Podcast o Ošetrovateľská starostlivosť pri kraniocerebrálnych poraneniach

Kapitoly

Zákerný pokoj po úraze

Príčiny a delenie poranení

Čo sa deje priamo pri náraze

Tichý zabijak: Hematómy

Ošetrovateľská starostlivosť

Kľúčové sledované parametre

Praktické zásahy sestry

Predoperačná a pooperačná fáza

Zhrnutie a záver

Přepis

Ema: …počkať, takže človek po úraze hlavy môže byť pár hodín úplne v pohode a potom zrazu skolabuje? To je neuveriteľne desivé.

Matej: Presne tak, Ema. A práve preto sú poranenia hlavy také zradné. Ten kľud po úraze môže byť len ticho pred búrkou.

Ema: Fúha. Tak toto si musíme vysvetliť. Počúvate Studyfi Podcast, kde si zložité témy rozoberáme na drobné.

Matej: Poďme na to. Kraniocerebrálne poranenie, alebo skrátene KCP, je v podstate akýkoľvek úraz lebky a mozgu. A je to obrovský problém, nielen medicínsky.

Ema: Predpokladám, že najčastejšie sú dopravné nehody?

Matej: Áno, tie vedú, ale patria sem aj pády, športové či pracovné úrazy. Dôležité je rozdeliť poranenia na dva typy. Máme primárne a sekundárne.

Ema: Okej, aký je v tom rozdiel?

Matej: Primárne vzniká presne v momente úrazu. To je ten náraz. Sekundárne sa vyvíja až po úraze – napríklad opuch mozgu alebo krvácanie. A práve to sekundárne býva často nebezpečnejšie.

Ema: Dobre, tak sa poďme pozrieť na tie primárne. Čo všetko sa môže stať?

Matej: Môže dôjsť k zlomenine lebky. To spoznáš napríklad podľa preliačiny, alebo ak z ucha či nosa vyteká číra tekutina, čo je mozgovomiechový mok.

Ema: To znie vážne. A čo samotný mozog? Počula som o otrase mozgu.

Matej: Presne. To je takzvané difúzne poranenie. Otras mozgu, alebo odborne komócia, je našťastie len funkčná porucha. Človeku je zle, zvracia, má amnéziu, ale mozog ako taký nie je poškodený.

Ema: A ten horší prípad?

Matej: Horší prípad je kontúzia, teda zmliaždenie mozgu. Tam už dochádza k štrukturálnym zmenám v tkanive a bezvedomie je oveľa hlbšie a dlhšie.

Ema: Vráťme sa k tomu, čo ma na začiatku tak prekvapilo. K tomu zdanlivému pokoju po úraze.

Matej: Áno! To je typické pre takzvaný epidurálny hematóm. Je to krvácanie medzi kosť a tvrdú mozgovú plenu. Krv tam pomaly vytvára tlak na mozog.

Ema: Takže človek má úraz, je chvíľu v bezvedomí, potom sa preberie a cíti sa relatívne fajn…

Matej: …a toto bezpríznakové obdobie sa volá lucídny interval. Ale medzitým sa mu v hlave hromadí krv. Potom sa začne zhoršovať bolesť hlavy, je mu nevoľno a postupne upadá do bezvedomia. Je to extrémne nebezpečné.

Ema: Ako z filmu, ale desivá realita. A existuje aj opak?

Matej: Existuje. Subdurálny hematóm. Tam je pacient v bezvedomí hneď od začiatku a lucídny interval chýba.

Ema: Čo je teda kľúčové pri starostlivosti o takého pacienta? Predpokladám, že neustále sledovanie.

Matej: Absolútne. Sestra musí neustále sledovať vedomie, dýchanie, vitálne funkcie a hlavne reakciu zreníc na svetlo. Mozog je naše riadiace centrum a akýkoľvek malý detail môže signalizovať zhoršenie.

Ema: Takže žiadne „necháme ho vyspať sa z toho“.

Matej: To určite nie. Pri poranení hlavy je spánok luxus, ktorý si pacient nemôže dovoliť, kým nevieme, že je mimo nebezpečenstva. Kľúčové je včas zachytiť príznaky, ktoré by svedčili o zvyšovaní vnútrolebečného tlaku.

Ema: Dobre, to sme mali diagnostiku... ale čo samotná starostlivosť? Keď už vieme, že pacient má vysoký vnútrolebečný tlak, čo robíme?

Matej: Tak presne tu sa začína tá najnáročnejšia časť. Prvá a najdôležitejšia vec je neustále sledovanie.

Ema: A čo sledujeme ako prvé? Čo je ten najcitlivejší ukazovateľ?

Matej: Vedomie. Bez debaty. Používame na to Glasgowskú stupnicu kómy, známu ako GCS.

Ema: Zmeny vedomia môžu byť asi dosť dramatické, však?

Matej: Môžu byť veľmi rýchle, ale niekedy aj postupné a pomalé. Okrem toho musíme strážiť vitálne funkcie, hlavne krvný tlak. Hypotenzia je obrovský problém, lebo mozog nedostáva dosť krvi.

Ema: A vysoký tlak?

Matej: Ten je tiež zlý! Zvyšuje riziko krvácania a opuchu mozgu. A pozor na teplotu! Horúčka zhoršuje poškodenie mozgu, takže ju musíme hneď zrážať, napríklad fyzikálnym chladením.

Ema: Dobre, čiže sledujeme. Ale čo môžeme aktívne urobiť, aby sme ten tlak znížili?

Matej: Musíme eliminovať všetky faktory, ktoré ho zvyšujú. To je napríklad kašeľ, bolesť, alebo aj zlá poloha hlavy.

Ema: Poloha je až taká dôležitá?

Matej: Absolútne. Hlava musí byť zdvihnutá asi o 30 stupňov a musí byť v stredovej osi. Žiadne otáčanie alebo záklony. Musí to byť perfektná poloha pre odtok žilovej krvi z hlavy.

Ema: Chápem. A čo to priame meranie tlaku v hlave? To znie dosť invazívne.

Matej: Aj je. Najčastejšie sa používa intraventrikulárny katéter, ktorý sa zavedie priamo do mozgových komôr. Je to síce rizikové kvôli infekcii, ale má obrovskú výhodu – môžeme cez neho odpúšťať mozgovomiechový mok a tým tlak priamo znižovať.

Ema: A čo keď je nutná operácia?

Matej: Pri úrazoch hlavy je to často boj o čas. Predoperačná príprava je minimálna. Najdôležitejšie je monitorovať vitálne funkcie, zobrať krv, zabezpečiť žilový prístup a pacienta čo najrýchlejšie dostať na sálu.

Ema: A po operácii?

Matej: Pooperačná starostlivosť je opäť o stabilizácii. Sledujeme vedomie, vitálne funkcie, operačnú ranu a dávame pozor na komplikácie, napríklad kŕče. Je to neustály kolotoč monitoringu a prevencie.

Ema: Takže, ak to zhrniem, je to neustály, precízny manažment. Sledovanie vedomia a tlaku, správne polohovanie a eliminácia akýchkoľvek rušivých vplyvov. Znie to nesmierne náročne.

Matej: To aj je. Je to jedna z najnáročnejších oblastí ošetrovateľstva. Ale výsledky stoja za to.

Ema: Matej, ďakujem ti veľmi pekne za skvelý prehľad. A ďakujeme aj vám, naši poslucháči. Toto bola posledná téma našej série o neurológii. Dúfame, že sa vám páčila a že ste sa dozvedeli niečo nové. Počujeme sa nabudúce!

Matej: Presne tak. Majte sa pekne a dovidenia!