Ahojte študenti! Vitajte pri prehľadnom článku o kľúčovom období slovenskej literatúry. Slovenská literatúra v rokoch 1939-1945 prechádzala zložitým vývojom pod vplyvom politických zmien a vojnového konfliktu. Pochopíme, ako autoritársky režim ovplyvňoval umenie, postavenie spisovateľov a aké komunikačné okruhy vznikali. Pripravte sa na podrobný rozbor, ktorý vám pomôže pri štúdiu a maturite!

Slovenská literatúra 1939-1945: Historický a politický kontext

Obdobie rokov 1939-1945 bolo pre Slovensko kľúčové. Vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 bol spojený s agresívnou politikou Nemecka voči ČSR. Súčasne s tým vznikol Protektorát Čechy a Morava 15. marca 1939. Hoci vznik samostatného štátu znamenal zavŕšenie národnej emancipácie, dialo sa tak za mimoriadne negatívnych podmienok.

Režim Slovenskej republiky a jeho vplyv na umenie

V štáte bol zavedený autoritatívny režim s vládou jednej politickej strany (HSĽS) a uplatňoval sa vodcovský princíp. Štátnou ideológiou bol národno-kresťanský princíp, ktorý viedol k obmedzovaniu demokratických slobôd a vplyvu katolíckej cirkvi vo všetkých oblastiach. Režim považoval za nepriateľov demokratické kapitalistické štáty (antiliberalizmus), komunizmus a ateizmus (antiboľševizmus) a židovstvo (antisemitizmus). Bohužiaľ, politika režimu viedla k zločinom proti ľudskosti; Slovenský židovský kódex z roku 1941 patril k najtvrdším antisemitským normám a asi 70 000 osôb sa stalo obeťami holokaustu.

Režim sa usiloval o ideologickú kontrolu celého verejného a spoločenského života, vrátane kultúry, umenia a literatúry. Cieľom bolo usmerňovanie kultúry z hľadiska štátnej propagandy. Úrad propagandy, zriadený v októbri 1938 podľa vzoru fašistického ministerstva propagandy, slúžil ako nástroj na mocenské podriadenie kultúry a jej propagandistické využitie, nie na slobodný rozvoj.

Vladimír Clementis poznamenal, že Slovensko získalo „lžisamostatnosť“, výsledkom čoho bola „deravá totalita v štáte a pestrá totalita v kultúre“. Totalitný režim nemal dostatok času ani síl na vytvorenie úplne totalitnej spoločnosti, čo viedlo k čiastočnej pluralite v kultúre a literatúre.

Postavenie spisovateľov a ich reakcie na režim

Postavenie spisovateľov sa voči novému režimu diferencovalo. Do popredia sa dostal národno-reprezentatívny aspekt spisovateľskej roly, kde režim redukoval úlohu „národného barda“ na lojalitu voči vládnucej garnitúre.

Opozične sa profilovali spisovatelia spojení so Slovenským národným povstaním (SNP), hlásiaci sa k úlohe zástancov národa, avšak z odlišných pozícií: demokratizmu, antifašizmu, tradície ČSR a komunizmu. V časopisoch prebiehala diskusia o „mlčaní“, ktoré bolo formou rezistencie voči režimu. L. Novomeský v Eláne (1943) napísal: „Dnešné mlčanie môže byť plodnejšie a výrečnejšie ako bakchanálie nepravdivosti...“

Postoje spisovateľov boli rôzne:

Niektorí boli diskriminovaní a postihovaní pre pôvod alebo politické postoje (Česi museli opustiť Slovensko – Jilemnický, Votruba, Hana Gregorová).
Iní boli sledovaní tajnou políciou a internovaní vo väzení v Ilave (Novomeský, Kráľ).
Časť zahynula v SNP alebo pri jeho následkoch (Kocúr, Mareček).
Menšina režim podporovala verejnými aktivitami a pôsobením (T. Gašpar ako šéf Úradu propagandy, Milo Urban ako šéfredaktor denníka Gardista).
Niektorí boli prinútení k deklaráciám vydieraním (tzv. protipovstalecký manifest 1944 podpísali napr. Valentin Beniak, Eudo Zübek, Dobroslav Chrobák, Ján Poničan, Andrej Žarnov, Rudolf Dilong, Ján Šefránek, Emil Boleslav Lukáč, Ján Kostra...). Paradoxne, Milo Urban, ktorého Živý bič nacisti v roku 1931 pálili ako „úpadkové umenie“, podporoval politiku HSĽS vrátane antisemitizmu.
Podstatná časť bola aktívna v ilegálnom odboji proti režimu a fašizmu doma (príprava SNP, boj so zbraňou – L. Novomeský, I. Horváth, J. Barč-Ivan, K. Bezek v konšpirácii; partizáni – A. Matuška, D. Tatarka, V. Mináč; časť v zahraničnom exile – V. Clementis, V. Szathmáry-Višňovská, T. Florin).
Najväčšia časť pracovala v občianskych zamestnaniach, snažila sa politicky neexponovať a bola rezistentná voči politickým požiadavkám. Realizovala sa tvorbou, čím udržiavala ducha plurality, tolerancie, kreativity a humanizmu.

Komunikačné okruhy v slovenskej literatúre 1939-1945

V období autoritatívneho režimu vojnovej Slovenskej republiky nastala hlbšia dezintegrácia literatúry na úrovni komunikačných okruhov. Komunikačný okruh zahŕňa vzťahy medzi autorom, publikačnými priestormi (časopisy, vydavateľstvá), technickým zázemím (tlačiarne), distribúciou (knižný obchod, médiá, knižnice) a čitateľmi vrátane kritiky.

V demokratických pomeroch ČSR existovali čiastkové okruhy a literárne subsystémy (populárna lit., detská lit.) verejné a oficiálne. Avšak v tomto období vznikli komunikačné okruhy mimo verejný obchod, z politických príčin, ako reakcia na totalitný tlak, neslobodu a cenzúru, alebo ako výraz potreby slobodného vyjadrenia a podpory alternatívnych politických síl.

Literatúra v rezistencii voči režimu sa delila na tri hlavné prúdy:

1. Vnútorná rezistencia (priečinková tvorba)

Išlo o nezverejnenú tvorbu z rozhodnutia autora, písanú s vedomím, že nebude môcť byť verejne publikovaná, alebo odmietnutú cenzúrou. Systematicky sa jej venovali J. Jesenský a F. Kráľ, ale aj iní autori. Príklady diel:

J. Jesenský: Čierne dni (1945)
J. Smrek: Hostina (1944), Studňa (1945)
F. Kráľ: Z noci do úsvitu (1945, posmrtne vydaná prvá zbierka po oslobodení)
J. Silan: Svätoj (1942)
A. Pridavok: Svitá (1945)

2. Aktívny odboj

Sem patria diela publikované v zahraničí. V Londýne vychádzali zborníky politickej poézie Pred ohnivým drakom a Hlas svätý. Zo slovenskej ilegálnej tvorby išlo najmä o tvorbu J. Jesenského. Priečinková tvorba sa šírila aj prostredníctvom exilového rozhlasu z Londýna na Slovensko. V zahraničí pôsobil T. Florin, ktorý vydával exilové časopisy a knihy.

3. Protirežimová tvorba na Slovensku

Išlo o ilegálne šírené texty, najmä počas SNP. Predovšetkým úžitkové texty, heslá, epigramy, mobilizačná a príležitostná poézia. Tieto texty sa šírili na múroch, reťazovými listami a povstaleckými médiami (rozhlas, tlač, letáky). Aktualizovali sa texty klasikov (napr. Chalupka: Mor ho!) a kolovali aj diela z priečinkovej tvorby.

Kultúrne inštitúcie a vydavateľská činnosť

Napriek snahám o totalitnú kontrolu sa vďaka krátkosti trvania režimu podarilo udržať pomerne demokratické pomery v literatúre. Došlo k dobudovaniu inštitúcií pre fungovanie štátu, ktoré boli čiastočne spolitizované, ale čiastočne si zachovali aj pluralitu.

Centrálne inštitúcie

Medzi centrálne kultúrne inštitúcie patrili:

Náboženské kultúrne spolky:
Spolok sv. Vojtecha (mal pevné miesto v systéme kultúrnych inštitúcií v Liptovskom Mikuláši).
Tranoscius (počas vojny bol na krátko aj zakázaný v T. A.).
Médiá: Slovenský rozhlas, Slovenská tlačová kancelária, filmový týždenník Nástup (spravodajský film).
Divadlo: Slovenské národné divadlo (SND) bolo „poslovenčené“, pričom českí herci, režiséri a iní pracovníci boli vyhnaní.
Matica slovenská: Centrálna celonárodná kultúrna ustanovizeň pod manažérskym vedením J. Cigera Hronského (tajomník od 1933, tajomník-správca). Zažívala rozvoj a modernizáciu, jej členská základňa narástla z 15 000 (1933) na 100 000 (koniec vojny). Prevádzkovala vedecké odbory, slovenské ochotnícke divadlá, Slovenskú národnú knižnicu (zal. 1941) a najmodernejšiu tlačiareň Neografia na Slovensku (tlač kníh, peňazí, známok). Mala postavenie vydavateľskej veľmoci a jej činnosť sa v mnohých ohľadoch vymykala totalizovanej kultúre alebo ju popierala pluralitou a odbornosťou. Globálne však bola podriadená vládnucej ideológii (nové stanovy zakazovali členstvo Židom).
Vysoké školstvo: Namiesto UK vznikla Slovenská univerzita v Bratislave (poslovenčená, stratila autonómiu), rektorom bol Tuka. Slovenská vysoká škola technická bola presťahovaná z Košíc do Bratislavy v roku 1939.
Vedecký výskum:
Slovenská učená spoločnosť (zal. 1939 v Bratislave) – pestovala všetky vedné odbory, najmä výskum Slovenska, Slovákov a Slovanstva. Pripravovala encyklopédiu Slovenská vlastiveda a vedecké časopisy. Činnosť zastavená kvôli budovaniu SAVU.
Slovenská akadémia vied a umení (SAVU, zal. 1942 v Bratislave) – najvyššia ustanovizeň pre rozvoj vied a umení, súčasťou bol Literárnovedný ústav.
Spolok pre vedeckú syntézu (nezískal registráciu, činnosť nebola povolená).

Združovanie spisovateľov

V rámci obmedzovania práv bolo obmedzené aj združovacie právo. Násilne zanikli všetky umelecky-spisovateľské združenia a vznikla monopolná stavovská organizácia: Spolok slovenských spisovateľov. Namiesto J. Jesenského sa od roku 1940 stal predsedom V. Beniak.

Vydavateľstvá a časopisy

Režim sa snažil centrálne riadiť médiá, kultúru a umenie, pričom nástrojom bola cenzúra na likvidáciu plurality názorov. Boli zakázané opozičné médiá, všetky médiá ideologicky usmerňované Úradom propagandy a inými inštitúciami. Cenzúra sa týkala knižných fondov v knižniciach, publikovania nežiaducej tvorby, divadla a literárnej výchovy na školách. Najväčším zásahom bolo úradné zastavenie tlače literárnych časopisov (Elán, Tvorba, Rozvoj) po vypuknutí SNP v roku 1944. Priame zásahy postihli diela ako Silanovo Svätoj, antológiu Teória literatúry či divadelné hry K. Bezeka a J. Barča-Ivana, M. Rázusovej-Martákovej.

Vydavateľská sféra celkovo zaznamenala rozmach knižnej produkcie v kvantite aj úprave titulov. Kvalitný program mala Matica slovenská (edícia Knižnica Slovenských pohľadov). Tranoscius výrazne zväčšil podiel svetskej literatúry a stal sa významným vydavateľom. Smrčková Komorná knižnica Elána (zal. 1941) priniesla nový prvok bibliofilských vydaní. Pokračovali Vydavateľské družstvo Živena, Spolok sv. Vojtecha a súkromní vydavatelia (napr. vypadol podnik L. Mazáča).

Literárne časopisy: Niektoré zanikli (DAV, Prúdy, Slovenské smery, Rozvoj), tie, ktoré vychádzali, čelili tlaku režimu:

Slovenské pohľady: Matičný časopis. Šéfredaktor S. Mečiar selektoval príspevky podľa ideológie, obmedzoval kontakty na Západ a ľavicové umenie, vymedzoval sa voči avantgardám. Napriek tomu naďalej publikoval humanistickú a antimilitaristickú tvorbu (novely od Tatarku – Pach, Figuli – Olovený vták).
Elán: Orgán Spolku slovenských spisovateľov. Redaktor J. Smrek sa usiloval zabrániť spolitizovaniu. Publikoval humanistickú tvorbu, udržiaval povedomie o rozmanitosti literatúry a spojenie so zahraničím.
Tvorba: Založený 1940 evanjelickým spolkom Tranoscius v Liptovskom Mikuláši. Šéfredaktor E. Lukáč publikoval autorov bez konfesionálnych a ideových obmedzení.
Kultúra: Najdôležitejší katolícky časopis zameraný na kultúru a intelektuálnu reflexiu teologických, filozofických otázok a dejín. Literárno-kriticky tu bol výrazný Kútnik-Šmálov.
Obroda: Katolícky časopis inteligencie a spisovateľov. Pravidelne prispievali autori z okruhu katolíckej moderny, redigoval ho L.

Prehľad prozaickej tvorby L. Jégého a jeho miesto v literatúre

Jégé, vlastným menom Ladislav Nádaši-Jégé, je významným predstaviteľom slovenskej prózy. Do literatúry vstúpil v rámci spolku Detvan, kde prvýkrát vydal sériu humoresiek, čŕt a besedníc v Národných novinách a Slovenských pohľadoch. Jeho prvou predvojnovou novelou z roku 1889 sú Výhody spoločenského života, ktorá predznamenáva nástup modernej literatúry.

Začlenenie Jégého do literárneho kontextu

Jégé sa zaraďuje do predprevratovej generácie. Bol aktívnym členom a viacnásobným funkcionárom študentského spolku Detvan. Jeho svetonázor charakterizuje prírodovedný biologizmus, bol za pravdivé zobrazovanie skutočnosti. Vo svojej tvorbe uplatňuje tzv. historický pesimizmus, založený na presvedčení, že človek sa v priebehu dejín nemení.

Jégého tvorba má vo vývine prózy v prvej polovici 20. storočia osobitné postavenie, keďže predstavuje vybočenie z línie literárneho realizmu. Venoval veľkú pozornosť Émilovi Zolovi, priťahoval ho jeho prírodovedný názor na človeka. Sám neskôr odhaľoval v ľuďoch črty, cez ktoré sa prejavovali živočíšne, egoistické sklony. Tu má Nádašiho realizmus styčné body s naturalizmom.

Diela L. Jégého z vymedzeného obdobia (1930-1945)

L. Jégé bol plodný autor. Medzi jeho diela patria:

Wieniawského legenda
Adam Šangala (román)
Krpčeky sv. Floriána (dráma)
Mia (dráma)
Kuruci (novela)
Magister rytier Donč (novela)
Horymír (novela)
Svätopluk (román)
Cesta životom (autobiografické dielo)
Itália (zbierka noviel)
Kozinský mlyn
Alina Orságová (román)
Medzi nimi (zbierka noviel)
Duchom času (román)

Analýza diela Cesta životom

Cesta životom je Jégého autobiografický román, ktorý prvýkrát vyšiel knižne v roku 1930 (napísaný v roku 1928). Je to epické, spoločensko-psychologické dielo s prvkami autobiografie a naturalizmu. Autor sa s nezvyčajnou ostrosťou a otvorenosťou púšťa do boja s dvojtvárnosťou, nemorálnosťou oravskej smotánky a slovenského malomesta. Prostredie deja je zasadené do obdobia pred a po prvej svetovej vojne.

Charakteristika tematicko-žánrovej roviny:

Hlavnou témou je neprikrášlený pohľad na vládnuce vrstvy, zemanov, vykreslenie ľudskej chamtivosti, prospechárstva a vykorisťovania chudobných a poddaných. Jégé cez naturalistickú koncepciu človeka nazerá na problémy skutočného života v uhorskej monarchii. Ide tu o uspokojenie pudov (vrátane sebazáchovy) a základných fyziologických potrieb, ako aj o vplyv výchovy v domácnostiach a rodinách. Román prináša drsný, naturalistický obraz každodenného boja o prežitie.

Charakteristika postáv:

Ústrednou postavou je Jozef Svoreň – záporná postava, bezcharakterný oportunista, karierista, pokrytec a korupčník. Kvôli bohatstvu porušuje morálne zásady. Vzťahy v jeho rodine sú nedôstojné, čo demýtizuje motívy slovenského človeka a jeho zázemia. Svoreň, ktorý sa správa pudovo, aby prežil, stúpa na spoločenskom rebríčku za cenu obetí. Na konci románu triumfuje, pričom mu chýba kritická sebareflexia.

Ďalšie postavy:

Učiteľ: dokazuje svoju silu a moc tým, že bije Jozefa, demýtizuje maďarizáciu a politické problémy.
Roľník: vedie Jozefa ku konformite, egoistickému správaniu – radšej sa ponížiť ako žiť nepokojným životom.
Gabika: obeť deštruktívnej sily pudov, ktoré ju zničia telesne i morálne, urobia z nej životnú trosku.

Naturalizmus v diele zdôrazňuje, že ľudia sú otrokmi pudovosti, ktoré rozhodujú za nich. Tento princíp platí pre väčšinu populácie v rôznych historických epochách – človek je cez pudovosť deštruktívny, ale zároveň aj obeťou života. Jégé, ako lekár, chcel človeka „diagnostikovať“ a poukázať na „liek“ – búrošovský model života ako nositeľa cnosti.

Čiastkové dezintegračné javy v literatúre

Napriek snahám režimu o kontrolu literatúra nebola poškodená zásadne a nenapraviteľne. Nastali však čiastkové dezintegračné javy:

Z literatúry vypadli niektorí jednotlivci, došlo k odlevu autorov (emigrácia – napr. odchod Čechov, smrť talentovanej mladej generácie vo vojne a SNP – Kocúr, Mareček).
Viacerí autori sa načas „odmlčali“ (hodnotové zneistenie, odpor k podpore režimu) a venovali sa priečinkovej tvorbe. Išlo o ich slobodné rozhodnutia, keďže režim ich nedokázal prinútiť konať jednotne.

Zachovalo sa aj generačné a smerové členenie, formovala sa nová generácia (sujetoví básnici, postsymbolisti), pokračovali dominantné smery (neosymbolizmus, katolícka moderna, nadrealizmus, naturizmus), socialistický realizmus bol v útlme a objavila sa národne a kresťansky angažovaná tvorba.

FAQ: Najčastejšie otázky študentov o slovenskej literatúre 1939-1945

Aké boli hlavné črty režimu Slovenskej republiky v rokoch 1939-1945?

Režim bol autoritatívny, s jednou vládnucou stranou (HSĽS) a uplatňoval vodcovský princíp. Ideológia bola národno-kresťanská, ale v praxi viedla k obmedzovaniu slobôd, intervencii cirkvi a prenasledovaniu Židov a odporcov režimu. Napriek snahám o totalitnú kontrolu nebola spoločnosť ani kultúra úplne spolitizovaná.

Ako reagovali slovenskí spisovatelia na autoritatívny režim?

Spisovatelia reagovali rôzne: niektorí boli diskriminovaní alebo uväznení (Jilemnický, Novomeský), iní zahynuli v odboji. Menšina režim otvorene podporovala (T. Gašpar, M. Urban), no podstatná časť bola aktívna v ilegálnom odboji (Novomeský, Tatarka, Matuška) alebo sa politicky neexponovala, venujúc sa priečinkovej tvorbe, ktorá udržiavala pluralitu a humanizmus.

Čo je priečinková tvorba a aké diela do nej patrili?

Priečinková tvorba bola nezverejnená literárna tvorba, ktorú autori písali s vedomím, že ju nebude možné verejne publikovať kvôli cenzúre alebo ich vlastnému rozhodnutiu. Bola to forma vnútornej rezistencie. Patrili sem napríklad Čierne dni od J. Jesenského, Hostina od J. Smreka či Z noci do úsvitu od F. Kráľa.

Ktoré literárne časopisy pretrvali a ako čelili tlaku režimu?

Medzi pretrvávajúce časopisy patrili Slovenské pohľady, Elán, Tvorba, Kultúra a Obroda. Hoci čelili ideologickému tlaku a cenzúre (niektoré boli dokonca zastavené po SNP), snažili sa zachovať si pluralitu a publikovať humanistickú tvorbu, často selektovaním príspevkov, alebo odmietaním spolitizovania, ako napríklad Elán pod vedením J. Smreka.

Aký bol prínos L. Jégého do slovenskej literatúry?

L. Jégé je významným predstaviteľom predprevratovej generácie, ktorý svojou tvorbou vybočil z línie realizmu a smeroval k naturalizmu. Zaviedol do slovenskej prózy prírodovedný biologizmus a historický pesimizmus. V diele Cesta životom (1930) kriticky zobrazil ľudskú chamtivosť a nemorálnosť malomesta, pričom analýzou postavy Jozefa Svoreňa ukázal, ako sú ľudia otrokmi svojich pudov, ktoré určujú ich správanie a boj o prežitie.