Podcast o Koncepčné modely a teórie ošetrovateľstva

Kapitoly

Prečo teórie?

Oremovej model deficitu sebaopatery

Tri druhy požiadaviek

Hendersonová a Kingová: Iné pohľady

Zhrnutie: Návod na použitie

Keď sa roly bijú

Dôsledky neriešených rolí

Čo je adaptácia

Úloha sestry ako detektíva

Vzťah sestry a pacienta

Keď sa o seba nevieme postarať

14 základných potrieb človeka

Fázy a vzťahy v ošetrovateľstve

Kto bola Callista Royová?

Piliere adaptačného modelu

Regulátor a kognátor

Zhrnutie a záver

Přepis

Lenka: Predstav si študentku ošetrovateľstva, volajme ju Lucia. Sedí nad knihami, má pred sebou mená ako Oremová, Hendersonová, Kingová... a v hlave jej víri jediná otázka: „Načo sa toto všetko učím? Nechcem len vedieť pichnúť injekciu a správne obviazať ranu?“

Adam: To je úplne bežná a legitímna otázka. Každý študent si tým prejde. Cíti ten tlak naučiť sa stovky praktických zručností a teória sa zdá... no, príliš teoretická.

Lenka: Presne! Takže, Adam, prečo by to Luciu a všetkých ostatných, čo sa pripravujú na skúšky, malo zaujímať? Toto je Studyfi Podcast.

Adam: Malo by ich to zaujímať, pretože tieto teórie nie sú len nejaké staré texty. Sú to v podstate operačné systémy pre prácu sestry. Sú to mapy, ktoré nám ukazujú, ako sa starať o pacienta ako o celého človeka, nielen ako o súbor symptómov.

Lenka: Operačné systémy... to sa mi páči. Takže nám dávajú nejaký rámec, systém na premýšľanie?

Adam: Presne tak. Konceptuálny model je ako recept. Môžeš mať tie najlepšie ingrediencie – vedomosti o anatómii, liekoch, postupoch – ale bez receptu z toho dobrý koláč neupečieš. Tieto modely ti dávajú ten „recept“, ako všetky tie ingrediencie spojiť, aby to dávalo zmysel.

Lenka: Dobre, tak poďme na prvý recept. V mojich podkladoch svieti meno Dorotea Oremová a jej model deficitu sebaopatery. To znie dosť... zložito.

Adam: Znie, ale myšlienka je v skutočnosti veľmi intuitívna a posilňujúca. Oremová vychádzala z predpokladu, že každý človek má prirodzenú schopnosť a túžbu starať sa sám o seba. Nazvala to sebaopatera.

Lenka: Čiže to, že si ráno umyjem zuby, dám si raňajky a oblečiem sa podľa počasia, je vlastne sebaopatera?

Adam: V podstate áno! Je to súbor činností, ktoré robíme, aby sme si udržali život, zdravie a pohodu. A úloha sestry podľa Oremovej prichádza vtedy, keď vznikne „deficit“.

Lenka: Deficit... akože medzera? Keď to už človek sám nezvláda?

Adam: Presne. Keď požiadavky na starostlivosť prevýšia schopnosti človeka sa o seba postarať. Predstav si, že si zlomíš obe ruky. Zrazu si ani tie zuby umyť nevieš. Vznikol deficit sebaopatery a sestra je tá, ktorá ti pomôže túto medzeru preklenúť. Ale pozor, jej cieľom nie je robiť všetko za teba navždy.

Lenka: Aha! Cieľom je pomôcť ti vrátiť sa do bodu, kedy to zase zvládneš sám. Podporiť tú jeho vlastnú schopnosť.

Adam: To je kľúčové. Oremovej model je o partnerstve. Sestra pomáha, učí, podporuje, ale vždy s cieľom obnoviť alebo posilniť pacientovu sebestačnosť. Je to holistický prístup – pozerá sa na celého človeka a jeho potenciál.

Lenka: Oremová spomína tri druhy požiadaviek na sebaopateru. Môžeme si ich rozobrať? Prvé sú tie univerzálne.

Adam: Jasné. Univerzálne požiadavky máme všetci, bez ohľadu na vek či zdravotný stav. Sú to základné veci pre život – dostatok vzduchu, vody, jedla. Správne vylučovanie. Rovnováha medzi aktivitou a odpočinkom, ale aj medzi samotou a spoločenským kontaktom.

Lenka: To dáva zmysel. A čo tie vývinové?

Adam: Tie súvisia s naším životným cyklom. Iné požiadavky na sebaopateru má tínedžer, ktorý prechádza pubertou, iné tehotná žena, a iné senior, ktorý sa vyrovnáva so starnutím. Patria sem aj krízové situácie, napríklad strata práce alebo odchod do dôchodku.

Lenka: Dobre, to chápem. A posledné sú terapeutické požiadavky.

Adam: Tie nastupujú pri chorobe alebo zranení. Súvisia s tým, čo človek musí robiť navyše, kvôli svojmu zdravotnému stavu. Napríklad, ak máš cukrovku, tvojou terapeutickou požiadavkou je naučiť sa pichať inzulín, sledovať si hladinu cukru a dodržiavať diétu.

Lenka: Takže sestra v podstate vyhodnotí, kde má pacient deficit – v ktorej z týchto oblastí – a podľa toho nastaví plán starostlivosti. Je to tak?

Adam: Si to perfektne zhrnula. Sestra zistí, prečo sa o seba pacient nevie postarať, rozhodne spolu s ním, ako to budú riešiť, a pomôže mu zrealizovať potrebné činnosti. Výsledkom by mal byť selfmanažment – pacient, ktorý rozumie svojej situácii a vie, ako ju zvládať.

Lenka: Super, Oremová je teda jasnejšia. Ale nebola jediná. V textoch sa často objavuje aj Virginia Hendersonová. V čom bol jej prístup iný?

Adam: Hendersonová je taká rocková hviezda ošetrovateľstva. Jej definícia ošetrovateľstva zo 60. rokov je stále neuveriteľne relevantná. Zatiaľ čo Oremová sa sústredila na koncept sebaopatery, Hendersonová to poňala cez 14 základných ľudských potrieb.

Lenka: Štrnásť? To je dosť.

Adam: Je, ale sú to veci ako dýchanie, jedenie a pitie, spánok, pohyb, komunikácia, učenie sa... V podstate definovala, čo je normálne fungovanie. A úlohou sestry je pomôcť pacientovi s tými potrebami, ktoré si dočasne alebo trvalo nevie naplniť sám, aby sa čo najrýchlejšie osamostatnil.

Lenka: Čiže podobný cieľ ako u Oremovej – samostatnosť pacienta – len iná cesta, ako sa na to pozrieť.

Adam: Presne. A potom tu máme Imogene Kingovú, ktorá na to išla ešte inak. Pre ňu bolo jadrom všetkého... vzájomné pôsobenie. Interakcia.

Lenka: Interakcia? Akože rozhovor medzi sestrou a pacientom?

Adam: Áno, ale oveľa viac. Jej model je o dosahovaní cieľov. Kingová hovorí, že sestra a pacient sú partneri. Spoločne sa rozprávajú, vnímajú situáciu, definujú problém a stanovia si spoločné ciele. A potom spoločne pracujú na ich dosiahnutí. Je to veľmi dynamický a komunikačný model.

Lenka: To znie moderne. Nie sestra ako autorita, ktorá prikazuje, ale ako partner v dialógu.

Adam: Presne tak. Rozdelila to na tri systémy – personálny, čo je jednotlivec, interpersonálny, čo je vzťah dvoch ľudí, a sociálny, čo je širší kontext ako rodina alebo nemocnica. Jej teória ukazuje, ako všetky tieto úrovne spolu súvisia a ovplyvňujú sa.

Lenka: Takže, ak sa vrátime k našej študentke Lucii, ktorá sa potí nad knihami... Čo je ten hlavný odkaz, ktorý by si mala z týchto teórií vziať?

Adam: Že ošetrovateľstvo nie je len mechanické vykonávanie úkonov. Je to premyslený proces. Či už použije Oremovej model a bude sa pýtať „Kde je pacientov deficit v sebaopatere?“, Hendersonovej a opýta sa „Ktorú zo 14 potrieb si nevie naplniť?“, alebo Kingovej a zameria sa na „Aké sú naše spoločné ciele?“, vždy jej to dá štruktúru.

Lenka: Takže tie teórie sú vlastne nástroje v kufríku sestry. Pre rôzne situácie sa hodí iný nástroj.

Adam: Perfektná analógia! Presne tak. Nedá sa povedať, že jeden model je lepší ako druhý. Dôležité je rozumieť ich základným princípom, pretože ti pomôžu kriticky premýšľať a poskytovať naozaj kvalitnú, individualizovanú starostlivosť. Nie si len vykonávateľ príkazov lekára, si mysliaci profesionál.

Lenka: A to je, myslím, skvelý a posilňujúci odkaz na záver. Vďaka, Adam.

Adam: Rado sa stalo.

Lenka: Takže sebaúcta úzko súvisí aj s rolami, ktoré hráme v spoločnosti, však?

Adam: Presne tak, Lenka. A niekedy je to poriadna dráma. Poznáme hlavne dva problémy: neúspech roly a rolový konflikt.

Lenka: Dobre, poďme na to. Čo je ten neúspech roly?

Adam: To je, keď jednoducho nedokážeš splniť očakávania, ktoré sa s rolou spájajú. Napríklad, ako študent máš pocit, že by si mal mať samé jednotky, ale nedarí sa ti to. Cítiš, že zlyhávaš.

Lenka: Rozumiem. A rolový konflikt?

Adam: To je, keď sa ti bijú dve roly naraz. Povedzme, že tvoji kamaráti ťa volajú von, ale zároveň sa musíš ako syn postarať o chorého súrodenca. Očakávania roly kamaráta a roly syna sú v priamom rozpore.

Lenka: To znie ako recept na poriadny stres.

Adam: Je to tak. A dlhodobé neriešenie týchto konfliktov má celkom nepríjemné následky.

Lenka: Aké presne? Čo sa stane, ak to ignorujeme?

Adam: Môže to viesť k pocitom odcudzenia, k samote, alebo dokonca k agresivite. Keď neustále cítiš, že niekde zlyhávaš, tvoja sebaúcta logicky klesá.

Lenka: Čiže máme pocit, že sme zlí kamaráti alebo zlé dcéry, aj keď sa len snažíme zvládnuť viac vecí naraz.

Adam: Presne. Kľúčové je naučiť sa tieto konflikty rozpoznávať a vedome s nimi pracovať. Ale o konkrétnych stratégiách si povieme hneď vzápätí...

Lenka: Takže nadviažme na to, o čom sme hovorili. Adaptačné prístupy... znie to dosť teoreticky. Ako to funguje v praxi, Adam?

Adam: Je to jednoduchšie, než sa zdá. Predstav si, že každý z nás je v neustálej interakcii s okolím, ktoré sa stále mení, a my sa musíme prispôsobovať.

Lenka: Ako keď vyjdem von do zimy a telo sa mi začne triasť, aby sa zahrialo?

Adam: Presne tak! To je adaptácia. Ale niekedy je ten podnet príliš silný a my sa nedokážeme efektívne prispôsobiť. Tomu hovoríme maladaptácia.

Lenka: A vtedy prichádza na scénu sestra, aby to vyriešila?

Adam: Presne. Podľa Royovej modelu je sestra ako taká vonkajšia sila. Jej úlohou je identifikovať to neefektívne správanie a hlavne stimuly, ktoré ho vyvolali.

Lenka: Takže je tak trochu detektív?

Adam: V podstate áno. Hľadá hlavný, takzvaný ohniskový stimul, a snaží sa ho ovplyvniť.

Lenka: Ale čo ak sa ten hlavný stimul nedá odstrániť? Povedzme, nejaká nevyhnutná, no bolestivá liečba?

Adam: Výborná otázka. Vtedy sestra pracuje s tými kontextuálnymi stimulmi. Napríklad poskytne pacientovi psychologickú podporu, aby to lepšie zvládol.

Lenka: Aha, takže ak nemôžeš zmeniť problém, zmeníš aspoň podmienky okolo neho, aby bol znesiteľnejší.

Adam: Presne tak. Cieľom je vždy pomôcť pacientovi nájsť novú rovnováhu. A práve o tom, ako sa táto teória premieta do konkrétnych krokov ošetrovateľského procesu, si povieme nabudúce.

Lenka: A presne to ma privádza k ďalšej otázke. Hovorili sme o teóriách vo všeobecnosti, ale ako to vyzerá v praxi? Ako sa buduje ten kľúčový vzťah medzi sestrou a pacientom?

Adam: Výborná otázka, Lenka. Pretože bez dobrého vzťahu je celá starostlivosť... no, povedzme, že menej efektívna. Základom všetkého je interakcia.

Lenka: Interakcia. To znie ako niečo zo sociológie, nie z medicíny.

Adam: A presne tam to patrí! Ošetrovateľstvo nie je len o biológii. Imogene Kingová, jedna z veľkých teoretičiek, to videla jasne. Každý z nás je taký malý personálny systém. A keď sa stretnú dva takéto systémy – sestra a pacient – vytvoria spolu interpersonálny systém.

Lenka: Takže je to vlastne stretnutie dvoch svetov.

Adam: Presne tak. A aby toto stretnutie fungovalo, musia byť splnené isté predpoklady. Obaja, sestra aj pacient, si musia uvedomovať svoje ciele a potreby. Musia chápať, ako na seba navzájom vplývajú.

Lenka: Čiže nejde o to, že sestra je šéf a pacient len pasívne prijíma príkazy.

Adam: Vôbec nie! Práve naopak. Pacient má absolútne právo na informácie o sebe a musí sa môcť podieľať na rozhodnutiach o svojom zdraví. A personál je zodpovedný za to, aby mu tie informácie dal zrozumiteľne.

Lenka: A pacient ich potom môže prijať... alebo aj odmietnuť?

Adam: Samozrejme. Má právo odmietnuť starostlivosť. To je kľúčové. Preto je najdôležitejšie, aby ciele sestry a ciele pacienta boli rovnaké. Aby ťahali za jeden povraz.

Lenka: Inak z toho vznikne skôr preťahovanie lanom.

Adam: To si povedala presne. Ak sa toto všetko podarí, dôjde k tomu, čo Kingová volá „transakcia“. To je ten moment, keď sa dohodnú, pochopia sa a spoločne dosiahnu nejaký cieľ. A keď sa dosiahnu ciele, dostaví sa spokojnosť a starostlivosť je efektívna.

Lenka: A čo ak sa nedohodnú? Predpokladám, že vtedy prichádza na rad ten druhý koniec povrazu.

Adam: Áno. Ak dôjde ku konfliktu, môže to spôsobiť stres na oboch stranách. A to liečbe nikdy nepomáha. Preto je tá počiatočná komunikácia a nastavenie spoločných cieľov tak extrémne dôležité.

Lenka: Dobre, to dáva zmysel, keď je pacient schopný komunikovať a spolupracovať. Ale čo v situáciách, keď sa o seba jednoducho nedokáže postarať?

Adam: To je ďalší veľký koncept, ktorý priniesla Dorothea Oremová. Hovorila o takzvanom „deficite sebaopatery“. Je to vlastne nerovnováha medzi tým, čo človek potrebuje, a tým, čo sám dokáže.

Lenka: Ako keď si chcem zavesiť obraz, ale nemám vŕtačku ani kladivo?

Adam: Perfektná analógia! Alebo nevieš, ako tú vŕtačku použiť. Vtedy potrebuješ ošetrovateľský zásah. Sestra musí zistiť, kde presne ten deficit je. Chýbajú ti vedomosti? Zručnosti? Alebo možno motivácia?

Lenka: A na základe toho potom určí, ako pomôže?

Adam: Presne. Oremová definovala tri základné ošetrovateľské systémy, podľa úrovne pomoci. Predstav si to ako tri stupne podpory.

Lenka: Dobre, som zvedavá. Aké sú?

Adam: Prvý je podporno-výchovný systém. Tu sestra pacienta hlavne učí a podporuje. Povedzme, že ti diagnostikujú cukrovku. Sestra ti vysvetlí, ako si pichať inzulín, ako sa stravovať... Vedie ťa, ale väčšinu práce robíš sám.

Lenka: Rozumiem. Ako osobný tréner pre zdravie.

Adam: Áno, dá sa to tak povedať. Druhý je čiastočne kompenzujúci systém. Tu už sestra aj pacient robia veci spoločne. Pacient po operácii sa snaží sám najesť, ale sestra mu pomáha s polohovaním alebo prípravou jedla. Niektoré veci zvládne sám, s niektorými potrebuje pomoc.

Lenka: A ten tretí je asi jasný... keď pacient nezvládne nič.

Adam: Presne. To je plne kompenzujúci systém. Aplikuje sa v situáciách, keď je pacient úplne závislý na druhých. Napríklad človek v bezvedomí. Sestra za neho preberá úplne všetky činnosti sebaopatery.

Lenka: Takže sestry majú systém na to, ako veľmi pomáhať. Ale je aj nejaký zoznam toho, *s čím* konkrétne by mali pomáhať? Čo sú tie základné veci?

Adam: Určite áno. A tu sa dostávame k ďalšej legende ošetrovateľstva, Virginii Hendersonovej. Ona sa na to pozrela veľmi prakticky a ľudsky. Povedala, že úlohou sestry je asistovať človeku pri činnostiach, ktoré by robil sám, keby mal na to dosť sily, vôle alebo vedomostí.

Lenka: To znie veľmi pekne a empaticky.

Adam: Je to tak. A aby to bolo úplne jasné, spísala 14 základných komponentov starostlivosti. Sú to v podstate základné ľudské potreby.

Lenka: Štrnásť? To je dosť. Čo tam patrí?

Adam: Sú tam úplné základy, ako normálne dýchanie, dostatočný príjem jedla a tekutín, vylučovanie... Ale aj spánok a odpočinok, pohyb, schopnosť obliecť sa.

Lenka: Čiže veci, ktoré zdravý človek berie ako samozrejmosť.

Adam: Presne. Ale Hendersonová išla ďalej. Zaradila tam aj udržiavanie telesnej čistoty, vyhýbanie sa rizikám v prostredí, ale aj komunikáciu s ostatnými, vyjadrovanie emócií a pocitov.

Lenka: Takže aj psychická a sociálna stránka.

Adam: Áno. A dokonca aj potreba vyznávať svoju vieru, zmysluplne pracovať, hrať sa a oddychovať, a tiež sa učiť a objavovať nové veci. Je to naozaj komplexný pohľad na človeka.

Lenka: Wow. Takže ošetrovateľstvo podľa nej nie je len o liečení choroby, ale o pomoci žiť plnohodnotný život, aj napriek chorobe.

Adam: Trafila si klinec po hlavičke. Cieľom je vždy pomôcť pacientovi dosiahnuť čo najväčšiu nezávislosť, a to čo najrýchlejšie. Sestra je tu na to, aby dočasne nahradila to, čo pacientovi chýba – či už sila, vôľa alebo vedomosti.

Lenka: A ako sestra postupuje pri používaní týchto 14 bodov?

Adam: Hendersonová to rozdelila do troch fáz. V prvej fáze sestra zisťuje, v ktorej z tých 14 oblastí má pacient problém. Kde mu chýba tá sila, vôľa alebo vedomosti. A naplánuje pomoc.

Lenka: Takže taká diagnostika potrieb.

Adam: Presne. Druhá fáza nastupuje, keď sa vďaka tejto pomoci stav pacienta začne zlepšovať. A tretia fáza, ktorá je veľmi dôležitá, je zameraná na výchovu pacienta a jeho rodiny. Aby si vedeli pomôcť aj sami, keď sestra odíde.

Lenka: To je skvelé, že myslela aj na čas po prepustení z nemocnice. Spomínal si aj vzťahy, ako to videla ona?

Adam: Veľmi podobne ako Kingová, ale rozdelila to ešte detailnejšie. Vo vzťahu sestra-pacient videla tri úrovne.

Lenka: Tri úrovne? Aké?

Adam: Prvá je „sestra ako náhrada za pacienta“. To je pri úplne nesebestačných pacientoch. Potom je „sestra ako pomocník pacienta“, keď mu pomáha počas uzdravovania. A nakoniec, tá ideálna, je „sestra ako partnerka pacienta“, keď spoločne tvoria plán starostlivosti.

Lenka: Páči sa mi tá partnerská úroveň. Ukazuje to rešpekt.

Adam: Áno. A okrem toho zdôrazňovala aj dôležitosť vzťahu sestry s lekárom, ktorý má byť založený na spolupráci, a tiež vzťah sestry s celým zdravotníckym tímom, kde si všetci navzájom pomáhajú.

Lenka: Takže sestra je takým spojovacím článkom celého systému.

Adam: Presne tak. Je v centre diania a jej schopnosť budovať tieto vzťahy a pomáhať s tými 14 základnými potrebami je to, čo robí ošetrovateľstvo takým jedinečným a dôležitým povolaním. A práve preto sú tieto, aj desiatky rokov staré myšlienky, stále neuveriteľne aktuálne.

Lenka: Fantastické. Zhrnuli sme si teda, aké dôležité sú vzťahy a ako sa sestry orientujú podľa konkrétnych potrieb pacienta. A čo ďalšie teórie? Existujú aj modely, ktoré sa zameriavajú napríklad na to, ako človek reaguje na stres spojený s chorobou?

Adam: Samozrejme. A to je presne parketa pre adaptačný model Callisty Royovej, ktorý sa pozerá na človeka ako na systém, ktorý sa neustále snaží adaptovať na zmeny... ale o tom si povieme viac nabudúce.

Lenka: A tým sme, myslím, vyčerpali túto tému. Poďme sa pozrieť na poslednú oblasť pre dnešok — modely ošetrovateľstva. Je to naša záverečná kapitola.

Adam: Presne tak. A začneme jednou z veľkých postáv, Dorotheou Oremovou a jej modelom deficitu sebaopatery. Bola to Američanka, ktorá zásadne ovplyvnila pohľad na to, ako sestra pomáha pacientovi stať sa sebestačným.

Lenka: Super. Ale dnes sa chceme viac venovať inému modelu, však?

Adam: Áno, presunieme sa ku Calliste Royovej a jej adaptačnému modelu. Je to fascinujúci prístup.

Lenka: Povedz nám o nej viac. Kde vzala inšpiráciu?

Adam: Callista Royová bola pôvodne pediatrická sestra. A práve pri práci s deťmi si všimla niečo úžasné... ich neuveriteľnú schopnosť prispôsobiť sa zmenám v nemocničnom prostredí.

Lenka: To dáva zmysel. Deti sú extrémne adaptabilné.

Adam: Presne. A toto pozorovanie sa stalo základom jej modelu. Ovplyvnili ju aj dve veľké teórie: systémová teória a adaptačná teória. Zjednodušene povedané, pozerala sa na človeka ako na komplexný, neustále sa prispôsobujúci systém.

Lenka: Dobre, takže čo sú hlavné myšlienky jej modelu? Ako definuje napríklad osobu?

Adam: Podľa nej je osoba biopsychosociálna bytosť. Nie je to len telo, ale aj myseľ a sociálne vzťahy, ktoré sú v neustálej interakcii s meniacim sa prostredím.

Lenka: A zdravie? To nie je len absencia choroby, však?

Adam: Vôbec nie. Royová vníma zdravie ako proces, ako odraz našej schopnosti adaptovať sa. Je to nepretržitá línia od úplného zdravia až po smrť, na ktorej neustále čelíme výzvam.

Lenka: Takže kľúčom je adaptácia. Čo presne tvorí ten adaptačný systém človeka?

Adam: Rozdeľuje ho na dva podsystémy. Primárny, ktorý situáciu kontroluje, a sekundárny, ktorý vykonáva reakciu.

Lenka: A ako funguje ten primárny, kontrolný systém?

Adam: Ten sa skladá z dvoch častí — regulátora a kognátora.

Lenka: Regulátor a kognátor? Znie to trochu ako postavy zo sci-fi filmu.

Adam: Trochu áno, ale je to celkom logické. Regulátor reaguje automaticky cez nervový a hormonálny systém. Kognátor je zase naše vedomie — myslenie, učenie, pamäť.

Lenka: Aha! Takže jeden je autopilot a druhý je vedomý pilot.

Adam: Perfektné prirovnanie! A tieto dva systémy potom spúšťajú reakcie v štyroch oblastiach: vo fyziológii, v sebauvedomení, v plnení rolí a vo vzájomných vzťahoch.

Lenka: Takže, aby som to zhrnula... Royovej model nám hovorí, že človek je adaptačný systém a úlohou sestry je podporovať jeho schopnosť prispôsobiť sa zmenám, či už fyzickým alebo psychickým.

Adam: Vystihla si to úplne presne! To je jadro jej myšlienky.

Lenka: Výborne. Dnes sme toho prebrali naozaj veľa — od základných pojmov až po konkrétne modely Oremovej a Royovej. Verím, že to našim poslucháčom pomohlo získať lepší prehľad.

Adam: Dúfam aj ja. Bola to radosť.

Lenka: Ďakujeme, že ste nás počúvali. Prajeme vám úspešné štúdium a tešíme sa na vás pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Majte sa pekne!

Adam: Dovidenia.