Podcast o Pedagogické procesy a kognitívne myslenie

Kapitoly

Úvod

Organizačné formy výučby

Vyučovacia hodina pod lupou

Štruktúra klasickej hodiny

Zvláštne typy hodín

Žiadne dve hodiny nie sú rovnaké

Učiteľ ako umelec a technik

Typy vyučovacích hodín

Analýza a nácvik v praxi

Dva typy prípravy

Dlhodobá príprava

Tematický plán

Príprava na hodinu

Čo je vlastne myslenie?

Nástroje myslenia: Myšlienkové operácie

Indukcia vs. Dedukcia: Dva smery myslenia

Formy a druhy myslenia

Ako si vylepšiť myslenie?

Zhrnutie a rozlúčka

Přepis

Simona: Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo presne oddeľuje hodinu, z ktorej si odnesiete kopu vedomostí, od tej, kde len pozeráte na hodinky? A čo z toho musíte vedieť na skúške, aby ste nezískali len trojku, ale rovno jednotku?

Tomáš: Presne tak. Ten rozdiel je často v štruktúre, ktorú si ani nevšimnete. A práve pochopenie tejto štruktúry vám dá obrovskú výhodu. Poďme na to.

Simona: Toto je Studyfi Podcast.

Simona: Dobre, Tomáš, začnime od základov. Čo sú to vlastne tie „organizačné formy výučby“? Znie to dosť formálne.

Tomáš: Znie, ale je to jednoduché. V podstate je to len spôsob, ako je zorganizovaná činnosť žiakov a učiteľa. Deje sa v určitom čase, na určitom mieste a podľa nejakého plánu.

Simona: Aha, takže to nie je len o sedení v lavici. Aké typy teda poznáme?

Tomáš: Môžeme ich deliť podľa viacerých kritérií. Napríklad podľa prostredia – buď sme v triede, v špecializovanej učebni ako labák, alebo aj vonku, napríklad v múzeu.

Simona: A čo podľa počtu žiakov? To asi poznáme všetci.

Tomáš: Áno. Tam máme frontálnu výučbu, keď učiteľ hovorí naraz celej triede. Potom skupinovú... a samozrejme individuálnu, kde ste s učiteľom jeden na jedného.

Simona: Najčastejšie sa ale stretávame s klasickou vyučovacou hodinou. Čo ju definuje?

Tomáš: Vyučovacia hodina je základná forma. Je to presne vymedzený čas, zvyčajne 45 minút, ktorý učiteľ trávi so stálou skupinou žiakov, teda triedou, podľa pevného rozvrhu. Cieľom je dosiahnuť nejaké ciele.

Simona: A niekedy máme aj „dvojhodinovky“, napríklad na telesnej alebo výtvarnej.

Tomáš: Presne tak. Ale poďme sa pozrieť na to, že nie je hodina ako hodina. Existujú dva hlavné typy.

Simona: Dva typy? Aké?

Tomáš: Máme základný typ, ktorému hovoríme aj zmiešaný alebo kombinovaný. A potom zvláštny typ. Ten základný plní viacero funkcií naraz – opakuje sa, učí sa nové, precvičuje sa...

Simona: To je tá hodina, ktorú zažívame najčastejšie, však? Ako vyzerá jej štruktúra?

Tomáš: Áno. Začína sa organizačnou časťou – zápis do triednej knihy a oznámenie cieľa. Nasleduje kontrola domácej úlohy a opakovanie, často spojené so skúšaním.

Simona: Potom prichádza tá hlavná časť – vysvetľovanie nového učiva.

Tomáš: Presne. Po ňom nasleduje upevňovanie vedomostí, napríklad cez cvičenia. Na záver sa zadá domáca úloha a zhodnotí sa celá hodina. Je to vlastne taký premyslený recept.

Simona: Recept na vedomosti!

Tomáš: Presne tak. A potom sú tu tie zvláštne typy hodín, ktoré sa sústredia len na jednu funkciu.

Simona: Napríklad?

Tomáš: Napríklad expozičné hodiny sú zamerané len na osvojovanie nových vedomostí. Fixačné sú zase čisto na upevňovanie a opakovanie. A evalvačné, tie poznáme všetci – to sú písomky a testy.

Simona: Takže keď máme písomku, je to vlastne „evalvačná hodina“. Znie to hneď lepšie.

Tomáš: Možno to trochu pomôže. Dôležité je, že aj pri týchto jednostranne zameraných hodinách musí byť činnosť rôznorodá, inak by sme všetci zaspali.

Simona: Takže ten individuálny prístup je úplný základ. A ako to potom vyzerá v praxi na hodine? Povedzme pri sólovom speve, je to podobné ako pri nástroji?

Tomáš: Je to veľmi podobné. Aj tam sa hodina delí na jasné časti. Najprv sú to dychové a hlasové cvičenia, to je taký technický základ.

Simona: Rozcvička, jasné.

Tomáš: Presne tak. Potom nasleduje vokalizácia a solfeggio, čo vlastne nahrádza etudy pri nástrojoch. A na záver prichádzajú na rad konkrétne piesne alebo árie.

Simona: Znie to celkom systematicky. Ale asi to nie je vždy ako podľa šablóny, však?

Tomáš: Ani náhodou. Prax ukazuje, že neexistujú dve úplne rovnaké hodiny. Je to nesmierne rozvetvená problematika a vždy sa prispôsobuješ konkrétnemu žiakovi a tomu, kde sa práve nachádza.

Simona: Takže ten plán, ktorý si učiteľ spraví na začiatku roka, je skôr taký... orientačný?

Tomáš: Presne! Je nesmierne dôležité zostaviť študijný plán, ale rovnako dôležité je sledovať, ako ho žiak plní, a byť pripravený ho kedykoľvek upraviť. Flexibilita je kľúčová.

Simona: To kladie obrovské nároky na učiteľa. Nestačí len vedieť učiť, však?

Tomáš: Absolútne nie. A tu sa dostávame k podstate. Učiteľ musí byť sám na vysokej technickej a umeleckej úrovni. Musí byť schopný žiakovi kedykoľvek predhrať alebo predspievať študovanú skladbu.

Simona: Aby bol skutočným vzorom.

Tomáš: Presne. Musí dokonale poznať literatúru pre daný nástroj alebo hlas, sledovať jej vývoj, zaoberať sa metodikou... Skrátka, od učiteľa sa vyžaduje, aby bol umelcom aj majstrom svojho remesla.

Simona: Znie to tak, že učiteľ sa vlastne nikdy neprestáva učiť.

Tomáš: Nikdy. Je to neustály proces. A pred každou jednou hodinou musí zvážiť taktiku, zvoliť správny materiál a prístup pre každého jedného žiaka.

Simona: Spomínal si, že hodiny nie sú rovnaké. Ale dajú sa aspoň nejako... zatriediť? Možno pre začínajúcich učiteľov?

Tomáš: Áno, dajú sa takpovediac typizovať. Pomáha to utriediť si myšlienky, aj keď v praxi sú tieto typy často kombinované. Nikdy nemôžeš úplne oddeliť techniku od interpretácie alebo teórie.

Simona: Daj nejaké príklady.

Tomáš: Tak máme napríklad hodinu začiatočného vyučovania, kde je všetko veľmi presne štruktúrované. Potom hodinu technickej analýzy, kde rozoberáte novú skladbu. Alebo hodinu ako prípravu na skúšky či verejné vystúpenie.

Simona: A čo taká hodina s nepredvídaným problémom? To znie ako každá moja hodina matiky na strednej.

Tomáš: To je presne ono! Je to hodina, kedy sa objaví niečo, s čím si nepočítal a musíš na to okamžite a tvorivo reagovať. Ale existuje aj hodina po verejnom vystúpení, ktorá je o analýze a spätnej väzbe.

Simona: Zaujímavá je tá hodina technickej analýzy. Ako to prebieha? Učiteľ všetko vysvetlí?

Tomáš: Záleží od úrovne žiaka. Menej technicky vyspelému žiakovi presne ukážeš a vysvetlíš, ako má skladbu cvičiť, na čo sa zamerať. Je to veľmi vedený proces.

Simona: A u pokročilejších?

Tomáš: Tam je to iné. Od pokročilého žiaka už môžeš žiadať, aby si urobil predbežnú analýzu sám. Aby prišiel na hodinu s tým, že už nad skladbou premýšľal a skúsil vyriešiť nejaké problémy.

Simona: To ho vedie k väčšej samostatnosti.

Tomáš: Presne tak. Potom na hodine už len prejdete detaily, ktoré mu neboli jasné. A potom je tu ešte hodina pokročilého prednesového nácviku. Tam sa už skladba dolaďuje do finálnej podoby.

Simona: Takže sa vlastne iba hrá a opravujú sa chybičky?

Tomáš: Niektorí učitelia to tak robia, nechajú prehrať celú skladbu a potom ju analyzujú. To je fajn tesne pred koncertom. Ale iní idú rovno na problematické miesta, najmä ak je skladba dlhá.

Simona: A čo je lepšie?

Tomáš: Oba prístupy sú správne. Dôležité je jedno... čím dlhšie žiak skladbu cvičí, tým hlbšia analýza je potrebná na každej hodine. Zabraňuje to tomu, aby sa skladba takzvane „prehrala“ a stala sa mechanickou.

Simona: Aha, aby nestratila tú iskru.

Tomáš: Presne. Hlboká analýza už známeho diela vlastne pomáha žiakovi rásť. Preto skúsení pedagógovia často vyberú jednu náročnejšiu skladbu, na ktorej so žiakom pracujú dlhodobo, aby ho posunuli čo najvyššie.

Simona: Fascinujúce. To ukazuje, že za každým skvelým výkonom je nielen talent, ale aj neuveriteľne premyslená stratégia. A práve o týchto stratégiách... sa budeme baviť nabudúce.

Simona: Takže nestačí len vedieť, čo učiť, ale aj ako to podať. Poďme však ešte o krok späť. Čo všetko sa deje, kým učiteľ vôbec vstúpi do triedy? Aká je jeho príprava?

Tomáš: Výborná otázka, Simona. Práve príprava je jedným z pilierov úspešnej hodiny. A nie je to len o tom, čo si učiteľ nachystá večer predtým.

Simona: Čiže existuje viacero druhov prípravy?

Tomáš: Presne tak. Rozlišujeme dva hlavné typy. Dlhodobú a krátkodobú. Think of it this way... Dlhodobá je ako strategické plánovanie veľkej misie a krátkodobá je príprava na konkrétnu dennú operáciu.

Simona: To znie logicky. Takže čo je táto „veľká misia“ alebo teda dlhodobá príprava?

Tomáš: Dlhodobá príprava sa začína ešte pred začiatkom školského roka. Je to o veľkom obraze. Učiteľ si musí preštudovať všetky dôležité dokumenty.

Simona: Aké napríklad? Znie to dosť formálne.

Tomáš: Sú to napríklad pedagogicko-organizačné pokyny, učebné osnovy, prelistovať si učebnice. Zisťuje tiež, aké má k dispozícii pomôcky a techniku. Vieš, aby potom v októbri nezistil, že mu chýba projektor na kľúčovú prezentáciu.

Simona: To by bolo dosť nepríjemné. Takže taká inventúra, aby nebol prekvapený.

Tomáš: Presne. A k tomu patrí aj neustále sebavzdelávanie. Čítanie odbornej literatúry, sledovanie nových trendov vo vzdelávaní, možno aj návšteva iných škôl alebo nejaký študijný pobyt v zahraničí.

Simona: To je naozaj práca na plný úväzok, aj cez prázdniny.

Tomáš: Učiteľstvo je poslanie. Ale kľúčovým výstupom tejto prípravy je niečo, čo voláme tematický plán.

Simona: Tematický plán... to znie ako nejaký strategický dokument. Čo to presne je?

Tomáš: V podstate je to rozvrhnutie učiva na celý školský rok. Je to mapa, ktorá ukazuje, kedy sa bude čo preberať. Zabezpečuje, aby sa všetko stihlo prebrať rovnomerne a zmysluplne.

Simona: A to si každý učiteľ tvorí sám od nuly?

Tomáš: Kedysi áno, ale dnes je už často súčasťou metodických príručiek. Je to taký odporúčaný postup. Samozrejme, dobrý učiteľ si ho prispôsobí svojej triede. Nie je to dogma vytesaná do kameňa.

Simona: A čo taký plán obsahuje? Len zoznam tém a dátumov?

Tomáš: Omnoho viac. Sú tam tematické celky, počet hodín, výchovné a vzdelávacie ciele... Ale aj medzipredmetové vzťahy, teda prepojenie s inými predmetmi. A samozrejme, pomôcky a priestor na poznámky.

Simona: Čiže je to naozaj komplexný plán. Dobre, a čo tá druhá, krátkodobá príprava?

Tomáš: Krátkodobá príprava je to, čo si väčšina ľudí predstaví. Je to príprava na konkrétnu vyučovaciu hodinu. Na ten jeden deň.

Simona: Musí byť vždy písomná? Predpokladám, že skúsený učiteľ to už má v hlave.

Tomáš: Presne tak. Žiaden predpis nestanovuje, že musí byť písomná. Riaditeľ ju však môže vyžadovať, hlavne u začínajúcich učiteľov. A je to skvelá pomôcka, ako si udržať štruktúru.

Simona: Takže ak by som si ju písala, čo by tam nemalo chýbať?

Tomáš: Určite základné údaje – trieda, predmet, dátum. Potom jasne stanovený cieľ hodiny. Čo sa majú žiaci naučiť? Ďalej štruktúra hodiny s orientačným časovým plánom.

Simona: To znie ako scenár k filmu.

Tomáš: Trochu áno. A v tom scenári nesmú chýbať metódy, pomôcky, otázky pre žiakov a samozrejme, domáca úloha. Je to návod, ako tú hodinu spraviť čo najlepšou.

Simona: Takže kľúčom je neísť do triedy s tým, že „nejako bolo, nejako bude“. Príprava je všetko. A keď už je učiteľ takto perfektne pripravený, poďme sa pozrieť na to, ako môže zaujať hneď na začiatku hodiny...

Simona: A sme pri poslednej, no možno najdôležitejšej téme našej série o poznávacích procesoch. Prešli sme vnímaním, pamäťou, predstavivosťou... a teraz prichádza na rad ten najvyšší level.

Tomáš: Presne tak, Simona. Hovoríme o myslení. Je to ako dirigent celého orchestra psychických procesov. Všetko, čo sme doteraz preberali, myslenie využíva a spája do jedného celku.

Simona: Dobre, tak poďme na to. Čo presne myslenie je? Znie to tak... abstraktne.

Tomáš: A to je presne jedno z kľúčových slov! Myslenie je sprostredkované a zovšeobecňujúce poznávanie. To znamená, že nevidíme len strom, ale chápeme koncept "stromu" vo všeobecnosti.

Simona: Čiže nejde len o to, čo vidím a cítim priamo zmyslami?

Tomáš: Presne. Naše zmysly nám dajú základné informácie. Ale myslenie nám umožňuje vidieť skryté súvislosti, podstatu vecí, to, čo nie je na prvý pohľad zjavné. Je to ako detektívna práca našej mysle.

Simona: Chápem. Takže bez vnemov a pamäte by to nešlo. Sú to ako indície pre detektíva.

Tomáš: Krásne prirovnanie! Áno, myslenie úzko súvisí s pociťovaním, vnímaním, predstavami aj pamäťou. A, samozrejme, s rečou, ktorá je jeho hlavným nástrojom.

Simona: Dobre, a ako ten náš vnútorný detektív pracuje? Aké má nástroje alebo... postupy?

Tomáš: Má celú sadu nástrojov, ktorým hovoríme myšlienkové operácie. Dve najzákladnejšie sú analýza a syntéza. Vieš si predstaviť, čo robia?

Simona: Analýza... to bude asi niečo rozoberať na menšie časti, že?

Tomáš: Presne! Analýza je rozčleňovanie celku na časti. Napríklad keď sa snažíš pochopiť, prečo ti nefunguje mobil, tak skúmaš batériu, signál, aplikácie... to je analýza.

Simona: A syntéza je teda opak? Poskladanie toho všetkého dokopy?

Tomáš: Áno, syntéza je zjednocovanie častí do zmysluplného celku. Keď zistíš, že problém je v aplikácii, a pochopíš celkovú príčinu, urobil si syntézu. Tieto dve operácie idú vždy ruka v ruke.

Simona: Aké ďalšie nástroje máme v kufríku?

Tomáš: Máme tam napríklad porovnávanie, ktorým hľadáme podobnosti a odlišnosti. Potom abstrakciu – to je schopnosť odhliadnuť od nepodstatných detailov a sústrediť sa na to kľúčové.

Simona: Ako keď poviem "ovocie" a nemyslím na konkrétne jablko, ale na všeobecnú kategóriu?

Tomáš: Perfektný príklad! A opakom je konkretizácia, keď všeobecný poznatok aplikuješ na konkrétny prípad. Napríklad vieš, že ovocie je zdravé, a tak si dáš konkrétne jablko.

Simona: V škole často počujeme slová indukcia a dedukcia. Vždy sa mi to trochu plietlo. Ako to s nimi je?

Tomáš: Je to jednoduchšie, než to znie. Sú to len dva smery, ktorými sa naše myslenie uberá. Indukcia ide od jednotlivých prípadov k všeobecnému záveru.

Simona: Takže, ak vidím, že môj pes, susedov pes aj pes v parku vrtia chvostom, keď sa tešia... tak indukciou dôjdem k záveru, že psy vo všeobecnosti vrtia chvostom, keď sú šťastné?

Tomáš: Presne tak! To je dokonalá indukcia. Všímaš si konkrétne prípady a zovšeobecníš ich. A dedukcia je presný opak.

Simona: Čiže od všeobecného ku konkrétnemu?

Tomáš: Áno. Máš všeobecné pravidlo: "Všetci ľudia sú smrteľní." Potom máš konkrétny prípad: "Sokrates je človek." A dedukciou vyvodíš záver: "Sokrates je smrteľný."

Simona: Takže Sherlock Holmes bol majster dedukcie, keď z jedného detailu odhalil celý príbeh?

Tomáš: Presne tak! Používal všeobecné znalosti o ľudskom správaní a aplikoval ich na konkrétne stopy. Je to kľúčová schopnosť pre riešenie problémov.

Simona: A keď už máme tieto operácie, do akej formy sa výsledky nášho myslenia "odlievajú"?

Tomáš: Do troch základných foriem. Najprv je to pojem – to je vlastne slovo, ktoré označuje podstatné znaky niečoho, napríklad pojem "stôl".

Simona: Jasné.

Tomáš: Potom je tu súd. Súd vyjadruje vzťah medzi dvoma pojmami. Napríklad: "Tento stôl je drevený." V ňom niečo tvrdíme alebo popierame.

Simona: A tá tretia forma?

Tomáš: To je úsudok. Úsudok je vzťah medzi viacerými súdmi, kde z nejakých predpokladov, takzvaných premís, vyvodíme záver. To je ten náš príklad so Sokratom.

Simona: A existujú aj rôzne druhy myslenia? Myslí napríklad automechanik rovnako ako matematik?

Tomáš: V podstate nie. Rozlišujeme napríklad praktické myslenie, ktoré rieši úlohy metódou pokus-omyl, a abstraktné myslenie, ktoré pracuje so symbolmi a teóriami, ako u toho matematika. Alebo delenie na konvergentné a divergentné.

Simona: Konvergentné a... divergentné? To znie ako z nejakého sci-fi filmu.

Tomáš: Ale je to veľmi praktické. Konvergentné myslenie hľadá jedno správne riešenie. Uplatňuje sa pri matematických úlohách. Všetky cesty vedú k jednému cieľu.

Simona: A divergentné?

Tomáš: To je kreatívne myslenie! Hľadá čo najviac rôznych riešení. Napríklad na otázku: "Čo všetko sa dá robiť s tehlou?" Neexistuje jedna správna odpoveď. A práve toto myslenie je kľúčové pre inovácie.

Simona: Takže toto všetko sa dá aj trénovať? Ako môžeme svoje myslenie rozvíjať, aby bolo... lepšie?

Tomáš: Určite! Nejde o vrodenú, nemennú vlastnosť. Kľúčové je byť samostatný a tvorivý, nebáť sa hľadať nové riešenia.

Simona: To je asi tá pružnosť, o ktorej sa hovorí, však? Nelepiť sa na staré postupy.

Tomáš: Presne. Pružnosť, ale aj dôslednosť – ísť do hĺbky problému. A extrémne dôležitá je kritickosť. Nepreberať cudzie názory automaticky, ale overovať si ich. A to platí aj pre vlastné myšlienky.

Simona: To je skvelá rada pre štúdium, ale aj pre bežný život v dobe internetu.

Tomáš: Absolútne. Učitelia môžu myslenie žiakov rozvíjať tým, že im zadávajú problémy na riešenie, nielen fakty na naučenie. Učia ich uvedomovať si vlastné myšlienkové pochody. A samozrejme, rozširovať si slovnú zásobu. Bez slov sa myslí veľmi ťažko.

Simona: Spomenul si aj hudobné myslenie. To je čo?

Tomáš: To je krásny príklad špecifického myslenia. Je to v podstate myslenie v tónoch a hudobných štruktúrach. Skladateľ nemyslí v slovách, ale v melódiách a harmóniách. Ukazuje to, aké je myslenie rozmanité.

Simona: Fantastické. Takže, ak to zhrniem, myslenie je aktívny proces, ktorý využíva všetko, čo vnímame a pamätáme si, aby sme pochopili svet do hĺbky. Má svoje nástroje, formy a druhy, a čo je najdôležitejšie, dá sa trénovať.

Tomáš: Presne tak. Je to zručnosť. A ako každá zručnosť, čím viac ju používate, tým ste v nej lepší. Nebojte sa riešiť problémy, byť zvedaví a kritickí. To je cesta k bystrej mysli.

Simona: Skvelé. Týmto sme uzavreli našu minisériu o poznávacích procesoch. Prešli sme cestu od základného vnímania až po komplexné myslenie. Tomáš, veľmi ti ďakujem za všetky cenné rady a vysvetlenia.

Tomáš: Aj ja ďakujem za pozvanie, Simona. Bola to radosť.

Simona: A vám, naši milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Dúfame, že vám naše tipy pomôžu nielen pri učení, ale aj v každodennom živote. Počujeme sa nabudúce pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Majte sa krásne!

Tomáš: Dopočutia.