Podcast o Rozvoj naratívnej kompetencie u detí

Kapitoly

Príbeh malého Adama

Čo je to naratíva?

Ako sa tvorí príbeh

Prvé detské príbehy

Od reťazcov k pointe

Čo ovplyvňuje rozprávanie?

Ako trénovať malých rozprávačov

Správne a nesprávne otázky

Úvod do naratívov

Stavebné kamene príbehu

Príbeh malej Emky

Zhrnutie a rozlúčka

Přepis

Šimon: Predstavte si môjho malého bratranca. Včera sa mi snažil s obrovským nadšením vyrozprávať, čo sa stalo v škôlke. Znelo to asi takto: „...a potom spadol piesok a Janka plakala a ja som mal autíčko, ale to bolo predtým, ako sme mali obed!“ Absolútne som nechápal, čo sa vlastne stalo.

Lucia: To je úplne klasický príklad! A presne o tom sa dnes budeme baviť. Počúvate Studyfi Podcast, kde sa pozrieme na to, čo je to naratívna kompetencia.

Šimon: Takže, čo to presne je? Tá schopnosť poskladať príbeh tak, aby dával zmysel?

Lucia: Presne tak. Naratíva je v podstate rozprávanie príbehu, ktoré spája viac udalostí do jedného celku. Dôležitá je časová následnosť a príčinné vzťahy. Inak by to bol len chaos, ako u tvojho bratranca.

Šimon: Rozumiem. A je rozdiel, či dieťa len prerozpráva rozprávku, ktorú pozná, alebo si vymýšľa vlastný príbeh?

Lucia: Obrovský. Pri sledovaní tejto schopnosti musíme rozlišovať, či ide o reprodukciu už známeho, alebo o tvorbu úplne nového, vlastného príbehu. To sú dve odlišné zručnosti.

Šimon: A čo by sme teda mali vedieť, ak chceme deťom pomôcť lepšie rozprávať príbehy?

Lucia: Sú tri kľúčové oblasti. Po prvé, ako my sami tvoríme texty. Po druhé, ako si deti osvojujú jazyk. A po tretie, ako sa vyvíja ich kognitívne myslenie. Všetko to spolu súvisí.

Šimon: Znie to dosť komplexne.

Lucia: Ale v zásade je to logické. Každý príbeh tvoríme s nejakým cieľom, však? A podľa toho si vyberáme slová a štýl. Hlavným znakom rozprávania je, že udalosti radíme postupne. Príbeh musí mať hlavu a pätu.

Šimon: Inak stratí zmysel. Chápem.

Lucia: Presne. A ešte jedna dôležitá vec – subjektivita. Každý príbeh je videný z pohľadu rozprávača. Preto je každý jedinečný.

Šimon: Takže mozog si tie informácie vďaka spánku vlastne lepšie upratuje. To dáva zmysel. Ale čo keď si tie informácie a zážitky potrebujeme utriediť a podať ďalej? Mám na mysli príbehy. Ako sa vlastne učíme rozprávať príbehy?

Lucia: Výborný prechod, Šimon! To je presne téma naratívnej kompetencie. Je to fascinujúca cesta, ktorá sa začína oveľa skôr, než by si si myslel.

Šimon: Naozaj? Kedy dieťa povie svoj úplne prvý... no, nazvime to 'príbeh'?

Lucia: Začína to už okolo druhého až tretieho roku. Voláme to protonaratíva. Predstav si to ako prototyp príbehu.

Šimon: Protonaratíva... takže to ešte nie je úplný príbeh s úvodom, jadrom a záverom, však?

Lucia: Ani zďaleka. Sú to len veľmi stručné a jednoduché opisy udalostí z nedávnej minulosti. Väčšinou ide o niečo, čo v dieťati zanechalo silný dojem.

Šimon: Máš nejaký príklad?

Lucia: Jasné. Dieťa môže povedať niečo ako: „Som bol v škôlke a sme sa hrali s autíčkom veľkým a ja som sa hral s autíčkom a som bol dlho a ocko neprišiel po mňa a už nič.“

Šimon: To znie povedome. Proste prúd myšlienok bez nejakej pointy.

Lucia: Presne tak. Pointu pri takto malých deťoch bez usmerňovania nemôžeme očakávať. Potom, od štyroch rokov, prichádzajú jednoduché naratíva.

Šimon: V čom sú tieto jednoduché naratíva iné?

Lucia: Už sú tam prvky pospájané koncepčne. To znamená, že sú spojené postavami, prostredím alebo nejakou príčinou a následkom. Ale stále tomu chýba osnova.

Šimon: Takže dieťa rozpráva o jednej veci, ale nevie to smerovať k nejakému cieľu alebo zápletke?

Lucia: Presne. Počúvaj tento príklad: „Dneska sme mali mačičku a sme mačičku stále prenášali potom sme ju chvíľku nechali a potom sme jej dali jest'. Potom sme ju zase chvíľku nechali a potom sme ju hladkali.“ A takto to pokračuje ďalej.

Šimon: Chápem. Je to séria udalostí, ale bez zápletky a rozuzlenia. Kedy sa teda objavia tie 'pravé' príbehy?

Lucia: Tie prichádzajú až po piatom roku. Ale ani to neznamená, že dieťa zrazu vie rozprávať ako skúsený autor. Aj tu máme niekoľko fáz.

Šimon: To je komplikovanejšie, než som čakal.

Lucia: Začína to neorganizovanými reťazcami. Sú síce logicky usporiadané, ale dieťa preskakuje z témy na tému. Potom okolo deviateho roku prichádzajú reťazce centrované na hlavnú postavu. Príbeh sa točí okolo nej, ale stále nie je vysvetlené, prečo robí to, čo robí.

Šimon: A kedy príde tá pointa a vysvetlenie?

Lucia: Až v puberte! Vtedy hovoríme o kompletných naratívach. Postavy konajú logicky a ich konanie je zdôvodnené. A v adolescencii to vrcholí komplexnými naratívami, kde sa už kombinuje viacero postáv a dejových liniek bez toho, aby sa stratila logika.

Šimon: Dobre, takže je to dlhý proces. Čo všetko vplýva na to, ako dobre vie niekto rozprávať príbehy? Je to len o talente?

Lucia: Talent hrá rolu, ale je za tým oveľa viac. Obrovský vplyv má jazyk. Napríklad slovná zásoba – čím viac slov a ich významov poznáš, tým lepšie. Dôležité sú aj vzťahy medzi slovami, napríklad synonymá.

Šimon: A tiež asi spojky a zámená, aby sa príbeh nerozpadal, že?

Lucia: Určite. To sú takzvané konektívne prostriedky, ktoré držia text pokope. No a potom je tu kognícia – teda naše myslenie a pamäť.

Šimon: Ako to súvisí?

Lucia: Kľúčové je vnímanie príčinných a časových vzťahov. Musíš chápať, čo sa stalo prečo a v akom poradí. Tu zohráva úlohu aj naša pamäť, krátkodobá aj dlhodobá. Deti si postupne vytvárajú akýsi model alebo vzor príbehu. Keď počúvajú rozprávky, učia sa, čo má príbeh obsahovať.

Šimon: Takže počúvanie príbehov v detstve je extrémne dôležité?

Lucia: Absolútne! A tu je prekvapivý fakt. Porozumenie počúvanému textu v predškolskom veku je jedným z najsilnejších prediktorov toho, ako dobre bude dieťa neskôr rozumieť čítanému textu. Ten vzťah je obrovský.

Šimon: Fíha. Takže ak chceme deťom pomôcť, čo konkrétne môžeme robiť? Ako ich v tom stimulovať?

Lucia: Metód je viacero. Základom je, samozrejme, počúvanie a čítanie príbehov. To je úplný alfa a omega. Skvele funguje aj obrázková osnova, kde dieťa usporadúva obrázky podľa toho, ako sa dej odohral.

Šimon: To znie zábavne. Čo ešte?

Lucia: Dramatizácia! Zahrať si príbeh je úžasný spôsob, ako ho pochopiť. A samozrejme, samotná tvorba príbehov. Rozprávanie alebo písanie o tom, čo zažili. Dôležité je ale dieťa pri tom viesť a usmerňovať.

Šimon: A k tomu vedeniu a usmerňovaniu asi patria aj otázky, však?

Lucia: Presne tak! Otázky sú kľúčovým nástrojom. Správne položené otázky podporujú myslenie, porozumenie aj samotnú tvorbu.

Šimon: Aké sú teda tie 'správne' otázky?

Lucia: Musíme rozlišovať. Máme uzavreté otázky, na ktoré je odpoveď áno-nie alebo len jedno slovo. A potom otvorené, ktoré vyžadujú premýšľanie a argumenty.

Šimon: Takže by sme mali preferovať tie otvorené.

Lucia: Ideálne je ich kombinovať, ale áno, otvorené sú pre rozvoj kľúčové. A potom ich delíme ešte na štyri úrovne. Od jednoduchých reprodukčných, kde dieťa len zopakuje, čo počulo, až po tie najťažšie – hodnotiace.

Šimon: Hodnotiace? To je čo?

Lucia: To sú otázky, ktoré vyžadujú, aby dieťa zaujalo k príbehu nejaké stanovisko, vyslovilo svoj názor. Napríklad: „Myslíš, že sa postava zachovala správne? Prečo?“

Šimon: Rozumiem. A existuje aj nejaký spôsob, ako naratíva zaručene nerozvíjať? Nejaké typické chyby?

Lucia: Áno, existujú. Sú to tie klasické školské zadania, ktoré v skutočnosti kreativitu obmedzujú. Veci ako: „Napíš príbeh o...“ alebo „Napíš príbeh a použi v ňom slová mačka, kreslo, autobus.“

Šimon: A prečo je to zlé? Veď to vyzerá ako dobrý tréning.

Lucia: Pretože to tvorbu zbytočne obmedzuje. Namiesto voľného prúdu myšlienok sa dieťa sústredí na splnenie umelých podmienok. Rovnako zlé sú zadania ako „Napíš príbeh na jednu stranu“ alebo „použi sto slov“. To zabíja prirodzenosť rozprávania.

Šimon: Takže kľúčom je skôr viesť, pýtať sa správne otázky a nechať kreativite voľný priebeh, než ju zväzovať pravidlami. To je skvelý poznatok. A presne o týchto kreatívnych procesoch a o tom, ako ich podporiť nielen u detí, sa budeme rozprávať nabudúce.

Šimon: A tým sa dostávame k našej poslednej, no nesmierne dôležitej téme – naratívna kompetencia detí. Lucia, znie to ako niečo z odbornej literatúry, ale stavím sa, že je to niečo, s čím sa stretávame každý deň.

Lucia: Presne tak, Šimon. Naratívna kompetencia je v podstate schopnosť rozprávať príbehy. A to je kľúčové. Nejde len o nejaké rozprávky na dobrú noc.

Šimon: Takže keď mi dieťa rozpráva, čo sa dialo v škôlke, vlastne si trénuje túto kompetenciu?

Lucia: Áno. Naratív je v zásade výpoveď o jednej udalosti. A keď tieto udalosti pospájame v čase a logike, vznikne z toho príbeh. Či už je to reprodukcia niečoho, čo počulo, alebo jeho vlastná tvorba.

Šimon: A každý dobrý príbeh má asi nejakú štruktúru, však? Nemôžeme len tak hádzať vety za sebou.

Lucia: To by bol asi chaos. Áno, existujú základné komponenty. Predstav si to ako stavanie z lega. Najprv potrebuješ úvod, teda kto a kde. To je takzvaná orientácia.

Šimon: Rozumiem, predstavíme postavy a prostredie.

Lucia: Potom musí prísť nejaká zápletka alebo konflikt. Niečo sa musí stať, aby bol príbeh zaujímavý. A samozrejme, kľúčové je rozuzlenie – ako sa to celé vyriešilo.

Šimon: A na konci je záver, nejaké ponaučenie alebo zhrnutie. Znie to logicky.

Lucia: Presne. Ale osvojiť si túto štruktúru je pre dieťa proces. Ovplyvňuje to vývin jeho reči, myslenia, proste celej kognície.

Šimon: Máš aj nejaký príklad z praxe?

Lucia: Samozrejme. Mám tu prepis rozprávania jedného dievčatka o Emke, ktorá išla do zoo. Začalo to pekne, predstavilo sa ako koník Sára...

Šimon: To je zlaté.

Lucia: A potom rozprávalo, ako Emka išla s ockom do zoo, pozerala kozičky, opičky... Až prišla k lame. A tu je zápletka – lama ju opľula.

Šimon: A čo bolo ďalej? Ako to Emka vyriešila?

Lucia: No, a v tom je ten háčik. Dieťa opísalo, že ocko ju umyl a išli domov. Potom preskočilo na Macka Pú. Chýbalo tam to kľúčové rozuzlenie a pointa.

Šimon: Aha, takže príbeh vlastne nebol ukončený.

Lucia: Presne. Dospelý sa musel dopytovať: „A čo sa stalo, keď išla k lame nabudúce?“ A až potom dieťa dodalo, že už k nej nechcela ísť. Bez toho zásahu by pointa chýbala.

Šimon: Takže kľúčovým odkazom je, že deti sa učia štruktúrovať príbehy postupne a naša pomoc, naše otázky, sú pri tom nesmierne dôležité.

Lucia: Presne tak. Stimulovať túto schopnosť znamená učiť deti nielen hovoriť, ale aj premýšľať v súvislostiach a dávať udalostiam zmysel.

Šimon: Fantastické. Lucia, ďakujem ti veľmi pekne za všetky dnešné postrehy. Verím, že boli pre našich poslucháčov rovnako obohacujúce ako pre mňa.

Lucia: Aj ja ďakujem za pozvanie, Šimon. Bolo mi potešením.

Šimon: A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť. Počujeme sa opäť pri ďalšej epizóde podcastu Studyfi. Majte sa krásne!