Podcast o Polytonalita a hudobný impresionizmus

Kapitoly

Problém menom polytonalita

Čo je to za chaos?

Podobné, no nie rovnaké

Výstrelok 20. storočia?

Stupne ostrosti

Ako ten zvuk zjemniť?

Dojem, nie obraz

Odkiaľ prišiel Debussyho zvuk

Nové pravidlá harmónie

Melódia, farba a rytmus

Nový orchester, nová forma

Zhrnutie a odkaz

Přepis

Lukáš: Predstav si, že sedíš na skúške z hudobnej teórie. Čo je tá jedna vec, ktorá podľa štatistík potrápi až 80 percent študentov? Je to otázka na polytonalitu.

Viktória: Presne tak. Znie to zložito, ale sľubujeme, že po nasledujúcich minútach v tom budeš mať úplne jasno a už ťa to nikdy nezaskočí. Počúvate Studyfi Podcast.

Lukáš: Dobre, Viktória, poďme na to. Polytonalita. Znie to ako... veľa tónov naraz. Je to proste chaos?

Viktória: Môže to tak znieť, ale nie je to chaos. Je to kontrolovaný chaos. Predstav si to takto: bitonalita znamená, že počuješ dve melódie v dvoch rôznych tóninách súčasne. Napríklad jedna ruka hrá na klavíri v C dur a druhá v G dur.

Lukáš: Ako keď mám v izbe pustené dve rôzne rádiá? To neznie veľmi príjemne.

Viktória: Presne! Ale skladatelia vedia, ako to urobiť, aby to znelo zaujímavo, nie len ako hluk. A keď sú tie pásma viac ako dve, hovoríme tomu polytonalita. Jednoduché, však?

Lukáš: Okej, zatiaľ to dáva zmysel. A čo tie ďalšie podobné slová? Polymodalita, polyharmónia...

Viktória: Skvelá otázka. Sú to len spresnenia. Ak tie hudobné pásma nemajú jasné tónové centrum, ako napríklad pentatonika, hovoríme o polymodalite. Ak sa stretávajú rôzne melódie, je to polymelódia.

Lukáš: A polyharmónia je teda... stretávanie akordov?

Viktória: Presne tak, napríklad keď jeden nástroj hrá akord C dur a druhý D mol. Ale aby sme si to zjednodušili, termín polytonalita sa často používa ako všeobecný názov pre všetky tieto javy.

Lukáš: Mám pocit, že toto je nejaký moderný výmysel. Spája sa mi to s menami ako Stravinskij alebo Bartók.

Viktória: Máš pravdu, oni boli majstrami polytonality, hlavne v 20. storočí. Igor Stravinskij vo svojom ruskom období, Béla Bartók, Darius Milhaud... ten dokonca vytvoril celú klasifikáciu bitonálnych akordov.

Lukáš: Takže predsa len 20. storočie.

Viktória: Áno aj nie. Zárodky bitonality by si našiel už v stredovekej hudbe, v období Ars antiqua. Vtedy sa to dialo tak trochu nechtiac, lebo každý hlas bol vedený samostatne. Neskôr sa to len občas objavilo, napríklad pri ostinátach.

Lukáš: Dobre, takže skladatelia tento „chaos“ vedia aj stupňovať. Ako sa to robí? Kedy to znie mierne a kedy si už musím zapchať uši?

Viktória: Presne tak, dá sa to klasifikovať podľa ostrosti. Najmiernejšie sú spojenia tónin s rovnakým predznamenaním. Napríklad C dur a paralelná a mol. To je celkom príjemné.

Lukáš: To znie logicky. A čo je ostrejšie?

Viktória: Ostrejšie sú napríklad tóniny vzdialené o terciu, povedzme C dur a A dur. A tie najostrejšie kombinácie sú tóniny vzdialené o malú sekundu alebo tritón. Predstav si C dur a Des dur, alebo C dur a Fis dur.

Lukáš: Páni. C dur a Fis dur spolu... to už znie ako keď moja mačka prebehne po klavíri.

Viktória: Presne! Hlavne ak tie akordy nemajú žiadne spoločné tóny. Ale aj s týmto sa dá pracovať.

Lukáš: A ako? Ako z toho urobiť hudbu a nie len... hluk?

Viktória: Skladatelia majú triky. Napríklad inštrumentáciou. Jeden akord, povedzme C dur, dajú zahrať plechovým dychovým nástrojom a ten druhý, Des dur, dajú dreveným. Rôzne farby zvuku pomôžu nášmu uchu oddeliť tie dve harmónie.

Lukáš: Aha, to je šikovné. Takže ich vlastne odlíšim farebne.

Viktória: Presne. A ďalší trik je vzdialenosť. Disonantný interval, napríklad malá sekunda, znie oveľa ostrejšie, keď sú tóny blízko seba, než keď ich dáš niekoľko oktáv od seba. Vzdialenosť tú ostrosť zjemňuje.

Lukáš: Takže polytonalita nie je o náhode, ale o veľmi premyslenej práci so zvukom, jeho ostrosťou a farbou. Už tomu rozumiem oveľa lepšie.

Viktória: A presne to je kľúčové. Vidieť v tom systém, nie chaos. A s týmto vedomím ťa na skúške už nič neprekvapí.

Lukáš: Wow. Takže kľúčom je systém, nie chaos. Keď už sme pri systémoch, ktoré na prvý pohľad vyzerajú chaoticky... čo impresionizmus? Vždy som si ho spájal skôr s maľbou.

Viktória: A máš pravdu, tam to všetko začalo. Impresionizmus v hudbe je fascinujúci, aj keď je to relatívne krátke obdobie. Trvalo zhruba od 90. rokov 19. storočia po koniec prvej svetovej vojny.

Lukáš: Takže len nejakých 30 rokov? To je naozaj málo v porovnaní s takým barokom.

Viktória: Presne. A dokonca ani nebol dominantným štýlom. Existoval popri neskorom romantizme či expresionizme. Ale jeho vplyv... ten bol obrovský. Hovorí sa, že väčšina smerov v prvej polovici 20. storočia sa vyvinula buď z neho, alebo ako reakcia proti nemu.

Lukáš: Takže názov impresionizmus pochádza od slova „impresia“, teda dojem. Ako to súvisí s hudbou?

Viktória: Vzniklo to v maliarstve. Maliari ako Monet či Renoir chceli zachytiť prchavý dojem momentu. Hru svetla a tieňa, atmosféru... nie presný, fotografický obraz reality. Maľovali vonku, v prírode, aby to zachytili.

Lukáš: A kritici to potom použili na hudbu?

Viktória: Áno, a najprv ako nadávku! Použili to na rané diela Clauda Debussyho, ktorý je v podstate jediným čistokrvným impresionistom. On sám sa tomuto označeniu bránil, lebo nemal k maliarom žiadny špeciálny vzťah.

Lukáš: Tak čo ho teda ovplyvnilo, ak nie Monetove obrazy?

Viktória: Skôr symbolistickí básnici ako Mallarmé alebo Verlaine. Išlo im o náladu, náznak, o to, čo je nevypovedané. A presne to nájdeme aj v Debussyho hudbe.

Lukáš: Dobre, takže Debussy je kľúčová postava. Z čoho čerpal? Kde sú korene jeho štýlu?

Viktória: Je to taký mix štyroch hlavných zdrojov. Prvým je, samozrejme, francúzska hudobná tradícia, siahajúca až k Rameauovi.

Lukáš: To dáva zmysel. Čo bolo druhé?

Viktória: Wagner. Ale nie tak, že by ho kopíroval. Skôr sa voči jeho obrovským, dramatickým dielam a harmónii vyhraňoval. Hľadal vlastnú, jemnejšiu cestu.

Lukáš: Chápem. Reakcia na predchádzajúcu generáciu.

Viktória: Presne tak. Tretí zdroj bol dosť nečakaný. Boli to stretnutia s exotickými hudobnými kultúrami. Konkrétne na svetovej výstave v Paríži v roku 1889 počul javánsky gamelan.

Lukáš: Gamelan? To znie ako nejaké jedlo.

Viktória: Nie, je to tradičný indonézsky orchester s množstvom zvonov a metalofónov. Ten zvuk, tie stupnice a farby ho úplne uchvátili. A štvrtým zdrojom bola ruská hudba, hlavne Musorgskij.

Lukáš: Takže tento mix vplyvov viedol k veľkým zmenám. Kde ich vidíme najviac?

Viktória: Všade. Ale začnime harmóniou a akordikou, tam je to najvýraznejšie. Zrazu sa začali používať nonové, undecimové, tercdecimové akordy... čiže akordy s pridanými terciami navrchu.

Lukáš: To znie zložito.

Viktória: Mysli na to takto: základný akord je ako poschodový dom. Romantizmus pridal pár poschodí. Impresionizmus postavil na streche ešte aj altánok a vlajku.

Lukáš: Dobrá analógia. Takže oveľa bohatšie a komplexnejšie zvuky.

Viktória: A tu je ten kľúčový zvrat... tieto zložité akordy sa už nemuseli rozvádzať podľa prísnych pravidiel klasickej harmónie. Mohli sa voľne spájať. Dokonca sa mohli hýbať v paralelných postupoch.

Lukáš: Počkaj, paralelné kvinty a oktávy boli predsa zakázané! To je jedna z prvých vecí, čo sa učíme.

Viktória: Vitaj v 20. storočí. Áno, zrazu to bolo dovolené. Harmónia prestala slúžiť ako motor, ktorý tlačí hudbu dopredu cez napätie a uvoľnenie. Stala sa z nej farba. Zvuková škvrna. Plocha.

Lukáš: Takže sa rozpadla funkčná harmónia, ktorú poznáme z klasicizmu?

Viktória: Presne tak. Tonika už nebola absolútnym centrom. Nahradilo ju skôr jednotónové centrum, okolo ktorého sa tie zvukové plochy vznášali. Debussy v podstate oddelil melódiu od harmónie.

Lukáš: A čo melódia? Zmenila sa aj tá?

Viktória: Určite. Namiesto dlhých, klenutých romantických melódií tu máme kratšie frázy, veľa ozdôb. Debussy to volal „arabeska“ – slobodne sa vznášajúca línia, ktorá sa nemusí tematicky rozvíjať.

Lukáš: Ako ornament na stene, ktorý je krásny sám o sebe.

Viktória: Perfektné prirovnanie. A veľmi často používal aj iné stupnice než len dur a mol. Napríklad cirkevné módy, pentatoniku pre exotickú náladu... a hlavne celotónovú stupnicu.

Lukáš: Á, celotónová stupnica. Tá znie tak snovo a neurčito, však?

Viktória: Presne. Vytvára ten typický impresionistický „spleen“ – takú zasnenú, melancholickú náladu. A čo sa týka rytmu, ten je neuveriteľne bohatý. Časté sú ostináta, polyrytmické pásma a neustále sa meniaci meter.

Lukáš: Hovorili sme o farbe. To ma privádza k inštrumentácii. Zmenil sa aj zvuk orchestra?

Viktória: Radikálne. Zabudni na mohutný romantický orchester. Impresionizmus preferuje komornú inštrumentáciu. Hlasy sa menej zdvojujú, používajú sa čisté farby nástrojov.

Lukáš: Takže detailnejší, jemnejší zvuk?

Viktória: Áno. A dynamika sa pohybuje prevažne v tichších odtieňoch, od piana po pianissimo. Do popredia sa dostávajú dovtedy menej využívané farebné možnosti nástrojov – flažolety na sláčikoch, rôzne druhy pizzicata, glissandá...

Lukáš: Znie to, akoby každý nástroj dostal oveľa viac priestoru ukázať svoju jedinečnú farbu.

Viktória: Presne. A to sa odráža aj na forme. Upúšťa sa od veľkých dramatických oblúkov a gradácií. Forma je skôr mozaiková, skladá sa priraďovaním jednotlivých úsekov na základe ich zvukového a zmyslového pôsobenia.

Lukáš: Takže ak by sme to mali zhrnúť pre všetkých, čo sa pripravujú na skúšku... Čo je najdôležitejšie si zapamätať o impresionizme?

Viktória: Kľúčové slovo je „atmosféra“. Impresionizmus nechce rozprávať príbeh, ale navodiť dojem, náladu. Robí to cez uvoľnenie harmonických pravidiel, používanie nových stupníc a obrovský dôraz na farbu zvuku – timbru.

Lukáš: Namiesto hudobného maľovania prichádza náznakovosť. To sa mi páči.

Viktória: Presne. Pamätajte si Debussyho vetu: „Hudba sa začína tam, kde sa končia slová.“ To vystihuje všetko. Namiesto opisovania pocitov ich priamo vytvára v poslucháčovi.

Lukáš: Viktória, ďakujem ti. Dnes to bola naozaj výživná dávka vedomostí, od polytonality až po impresionistické zvukové hmly. Myslím, že naši poslucháči sú teraz na skúšky pripravení oveľa lepšie.

Viktória: Ja tiež dúfam. Držím vám všetkým palce, zvládnete to! Učte sa s rozumom, nie naspamäť. A hlavne, počúvajte tú hudbu.

Lukáš: To je ten najlepší tip na záver. Toto bol Studyfi Podcast. Počujeme sa pri ďalšej epizóde. Majte sa!