Podcast o Slovenská literatúra 1939-1945

Kapitoly

Vznik nového štátu

Deravá totalita

Mlčať alebo písať?

Kniha ako zbraň

Literatúra v ilegalite

Čo prežilo?

Jégého začiatky a svetonázor

Analýza diela: Cesta životom

Vplyv naturalizmu

Médiá a náboženské spolky

Zázrak v Matici slovenskej

Dvojtvárnosť Matice a záver

Přepis

Nina: Predstavte si, že sa jedného rána zobudíte a vaša krajina, Československo, už neexistuje. Namiesto nej je tu nový štát, Slovenská republika. Vznikla 14. marca 1939. Čo to znamená? Pre bežných ľudí, pre politiku... a hlavne, čo to znamená pre spisovateľov a umelcov?

Adam: Presne tak, Nina. Zrazu ste v úplne novej situácii. Vaša krajina je síce samostatná, po čom mnohí túžili, ale zároveň je spojencom nacistického Nemecka. A nový režim má veľmi jasnú predstavu, o čom by ste mali a nemali písať.

Nina: A presne o tejto dramatickej dobe sa dnes budeme rozprávať. Toto je Studyfi Podcast.

Adam: Takže, poďme na to. Vznik Slovenského štátu bol pre mnohých splnením sna o národnej emancipácii. Ale ako si povedala, okolnosti boli... extrémne negatívne.

Nina: Ako veľmi negatívne?

Adam: V štáte bol zavedený autoritatívny režim. Vládla len jedna strana, Hlinkova slovenská ľudová strana, a uplatňoval sa vodcovský princíp. Všetko sa riadilo národno-kresťanskou ideológiou.

Nina: Čo v praxi znamenalo obmedzenie demokratických slobôd. A asi aj jasne definovaných nepriateľov, však?

Adam: Úplne presne. Oficiálnymi nepriateľmi boli demokracia, komunizmus a židovstvo. Táto politika viedla až k zločinom proti ľudskosti. V roku 1941 bol prijatý Židovský kódex, jedna z najkrutejších antisemitských noriem v Európe.

Nina: A obeťami holokaustu sa stalo asi 70-tisíc ľudí zo Slovenska. To je desivé pozadie pre akúkoľvek umeleckú tvorbu.

Adam: Presne. A režim sa, samozrejme, snažil mať pod kontrolou úplne všetko. Vrátane kultúry, umenia a literatúry. Cieľom bolo usmerňovať tvorbu tak, aby slúžila štátnej propagande.

Nina: Takže vznikol nejaký úrad, ktorý to mal na starosti? Niečo ako ministerstvo pravdy?

Adam: Blízko. Vznikol Úrad propagandy, hneď v októbri 1938. Inšpirovali sa fašistickým Talianskom a Nemeckom. A jeho úlohou bolo podriadiť si kultúru a využívať ju na ovplyvňovanie verejnej mienky.

Nina: Takže posilňovať kolektívneho ducha, budovať kult vodcu a strany, a samozrejme, šíriť nenávisť voči nepriateľom.

Adam: Áno. Ale a tu prichádza to zaujímavé... napriek všetkej snahe sa im to úplne nepodarilo. Ten proces bol len na začiatku a nebol veľmi systematický.

Nina: Ako to myslíš? Že to nebola dokonalá totalita?

Adam: Presne! Vladimír Clementis to neskôr nazval „deravá totalita“ a historik Jozef Jablonický zase povedal, že režim nemal dosť času ani síl, aby vytvoril aj totalitnú spoločnosť. Kontrola nebola stopercentná.

Nina: Prečo? Čo im v tom bránilo?

Adam: Jednak krátkosť trvania režimu, len šesť rokov. Tiež v tom bol chaos, lebo zodpovednosť za kultúru a propagandu bola rozdelená medzi rôzne úrady. A hlavne, stále tu prežívala tradícia demokratických ideálov z prvej Československej republiky.

Nina: Dobre, takže máme tu režim, ktorý chce všetko kontrolovať, ale nie je v tom úplne úspešný. Ako sa v tomto prostredí zachovali samotní spisovatelia? Stavili sa všetci do jedného radu?

Adam: Vôbec nie. Ich postoje boli veľmi rôznorodé. Režim sa snažil presadiť rolu takzvaného „národného barda“ – spisovateľa, ktorý ospevuje národ, vieru a vlasť.

Nina: Ale v skutočnosti to bola len lojalita voči vládnucej strane.

Adam: Presne. A potom tu bola opozícia. Spisovatelia, ktorí sa hlásili k demokratickým a antifašistickým hodnotám, mnohí sa neskôr zapojili do Slovenského národného povstania.

Nina: A čo tí medzi tým? Určite neboli všetci buď za, alebo proti.

Adam: Správne. Prebiehala veľmi dôležitá diskusia o „mlčaní“. O tom, či má spisovateľ v neslobodnej dobe písať a riskovať, že jeho dielo bude zneužité, alebo radšej mlčať. Mlčanie sa stalo formou tichého odporu.

Nina: To mi pripomína citát... kto to povedal? Že mlčanie môže byť výrečnejšie ako lži?

Adam: Laco Novomeský! V časopise Elán v roku 1943 napísal: „Dnešné mlčanie môže byť plodnejšie a výmluvnejšie ako bakchanty nepravdivosti...“.

Nina: To je silné. Takže aké boli tie konkrétne osudy?

Adam: Rôzne. Časť autorov bola diskriminovaná. Českí spisovatelia ako Peter Jilemnický museli odísť. Iných, ako Novomeského alebo Jána Kráľa, sledovala tajná polícia a väznili ich. Niektorí, ako Konštantín Kocúr alebo Marcela Mareková, padli v SNP.

Nina: A na druhej strane boli aj takí, čo režim podporovali?

Adam: Áno. Tido J. Gašpar stál na čele Úradu propagandy. Milo Urban bol šéfredaktorom gardistického denníka. Paradoxne, jeho román Živý bič pálili nacisti v Nemecku ako úpadkové umenie. A niektorí, ako napríklad Ľudo Ondrejov, ťažili z arizácie židovského majetku.

Nina: To sú naozaj temné príbehy. Ale hovoril si, že väčšina nebola ani na jednej strane. Čo robili oni?

Adam: Najväčšia časť spisovateľov sa snažila politicky neexponovať. Pracovali v bežných zamestnaniach, v kultúre, a hlavne – písali. Písali diela, ktoré síce priamo nekritizovali režim, ale udržiavali ducha humanizmu, plurality a kreativity. A to bolo nesmierne dôležité.

Nina: Keď sa pozrieme na vydavateľskú sféru, čo sa dialo tam? Zastavil sa literárny život?

Adam: Práve naopak! Celkovo nastal rozmach knižnej produkcie. Vychádzalo viac kníh a boli aj krajšie upravené. Heslom doby bolo: „Slovenská kniha do slovenskej domácnosti.“

Nina: To znie pozitívne. Kto vydával tie najkvalitnejšie veci?

Adam: Kvalitný program mala napríklad Matica slovenská. Vydavateľstvo Tranoscius, pôvodne evanjelické, výrazne zväčšilo podiel svetskej literatúry a stalo sa veľmi dôležitým. A potom tu bol skutočný klenot – Komorná knižnica Elána, ktorú založil Ján Smrek.

Nina: Čím bola výnimočná?

Adam: Priniesla bibliofilské vydania. To znamená knihy na kvalitnom ručnom papieri, s nádhernou grafickou a výtvarnou úpravou, číslované exempláre, často podpísané autorom. Skutočné umelecké diela.

Nina: To je úžasné. Takže napriek tlaku režimu tu stále existoval priestor pre kvalitu a krásu.

Adam: Áno, ale samozrejme, pokračovali aj vydavateľstvá ako Spolok svätého Vojtecha, ktoré boli viac spojené s režimom, a časť vydavateľov zaraďovala aj čisto propagandistické tituly. Takže tá scéna bola naozaj pestrá.

Nina: A čo literárne časopisy? Tie sú vždy takým barometrom doby.

Adam: Presne. Niektoré dôležité, ako napríklad ľavicový DAV alebo liberálne Prúdy, po roku 1939 zanikli. Tie, čo ostali, čelili obrovskému tlaku.

Nina: Dajme si príklad. Čo také Slovenské pohľady?

Adam: To bol matičný časopis. Jeho šéfredaktor Stanislav Mečiar veľmi prísne selektoval príspevky podľa ideológie. Obmedzoval kontakty so západným a ľavicovým umením. Ale, a to je opäť tá „deravá totalita“, aj u neho vyšli diela s humanistickým a antimilitaristickým posolstvom, napríklad od Figuli alebo Tatarku.

Nina: Takže ani ten najprísnejší strážca nedokázal všetko ustrážiť.

Adam: Presne tak. A potom tu bol časopis Elán, ktorý viedol už spomínaný Ján Smrek. Ten sa odmietal spolitizovať. Udržiaval povedomie o rozmanitosti literatúry a spojenie so zahraničím. Bol takým ostrovom slobody.

Nina: Takže ak bol niekto rebel, poslal text do Elánu?

Adam: Dalo by sa to tak povedať. Alebo do Tvorby, ktorú viedol Emil Boleslav Lukáč. Ten publikoval autorov bez ohľadu na ich vierovyznanie či ideológiu. A potom tu boli silné katolícke časopisy ako Kultúra alebo Obroda, ktoré združovali autorov z okruhu katolíckej moderny.

Nina: Hovorili sme o dielach, ktoré vychádzali oficiálne. Ale čo tie, ktoré prejsť cenzúrou nemohli? Existovala nejaká tajná, ilegálna literatúra?

Adam: Samozrejme. Vznikli takzvané komunikačné okruhy mimo verejného obehu. Bola to priama reakcia na neslobodu a cenzúru.

Nina: Ako to vyzeralo v praxi?

Adam: V podstate môžeme hovoriť o troch druhoch literatúry v rezistencii. Prvým bola takzvaná „priečinková tvorba“.

Nina: Teda literatúra do šuflíka. Doslova.

Adam: Presne tak! Boli to diela, ktoré autor buď sám nechcel zverejniť, lebo vedel, že by to neprešlo, alebo ich cenzúra odmietla. Systematicky sa tomu venovali napríklad Janko Jesenský alebo Ján Kráľ. Vznikli tak dôležité zbierky ako Jesenského Čierne dni alebo Hostina od Jána Smreka, ktoré vyšli až po vojne.

Nina: Takže autori písali s vedomím, že ich texty možno nikto nikdy neuvidí? To si vyžaduje obrovskú odvahu a vnútornú silu.

Adam: Absolútne. Druhým typom bol aktívny odboj v zahraničí. V Londýne vychádzali zborníky politickej poézie, ako napríklad Pred ohnivým drakom. Exilový rozhlas z Londýna potom tieto básne, často práve z tej priečinkovej tvorby, vysielal na Slovensko.

Nina: To muselo byť pre ľudí doma obrovské povzbudenie. Počuť slobodné slovo v éteri.

Adam: Určite. A tretí typ bola protirežimová tvorba priamo na Slovensku. Išlo hlavne o texty, ktoré sa ilegálne šírili počas Slovenského národného povstania.

Nina: Takže to asi neboli rozsiahle romány, však?

Adam: Nie, skôr úžitkové texty. Heslá, epigramy, mobilizačné básne. Šírili sa na múroch, reťazovými listami, cez povstalecký rozhlas a letáky. Dokonca sa aktualizovali texty klasikov, napríklad Chalupkovo Mor ho!, aby povzbudili bojovníkov.

Nina: Keď si to tak zhrnieme... na jednej strane obrovský tlak režimu, cenzúra, prenasledovanie. Na druhej strane neuveriteľná vitalita – rozmach vydavateľstiev, bibliofilské edície, odvážne časopisy a tajná tvorba. Nepoškodilo to slovenskú literatúru nejako zásadne?

Adam: Vieš čo, je to až prekvapivé, ale nie. Samozrejme, boli tu straty. Niektorí autori emigrovali, Česi odišli, mladá generácia umierala vo vojne a v povstaní. Niektorí sa na čas odmlčali. Ale tá dezintegrácia bola len čiastočná a literatúru ako celok nezničila.

Nina: Čo to znamená? Že pokračovali staré smery a vznikali nové?

Adam: Presne tak. Literárny model fungoval ďalej na princípe plurality. Zachovalo sa generačné a smerové členenie. Pokračovali dominantné smery ako neosymbolizmus, katolícka moderna, nadrealizmus aj naturizmus.

Nina: Socialistický realizmus bol asi v útlme, však?

Adam: Ten bol úplne v útlme, ten čas prišiel až neskôr. Naopak, objavila sa nová, národne a kresťansky angažovaná tvorba, ktorá slúžila režimu. Ale popri nej sa formovala aj úplne nová generácia, napríklad postsymbolisti.

Nina: Takže napriek všetkému to bola literárne vlastne veľmi plodná a rôznorodá doba.

Adam: Určite. Ukazuje to obrovskú odolnosť a vnútornú slobodu umenia, ktoré si aj v tých najťažších podmienkach dokáže nájsť cestu, ako prežiť a priniesť hodnotné diela. A to je, myslím, skvelé posolstvo aj pre nás dnes.

Adam: Presne tak. A práve Jégého vstup do literatúry bol pomerne skorý. Už v spolku Detvan publikoval svoje prvé humoresky v Národných novinách.

Nina: Takže nezačal hneď s vážnymi, drsnými románmi?

Adam: Vôbec nie. Jeho prvá novela, Výhody spoločenského života z roku 1889, však už naznačovala, že mieri k modernej literatúre.

Nina: A kam presne ho zaraďujeme? Do akého kontextu?

Adam: Patrí do takzvanej predprevratovej generácie. Jeho svetonázor bol silno ovplyvnený prírodnými vedami, hlavne biologizmom. Veril v pravdivé zobrazovanie skutočnosti.

Nina: To znie dosť vedecky.

Adam: Áno, a odtiaľ pramení aj jeho historický pesimizmus. Bol presvedčený, že človek sa v priebehu dejín vôbec nemení.

Nina: Takže v podstate si myslel, že ľudia sú stále rovnakí sebci? To neznie veľmi optimisticky.

Adam: Presne tak. Veril, že v nás driemu živočíšne a egoistické sklony.

Nina: Poďme sa pozrieť na jeho slávny román, Cesta životom. Čo to je vlastne za žáner?

Adam: Je to spoločensko-psychologický román, ktorý vyšiel knižne v roku 1930. Má silné autobiografické prvky a, čo je kľúčové, aj prvky naturalizmu.

Nina: A o čom presne je?

Adam: Je to neprikrášlený pohľad na vtedajšiu oravskú smotánku a malomesto. Jégé sa tam bez servítky púšťa do dvojtvárnosti a nemorálnosti vládnucich vrstiev.

Nina: Takže hlavnou témou je chamtivosť a vykorisťovanie?

Adam: Presne. Ukazuje prospechárstvo a to, ako bohatí zneužívali chudobných. Všetko v období pred a po prvej svetovej vojne.

Nina: Spomínal si naturalizmus. Ako sa prejavuje v tomto diele?

Adam: Jégé bol veľkým obdivovateľom Emila Zolu. A práve cez túto naturalistickú optiku sa pozerá na človeka a jeho problémy v spoločnosti.

Nina: Čo to znamená v praxi?

Adam: Znamená to, že postavy sú často poháňané pudmi a základnými fyziologickými potrebami. Je to drsný obraz každodenného boja o prežitie, kde výchova a prostredie hrajú obrovskú rolu.

Nina: Znie to dosť surovo. Ako napríklad pri hlavnej postave?

Adam: Určite. Jozef Svoreň je toho dokonalým príkladom – bezcharakterný človek, ktorý pre bohatstvo poruší akékoľvek morálne zásady.

Nina: Rozumiem. Je to teda naozaj temný pohľad na ľudskú povahu. Poďme sa teraz bližšie pozrieť na ďalšie postavy a ich motivácie...

Nina: Takže okrem hlavných prúdov, čo ešte formovalo kultúru tej doby? Blížime sa ku koncu, tak poďme na poslednú oblasť.

Adam: Určite. Nesmieme zabudnúť na náboženské spolky ako Spolok svätého Vojtecha či Tranoscius. A kľúčovú rolu hrali, samozrejme, médiá.

Nina: Jasné, propaganda musela bežať na plné obrátky.

Adam: Presne tak. Slovenský rozhlas, Slovenská tlačová kancelária a filmový týždenník Nástup formovali verejnú mienku. Dokonca aj Slovenské národné divadlo bolo „poslovenčené“ a českí umelci museli odísť.

Nina: A čo Matica slovenská? Tá mala v tom období nejakú špeciálnu úlohu?

Adam: Obrovskú! Pod vedením Jozefa Cígera Hronského zažila doslova manažérsky zázrak. Predstav si, počet členov stúpol z pätnásťtisíc na takmer stotisíc!

Nina: Páni, to je lepší rast ako majú dnes niektorí influenceri.

Adam: Dobré prirovnanie. Matica spravovala vedecké odbory, založila Slovenskú národnú knižnicu a mala najmodernejšiu tlačiareň Neografia.

Nina: Znie to, akoby fungovala ako samostatný štát v štáte. Ako to režim toleroval?

Adam: To je práve tá dilema. Na jednej strane prinášala pluralitu. Na druhej… musela sa podriadiť. Nové stanovy napríklad zakazovali členstvo Židom.

Nina: Takže opäť tá dvojtvárnosť doby. Časť vedenia režim podporovala, iní sa zapojili do odboja.

Adam: Presne tak. Matica musela robiť kompromisy, aby vôbec prežila a obhájila svoju existenciu.

Nina: Fascinujúce a zároveň mrazivé. Adam, ďakujem ti za skvelý prehľad. Dnes sme si teda zhrnuli zložitú situáciu v kultúre a médiách počas Slovenského štátu.

Adam: Rado sa stalo. Dúfam, že to bolo pre maturantov užitočné.

Nina: Určite áno. Priatelia, to je na dnes všetko. Majte sa krásne a počujeme sa pri ďalšej časti Studyfi Podcastu!