia.