Podcast o Pedagogická inovácia a akčný výskum

Kapitoly

Úvod do akčného výskumu

Pôvod a zakladateľ

Jadro myšlienky: Výskum v praxi

Hlavné znaky, ktoré si treba zapamätať

Nekonečný kruh zlepšovania

Štyri typy akčného výskumu

Kroky výskumného procesu

Benefity verzus bariéry

Akčný výskum na Slovensku

Čo je inovácia?

Prekážky a úspech

Akčný výskum v praxi

Vedec v bielom plášti

Od vzorky k celku

Tímová hra v školstve

Preč s izoláciou

Záverečné zhrnutie

Přepis

Michal: ...počkaj, takže celý ten princíp je vlastne o tom, že výskumník je zároveň aj účastníkom diania? To je neuveriteľné! Ako keby si mechanik opravoval vlastné auto, zatiaľ čo v ňom sedí a šoféruje.

Lenka: Presne tak, Michal! Je to skvelé prirovnanie. Výskumník nie je len pozorovateľ zvonku, ale aktívna súčasť procesu, ktorý skúma a snaží sa zlepšiť.

Michal: Dobre, toto si musíme rozobrať od základov. Zdá sa, že to mení všetko, čo som si o výskume myslel. Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa s expertkou Lenkou ponoríme do fascinujúceho sveta akčného výskumu.

Lenka: Ahojte! A je to naozaj fascinujúci svet. Nejde o suchú teóriu, ale o niečo, čo sa deje priamo v praxi — napríklad v školách.

Michal: Tak poďme na to. Kde sa to celé vzalo? Kto prišiel s nápadom, že výskumník má opustiť laboratórium a zašpiniť si ruky v teréne?

Lenka: Za týmto „zašpinením rúk“ stojí sociálny psychológ Kurt Lewin. On je považovaný za zakladateľa akčného výskumu. Prvýkrát tento pojem použil už v roku 1944.

Michal: Wow, takže to nie je žiadna novinka. To je takmer 80 rokov starý koncept.

Lenka: Presne tak. Lewin to videl ako nástroj sociálnej zmeny. Neskôr si tento prístup získal obrovskú popularitu v aplikovaných disciplínach, ako je psychológia práce, organizačná psychológia a manažment.

Michal: Chápem. Tam, kde treba riešiť reálne problémy s reálnymi ľuďmi a dynamickými tímami, však?

Lenka: Áno, presne tam. Je to relatívne ekonomicky nenáročné a veľmi flexibilné pre prostredie, ktoré sa neustále mení. Ideálne na skúmanie riadenia zmien alebo skupinového rozhodovania.

Michal: Dobre, takže akčný výskum vychádza priamo z praxe. Čo to konkrétne znamená napríklad pre školu?

Lenka: Znamená to, že učiteľ si všimne nejaký problém. Povedzme, že žiaci v jeho triede majú problém s matematikou, konkrétne so zlomkami. Namiesto čakania na externého experta sa on sám stane výskumníkom.

Michal: Takže učiteľ začne skúmať vlastnú triedu a vlastné metódy? To je tá myšlienka prekrývania rolí?

Lenka: Presne. Učiteľ, teda praktik, ho realizuje sám, často v spolupráci s kolegami alebo externým výskumníkom. Ale kľúčové je, že on je v centre diania. Je účastníkom aj výskumníkom zároveň.

Michal: To znie veľmi demokraticky. Nie je to taký ten prístup zhora nadol, kde niekto múdry povie, čo majú všetci robiť.

Lenka: Vôbec nie! Je to o spolupráci, dialógu a reflexii. Učíme sa zo skúseností s jediným hlavným cieľom: zlepšiť a zmeniť prax k lepšiemu. Nejde o to napísať štúdiu, ktorá zapadne prachom.

Michal: Takže výsledky takéhoto výskumu asi nebudú úplne zovšeobecniteľné na všetky školy na svete, však?

Lenka: To je dôležitý bod. Výsledky sú viazané na konkrétny kontext. Riešenie, ktoré funguje v jednej triede v Bratislave, nemusí fungovať v triede v Košiciach. Cieľom nie je nájsť univerzálny liek, ale transformovať a skvalitniť tú jednu konkrétnu prax.

Michal: Poďme si to zhrnúť. Keby som si mal na skúšku zapamätať tie najdôležitejšie znaky akčného výskumu, čo by to bolo? Taký rýchly zoznam.

Lenka: Určite. Prvý a najdôležitejší znak je ukotvenie v praxi. Rieši reálny, aktuálny problém.

Michal: Dobre, prax. To máme. Čo ďalej?

Lenka: Potom participácia a spolupráca. Nikto to nerobí sám. Je to tímová práca.

Michal: Čiže učitelia spolupracujú navzájom. Rozumiem.

Lenka: Tretí kľúčový znak je to, čo ťa tak zaujalo na začiatku: prekrývanie rolí. Výskumník je zároveň aj účastník.

Michal: Jasné, mechanik, čo šoféruje.

Lenka: Presne ten. Ďalej je to demokratický a dialogický charakter. Všetci majú hlas a diskutujú. A samozrejme, reflexia. Neustále sa pýtame: „Čo sme sa naučili? Čo fungovalo? Čo nie?"

Michal: Takže to nie je len o akcii, ale aj o premýšľaní o tej akcii. Logické.

Lenka: Áno. A to všetko vedie k orientácii na zmenu a transformáciu. Nechceme veci len opísať, chceme ich zlepšiť. A posledné dva znaky sú kontextovosť, teda že výsledky platia pre dané prostredie, a systematickosť — nie je to len náhodné skúšanie, ale systematický zber a analýza dát.

Michal: Spomenula si, že to nie je jednorazová záležitosť. V poznámkach mám slovo „cyklickosť“. Čo to znamená?

Lenka: Výborne, že to spomínaš. Cyklickosť je absolútne kľúčová. Akčný výskum nie je čiara od bodu A do bodu B. Je to skôr špirála alebo kruh, ktorý sa neustále opakuje a posúva prax na vyššiu úroveň.

Michal: Takže niečo vyriešim a potom začnem znova s niečím iným, alebo s tým istým, len lepšie?

Lenka: Presne. Existuje na to skvelá pomôcka, akronym PAR z anglického participatory action research. P-A-R. Každé písmeno reprezentuje jednu fázu cyklu.

Michal: Znie to ako heslo. Čo znamenajú tie písmená?

Lenka: P znamená Planning, teda Plánovanie a zmena. Najprv si naplánujem, čo chcem zmeniť a ako. A znamená Acting and observing – Akcia a pozorovanie. Urobím tú zmenu a pozorne sledujem, čo sa deje, aké sú následky.

Michal: A R bude asi tá reflexia, o ktorej si hovorila.

Lenka: Správne! R je Reflection – Reflexia. Sadnem si, pozriem sa na zozbierané dáta a zhodnotím, čo sa stalo. A na základe tejto reflexie... sa kruh začína odznova. Vytvorím nový, lepší plán, urobím novú akciu, pozorujem, a opäť reflektujem.

Michal: Takže je to vlastne nikdy nekončiaci proces zlepšovania. To je geniálne. Ako keď vývojári vydávajú aktualizácie softvéru.

Lenka: Perfektné prirovnanie! Presne tak. Verzia 1.0, potom 1.1, 2.0 a tak ďalej. Vždy je čo zlepšovať.

Michal: Existuje len jeden typ tohto výskumu, alebo sa to nejako delí? Predsa len, problém jedného učiteľa a problém celej školy sú asi rozdielne kategórie.

Lenka: Skvelá otázka. Áno, delí sa to. Autor menom Ferranc navrhol typológiu podľa toho, aký veľký je dopad výsledkov. Sú štyri základné typy.

Michal: Dobre, poďme si ich prejsť. Prvý?

Lenka: Prvý je individuálny akčný výskum. To je presne ten prípad, o ktorom sme hovorili. Jeden učiteľ cíti, že má problém s vlastným vyučovaním v jednej konkrétnej triede a začne ho riešiť sám pre seba.

Michal: Rozumiem. Malý, osobný projekt. Čo je druhý typ?

Lenka: Kooperatívny akčný výskum. Tu sa už zdôrazňuje spolupráca. Buď medzi učiteľmi v rámci školy, alebo medzi učiteľmi a nejakými externými odborníkmi, napríklad akademikmi z univerzity. Môže sa to týkať jedného predmetu, viacerých tried alebo aj celej školy.

Michal: Takže tu už ide o tímovú prácu. Logicky, tretí typ bude ešte väčší.

Lenka: Áno, tretí je celoškolský akčný výskum. Ten je často spojený s tvorbou nového školského vzdelávacieho programu, teda kurikula, alebo riešením problémov, ktoré sa týkajú naozaj všetkých na škole.

Michal: A štvrtý? Ten už asi presahuje brány školy, však?

Lenka: Presne tak. Voľne by sme ho mohli preložiť ako akčný výskum na úrovni okresu. Ten už zasahuje do makroúrovne vzdelávacieho systému a rieši problémy, ktoré sú spoločné pre viacero škôl v regióne.

Michal: Dobre, povedzme, že som učiteľ a chcem začať. Čo mám robiť? Aké sú konkrétne kroky? Nemôžem len tak vbehnúť do triedy a povedať „Tak, a teraz robím vedu!“

Lenka: To by asi nefungovalo. Je to systematický proces. Prvý krok je identifikácia problému. Vychádzaš z praxe a pomenuješ, čo konkrétne chceš zlepšiť.

Michal: Napríklad tie zlomky, ktoré žiakom nejdú.

Lenka: Presne. Potom nasleduje formulovanie výskumnej otázky. Najčastejšie je to otázka typu „Ako môžem zlepšiť chápanie zlomkov u žiakov v 7.B?“ Je zameraná na zlepšenie.

Michal: A potom? Hneď začnem skúšať nové metódy?

Lenka: Ešte nie. Tretí krok je prieskum, alebo rekognoskácia. Musíš ten problém poriadne zanalyzovať. Prečo im tie zlomky nejdú? Kde presne je problém? Robíš pozorovania, rozhovory so žiakmi, analyzuješ testy.

Michal: Čiže najprv diagnóza, potom liečba. Chápem.

Lenka: Áno. Súčasťou toho je aj štvrtý krok: štúdium relevantnej literatúry. Pozrieš sa, čo o učení zlomkov hovoria odborníci, aké metódy už existujú. Prepojíš teóriu s praxou.

Michal: Až potom prichádza samotná akcia?

Lenka: Áno. Piaty krok je vypracovanie plánu výskumu. Určíš si kroky, časový harmonogram, metódy. Potom šiesty krok: implementácia plánu a zber dát. Začneš učiť novou metódou a poctivo si zapisuješ, čo sa deje.

Michal: A na záver to celé vyhodnotím.

Lenka: Presne. Siedmy krok je analýza a interpretácia dát. Pozrieš sa, či sa žiaci zlepšili, a vyvodíš závery. A posledný, ôsmy krok, je evalvácia a reflexia. Zhodnotíš celý proces a pripravíš sa na ďalší cyklus. Možno si povieš: „Super, toto fungovalo, ale teraz to skúsme aplikovať aj na percentá.“

Michal: Znie to ako obrovské množstvo práce, ale zároveň ako niečo, čo môže učiteľom neskutočne pomôcť. Aké sú tie najväčšie benefity?

Lenka: Tých benefitov je obrovské množstvo. V prvom rade je to úžasný spôsob tímového učenia sa pre učiteľov. Spoločne skúmajú, reflektujú a rozširujú si poznanie. Zmierňuje to tú ostrú hranicu medzi výskumom a praxou.

Michal: A pre samotného učiteľa?

Lenka: Učiteľ sa stáva angažovanejším, motivovanejším. Mení to jeho myslenie. Zrazu si uvedomí, že má moc a zodpovednosť veci meniť. Dodáva mu to odvahu a sebaistotu experimentovať, tvoriť kurikulum, nielen pasívne učiť to, čo je predpísané.

Michal: Takže sa z neho stáva taký líder a inovátor.

Lenka: Presne! Rozvíja si pedagogické, výskumné aj interpersonálne zručnosti. Stáva sa z neho reflektívny praktik, ktorý robí rozhodnutia na základe dát, nie len pocitov. Stáva sa autonómnym tvorcom.

Michal: To znie úžasne. Prečo to potom nerobí každý učiteľ? Kde sú tie bariéry?

Lenka: Bohužiaľ, bariér je veľa a sú dosť veľké. Najväčšou je systémový tlak a nedostatok času. Učitelia sú preťažení inými povinnosťami.

Michal: To si viem živo predstaviť.

Lenka: Ďalšou prekážkou sú vysoké očakávania okolia, tlak na výkon a dosahovanie štandardov, čo zabíja kreativitu a chuť experimentovať. Ale obrovskou bariérou je aj nízka miera podpory priamo v školách.

Michal: Myslíš zo strany vedenia?

Lenka: Áno, zo strany riaditeľa, ale často aj zo strany kolegov. Niektorí nechcú akceptovať kolegu v role výskumníka, nemajú záujem o spoločné učenie a zdieľanie. Často chýba aj podpora pri rozvíjaní zručností, ako taký výskum vôbec robiť.

Michal: Takže mnohí si možno myslia, že výskum patrí len na univerzity, je príliš zložitý a pre nich nepraktický.

Lenka: Presne tak. Je tam istá nedôvera v jeho efektívnosť. Ako uvádza Glanz, mnohí pedagógovia si myslia presne toto. Ale opak je pravdou. Ak je správne realizovaný a podporovaný, prináša obrovské benefity.

Michal: Ako sme na tom na Slovensku? Je to u nás bežná prax, alebo skôr rarita?

Lenka: No, úprimne, situácia nie je vôbec uspokojivá. Z výskumov, napríklad od Petláka alebo Ferencovej, vieme, že učitelia síce vnímajú potrebu a význam akčného výskumu, ale v praxi ho takmer vôbec nerealizujú.

Michal: A dôvody sú tie bariéry, ktoré si spomínala? Nedostatok času, podpory, zručností?

Lenka: Presne tie. Uvádzajú, že akčný výskum poriadne nepoznajú, nevedia, ako na to, a neveria, že im to pomôže. A samozrejme, čas a podpora. Situáciu môžeme označiť až za kritickú.

Michal: To je škoda, lebo to znie ako presne to, čo by naše školstvo potrebovalo — inovácie zdola.

Lenka: Absolútne. Aj v odbornej literatúre na Slovensku je tomu venovaný len skromný priestor. Keď sme analyzovali databázu Google Scholar za posledných takmer 18 rokov, našli sme len 37 dokumentov, ktoré sa venujú akčnému výskumu. To je veľmi málo.

Michal: Ale predsa len, nejaké snahy tu sú, však? Niekto sa to snaží posunúť dopredu.

Lenka: Áno, našťastie áno. Významné sú napríklad snahy Brestovanského, ktorý sa snaží kreovať takzvané didaktické reflektívne komunity. Sú to v podstate skupiny učiteľov, ktorí spoločne pozorujú prax, zbierajú dáta a hľadajú cesty k zlepšeniu.

Michal: Znie to presne ako akčný výskum v praxi!

Lenka: Pretože to aj je! Je to forma skúsenostného učenia, ktorá presne kopíruje cyklus akčného výskumu. Brestovanský dokonca vytvoril inovačný vzdelávací program pre mentorov, ktorí majú tieto komunity podporovať v regiónoch, čo je obzvlášť dôležité v kontexte súčasnej kurikulárnej reformy.

Michal: Takže nádej tu je. Len je potrebné systematicky odstraňovať tie bariéry a poskytovať učiteľom podporu na všetkých úrovniach – od ministerstva až po riaditeľa školy.

Lenka: Presne tak. Potrebujeme vytvoriť podmienky, aby sa učitelia nebáli a chceli skúmať a inovovať vlastnú prácu. Pretože akčný výskum je jedným z najlepších prostriedkov na zvyšovanie profesionality učiteľa a tým aj na skvalitňovanie celého vzdelávania.

Michal: Fantastické zhrnutie. Cítim sa oveľa múdrejší a mám pocit, že som nahliadol do kuchyne, kde sa varí budúcnosť vzdelávania. Ďakujem ti, Lenka.

Lenka: Aj ja ďakujem, Michal. Je to téma, o ktorej treba hovoriť.

Michal: Takže to je naozaj fascinujúce. A myslím, že to priamo súvisí s našou ďalšou témou — pedagogické inovácie. To slovo počúvame všade, ale čo to vlastne znamená?

Lenka: Je to super otázka, lebo ten pojem je dosť široký. Pochádza z latinčiny, z slova „innovare“, čo znamená obnoviť alebo vytvoriť niečo nové. Najčastejšie sa spája s ekonomikou a technológiami.

Michal: Takže nové appky a tak podobne?

Lenka: Presne. Ale vo vzdelávaní je to zložitejšie. Neexistuje jedna presná definícia. Najjednoduchšie povedané, inovácia je... robiť niečo inak. Ale to je, samozrejme, veľmi zjednodušené.

Michal: Takže keď si ráno dám namiesto kávy čaj, tak vlastne inovujem svoj deň?

Lenka: Technicky áno, ale v pedagogike mierime trochu vyššie. Pedagogická inovácia je vlastne forma sociálnej inovácie.

Michal: Dobre, sociálna inovácia v škole. Čo si pod tým mám predstaviť?

Lenka: Sú to nové koncepcie a praktické zmeny. Týkajú sa obsahu učiva, organizácie školy, hodnotenia žiakov... ale aj celkovej klímy v škole. A jasné, aj využívania nových technológií.

Michal: Znie to skvele, ale stavil by som sa, že to nie je vždy jednoduché presadiť.

Lenka: Máš úplnú pravdu. Existuje veľa prekážok. Môžu byť na strane učiteľa, techniky, žiakov, alebo dokonca celej inštitúcie. Ale kľúčom k úspechu je podporujúca kultúra.

Michal: A čo to znamená v praxi? Podporujúca kultúra.

Lenka: Znamená to motivovaných ľudí, otvorenú komunikáciu, dôveru a prostredie, kde sa ľudia neboja tvoriť. Keď toto funguje, inovácie majú zelenú.

Michal: Okej, takže potrebujeme dobré prostredie. Ale ako učitelia môžu začať s inováciami priamo v triede?

Lenka: Jedna z najefektívnejších ciest je takzvaný akčný výskum. Je to metóda, ktorá slúži praktikom — teda učiteľom — na riešenie problémov, s ktorými sa reálne stretávajú.

Michal: Čiže učiteľ sa stane takým malým výskumníkom vlastnej triedy?

Lenka: Presne tak! Učiteľ si všimne problém, skúma ho a hľadá lepšie spôsoby vyučovania. Je to skúmanie zvnútra, nie zásah nejakého experta zvonku. Je to o tom, aby si tí, ktorých sa problém týka, našli riešenie sami.

Michal: To dáva zmysel. Namiesto čakania na zmenu zhora si ju urobia sami zdola. A presne o tom, ako taká zmena zdola môže vyzerať, si povieme viac už o chvíľu.

Michal: Dobre, takže akčný výskum je priamo v teréne, je taký praktický a... trochu chaotický. Čo je potom ten slávny tradičný výskum, o ktorom sa učíme v škole? Je to jeho úplný opak?

Lenka: Presne si to vystihol. Tradičný výskum naopak vychádza skôr z teórie. Jeho hlavným cieľom je overiť nejakú hypotézu a vytvoriť všeobecne platné poznatky.

Michal: Takže tu už nie je výskumník súčasťou diania? Je skôr ako pozorovateľ z diaľky?

Lenka: Presne tak! Výskumník je striktne oddelený od skúmaných osôb. Je tam jasné rozdelenie rolí – on skúma, oni sú skúmaní. Ako vedec v bielom plášti.

Michal: Ten obraz poznám! Takže všetko musí byť super objektívne a kontrolované?

Lenka: Áno, to je kľúčové. Snaží sa byť objektívny, kontrolovaný a systematický. Využíva presné meranie a štatistickú analýzu dát. Žiadne pocity, len fakty a čísla.

Michal: A aký je konečný cieľ? Prečo tá všetka námaha s tými číslami?

Lenka: Pretože výsledky sú potom zvyčajne zovšeobecniteľné na oveľa širšiu populáciu. To, čo zistíme na malej vzorke, môžeme s istou pravdepodobnosťou aplikovať na celok.

Michal: Aha! Takže to slúži na rozširovanie nášho vedeckého poznania ako takého.

Lenka: Presne. Budujeme takú veľkú knižnicu overených vedomostí pre všetkých.

Michal: Chápem. Takže jeden typ výskumu rieši problém tu a teraz, zatiaľ čo druhý buduje vedomostnú základňu pre budúcnosť. Poďme si teda zhrnúť ich hlavné rozdiely.

Michal: Takže celý ten proces akčného výskumu nie je jednorazová záležitosť... je to vlastne neustály cyklus zlepšovania. Fascinujúce!

Lenka: Presne tak! A najlepšie na tom je, že učiteľ na to nemusí byť sám. Práve naopak! Tu sa dostávame k profesijným učiacim sa komunitám.

Michal: To znie ako niečo veľmi oficiálne. Povedz nám to jednoduchšie.

Lenka: Je to vlastne skupina učiteľov, ktorí sa pravidelne stretávajú a spoločne hľadajú spôsoby, ako lepšie učiť. V podstate taký tímový mozgový trust.

Michal: Čiže meníme pohľad na učiteľa ako na nejakého osamelého vlka v triede?

Lenka: Áno, presne o to ide! Tradične bol učiteľ vnímaný ako izolovaný odborník. Ale v komunite je členom tímu, ktorý spoločne rieši problémy.

Michal: To dáva zmysel. Spolupráca namiesto izolácie. A cieľom je, samozrejme, lepšie vzdelávanie pre žiakov.

Lenka: Presne. Cieľom je neustále skúmanie a zdokonaľovanie. A hlavne, lepšie výsledky a radosť z učenia pre všetkých.

Michal: Super! Takže, ak to zhrniem, dnes sme sa pozreli na to, ako môžu byť učitelia sami sebe výskumníkmi a ako ich spolupráca v komunitách posúva celé školstvo vpred. Lenka, ďakujem ti veľmi pekne za všetky postrehy.

Lenka: Aj ja ďakujem za pozvanie, Michal. Bolo to super.

Michal: Našim poslucháčom tiež ďakujeme za pozornosť. Počujeme sa pri ďalšej epizóde podcastu Studyfi. Majte sa pekne!

Lenka: Dopočutia!