Podcast o Nemecké osvietenstvo a klasický idealizmus

Kapitoly

Z dogmatického spánku

Kozmická hypotéza a začiatky

Kopernikovský obrat

Kritika čistého rozumu

Ako poznávame svet?

Hranice rozumu a etika

Kategorický imperatív

Krása a účelnosť

Osvietenstvo ducha

Kantov vesmír a prebudenie

Hranice rozumu a Fichteho krok

Hegelov absolútny systém

Hegelov prvý kritik

Dve cesty poznania

Filozofia prírody a ducha

Prichádza Hegel

Kúzlo slova Aufheben

Cesta absolútnej idey

Dejiny ako pokrok slobody

Heglov odkaz a rozkol

Nástroje myslenia

Filozofia v praxi

Koniec dejín?

Záver

Přepis

Simona: Predstavte si muža, ktorého každý deň bol rovnaký. Immanuel Kant, profesor v Kráľovci, bol taký presný, že si podľa neho susedia nastavovali hodinky. Každé popoludnie, presne o pol štvrtej, vyšiel na tú istú prechádzku. Ale jedného dňa sa všetko zmenilo. Prišiel list od škótskeho filozofa Davida Huma a jeho myšlienky otriasli Kantovým svetom tak silno, že ho, ako sám povedal, „prebudili z dogmatického spánku“. Tento moment odštartoval revolúciu v myslení.

Lukáš: A presne o tejto revolúcii sa dnes budeme rozprávať. Počúvate Studyfi Podcast.

Simona: Lukáš, ešte predtým, ako sa Kant stal tým filozofickým revolucionárom, venoval sa aj prírodným vedám, však?

Lukáš: Presne tak. Ešte v jeho takzvanom „predkritickom“ období prišiel s niečím, čo voláme kozmogonická hypotéza. Tvrdil, že vesmír sa mohol sformovať sám, čisto mechanicky, bez zásahu nadprirodzenej sily.

Simona: To znie dosť odvážne na tú dobu. Ako si to predstavoval?

Lukáš: Hovoril, že hmota vo vesmíre nebola rozptýlená rovnomerne. Vďaka silám príťažlivosti a odpudivosti sa začala zhlukovať a rotovať. Táto rotácia spôsobila, že sa od stredu oddeľovali menšie časti, z ktorých postupne vznikli planéty a dostali sa na svoje obežné dráhy okolo Slnka.

Simona: Takže v podstate povedal, že vesmír si na svoje usporiadanie stačil sám, len podľa fyzikálnych zákonov.

Lukáš: Áno. Zaujímavé je, že o pár rokov neskôr prišiel s podobnou myšlienkou aj francúzsky matematik Pierre-Simon Laplace. Dnes túto teóriu poznáme ako Kant-Laplacovu nebulárnu, teda hmlovinovú teóriu.

Simona: Dobre, vráťme sa k tomu prebudeniu z „dogmatického spánku“. Čo ho tak šokovalo na myšlienkach Davida Huma?

Lukáš: V Nemecku vtedy vládol racionalizmus. Jeho základná myšlienka bola: to, čo mi hovorí môj rozum o svete, je pravda. Aj Kant bol dlho racionalista. Ale potom prišiel Hume, ktorý bol empirik.

Simona: A empirizmus hovorí...?

Lukáš: Že nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysloch. Všetko poznanie pochádza zo skúsenosti. Hume dokonca spochybnil kauzalitu – princíp príčiny a následku. Povedal, že my nikdy nevidíme samotnú „príčinnosť“, len to, že jedna udalosť nasleduje po druhej. To pre Kanta znamenalo, že celá veda a metafyzika stoja na vode.

Simona: Takže zrazu mal na stole dva protichodné názory: rozum verzus skúsenosť. Čo s tým spravil?

Lukáš: Urobil niečo geniálne. Položil si otázku: Kto má pravdu? A uvedomil si, že na to, aby odpovedal, musí najprv preskúmať samotný nástroj poznania – ľudské myslenie. A tu prichádza jeho slávny „kopernikovský obrat“.

Simona: Ako Kopernik, ktorý obrátil pohľad z Zeme na Slnko?

Lukáš: Presne! Dovtedy si všetci mysleli, že naše poznanie sa musí prispôsobovať predmetom. Kant to otočil. Čo ak sa predmety musia prispôsobovať nášmu poznaniu? Čo ak nevyhnutnosť a zákony nehľadáme vonku v prírode, ale sú už v našej mysli?

Simona: A toto všetko spísal vo svojom najznámejšom diele, *Kritika čistého rozumu*. Počula som, že to nie je práve ľahké čítanie.

Lukáš: To teda nie je. Je to písané ťažkopádnym, akademickým jazykom. Dokonca aj jeho súčasníci to odmietali čítať. Sám Kant si to uvedomil a neskôr napísal zjednodušenú verziu, akýsi „manuál“ k tomuto dielu, nazvaný *Prolegomena*.

Simona: Aká je teda tá hlavná myšlienka *Kritiky čistého rozumu*?

Lukáš: Kant sa pýta: „Ako sú možné syntetické súdy a priori?“ Znie to zložito, ale hneď to vysvetlím. Ide o to, či môžeme mať poznanie, ktoré je nové, rozširuje naše vedomosti (to je to „syntetické“), a zároveň je všeobecne a nevyhnutne platné, nezávislé od konkrétnej skúsenosti (to je to „a priori“).

Simona: Dáš nejaký príklad?

Lukáš: Jasné. Kant ho našiel v matematike. Vezmime si vetu „7 + 5 = 12“. Dvanástka nie je obsiahnutá ani v sedmičke, ani v päťke. Je to nová informácia. Teda je to syntetický súd. Ale zároveň na to, aby sme vedeli, že je to pravda, nepotrebujeme skúmať svet. Platí to všeobecne a nevyhnutne. Teda je to apriórny súd.

Simona: Aha! Takže je to nový poznatok, ku ktorému nepotrebujem skúsenosť. A on chcel zistiť, ako je toto vôbec možné.

Lukáš: Presne tak. A preto začal analyzovať štruktúru nášho poznania, ktoré rozdelil na tri zložky: zmyslovosť, um a rozum.

Simona: Dobre, poďme na to postupne. Čo je zmyslovosť?

Lukáš: Zmyslovosť je naša schopnosť prijímať vnemy. Ale podľa Kanta to nie je len pasívne prijímanie. Naša myseľ tieto vnemy hneď usporadúva do istých foriem. A tieto formy sú pre všetkých ľudí rovnaké: sú to priestor a čas.

Simona: Takže priestor a čas nie sú niečo, čo existuje vonku, nezávisle od nás?

Lukáš: Podľa Kanta nie. Sú to akoby „okuliare“, cez ktoré vnímame svet. Nemôžeme ich dať dole. Všetko, čo vnímame, automaticky vnímame v priestore a čase. To je tá apriórna, teda predskúsenostná, podmienka nášho vnímania.

Simona: Čiže svet, aký je „sám o sebe“, nikdy nespoznáme. Spoznávame len to, ako sa nám javí cez tieto naše „okuliare“.

Lukáš: Presne. Kant rozlišuje medzi „veľou o sebe“ (noumenon), ktorá je pre nás nepoznateľná, a „veľou pre nás“ (fenomén), teda javom. A veda sa zaoberá práve svetom javov.

Simona: Dobre, takže zmysly nám dajú dáta usporiadané v čase a priestore. Čo sa s nimi deje ďalej?

Lukáš: Potom nastupuje um. Um tieto surové dáta, teda javy, spracováva a spája do pojmov pomocou takzvaných kategórií. Kategórie sú opäť apriórne pojmy, ktoré má každý v mysli – napríklad jednota, mnohosť, kauzalita alebo substancia.

Simona: Takže zákon príčiny a následku, ktorý Hume spochybnil, je podľa Kanta vlastne jednou z kategórií nášho umu? Vkladáme ho do sveta my?

Lukáš: Bingo! Presne to je podstata jeho kopernikovského obratu. Prírodné zákony nenachádzame v prírode, ale predpisujeme ich prírode prostredníctvom štruktúry našej mysle. Preto je prírodoveda možná ako veda, lebo jej zákony sú všeobecné a nevyhnutné.

Simona: Fíha. Takže naše poznanie je ohraničené zmyslovou skúsenosťou a štruktúrou našej mysle. Ale čo tie veľké otázky? Boh, duša, sloboda... Čo s nimi?

Lukáš: Tu prichádza na rad tretia zložka – rozum. Rozum sa prirodzene snaží myslenie zjednocovať a kladie si práve tieto metafyzické otázky. Problém je, že na tieto otázky nám chýbajú zmyslové dáta. Nemáme žiadnu skúsenosť s nesmrteľnosťou duše alebo s Bohom.

Simona: Takže metafyzika ako veda podľa neho nie je možná?

Lukáš: Presne tak. Môžeme o týchto veciach premýšľať, ale nemôžeme o nich mať vedecké poznanie. Rozum tu naráža na svoje hranice a vytvára takzvané antinómie – dokáže rovnako dobre obhájiť, že svet má začiatok v čase, aj že je nekonečný. Aj to, že existuje sloboda, aj to, že všetko je len prírodná nevyhnutnosť.

Simona: Tak na čo nám potom tieto myšlienky sú, ak ich nemôžeme dokázať?

Lukáš: A to je geniálny prechod k jeho ďalšiemu veľkému dielu, *Kritike praktického rozumu*. Kant hovorí, že hoci slobodu, Boha a nesmrteľnosť nemôžeme dokázať teoretickým rozumom, musíme ich predpokladať, aby mala zmysel morálka.

Simona: Čiže presúvame sa od poznania ku konaniu. K etike. Ako Kant rieši otázku, čo je dobré a čo zlé?

Lukáš: Kant odmieta všetky dovtedajšie etiky, ktoré boli založené na niečom vonkajšom – na túžbe po šťastí, na Božích prikázaniach. Hovorí, že zdroj morálky musí byť v nás samých, v našom rozume. Morálka musí byť autonómna.

Simona: A ako to má fungovať? Ako zistím, čo je správne?

Lukáš: Kant hovorí, že náš praktický rozum nám dáva mravný zákon, ktorý nazýva kategorický imperatív. Je to príkaz, ktorý platí nepodmienečne a všeobecne pre každú rozumnú bytosť.

Simona: A ako znie ten príkaz?

Lukáš: Má viacero formulácií. Tá najznámejšia je: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy zároveň platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva.“

Simona: Dobre, to si musíme preložiť do ľudskej reči.

Lukáš: V podstate to znamená: Správaj sa vždy tak, ako by si chcel, aby sa v rovnakej situácii správali všetci ostatní. Tvoje konanie má byť vzorom pre všeobecný zákon. Ak klameš, pýtaš sa: „Chcel by som žiť vo svete, kde všetci klamú?“ Asi nie. Takže klamstvo je nemorálne.

Simona: Rozumiem. A ďalšia formulácia?

Lukáš: Tá je tiež veľmi silná: „Konaj tak, aby si ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe každého druhého používal vždy zároveň ako účel a nikdy nie iba ako prostriedok.“

Simona: Inými slovami, nemanipuluj s ľuďmi a nezneužívaj ich na dosiahnutie vlastných cieľov.

Lukáš: Presne. Každý človek má dôstojnosť a hodnotu sám o sebe. A toto je základ jeho deontologickej etiky – etiky povinnosti. Nemáme konať morálne preto, aby sme boli šťastní, ale preto, lebo je to naša povinnosť voči mravnému zákonu v nás.

Simona: Kant je neuveriteľne systematický. Po kritike čistého a praktického rozumu napísal aj tretiu. *Kritiku súdnosti*. O čom je tá?

Lukáš: Tá sa zaoberá dvoma oblasťami: estetikou, teda vnímaním krásy, a teleológiou, čiže účelnosťou v prírode.

Simona: Čo je podľa Kanta krása?

Lukáš: Hovorí, že estetický súd, keď povieme, že niečo je krásne, je nezainteresovaný. To znamená, že sa nám to páči bez toho, aby sme to chceli vlastniť alebo použiť. Je to harmónia medzi predmetom a našou vnímacou schopnosťou. Krása je podľa neho „účelnosť bez účelu“.

Simona: A okrem krásy rozoberá aj kategóriu vznešeného, však?

Lukáš: Áno. Vznešené je to, čo prekračuje naše zmysly a vyvoláva v nás pocit úžasu a rešpektu. Napríklad pohľad na nekonečnú hviezdnu oblohu, to je matematicky vznešené. Alebo pohľad na búrku na mori – to je dynamicky vznešené. Najprv cítime strach, ale keď sme v bezpečí, mení sa na pocit slasti z toho, že sme ako rozumné bytosti nadradení tejto nespútanej sile prírody.

Simona: Takže Kant nám vlastne zmapoval celú ľudskú skúsenosť – od poznania cez morálku až po cítenie. Je to naozaj komplexný systém.

Lukáš: Presne tak. A tým Kant vlastne položil základy pre celú nemeckú klasickú filozofiu. Je to fascinujúce, pretože nemecké osvietenstvo bolo v niečom úplne iné ako to francúzske.

Simona: V čom presne bolo iné? Francúzske bolo predsa o revolúcii, o slobode a bratstve.

Lukáš: Áno, lenže Nemecko v 18. storočí bolo politicky rozdrobené. Takže tá revolučná energia sa neprejavila v politike, ale skôr v kultúre a umení. Nazýva sa to „osvietenstvo ducha“. Namiesto gilotíny mali Goetheho, Schillera, Beethovena... a Kanta.

Simona: To je celkom dobrá výmena, musím povedať. A kto bol pred Kantom takou hlavnou postavou?

Lukáš: Určite Christian Wolff. Bol to neuveriteľný systematik. V podstate vytvoril nemeckú filozofickú terminológiu. Rozdelil celé poznanie na logiku a filozofiu, a tú ďalej na teoretickú a praktickú. Dokonca zaviedol pojem „ontológia“ ako vedu o súcne. Kant ho nazval pôvodcom nemeckej dokonalosti.

Simona: Takže pripravil pôdu pre Kanta.

Lukáš: Presne tak. Ale Kant sa vo svojom prvom, takzvanom „predkritickom“ období, venoval skôr prírodným vedám. Bol fascinovaný Newtonom.

Simona: To je zaujímavé. Takže nezačal hneď s kritikou rozumu?

Lukáš: Vôbec nie. Napísal napríklad dielo „Všeobecné dejiny prírody a teória nebies“, kde prišiel s vlastnou kozmogonickou hypotézou. Snažil sa vysvetliť vznik slnečnej sústavy len na základe mechanických zákonov prírody, bez zásahu Boha.

Simona: Odvážne na tú dobu. A čo ho teda nasmerovalo k filozofii poznania? Zvykne sa hovoriť o nejakom prebudení.

Lukáš: Áno, sám povedal, že ho David Hume „prebudil z dogmatického spánku“. Humeov skepticizmus ho prinútil zamyslieť sa nad tým, či môžeme kauzalite a iným princípom naozaj veriť. A to viedlo k jeho slávnemu „kopernikovskému obratu“.

Simona: Kopernikovský obrat? Ako to súvisí s astronómiou?

Lukáš: Je to metafora. Tak ako Kopernik otočil model vesmíru a dal do stredu Slnko namiesto Zeme, Kant otočil filozofiu poznania. Povedal, že to nie je naša myseľ, ktorá sa pasívne prispôsobuje predmetom. Naopak, predmety sa musia prispôsobiť našej mysli.

Simona: Počkaj, tomu nerozumiem. Ako sa môže stôl prispôsobiť mojej mysli?

Lukáš: Dobrá otázka. Myslel to tak, že naša myseľ má v sebe už predinštalované isté štruktúry. V diele *Kritika čistého rozumu* ich rozdelil. Najprv sú to formy zmyslovosti – priestor a čas. Všetko, čo vnímame, automaticky vkladáme do priestoru a času. Nie sú „vonku“, ale sú to naše „okuliare“, cez ktoré sa pozeráme na svet.

Simona: Takže bez týchto okuliarov by sme svet vôbec nevideli?

Lukáš: Presne. A na to nadväzuje transcendentálna analytika. To sú čisté pojmy umu, alebo kategórie. Napríklad jednota, mnohosť alebo tá slávna kauzalita. Sú to akoby softvérové nástroje v našej mysli, ktoré organizujú surové zmyslové dáta do zmysluplných celkov.

Simona: Dobre, takže myseľ aktívne tvorí našu skúsenosť. A čo je potom tá tretia časť, transcendentálna dialektika?

Lukáš: Tam sa Kant pýta, čo sa stane, keď sa rozum pokúsi tieto nástroje použiť mimo zmyslovej skúsenosti. Keď začne uvažovať o Bohu, duši alebo vesmíre ako celku. A jeho záver je, že rozum sa vtedy zamotá do protirečení, antinómií. Môže dokázať, že svet má začiatok v čase, ale rovnako presvedčivo aj to, že ho nemá. To je hranica nášho poznania.

Simona: Takže svet, ako ho poznávame – fenomén – je jedna vec. A svet sám o sebe – noumenon alebo „vec o sebe“ – je pre nás nepoznateľný. Túto myšlienku potom prebrali jeho nasledovníci?

Lukáš: Áno, ale hneď ju začali kritizovať. Prvý bol Johann Gottlieb Fichte. Bol to génius z chudobnej rodiny, ktorý sa preslávil, lebo si jeho prvé dielo pomýlili s Kantovým.

Simona: To sa mu asi páčilo.

Lukáš: Určite. Fichte povedal: Moment. Kant tvrdí, že „vec o sebe“ je príčinou našich vnemov. Ale zároveň tvrdí, že kauzalita je len kategória nášho umu a platí len vo svete javov. To je predsa rozpor!

Simona: Aha, takže použil Kantovu vlastnú logiku proti nemu.

Lukáš: Presne. A Fichteho riešenie? „Škrtnime vec o sebe.“ Povedal, že sa musíme zaobísť bez nej. Všetko, celá realita, sa musí dať odvodiť z vedomia, z „Ja“. To je čistý idealizmus.

Simona: A tento idealizmus sa potom ďalej rozvíjal?

Lukáš: Áno. Po Fichtem prišiel Schelling, ktorý sa snažil spojiť Fichteho subjektívny idealizmus s filozofiou prírody. Ale vrcholom bol Georg Wilhelm Friedrich Hegel. Ten chcel vytvoriť absolútny systém, ktorý by vysvetlil úplne všetko.

Simona: Úplne všetko? To znie... ambiciózne.

Lukáš: Extrémne. Podľa Hegela sú dejiny, umenie, náboženstvo aj filozofia len procesom, v ktorom sa absolútny Duch postupne stáva vedomým samého seba. Celá realita je racionálna a odvíja sa podľa dialektickej schémy: téza, antitéza a syntéza, ktorá sa stáva novou tézou. A tento proces opísal vo svojom monumentálnom diele *Fenomenológia ducha*.

Simona: Takže dejiny majú podľa neho nejaký zmysel a smerovanie?

Lukáš: Presne tak. Dejiny sú pokrokom v uvedomovaní si slobody. A filozofia práva zas skúma, ako sa táto sloboda realizuje v spoločnosti a štáte. Hegelov vplyv bol obrovský a vlastne celá filozofia po ňom sa voči nemu musela nejako vymedziť. Či už súhlasne, alebo kriticky, ako uvidíme nabudúce.

Simona: Takže, spomínal si, že celá filozofia po Hegelovi sa voči nemu musela nejako vymedziť. Kto bol teda ten prvý veľký kritik... alebo skôr spoluhráč?

Lukáš: Výborná otázka! Bol to jeho bývalý spolužiak a spolubývajúci, Friedrich Wilhelm Joseph Schelling. Boli veľkí priatelia, no ich cesty sa filozoficky rozišli.

Simona: Filozofické rozchody spolubývajúcich, to znie ako dráma. V čom bol ten hlavný spor?

Lukáš: Hlavne v chápaní prírody. Pamätáš, ako pre Fichteho bola príroda len akási prekážka? Pasívne 'Nie-Ja', ktoré musí subjekt prekonať?

Simona: Jasné, ako prekážková dráha pre nášho ducha.

Lukáš: Presne. A Schelling povedal: moment, takto to nemôže byť. Pre neho bola príroda živá, dynamická a tvorivá. Bola to v podstate „odysea ducha“.

Simona: Odysea ducha? To znie veľmi poeticky. Čo to presne znamená?

Lukáš: Schelling tvrdil, že filozofia nemôže ísť len jednou cestou, od subjektu von, ako u Fichteho. Potrebujeme obe cesty. Musíme skúmať, ako sa z prírody rodí duch, a zároveň, ako duch spätne formuje svet.

Simona: Takže taká filozofická obojsmerka?

Lukáš: Perfektné prirovnanie! Práve preto rozpracoval dva veľké projekty: Prírodnú filozofiu, alebo teda Naturphilosophie, a Transcendentálnu filozofiu.

Simona: Dobre, tak poďme na tú prvú. Prírodná filozofia?

Lukáš: Tam sleduje cestu od objektu k subjektu. Snaží sa ukázať, že príroda nie je mŕtva hmota. Je to proces, v ktorom sa inteligencia postupne prebúdza... od anorganickej hmoty až po organickú.

Simona: Takže príroda je podľa neho schopná sama sa hýbať a vyvíjať?

Lukáš: Presne tak. A tá druhá, transcendentálna filozofia, ide opačne. Od subjektu k objektu. Pýta sa: ako slobodný duch vytvára svet okolo seba?

Simona: A aká je odpoveď?

Lukáš: Že prostredníctvom slobodnej, vedomej činnosti. Vytvárame druhú prírodu – kultúru, umenie, spoločnosť. A práve umenie je podľa neho vrcholom, kde sa tieto dva svety, príroda a duch, opäť stretávajú v dokonalej harmónii.

Simona: Waw, takže umenie je vrcholom filozofie. To je naozaj romantická predstava. Ale mám pocit, že po Schellingovi prišiel niekto, kto sa pokúsil vytvoriť ešte väčší, priam monštruózny systém, ktorý by vysvetlil úplne všetko. Mierim správne?

Lukáš: Mieriš priamo do čierneho, Simona. Hovoríme o velikánovi nemeckého idealizmu, Georgovi Wilhelmovi Friedrichovi Hegelovi. On vzal myšlienky od Kanta, Fichteho aj Schellinga a vytvoril z nich niečo... epické.

Simona: Epické? To znie sľubne. Takže, čo presne prevzal od svojich predchodcov?

Lukáš: Od Schellinga si zobral myšlienku prepojenia ducha a prírody. No vyčítal mu, že jeho absolútno je príliš statické, ako nehybný oceán. A od Fichteho si požičal metódu, ten slávny trojkrok: téza, antitéza, syntéza.

Simona: Aha, takže to nebol Fichte, kto to dotiahol do konca?

Lukáš: Presne tak. Pre Fichteho bola syntéza zavŕšením. Ale pre Hegela... pre Hegela sa syntéza okamžite stáva novou tézou! A celý proces pokračuje znova a znova, donekonečna. Je to neustály pohyb, neustály vývoj.

Simona: To znie ako filozofický perpetuum mobile. Ale ako to funguje v praxi? Ako sa z jednej veci stane jej opak a potom niečo nové?

Lukáš: Hegel na to používa jedno úžasné nemecké slovo: „Aufheben“. Má tri významy naraz. Znamená niečo zrušiť, zároveň to uchovať a nakoniec to pozdvihnúť na vyššiu úroveň.

Simona: Počkaj, zrušiť a uchovať zároveň? To si protirečí, nie?

Lukáš: Iba na prvý pohľad. Predstav si semienko. Keď z neho začne rásť rastlina, semienko ako také je zrušené, zanikne. Ale jeho podstata je uchovaná a pozdvihnutá do novej, komplexnejšej formy – do rastliny. To je presne „Aufheben“.

Simona: To je skvelá analógia! Takže nič sa nestratí, len sa to transformuje na niečo vyššie. Chápem.

Lukáš: Presne. A celý tento proces je podľa Hegela vlastne príbehom vývoja jednej veci: absolútnej idey. Alebo ak chceš, absolútneho ducha. Na začiatku je len čistá myšlienka, čistý potenciál.

Simona: A ako sa tento duch vyvíja? Aké sú jeho kroky?

Lukáš: Sú tri. Najprv je tu Logika. To je idea sama o sebe, ešte predtým, ako sa prejaví vo svete. Je to ako čistý softvérový kód.

Simona: Dobre, kód... A potom?

Lukáš: Potom prichádza antitéza: Filozofia prírody. Idea sa od seba odcudzí, stane sa hmotou, prírodou. Je to, akoby sa ten kód premenil na skutočný, fyzický svet, ale zabudol by, že je kódom.

Simona: Fascinujúce. A tretí krok je návrat domov?

Lukáš: Áno! Tretím krokom je Filozofia ducha. Idea sa vo svete, konkrétne v človeku, prebudí. Uvedomí si samu seba. Prejde od subjektívneho ducha, cez objektívny duch – teda spoločnosť a štát – až k absolútnemu duchu.

Simona: A ten absolútny duch, to je čo? Finále?

Lukáš: Je to najvyššie sebapoznanie idey. Prejavuje sa v umení, potom v náboženstve, a nakoniec, na samom vrchole... je filozofia. Samozrejme, tá jeho.

Simona: Jasné, každý filozof si myslí, že práve on na to prišiel. A čo dejiny? Tie tiež zapadajú do tohto systému?

Lukáš: Samozrejme. Pre Hegela sú dejiny procesom, v ktorom si duch uvedomuje slobodu. Je to príbeh rastúcej slobody. Má to tri fázy.

Simona: Som zvedavá.

Lukáš: Prvá je orientálny svet, kde je slobodný len jeden – panovník. Potom grécko-rímsky svet, kde sú slobodní niektorí, ale stále máme otrokov. A nakoniec, vrcholom je germánsko-kresťanský svet, ktorý prináša vedomie slobody pre všetkých.

Simona: Hm, to znie trochu... eurocentricky. Akoby dejiny skončili v Prusku v 19. storočí.

Lukáš: To je presne jedna z hlavných kritík jeho myslenia. Ale tá myšlienka, že dejiny majú zmysel a smerovanie, bola nesmierne vplyvná.

Simona: A aký bol jeho odkaz? Predpokladám, že taký komplexný systém musel vyvolať búrlivé reakcie.

Lukáš: Obrovské. Po jeho smrti sa jeho nasledovníci, hegelovci, rozdelili na dva tábory. Staroheglovci, tí konzervatívnejší, tvrdili, že Hegelov systém je v podstate kresťanstvo vo filozofickom kabáte.

Simona: A tí druhí?

Lukáš: A potom tu boli mladohegelovci. Radikáli, ktorí jeho filozofiu čítali ateisticky. Tvrdili, že absolútny duch nie je Boh, ale ľudstvo samotné, ktoré si postupne uvedomuje svoju moc.

Simona: A z tejto skupiny vzišli asi dosť známe mená, však?

Lukáš: Tie najznámejšie. Práve z prostredia mladohegelovcov vyšiel aj Ludwig Feuerbach a predovšetkým jeden mladík, ktorý prevrátil Hegela z hlavy na nohy. Jeho meno bolo Karl Marx. Ale to je už príbeh na ďalšiu časť.

Simona: Marxa si teda necháme na ďalšiu epizódu. Ale predtým, ako to dnes celé uzavrieme, poďme si to upratať. Spomenuli sme veľa disciplín, ale ako to všetko drží pokope?

Lukáš: Výborná otázka. Základom je nástroj, ktorý nie je priamo filozofickou disciplínou, ale bez neho to nejde. Je to logika.

Simona: Takže taký švajčiarsky nožík pre filozofov?

Lukáš: Presne tak! Logika ti dáva pravidlá, ako správne argumentovať. Napríklad princíp sporu hovorí, že niečo nemôže zároveň byť aj nebyť pravda.

Simona: Dobre, logiku máme. A čo tie praktickejšie odvetvia, ktoré sa priamo týkajú nášho života?

Lukáš: To je praktická filozofia. Sem patrí etika, ktorá sa pýta, čo je dobré a zlé konanie. Ale aj politika, právo či ekonómia.

Simona: Takže filozofia nie je len sedenie v kresle a premýšľanie o vesmíre.

Lukáš: Práve naopak. Filozofi sa vždy snažili nájsť nejaký zastrešujúci koncept pre všetko ľudské poznanie. Zistiť, či to celé ako ľudstvo dáva nejaký zmysel.

Simona: A podarilo sa to niekomu? Nájsť takú super-teóriu všetkého?

Lukáš: Boli tu pokusy. Napríklad v 20. storočí prišiel Francis Fukuyama s myšlienkou "konca dejín". Tvrdil, že liberálna demokracia je finálnym štádiom vývoja ľudstva.

Simona: To znie dosť odvážne. A asi aj trochu predčasne, však?

Lukáš: Ukázalo sa, že áno. Ale ukazuje to tú večnú túžbu filozofie... nájsť v tom zdanlivom chaose nejaký poriadok a zmysel.

Simona: Takže kľúčové je neprestať sa pýtať a hľadať súvislosti. Perfektné zhrnutie. Lukáš, ďakujem ti veľmi pekne za ďalšiu skvelú dávku vedomostí.

Lukáš: Aj ja ďakujem za pozvanie. A teším sa nabudúce.

Simona: Aj my. Našim poslucháčom ďakujeme za pozornosť a prajeme vám úspešný týždeň. Dopočutia!