Slovenská literatúra 1918-1948: Nadrealizmus a Jozef Mak

Slovenská literatúra 1918-1948: Prehľad, Nadrealizmus a analýza románu Jozef Mak

Obdobie slovenskej literatúry v rokoch 1918 – 1948 sa bežne označuje ako moderná slovenská literatúra. Toto obdobie bolo formované vznikom Československej republiky po zániku Rakúsko-Uhorska, čo prinieslo zásadne novú situáciu pre Slovensko, ukončilo národný útlak a otvorilo dvere k modernizácii a rozvoju. V tomto kontexte sa literatúra formovala ako pluralitný model, zdôrazňujúci mnohotvárnosť a inovativnosť. V článku sa pozrieme na kľúčové znaky tohto obdobia, zameriame sa na nadrealizmus a detailne rozoberieme dielo Jozefa Maka, ktoré je pre toto obdobie mimoriadne príznačné.

Slovenská literatúra 1918-1948: Historické a literárne pozadie

Vznik Československej republiky v roku 1918 znamenal pre Slovensko obrovskú zmenu. Po prvýkrát sa Slovensko teritoriálne vymedzilo ako celistvý útvar a slovenčina sa stala štátnym jazykom. Politickým režimom bola parlamentná demokracia. Modernizácia bola rýchla a razantná, prinášajúc demokraciu, národnú slobodu, slovakizáciu, ekonomický liberalizmus, industrializáciu a urbanizáciu. Tieto zmeny síce vychádzali z ideálov liberalizmu a racionalizmu, ale priniesli aj krízové dôsledky, ako spochybnenie tradičných hodnôt, sociálne konflikty a radikalizáciu nacionalizmu.

Pluralitný literárny model a funkcia literatúry

Zásadným príznakom tohto obdobia je pluralita – od roku 1918 sa presadzuje tzv. pluralitný model literatúry. Ide o všestrannú rozmanitosť literatúry (vertikálna, horizontálna, kvantitatívna, kvalitatívna, generačná, estetická, svetonázorová, funkčná, žánrová, druhová, ideová). Popri sebe existujú rôzne prúdy, smery a programy, pričom žiadny nie je nadradený. Hovorí sa aj o uvoľnenej literatúre, zdôrazňujúcej mnohotvárnosť a inovatívnosť.

Charakteristický je aj aktívny optimizmus, vyjadrený metaforou otvorených okien, čo znamená expanzívnu tendenciu rozrastania literatúry a integračnú tendenciu zahŕňať rôzne koncepcie a estetiky.

Emancipácia a rozvoj literárnych subsystémov

Pred rokom 1918 slovenská literatúra primárne plnila národno-obrannú a národno-buditeľskú funkciu. Po roku 1918 sa riešenie politických otázok presúva do politickej sféry a literatúra ako celok sa od politiky emancipuje. To otvára priestor pre plné rozvinutie estetickej funkcie ako prioritnej. Literatúra sa rozvíja ako autonómny a otvorený umelecký systém, pričom sa člení na:

• systém umeleckej literatúry: prináša umelecký zážitok a plní estetickú funkciu.
• funkčne diferencované subsystémy: zameriavajú sa na špecializované čitateľské potreby a fungujú samostatne s vlastným komunikačným okruhom.

Medzi funkčne diferencované subsystémy patria:

• Literatúra pre deti a mládež: s inštitucionálnym zázemím (Matica slovenská) a periodikami ako Prístupí detské, Včelka, Slunečko. Autori: Podjavorinská, Hronský, Ondrejov, Rázus.
• Politicky angažovaná literatúra: národne alebo sociálne orientovaná poézia, báseň ako prostriedok na presadenie politického programu. Autori: Rázus, Poničan, Okáli.
• Osvetová literatúra, publicistika, esejistika: popularizačné a osvetové práce v kultúrnych spolkoch (Spolok s. Vojtěcha, Matica slovenská) a individuálna intelektuálna reflexia. Autor: Š. Krčméry.
• Náboženská literatúra: zázemie v cirkvách a náboženských spoločnostiach. Autorka: Royová.
• Populárna/konzumná/žánrová literatúra: romány na pokračovanie, historické, ženské, detektívne romány. Bestselleristi: E. Šándor (Sváko Ragan), J. Hrušovský (Jánošík), J. Nižnánsky (Čachtická paní).

Štatút spisovateľa a literatúra medzi umením a tovarom

Štatút spisovateľa sa po roku 1918 mení. Predtým bol vnímaný ako národný buditeľ, často kňaz, advokát, lekár alebo učiteľ, ktorý sa literárnou činnosťou priamo podieľal na politických aktivitách. Po roku 1918 sa stáva občanom s bežným civilným povolaním, ktorý uplatňuje svoj umelecký talent. Kryštalizujú sa tri podoby štatútu spisovateľa:

1. Tribún: spája literatúru a politiku, reprezentuje národnú alebo socialistickú ideológiu (napr. Rázus).
2. Bohém: stelesňuje autonómne chápanie literatúry ako umenia, zamestnaný v kultúre a médiách.
3. Populárny/komerčne úspešný románopisec: plní zábavno-oddychovú funkciu, živí sa novinárstvom (napr. Nižnánsky).

Po roku 1930 kryštalizuje aj rola kritického intelektuála, ktorý kriticky reflektuje spoločenský život (napr. Matuška).

V podmienkach liberálnej demokracie sa šírenie literatúry chápe nielen ako kultúrna, ale aj ekonomická aktivita. Rozvíja sa knižný priemysel a obchod, založený na zákone ponuky a dopytu. Trh so slovenskou literatúrou sa formuje ako slobodný a otvorený. Napriek ekonomickému vplyvu zostáva primárnou funkciou literatúry estetická.

Nadrealizmus v slovenskej literatúre (1918-1948): Charakteristika a diela

Slovenský nadrealizmus (surrealizmus) sa etabloval ako skupinová, prípadne generačná esteticko-ideová modalita literárneho vývinu, definujúca sa ako antitradičná poetika odmietajúca konvencie. Nadrealizmus na Slovensku bol ovplyvnený najmä francúzskym a českým surrealizmom, pričom za východiská slúžili aj preklady autorov ako J. Rimbaud, Ch. Baudelaire, G. Apollinaire a súčasní surrealisti.

Inšpirácie a tvorivá metóda nadrealizmu

Nadrealisti čerpali inšpiráciu z troch hlavných prúdov:

• Rimbaud: oslobodená imaginácia.
• Freud: podvedomie ako cesta k podstate človeka.
• K. Marx: oslobodenie sociálnych tried.

Rozhodujúce bolo české sprostredkovanie, najmä prostredníctvom V. Nezvala a poetizmu. Slovenskí surrealisti si poetizmus osvojili ako nástroj na odmietanie symbolizmu, pričom jeho hravosť využívali na parodovanie tradičnej poézie a na oddelenie tradície od avantgardnej poézie. Vznik nadrealizmu sa spájal s odmietaním, ba až parodovaním staršej, konvenčnej tvorby.

Tvorivá metóda nadrealizmu išla rázne proti dobovým estetickým konvenciám, opierajúcim sa o novosymbolistický kánon. Básnici uplatnili metódu voľného radenia asociácií, spontánnej uvoľnenej obraznosti, princípy tzv. „kŕčovitej krásy“ a prezentovali sa aj tzv. automatickými textami. Dôraz bol kladený na sny, obrazy z podvedomia, voľnú fantazijnosť a oslobodenie slova z zaužívaných väzieb s cieľom vytrhnúť čitateľa z automatizovaných myšlienok a oslobodiť človeka od noriem a konvencií.

Rudolf Fabry: Otec slovenského surrealizmu a jeho tvorba

Rudolf Fabry je považovaný za otca surrealizmu na Slovensku. Jeho dielo „Utaté ruky“ vyvolalo zmiešané reakcie a rozdelilo literárnu spoločnosť na zástancov a odporcov. Fabry pôsobil aj ako grafik a výtvarník, čo reprezentuje jeho interdisciplinárny prístup. Jeho najvýznamnejšie diela boli vydané v 30. rokoch, keď stál pri zrode slovenského nadrealizmu a jeho tvorba predstavovala dôležitý vývinový impulz.

Bibliografia Rudolfa Fabryho vo vymedzenom období:

• 1935 – Utaté ruky (básnická zbierka, Aligátor, Bratislava) – prvý signál surrealizmu v slovenskej literatúre, konštituovanie nadrealizmu.
• 1938 – Vodné hodiny hodiny piesočné (básnická zbierka, Aligátor, Bratislava) – druhá zbierka, kompaktné programovo surrealistické dielo.
• 1946 – Ja je niekto iný (cyklická skladba, Zenit, Bratislava) – úryvky uverejnené už počas vojny v nadrealistických zborníkoch Sen a skutočnosť (1940) a Pozdravy (1942), obsahuje apokalyptické vízie ako reakciu na fašistický totalitarizmus a vojnu.

Po nastolení komunistickej diktatúry sa Fabry na dlho odmlčal a neskôr vydal zbierku Kytice tomuto životu, ktorá už bola v intenciách socialistického realizmu.

Analýza diela: Utaté ruky (Rudolf Fabry)

Rok vzniku a žánrové určenie

• Rok vzniku/publikovania: 1935, Aligátor (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov).
• Druhové, žánrové a žánrovo-typologické určenie: Lyrika, nadrealistická poézia, filozoficko-polemická poézia, básnická zbierka. Predstavuje prvý signál nadrealizmu v slovenskej literatúre.

Názov a jeho sémantika

Názov Utaté ruky je symbolickým vyjadrením nemožnosti uchopiť (aj písaným slovom) skutočnosť. Zároveň je tento obraz sám osebe jej silným (vizuálnym a senzualistickým) vyjadrením. Už názov teda vyjadruje princíp spočívajúci v existencii nadreality ako spojenia básnickej a každodennej reality.

Kompozičná rovina diela

Kniha má štyri časti, pričom každá obsahuje iný typ básní:

1. Prológ: Básne majú tradičnejšiu poetiku, autor používa viazaný verš (Na križovatke, Hniezda, Vánok z domu, Tuláčky, Dar). Táto časť bola pôvodne pomenovaná „Dedičstvo“, čím Fabry manifestačne odmietol svoju ranú tvorbu a rozišiel sa s ňou. Názov bol neskôr prečiarknutý a zmenený na Prológ.
2. Básne: Tu začína experimentovať. Obsahom sú provokatívne netradičné a negativistické obrazy a asociácie, písané voľným veršom (V rikovovej dierke, Orgást čierny a biely, Počítadlo, Ideál).
3. Prietrž (automatické texty): Obsahuje tri básnické a jeden prozaický text. Ide o voľné a spontánne obrazy (Srdce Európy, Básnik, Škvrnka čo ti 14-ročnej malomocnej, La Fée de la mer).
4. Fair play: Podtitul „Za cenu umenia vzdávame sa umenia“. V tejto časti využíva reliéfne formy detskej riekanky (Päť zmyslov, Vtáči snem, Dievčenský popevok, Zemepisy vzne mlynčeky, Báseň do pamätníka).

Výrazová rovina diela

Fabry vypustil rým a prerušil intonačnú plynulosť, aby vyzdvihol sémantickú stránku zbierky. Charakteristická je nelogická metafora, často na princípe významového protikladu (genitívna metafora). Prejavuje sa hravosť, spontánnosť, uvoľnená obraznosť a voľné radenie asociácií. Napriek tomu, že používa voľný verš, jeho verše majú istú organizáciu. Dôležitým prvkom je absencia interpunkcie (čiarky, bodky).

Vývinový prínos diela do slovenskej literatúry

Zbierka Utaté ruky predstavovala radikálnu odchýlku od konzervatívneho reálneho zobrazovania skutočnosti, ako aj od romantického či symbolistického vyjadrovania. Jej poetika bola vystavaná na novom modeli poézie a svojou metódou automatického písania sa priblížila európskemu surrealizmu. Vyvolala búrlivé reakcie a prispela k rozdeleniu literárnej spoločnosti, no zároveň Andrej Mráz a Michal Chorváth ju hodnotili pozitívne ako veľký prínos. Aj Laco Novomeský, hoci nebol priamym zástancom, obhajoval Fabryho pred prísnymi odporcami v záujme slobodného umeleckého prejavu.

Jozef Mak: Rozbor diela M. H. Hronského

Román Jozef Mak patrí k vrcholným dielam slovenskej medzivojnovej literatúry a hlboko sa zaoberá životom obyčajného človeka v ťažkých sociálnych podmienkach.

Rok vzniku a žánrové určenie

• Rok vzniku/publikovania: 1933.
• Druhové, žánrové a žánrovo-typologické určenie: Epika, sociálno-psychologický román. Zameriava sa na analýzu sociálnej štruktúry a vzťahov slovenskej dediny, pričom kľúčovým motívom je sociálne utrpenie a na vnútorný svet a prežívanie jednotlivca.

Názov a jeho sémantika

Názov Jozef Mak symbolizuje jedného z mnohých, obyčajného človeka, ktorý trpí a je na to predurčený. Ľudí s takýmto osudom je „maku“ – mnoho. Presila nešťastia ho však neoslabuje, ale utvrdzuje a spevňuje.

Charakteristika tematicko-žánrovej roviny diela

Čas a priestor deja

• Čas: Prelom 19. a 20. storočia – predvojnové a vojnové obdobie.
• Miesto: Jednoduché stredoslovenské dedinské prostredie, konkrétne horehronská dedina Hudákovo (okolie Brezna).

Výrazné motívy

• Motív prírody: Príroda je veľmi silná, takmer všetky kapitoly začínajú prírodným opisom. Často je harmonické prostredie, ktoré preberá pocity postáv. Symboly prírody sa často spájajú so symbolom farieb (napr. Julína smrť – inovať, biela ako symbol čistoty, pokoja, mieru, zimy a smrti).
• Motívy náboženstva: V úvode symbolika ukrižovaných rúk, vzťah Maka k vysokej Panne Márii v dedinskom kostolíku.

Hlavné a vedľajšie tematické okruhy

• Hlavné: Obraz života obyčajného dedinského človeka, jeho výšky i priepasti súvisiace s existenciálnym bytím.
• Vedľajšie: Obraz hospodárskej krízy v spoločnosti, ktorá vyostrila sociálne napätie a biedu.

Žánrovo-typologické vlastnosti deja

Hronský charakterizuje postavy bežnými postupmi, no rozprávanie nerozvíja opisom ich konania. V románe skoro niet hlasu, kriku, zdanlivo v ňom panuje ticho. O to väčšmi sa však búria skryté vášne, vnútorné zápasy, vrie to v mysliach postáv.

Charakteristika kompozičnej roviny diela

Vonkajšie členenie diela

Dielo sa skladá zo 75 nie veľmi dlhých kapitol, pričom žiadna nemá názov a sú označené príslušným číslom.

Vnútorná kompozícia diela

Dielo má štyri línie, ktoré sa prelínajú:

1. Ľúbostná línia: Vzťah Jozefa a Maruše.
2. Motivická línia: Fragmentarizácia ľudského tela, predovšetkým ženského, s cieľom univerzalizácie a obsiahnutia ľudskej podstaty v jej jedinečnosti i všeobecnosti.
3. Psychologická línia: Dôraz na podvedomie a vnútorné prežívanie postáv.
4. Symbolická línia: Osamostatnenie slova a jeho povýšenie na autonómny motív, spájanie nesúvisiacich slov (hra s konvenciou) s cieľom vytrhnúť čitateľa z automatizovaných myšlienok a zamyslieť sa nad vecami.

Postavy Jozefa Maka: Charakteristika a osudy

Román je charakteristický tým, že čitateľ má pocit, že autor v ňom hovorí priamo o ňom, oslovuje ho. Jozef Mak je človek milión, jeden z mnohých, ktorý pretrpí svoj život. V románe sa postavy Jozefa Maka a Maruše stali ikonickými pre zobrazenie ľudského údelu v drsnom dedinskom prostredí.

• Jozef Mak: Hlavná postava, symbol trpiaceho, obyčajného človeka, ktorý sa napriek nešťastiam utvrdzuje a spevňuje. Jeho život je plný utrpenia a driny, ale zároveň v ňom pretrváva istá vnútorná sila a túžba po dôstojnom živote. Jeho vzťah s Marušou je jednou z kľúčových línií románu, ktorá prechádza mnohými skúškami.
• Maruša: Žena, ktorú Jozef miluje. Jej život je tiež poznačený utrpením a nešťastím. Symbolizuje ženskú silu a vytrvalosť, ale aj krehkosť tvárou v tvár tvrdým životným podmienkam.

Záver: Slovenská literatúra 1918-1948 - od individuality k spoločnosti

Obdobie slovenskej literatúry 1918-1948 je bohaté na umelecké prúdy a diela, ktoré odrážajú dynamické spoločenské a politické zmeny. Od emancipácie literatúry od politiky, cez rozvoj rôznorodých žánrov až po hlbokú reflexiu ľudského bytia v dielach ako Jozef Mak alebo avantgardné experimenty nadrealizmu. Táto éra položila základy pre modernú slovenskú literárnu scénu a jej diela sú dodnes predmetom štúdia a obdivu.

Často kladené otázky k téme Slovenská literatúra 1918-1948: Nadrealizmus a Jozef Mak

Čím je charakteristická slovenská literatúra v rokoch 1918-1948?

Je charakteristická pluralitným modelom, ktorý zdôrazňuje rozmanitosť literárnych prúdov, žánrov a estetík. Dochádza k emancipácii literatúry od politiky a k rozvoju estetickej funkcie, ako aj k diferenciácii na subsystémy (umelecká, detská, angažovaná, populárna literatúra).

Aké sú hlavné znaky nadrealizmu v slovenskej poézii?

Slovenský nadrealizmus je antitradičná poetika, inšpirovaná francúzskym a českým surrealizmom, Rimbaudom a Freudom. Charakteristická je metóda voľného radenia asociácií, spontánna uvoľnená obraznosť, princípy „kŕčovitej krásy“, automatické texty, absencia interpunkcie a využívanie nelogickej metafory.

Kto je Rudolf Fabry a aký je jeho prínos?

Rudolf Fabry je považovaný za otca slovenského surrealizmu (nadrealizmu). Jeho zbierka Utaté ruky (1935) predstavovala radikálnu odchýlku od dovtedajšej tvorby a konštituovala nadrealizmus v slovenskej poézii. Jeho tvorba bola kľúčovým vývinovým impulzom pre slovenskú avantgardu.

Prečo je román Jozef Mak významný pre toto obdobie?

Román Jozef Mak od M. H. Hronského je významný pre svoje hlboké sociálno-psychologické spracovanie života obyčajného človeka na slovenskej dedine. Analýzou vnútorného sveta postáv a zobrazením sociálneho utrpenia v prelomovom období poskytuje román realistický a zároveň symbolický obraz ľudského údelu, čím sa stal ikonickým dielom obdobia.