Podcast o Slovenská literatúra 1918-1948: Nadrealizmus a Jozef Mak

Kapitoly

Otec slovenského surrealizmu

Radikálna novinka menom nadrealizmus

Odkiaľ prišli tie divoké nápady?

Literárna vojna o Uťaté ruky

Básnik v tieni vojny

Čo bolo ďalej?

Kompozícia zbierky

Jazyk a výraz

Literatúra bez politických okov

Spisovateľ pred rokom 1918

Štyri tváre spisovateľa

Literárny život

Moderná literatúra po 1918

Nová doba, nová literatúra

Pluralita ako kľúčový znak

Literatúra sa oslobodzuje

Vysoké umenie a... šlágre?

Kniha ako umenie aj tovar

Zhrnutie a záver

Přepis

Adam: Predstav si, že sedíš v škole a máš napísať báseň. Asi začneš o láske, o západe slnka nad Tatrami, alebo o pocite samoty. Pekné, ale... tak trochu očakávané, že? A teraz si predstav, že namiesto toho napíšeš báseň o hodinách, ktoré sa topia na konári stromu, alebo o snehuliakovi, ktorý krváca atramentom.

Barbora: Presne takýto šok zažila slovenská literatúra v roku 1935. Zrazu sa objavil niekto, kto roztrhal všetky pravidlá a povedal: „Zabudnime na logiku, poďme sa ponoriť do sna.“

Adam: A presne o tomto odvážnom skoku do neznáma sa dnes budeme rozprávať. Toto je Studyfi Podcast.

Adam: Takže, kto bol ten odvážlivec, ktorý priniesol na Slovensko tieto bláznivé, snové obrazy? Kto je zodpovedný za tie topiace sa hodiny?

Barbora: Tým hlavným priekopníkom, často označovaným za otca slovenského surrealizmu, bol Rudolf Fabry. V roku 1935 vydal svoju debutovú zbierku s názvom, ktorý sám o sebe znie ako začiatok nejakej temnej rozprávky: *Uťaté ruky*.

Adam: Uťaté ruky. To neznie ako zbierka básní o jarných kvietkoch. Čo tým chcel povedať?

Barbora: To bol presne ten zámer! Už ten názov je manifest. Symbolicky vyjadruje, že realitu je nemožné uchopiť, najmä nie slovami. Že naše ruky – nástroje tvorby – sú akoby odťaté od skutočného sveta. Ale zároveň, ten samotný obraz odťatých rúk je extrémne silný a vizuálny. Je to paradox, ktorý definuje celý smer.

Adam: Takže hovorí: „Nemôžem opísať svet,“ a pritom týmto výrokom vytvára silnejší obraz, ako keby ho opisoval priamo. To je celkom myšlienkový hlavolam.

Barbora: Vitaj v surrealizme! Fabry a jeho kolegovia, ktorých neskôr začali volať nadrealisti, chceli presne toto – vytrhnúť čitateľa z pohodlného, automatického vnímania sveta. Používali metódu automatického písania, kde sa snažili písať bez kontroly rozumu, priamo z podvedomia.

Adam: Čiže písal všetko, čo mu práve napadlo, bez cenzúry? To muselo vyzerať... divoko.

Barbora: A aj to tak vyzeralo. Vo svojej druhej zbierke, *Vodné hodiny, hodiny piesočné*, túto metódu ešte rozvinul. Jeho básne boli fantazijné, snové, plné pocitov a obrazov, ktoré na prvý pohľad nedávali zmysel. Ale spolu vytvárali silnú emóciu. Slovenská poézia dovtedy stavala na tradícii, na symbole, na jasnej melódii. A zrazu prišiel Fabry a priniesol chaos, sen a revolúciu.

Adam: Chápem. Namiesto pekne usporiadanej záhrady priniesol divokú džungľu plnú zvláštnych tvorov a nečakaných zvukov.

Barbora: Perfektná metafora! Nadrealizmus bol presne o tom. Odmietal konvencie, ktoré vytvoril napríklad symbolizmus. Bol anti-tradičný. Chcel oslobodiť ľudskú myseľ od nánosov civilizácie, kultúry a náboženských noriem. Cieľom bolo dostať sa k čistej, neskreslenej podstate človeka ukrytej v podvedomí.

Adam: Znie to skoro ako psychoterapia prostredníctvom poézie.

Barbora: Nie si ďaleko od pravdy. Jedným z hlavných zdrojov inšpirácie pre surrealistov bol Sigmund Freud a jeho psychoanalýza. Ale nebol jediný.

Adam: Dobre, na to som zvedavý. Freud je jasný, to dáva zmysel s tými snami a podvedomím. Kto ďalší bol v hre?

Barbora: Môžeme hovoriť o troch hlavných prúdoch inšpirácie. Prvým bol francúzsky básnik Arthur Rimbaud, symbol oslobodenej imaginácie. Druhým, ako si spomenul, bol Freud a jeho teórie o podvedomí. A tretím, čo môže byť prekvapivé, bol Karl Marx.

Adam: Marx? Čo má spoločné revolúcia proletariátu s básňami o snoch?

Barbora: Viac, než by sa zdalo. Surrealisti chceli oslobodiť človeka nielen psychicky, ale aj sociálne. Verili, že umenie môže zmeniť svet a prispieť k oslobodeniu sociálnych tried. Bola to avantgarda v pravom zmysle slova – umelecká aj spoločenská.

Adam: Takže to nebola len hra s peknými slovíčkami, malo to hlbší, revolučný cieľ. A ako sa tieto myšlienky z Francúzska dostali na Slovensko?

Barbora: Rozhodujúce bolo české sprostredkovanie, konkrétne osobnosť Vítězslava Nezvala a smer, ktorý sa volal poetizmus. Poetizmus bol taký hravý predstupeň surrealizmu. Slovenskí nadrealisti si ho osvojili, aby sa mohli vysmiať a parodovať starú, vážnu poéziu. Bola to pre nich zbraň na oddelenie sa od tradície.

Adam: Takže keď Fabry prišiel so zbierkou *Uťaté ruky*, ktorá bola taká radikálne iná, aké boli reakcie? Predpokladám, že nie všetci mu tlieskali.

Barbora: To si píš, že nie. Slovenská literárna scéna sa doslova rozdelila na dva tábory. Na jednej strane stáli nadšení podporovatelia, ako napríklad kritik Andrej Mráz, ktorý Fabryho označil za obrovský prínos pre slovenskú poéziu. Chválil ho aj Michal Chorváth.

Adam: A na druhej strane barikády?

Barbora: Tam stáli zarytí odporcovia. Napríklad Pavol Gašparovič Hlbina alebo Jilemnický Ondrejov, ktorý napísal článok s názvom „Fatálny omyl“. Vnímali to ako nezmysel, úpadok a niečo, čo do našej literatúry vôbec nepatrí.

Adam: Znie to ako dnešné komentáre na internete. Vždy dva extrémne tábory.

Barbora: Presne! A potom tu bol ešte Laco Novomeský, ktorý mal veľmi zaujímavý postoj. Osobne nebol fanúšikom Fabryho tvorby a surrealizmu, ale vo svojom časopise DAV sa ho otvorene zastal.

Adam: Počkaj, prečo by ho obhajoval, ak sa mu to nepáčilo?

Barbora: Pretože bránil niečo dôležitejšie – slobodu umeleckého prejavu. Povedal v podstate, že aj keď píšeme inak, musíme rozumieť a rešpektovať aj iné cesty. Neplával v neutrálnych vodách, ale odmietol sa pridať k tým, ktorí chceli Fabryho umlčať. Bol to prejav veľkej intelektuálnej zrelosti.

Adam: Surrealizmus sa teda na Slovensku etabloval v 30. rokoch. Ale potom prišlo jedno z najtemnejších období našich dejín – druhá svetová vojna. Ako na túto hrôzu reagovala poézia snov?

Barbora: To je kľúčová otázka. Surrealizmus nebol únikom z reality, bol ponorom do nej, aj keď cez optiku sna. Fabryho tvorba počas vojny vyvrcholila v skladbe *Ja je niekto iný*. Už v nej nenájdeme len hravé obrazy, ale apokalyptické vízie. Je to priama a desivá reakcia na fašizmus a vojnové besnenie.

Adam: Takže tie sny sa zmenili na nočné mory.

Barbora: Presne tak. V tejto skladbe si dokonca vytvoril postavu menom Féneo – „diabol metafory“ – ktorý ho sprevádza mytologickým svetom plným utrpenia a hrôzy. Je to dôkaz, že aj tá najabstraktnejšia poézia dokáže veľmi silno reagovať na konkrétne historické udalosti.

Adam: A Fabry nebol len básnik, však? Mám pocit, že bol aktívny aj v inej umeleckej oblasti.

Barbora: Správne! Bol aj výtvarník. Venoval sa grafike a kolážam. Sám si navrhoval obálky kníh, písmo, celú grafickú úpravu. Pre nadrealistov bolo toto prepojenie literatúry a výtvarného umenia typické. Báseň nebola len text, bol to celkový vizuálny objekt.

Adam: Vieme, čo sa dialo po vojne. Prišiel iný totalitný režim. Ako sa s tým vysporiadal básnik, ktorého celý program bol postavený na absolútnej slobode mysle?

Barbora: Jeho povojnový vývoj je, žiaľ, dosť kontroverzný. Po nástupe komunistickej diktatúry sa Fabry na dlhý čas odmlčal. A keď sa vrátil, bolo to so zbierkou *Kytice tomuto životu*.

Adam: To znie... optimisticky.

Barbora: Až príliš. Bola to poézia písaná v duchu vládnucej ideológie, v štýle takzvaného socialistického realizmu. Bol to obrovský obrat od jeho slobodnej, avantgardnej tvorby. Je to dodnes predmetom debát, nakoľko to bolo z presvedčenia a nakoľko z nutnosti prežiť v tej dobe.

Adam: To je smutný zvrat pre takého rebela. Ale napriek tomu, jeho prínos v 30. a 40. rokoch je asi nespochybniteľný, však?

Barbora: Absolútne. Tých pár rokov, kedy bol na čele slovenského nadrealizmu, navždy zmenilo slovenskú poéziu. Spolu s ostatnými nadrealistami priniesol impulz, ktorý bol pre náš literárny vývin nesmierne dôležitý. Ukázal, že poézia nemusí len hladkať, ale môže aj provokovať, šokovať a otvárať dvere do podvedomia.

Adam: Takže, kľúčový odkaz pre študentov, ktorí sa s Fabrym stretnú? Neľakajte sa toho, že to na prvý pohľad nedáva zmysel.

Barbora: Presne tak! Berte to ako pozvánku do sna. Čítajte to pocitovo, vnímajte obrazy a nechajte sa unášať. Pretože Fabry a nadrealisti nám ukázali, že tie najzaujímavejšie veci sa často skrývajú práve tam, kde sa končí logika. A to je odkaz, ktorý je silný aj dnes.

Adam: Takže keď sme si prešli základné znaky surrealizmu, poďme sa pozrieť, ako to Fabry aplikoval v praxi. Jeho zbierka je... no, dosť divoká jazda.

Barbora: To teda je! Hlavnou témou je jeho prirovnávanie Prahy k umeleckému dielu. Ale samozrejme, nájdeme tam aj vedľajšie, oveľa temnejšie motívy.

Adam: Naozaj? Ako napríklad?

Barbora: Tak napríklad vojna, ktorá odvádza mužov z domovov. A s tým priamo súvisí aj tragický príbeh dievčaťa, ktoré smúti za svojím milým, čo odišiel na vojnu, až nakoniec spácha samovraždu.

Adam: Uf, to je dosť ťaživé. Ale to asi k surrealizmu patrí, tie silné, surové emócie.

Barbora: Presne tak. A táto tematická pestrosť sa odráža aj v kompozícii. Celá kniha má štyri časti a každá je úplne iná.

Adam: Štyri časti? Aké sú?

Barbora: Prvá, Prológ, je ešte celkom tradičná. Fabry tam používa aj viazaný verš, akoby sa lúčil so starou poetikou. Ale potom to príde. V druhej časti, jednoducho nazvanej Básne, už naplno experimentuje.

Adam: A čo to znamená, že experimentuje? Viac voľného verša a divokých nápadov?

Barbora: Áno, presne. Provokatívne obrazy, voľný verš... A potom je tu tretia časť, Prietrž, ktorá obsahuje takzvané „automatické texty“. To je čistý surrealizmus – písanie bez kontroly rozumu.

Adam: Takže ako keď ja píšem esemesku o tretej ráno?

Barbora: Niečo v tom zmysle, ale s umeleckým zámerom! No a posledná časť je Fair play s podtitulom „Za cenu umenia vzdávame sa umenia“.

Adam: Dobre, štruktúru máme. A čo tá výrazová rovina? Spomínala si, že je to celé také... uvoľnené.

Barbora: Úplne. Fabry zámerne vypustil rým, aby mohol zdôrazniť význam slov. Jeho básne sú plné hravosti, spontánnosti a hlavne... nelogických metafor. Spája veci, ktoré by ti nikdy nenapadlo spojiť.

Adam: To znie ako tá „genitívna metafora“, o ktorej sme sa učili?

Barbora: Presne tá! Celé je to voľné radenie asociácií. A čo je úplne typické – žiadna interpunkcia. Žiadne čiarky, žiadne bodky. Text proste voľne plynie.

Adam: Takže čitateľ sa musí nechať unášať prúdom myšlienok bez záchranných kolies v podobe bodiek. Super, myslím, že sme si to pekne rozobrali. Poďme sa teraz pozrieť na konkrétne ukážky...

Adam: ...a tak sa nám vlastne vykryštalizovali hlavné smery v próze. Ale to ma privádza k otázke... zmenila sa po roku 1918 aj samotná úloha literatúry? A čo postavenie spisovateľov?

Barbora: Skvelá nadväznosť, Adam. Áno, zmenilo sa to, a to dosť zásadne.

Adam: Ako presne?

Barbora: Predstav si literatúru pred rokom 1918 ako vojaka v službe národa. Musela bojovať, budiť, presviedčať. Mala jasnú politickú misiu.

Adam: A po vzniku Československa?

Barbora: Zrazu si ten vojak mohol dať dole uniformu. Literatúra sa konečne zbavovala priamej politickej podriadenosti. Stále síce reagovala na dianie v spoločnosti, ale jej hlavným cieľom už bolo umenie samotné. Jej estetická funkcia.

Adam: Takže sa viac sústredila na krásu jazyka a príbehu?

Barbora: Presne tak. Jej úlohou bolo umelecky zobraziť problémy a potreby človeka, reflektovať minulosť, súčasnosť... a možno aj nazrieť do budúcnosti.

Adam: Dobre, to dáva zmysel. A čo ten spisovateľ? Aký bol jeho status pred touto zmenou?

Barbora: Pred rokom 1918 bol spisovateľ vnímaný hlavne ako národný buditeľ. Hlas národa. Ale vieš, ako ho vnímala vtedajšia štátna moc?

Adam: Predpokladám, že nie veľmi pozitívne.

Barbora: To teda nie. Často bol označovaný za kriminálny živel, za pansláva. A popritom mal bežné povolanie – bol to kňaz, lekár, učiteľ alebo advokát. Písanie nebola jeho práca na plný úväzok.

Adam: A po osemnástom? Stal sa z neho spisovateľ z povolania?

Barbora: Nie tak celkom. Skôr sa z neho stal bežný občan, ktorý mal svoj talent a uplatňoval ho ako literárny tvorca. A postupne sa vyprofilovali také tri hlavné typy spisovateľov.

Adam: Som zvedavý. Aké?

Barbora: Prvým bol tribún. To bol taký pokračovateľ tej politickej línie, spájal literatúru a politiku, ako napríklad Martin Rázus. Potom tu bol bohém, ktorý vnímal literatúru čisto ako umenie. A nakoniec populárny autor, ktorý písal pre zábavu a oddych más, ako napríklad Jožo Nižnánsky a jeho Čachtická pani.

Adam: Takže si si mohol vybrať. Buď bojovník, umelec, alebo zabávač.

Barbora: Presne tak. A po roku 1930 k nim pribudol ešte štvrtý typ – kritický intelektuál. To bol spisovateľ, ktorý sledoval politiku a spoločnosť, kriticky ju reflektoval, ale nemal konkrétny politický program ako tribún. Skvelým príkladom je Alexander Matuška.

Adam: To je fascinujúce, ako sa tá rola diverzifikovala. Štyri rôzne prístupy k tomu, čo znamená byť spisovateľom.

Barbora: Áno. A všetky tieto veci – teda funkcia literatúry, postavenie spisovateľa, ale aj vydavateľstvá či časopisy – to všetko spolu vytváralo niečo, čo nazývame literárne pole alebo literárny život.

Adam: Kľúčový pojem je tu teda literárne pole. Je to vlastne celý ekosystém, v ktorom literatúra vzniká, šíri sa a prijíma.

Barbora: To je perfektné zhrnutie. A práve v tomto novom, dynamickom literárnom poli nevznikala len, povedzme, „vysoká“ literatúra.

Adam: Máš na mysli aj iné žánre? Možno niečo, čo nebolo vnímané ako hlavný prúd?

Barbora: Presne. Okrem hlavných smerov sa rozvíjala aj literatúra pre deti a mládež, silná bola politicky angažovaná poézia, ale aj náboženská či osvetová literatúra. A o tých si povieme nabudúce.

Adam: A týmto surrealistickým odbočením sme vlastne elegantne uzavreli jeden veľký prúd... ale čo sa dialo okolo neho? Celá tá doba po roku 1918 musela byť pre literatúru obrovský tresk.

Barbora: To bol viac než tresk, Adam. Bola to doslova explózia. Práve toto obdobie, konkrétne roky 1918 až 1948, označujeme ako moderná slovenská literatúra.

Adam: Počkaj, prečo nie jednoducho medzivojnová literatúra? Tak som to mal v hlave zafixované.

Barbora: To je častá, ale nepresná škatuľka. Obdobie totiž presahuje druhú svetovú vojnu až do roku '48. A ten pojem „moderný“ tu má dva významy.

Adam: Dva významy? Dobre, toto si musím zapísať.

Barbora: Presne tak. Jeden je historický... označuje jednoducho túto konkrétnu epochu. Ale ten druhý, slobodno-estetický význam, je dôležitejší. Znamená vedomé odlíšenie sa od všetkého, čo bolo predtým. Bola to literatúra modernizujúceho sa Slovenska.

Adam: A čo presne poháňalo tú modernizáciu? Čo sa zmenilo tak dramaticky?

Barbora: Všetko! V roku 1918 vzniklo Československo. To znamenalo koniec národného útlaku zo strany Uhorska. Zrazu sme mali... slobodu.

Adam: To musel byť neuveriteľný pocit.

Barbora: Absolútne. Slovenčina sa stala štátnym jazykom, aj keď len ako vetva „československého jazyka“. A Slovensko sa prvýkrát vymedzilo ako celistvé územie.

Adam: A s tým prišla demokracia, industrializácia, urbanizácia... všetky tie „-ácie“, o ktorých sa učíme v dejepise.

Barbora: Presne tie! Rýchlosť týchto zmien bola ohromujúca. Ale prinieslo to aj krízy – spochybnenie tradícií, sociálne konflikty, radikalizáciu. A literatúra na to všetko musela reagovať.

Adam: Takže ako presne reagovala? Aké bolo hlavné heslo dňa?

Barbora: Jedným slovom: pluralita. Od roku 1918 sa presadil takzvaný pluralitný model literatúry. To je kľúčový pojem, ktorý si treba zapamätať.

Adam: Pluralita... teda rozmanitosť, ak tomu dobre rozumiem.

Barbora: Presne. Predstav si to ako veľký trh s myšlienkami a štýlmi. Zrazu mohli vedľa seba existovať rôzne prúdy, smery, programy... a žiadny nebol ten jediný správny alebo nadradený.

Adam: Takže avantgarda vedľa tradičnejšej poézie, sociálny román vedľa psychologického...

Barbora: Áno! Všetko malo svoje miesto. Hovorí sa o aktívnom optimizme, ktorý krásne vystihuje metafora otvorených okien. Literatúra sa zrazu nadýchla čerstvého vzduchu z celej Európy a zároveň sa chcela rozrásť, integrovať nové nápady.

Adam: Spomínala si, že predtým literatúra plnila hlavne národno-obrannú funkciu. Zmenilo sa to?

Barbora: To je ďalší zásadný bod. Áno, zmenilo. Keďže politické otázky sa presunuli do parlamentu a politických strán, literatúra sa od tejto priamej politickej funkcie emancipovala, teda oslobodila.

Adam: A čo nastúpilo na jej miesto?

Barbora: Konečne sa mohla naplno rozvinúť jej estetická funkcia. Prioritou sa stalo umenie samotné. Ale to neznamená, že iné funkcie zmizli. Práve naopak, literatúra sa začala bohato diferencovať.

Adam: Diferencovať? Znie to zložito.

Barbora: Vôbec nie. Len sa rozdelila na hlavný prúd — tú vysokú umeleckú literatúru — a na rôzne subsystémy, ktoré plnili špeciálne funkcie pre rôzne skupiny čitateľov.

Adam: Špeciálne funkcie? Ako čo napríklad?

Barbora: No, predstav si, že niekto si nechcel čítať zložitý psychologický román, ale chcel si len oddýchnuť a zabaviť sa. Pre neho tu bola literatúra špeciálnych funkcií.

Adam: Takže... nejaké ľahšie čítanie?

Barbora: Napríklad. Ale patrili sem aj texty populárnych piesní a šlágrov... veď vieme, že vtedy letela opereta a tanečná hudba. Alebo dokonca... erotická až pornografická literatúra.

Adam: Počkaj, čože? Takže popri Smrekovi a Novomeskom sa tajne tlačili aj takéto veci?

Barbora: Presne tak! Samozrejme, bolo to trestné, takže sa to šírilo potajomky. Smrek dokonca napísal erotickú paródiu na Kostrovu báseň Ave Eva. Volala sa Eva, ave.

Adam: To je neuveriteľné! Literatúra mala zrazu naozaj veľa tvárí. Od filozofických úvah až po zábavu.

Barbora: A to nás privádza k poslednému dôležitému bodu. Literatúra sa stala nielen umením, ale aj tovarom.

Adam: Čiže sa začal rozvíjať knižný trh?

Barbora: Áno. V podmienkach demokracie a kapitalizmu sa vydávanie kníh stalo aj ekonomickou aktivitou. Vydavatelia museli myslieť na zisk. Knižný priemysel produkoval knihy pre obrovské množstvo rôznych čitateľov.

Adam: Takže sa museli prispôsobiť dopytu.

Barbora: Určite. A to viedlo aj k diferenciácii samotných kníh. Mohol si si kúpiť lacný zošit s románom na pokračovanie, bežnú knihu v pevnej väzbe pre kultúrnu verejnosť...

Adam: ...alebo aj niečo extra, však?

Barbora: Presne! Pre fajnšmekrov tu boli drahé bibliofilie. Vychádzali v obmedzenom náklade, na vzácnom papieri, s exkluzívnou grafickou úpravou, často číslované a podpísané autorom. To už nebola len kniha, to bol zberateľský kúsok.

Adam: Takže, ak by sme to mali zhrnúť... obdobie modernej slovenskej literatúry po roku 1918 bolo obdobím obrovskej slobody, rozmanitosti a dynamiky. Je to tak?

Barbora: Dokonale si to vystihol. Kľúčové slová sú pluralita, emancipácia od politiky, rozvoj estetickej funkcie a vznik moderného knižného trhu. Bol to čas, kedy slovenská literatúra dospela a otvorila tie pomyselné okná do sveta.

Adam: Úžasné. Barbora, veľmi pekne ti ďakujem nielen za dnešné vysvetlenie, ale za všetky epizódy, ktoré sme spolu nahrali. Verím, že našim poslucháčom to pomohlo zorientovať sa v literatúre.

Barbora: Aj ja ďakujem, Adam. Bola to radosť. A všetkým maturantom držíme palce! Zvládnete to!

Adam: Presne tak. Toto bola pre dnešok posledná téma. Majte sa krásne a počujeme sa snáď pri ďalších projektoch. Ahojte.

Barbora: Ahojte.