Polytonalita a hudobný impresionizmus

TL;DR: Polytonalita a hudobný impresionizmus v kocke

Polytonalita znamená súčasné zaznievanie viacerých tónových centier. V hudobnom impresionizme sa stala dôležitým výrazovým prostriedkom, ktorý spolu s rozkladom funkčnej harmónie a novými prístupmi k melódii, rytmu a faktúre, priniesol do hudby zásadné zmeny. Impresionizmus (najmä dielo C. Debussyho) kládol dôraz na zvukovo-zmyslové pôsobenie a náznakovosť, čím sa odkláňal od romantickej programovosti. Polytonalita je dnes kľúčovým prvkom pre pochopenie hudby 20. storočia, využívaná skladateľmi ako Bartók či Stravinskij.

Úvod: Polytonalita a hudobný impresionizmus – hlbší pohľad pre študentov

Hudba, podobne ako iné umenia, neustále evolvuje a hľadá nové vyjadrovacie prostriedky. V prelomovom období neskorého romantizmu, impresionizmu a začiatku 20. storočia sa objavil koncept polytonality, ktorý zásadne zmenil vnímanie harmonických vzťahov. Spolu s ním prišiel aj hudobný impresionizmus, štýl, ktorý hoci časovo krátky, priniesol revolučné zmeny v celkovej hudobnej reči. Tento článok vám poskytne komplexný rozbor oboch fenoménov, ich vzájomných súvislostí a vplyvu na modernú hudbu.

Čo je polytonalita a jej formy? Polytonalita rozbor

Polytonalita predstavuje jednu z najzaujímavejších inovačných techník v hudbe. Ide o súhrnný pojem pre súzvučie viacerých tónových centier, ktoré dodáva skladbám jedinečnú farbu a komplexnosť.

• Bitonalita označuje súčasné zaznievanie dvoch pásiem s rôznymi tónovými centrami.
• Polytonalita je širší pojem pre súčasné zaznievanie viacerých pásiem s rôznymi tónovými centrami.
• Bi- a polymodalita sa používa, keď pásma majú rôzne modality (charakteristickú intervalovú stavbu) bez jasného tónového centra, napríklad pentatonika.
• Polymelódia hovoríme, keď súčasne zaznievajú rôzne melódie s rôznou modalitou alebo tonalitou.
• Polyharmónia sa týka súčasného zaznievania rôznych akordických pásiem.

Termíny bi- a polytonalita sú všeobecné a zastrešujú všetky spomenuté javy. Využívali sa v rôznych štýloch a obdobiach, prejavili sa už v stredovekej hudbe (Ars antiqua) a latentne aj v klasickej harmónii pri ostinátach. Ich výraznejšie uplatnenie nastalo až v období krízy funkčnej harmónie, teda v neskorom romantizme a impresionizme.

Polytonalita v 20. storočí a jej predstavitelia

Bi- a polytonalita sa stala výrazným slohovým prvkom mnohých skladateľov 20. storočia. Medzi nich patrí napríklad Béla Bartók, Igor Stravinskij (najmä v ruskom období) a Darius Milhaud. Práve D. Milhaud vypracoval aj klasifikáciu rôznych možností bitonálnej akordiky, čo svedčí o jej systémovom skúmaní.

Klasifikácia polytonálnych kombinácií a ich ostrosť

Polytonálne kombinácie sa líšia svojou "ostrosťou" či disonanciou, ktorú vníma poslucháč. Skladatelia s nimi pracujú s rôznymi efektmi:

• Najmiernejšie sú spojenia tónorodov s rovnakým predznamenaním, ale rôznym centrom. Príkladom je súznenie paralelnej durovej a mollovej tóniny alebo rôznych cirkevných módov. V akordike ide napríklad o spojenie kvintakordov ako C-dur + D-mol.
• Ostrejšie sú spojenia tónin a akordov v chromatickej terciovej príbuznosti, napríklad C-dur + A-dur.
• Najostrejšie sú spojenia tónin a akordov vzdialených o malú sekundu (m.2) alebo o tritónus. Predovšetkým ide o akordy, ktoré nemajú žiadne spoločné tóny, napríklad C-dur + Fis-dur alebo C-dur + Des-dur.

Skladatelia môžu ostrosť polymelodických a polyharmonických pásiem korigovať. Môžu nechať vertikálne súznieť konsonantné intervaly, čím sa ostrosť zmierni. Dôležitú úlohu hrá aj inštrumentácia. Napríklad, ak sú jednotlivé kvintakordy inštrumentované homogénnou nástrojovou farbou (C-dur v plechových a Des-dur v drevených dychových nástrojoch), disonancia sa môže zjemniť. Všeobecne platí, že ostrosť disonantných intervalov (m.9, v.7, zv.4) sa zmierňuje zväčšujúcou sa vzdialenosťou medzi tónmi (napr. C – des4 je menej disonantné ako C – des).

Generovanie polytonality a ďalšie techniky

Polytonalita sa často spája s ďalšími kompozičnými prístupmi. Bežné sú spojenia chromatiky s diatonikou, ktoré boli typické už pre impresionizmus. Polytonálne kombinácie priamo súvisia s ostinátnou technikou, kedy sa nad opakujúcim sa ostinátom menia tónové centrá. Často sa využívajú aj veľmi jednoduché melódie (trichordové, tetrachordové, pentatonické), mnohokrát ľudovej proveniencie (Béla Bartók), v rôznych viac-menej polymodálnych kombináciách.

Polytonalitu možno generovať aj rovnomerným rozložením tetrachordov rovnakého alebo rôzneho zloženia v celom tónovom priestore. Príkladom sú durové tetrachordy: F G A B, c d e f atď. Podobne sa používa aj rovnomerné rozloženie 12 tónov v celom tónovom priestore, čo sa tiež považuje za polymodalitu. Takýto spôsob práce nájdeme napríklad u Witolda Lutosławského, ktorý prideľuje každému nástroju istý výsek z dvanásťzvuku, často v spojení s aleatorickou technikou.

Hudobný impresionizmus – charakteristika a kľúčové zmeny

Hudobný impresionizmus, hoci časovo krátke obdobie (približne od 90. rokov 19. storočia po koniec prvej svetovej vojny), priniesol do dejín hudby revolučné zmeny. Jeho postavenie nebolo dominantné, koexistoval s neskorým romantizmom, expresionizmom a neoklasicizmom. V čistej forme sa týka najmä zrelého obdobia Clauda Debussyho, no ovplyvnil aj autorov ako Maurice Ravel, Paul Dukas, Manuel de Falla či Karol Szymanowski. Celkovo ovplyvnil ďalšie generácie tvorcov a mnohé smery hudby 20. storočia sa vyvinuli buď z neho, alebo z opozície voči nemu.

Pôvod a vplyvy impresionizmu

Názov "impresionizmus" (z latinského impression = dojem) sa najskôr ujal v maliarstve (Monet, Renoir, Degas), ktoré sa snažilo zachytiť prchavé "dojmy" zmien svetla v prírode. Hoci Claude Debussy nemal k impresionistickým maliarom priamy vzťah a sám sa bránil označeniu "impresionista" (považoval ho za hanlivé), jeho estetické názory ovplyvnili symbolistickí básnici ako Stéphane Mallarmé a Paul Verlaine. Korene Debussyho kompozičnej poetiky pramenia z viacerých zdrojov:

• Francúzska hudobná tradícia (počnúc Rameauom).
• Wagnerove harmonické vymoženosti a tvorivé vyrovnanie sa s nimi.
• Náhodné stretnutia s exotickými hudobnými kultúrami (javánsky gamelan v Paríži, 1889).
• Poznanie ruskej hudby, najmä Musorgského.

Hudba impresionizmu priniesla zásadné zmeny v troch kategóriách hudobnej reči:

1. V melódii, rytme, akordike a harmónii.
2. Vo faktúre, inštrumentácii, estetike zvuku a dramaturgickej výstavbe hudobnej formy.
3. V pohľade na ideové poslanie, vyjadrovacie a významové možnosti hudby.

Mnohé z týchto zmien už anticipoval romantizmus.

Zmeny v melódii, rytme a harmónii v impresionizme

Impresionizmus pretransformoval tradičné chápanie základných hudobných prvkov:

• Akordika: Využívali sa rôzne druhy superpozícií tercií (9, 11, 13-akordy), pridané neakordické tóny, nerozvedené kvartové a tritónové súzvuky a rôzne druhy mixtúr (5, 4, 2). Kľúčové je, že súzvuky sa už nemuseli rozvádzať podľa klasickej harmónie, ale mohli sa voľne spájať, a to aj v rozmanitých paralelných postupoch.
• Harmónia: V dôsledku uvedených postupov prestali platiť ustálené kadenčné vzťahy a dochádzalo k rozkladu funkčnej harmónie. Harmónia stratila rozhodujúci vplyv na priebeh hudobnej formy. Tonika bola často nahradená jednotónovým centrom, čo viedlo k vzťahom akordov ako plôch s rôznym tónovým centrom. Vyskytovali sa aj vzťahy podobné modálnej renesančnej harmónii, no zároveň aj jasne tonálne plochy.
• Melodicko-harmonický princíp: Nahradil ho pohyb zvukových línií. Debussy v podstate oddelil melodiku od harmónie, pričom akordické paralelizmy možno chápať ako "melódie akordov". Akordický prúd často nadobúdal charakter zvukovo-zmyslových "škvŕn", ktoré vytvárali samostatné zvukové pásmo.
• Melódia: Viac sa používali kratšie frázy s mnohými ozdobnými tónmi. Často sa objavovala figuratívno-ornamentálna arabeska, ktorú Debussy opísal ako "slobodne sa vznášajúcu melodickú líniu, ktorá nie je spätá s tematicko-motivickým rozvojom". Rovnako časté boli rôzne druhy ostinát.
• Stupnice: Vo veľkej miere sa využívali cirkevné mody, pentatonické a celotónové stupnice, hlavne na stvárnenie exotických nálad. Celotónová stupnica obzvlášť vytvárala typický impresionistický "spleen".
• Chromatika a polytonalita: Melódie boli prevažne diatonické, pričom chromatika buď vyplývala zo sledu akordov, alebo bola nezávislá od diatonického harmonického pozadia. Nezávislé správanie sa súčasne prebiehajúcich harmonických a melodických pásiem vytváralo predpoklady pre bi- a polytonalitu.
• Rytmika: Rytmika impresionizmu je mimoriadne bohatá. V popredí sú rozmanito rytmizované ostináta, objavujú sa aj polyrytmické pásma a metrika je často nepravidelná a premenlivá.

Zmeny vo faktúre, inštrumentácii a dramaturgii formy

Revolučné zmeny sa dotkli aj spracovania hudobného materiálu:

• Faktúra: Od Debussyho hudby už nemožno tonálno-harmonické vzťahy skúmať izolovane od faktúry. Ustúpilo tradičné delenie na homofónnu a polyfónnu faktúru. Tradičnú polyfóniu nahradila sónická polyfónia dvoch alebo viacerých zvukovo farebných pásiem. Vyskytovala sa aj faktúra typu orientálnej heterofónie. Tematické myslenie prešlo na netematické, pričom netematické miesta sa stali rovnocennými tematickým.
• Dramaturgická výstavba hudobnej formy: Forma sa prevažne riešila priraďovaním úsekov na základe ich zvukovo-zmyslového pôsobenia. Bola zbavená dramatických kulminácií a nesledovala gradačný ani dynamický oblúk. Prevažovala voľná, fantazijná forma a rôzne modifikácie variácií, rond a ABA foriem.
• Inštrumentácia a estetika zvuku: Používala sa prevažne stišená dynamická škála (mp-ppp), impresionizmus sa vyhýbal prílišnému exponovaniu výrazu. Došlo k nesmiernemu obohateniu inštrumentácie. Preferovala sa komorná inštrumentácia orchestra (menej zdvojovania hlasov), používali sa prevažne čisté nástrojové farby a často aj "divisi", najmä sláčikov. Novinkou bolo inštrumentálne poňatie zborových vokálnych hlasov.
• Artikulácia: Obohatili sa artikulačné možnosti, najmä sláčikov (rôzne druhy pizzicata, tremola, glissánd, flažoletov). Naplno sa využívali aj farebné možnosti krajných registrov nástrojov.

Zmeny v ideovom poslaní a vyjadrovacích možnostiach

Postoj impresionizmu k hudbe a jej významu je výstižne zhrnutý v známej Debussyho vete: "Hudba sa začína tam, kde sa končia slová." Vyjadruje jeho odmietanie romantickej ilustratívnej programovosti. Namiesto napodobňovania a "hudobného maľovania" citov, obrazov a prírody, prináša impresionizmus náznakovosť. Názvy diel impresionistických skladateľov hovoria skôr o ich inšpirácii, ale nevnucujú žiaden konkrétny obsah, nechávajúc priestor poslucháčovej imaginácii.

FAQ – Často kladené otázky o polytonalite a impresionizme

Aký je rozdiel medzi bitonalitou a polytonalitou?

Bitonalita je špecifický prípad polytonality, kedy súčasne zaznievajú dve pásma s rôznymi tónovými centrami. Polytonalita je širší pojem a zahŕňa akýkoľvek počet pásiem s rôznymi tónovými centrami (dva a viac). Môžete si prečítať viac o Polytonalita na Wikipédii.

Ktorí skladatelia 20. storočia výrazne využívali polytonalitu?

Medzi prominentných skladateľov 20. storočia, ktorí využívali polytonalitu ako výrazný slohový prvok, patria Béla Bartók, Igor Stravinskij (najmä v ruskom období) a Darius Milhaud, ktorý dokonca vypracoval klasifikáciu bitonálnej akordiky.

Ako sa prejavil hudobný impresionizmus v akordike a harmónii?

Hudobný impresionizmus priniesol rozklad funkčnej harmónie. V akordike sa využívali superpozície tercií (9, 11, 13-akordy), pridané neakordické tóny, nerozvedené kvartové a tritónové súzvuky. Akordy sa voľne spájali a používali sa paralelné postupy, čo viedlo k strate ustálených kadenčných vzťahov. Tonika bola často nahradená jednotónovým centrom, a harmónia prestala mať rozhodujúci vplyv na formu.

Prečo sa Claude Debussy bránil označeniu "impresionista"?

Debussy nemal k impresionistickým maliarom priamy vzťah a toto označenie vnímal skôr ako hanlivé, keďže bolo pôvodne kritikmi použité na označenie jeho diel. Jeho estetické názory ovplyvnili skôr symbolistickí básnici, a on sám preferoval náznakovosť a voľnú interpretáciu hudby pred ilustratívnou programovosťou.

Ako sa dá zmierniť ostrosť polytonálnych kombinácií?

Ostrosť polytonálnych kombinácií sa dá zmierniť viacerými spôsobmi. Skladateľ môže vertikálne nechať súznieť konsonantné intervaly. Dôležitá je aj inštrumentácia, napríklad inštrumentovanie jednotlivých akordických pásiem homogénnou nástrojovou farbou. Taktiež platí, že ostrosť disonantných intervalov sa zmierňuje zväčšujúcou sa vzdialenosťou medzi tónmi.