Podcast o Hlavné teórie vývinovej psychológie

Kapitoly

Čo je to kukuč?

Prvé štádium: Svet cez zmysly

Druhé štádium: Symboly a egocentrizmus

Tretie štádium: Konkrétna logika

Finále: Abstraktné myslenie

Kto vlastne som?

Láska alebo samota?

Odkaz ďalšej generácii

Múdrosť alebo zúfalstvo?

Učenie predchádza vývinu

Zóna najbližšieho vývinu

Mediácia a nástroje

Predkonvenčná morálka

Niečo za niečo

Konvenčná morálka

Postkonvenčná morálka

Zhrnutie a záver

Přepis

Adam: Hrali ste sa niekedy s malým dieťaťom hru na „kukuč“? Zakryjete si tvár, potom ju odokryjete a dieťa sa smeje, akoby to bol ten najlepší vtip na svete.

Tereza: Presne tak. A možno ste si mysleli, že je to len zábava. Ale v skutočnosti ste boli svedkom malého zázraku v detskom mozgu. Ten moment, keď dieťa pochopí, že stále existujete, aj keď vás nevidí, je obrovský krok v jeho vývine.

Adam: A presne o tomto je dnešná téma. Počúvate Studyfi Podcast. Spoločne s expertkou Terezou sa pozrieme na to, ako sa vyvíja naše myslenie, od bábätiek až po nás.

Tereza: Áno, preskúmame teóriu kognitívneho vývinu od Jeana Piageta. Je to jedna z najznámejších a najuznávanejších teórií v psychológii. Piaget bol fascinovaný tým, ako odlišne vidia svet deti v porovnaní s dospelými.

Adam: Dobre, tak poďme na to postupne. Čo sa deje úplne na začiatku? Povedzme od narodenia do dvoch rokov.

Tereza: Toto obdobie Piaget nazval senzomotorické štádium. Pre novorodenca svet v podstate neexistuje ako niečo oddelené od neho samého. Nechápe rozdiel medzi „vnútri“ a „vonku“.

Adam: Čiže ak niečo nevidí alebo necíti, tak to preňho neexistuje? To znie... jednoducho.

Tereza: Je to tak. Ak mu zoberiete hračku zo zorného poľa, jednoducho si myslí, že zmizla navždy. Práve preto je tá hra na „kukuč“ taká úžasná. Keď sa objavíte znova, potvrdzujete mu, že veci existujú trvalo.

Adam: Aha! Takže to nie je len hra, ale v podstate lekcia fyziky pre bábätká. „Trvalosť predmetov“.

Tereza: Presne! A myslenie v tomto veku prebieha cez pohyby a vnemy. Uchopenie hračky je vlastne predstupeň jej pochopenia. Dieťa sa učí, že pohybom ruky môže rozhýbať veci a potom to fascinovane opakuje.

Adam: Fajn, dieťa už vie, že svet existuje aj bez neho. Čo nasleduje potom, zhruba od dvoch do šiestich rokov?

Tereza: Nastupuje etapa predoperačného myslenia. A tá má dve fázy. Najprv prichádza obrovský boom vďaka reči. Dieťa začína chápať, že slová sú symboly pre veci.

Adam: To je to obdobie nekonečných otázok „A čo je toto?“.

Tereza: Áno, presne to. Dieťa si buduje slovník a spája slová s predmetmi. Ale jeho pojmy sú ešte nedokonalé, takzvané predpojmy. Sú založené na nepodstatných vlastnostiach.

Adam: Ako to myslíš? Daj nejaký príklad.

Tereza: Napríklad, ak je doma hnedá krava, dieťa si môže myslieť, že všetko hnedé a štvornohé je krava. Takže keď uvidí hnedú kozu, s istotou povie: „Aha, krava!“

Adam: Chápem. Logika tam je, aj keď trochu pokrivená. A čo tá druhá fáza?

Tereza: Tá sa volá názorné myslenie, typické pre predškolákov. Ich usudzovanie je úplne viazané na to, čo vidia. A zmysly nás môžu klamať, všakže? Ale dieťa si to neuvedomuje a svojim očiam stopercentne verí.

Adam: Dobre, posuňme sa do školských lavíc. Mladší školský vek, teda asi od siedmich do jedenástich rokov.

Tereza: Tu prichádza štádium konkrétnych operácií. Myslenie sa stáva logickejším. Dieťa už dokáže veci analyzovať, porovnávať, triediť do kategórií. Chápe vzťahy medzi javmi.

Adam: Znie to už dosť dospelo.

Tereza: Áno, ale je tam jeden dôležitý háčik. Táto logika je stále silno viazaná na konkrétnu realitu. Na to, čo si vie predstaviť a čo zažilo.

Adam: Čo to znamená v praxi?

Tereza: Znamená to, že napríklad nerozumie irónii, sarkazmu alebo metaforám. Ak mu poviete „lámeš mi srdce“, bude si predstavovať, ako sa váš orgán fyzicky láme na dva kusy.

Adam: Dobre, to dáva zmysel. Chýba mu ešte schopnosť myslieť abstraktne.

Tereza: A presne tá prichádza v poslednom, štvrtom štádiu – štádiu formálnych operácií. Začína sa v puberte, okolo dvanásteho roku života a pokračuje do dospelosti.

Adam: Takže toto je už ten najvyšší level myslenia.

Tereza: Áno. Tu sa už človek odpútava od konkrétnej reality. Dokáže uvažovať hypoteticky. Premýšľa o tom, čo by mohlo byť, keby... Vie myslieť v alternatívach.

Adam: A zrazu začne chápať aj ten sarkazmus a metafory.

Tereza: Presne tak. Začne chápať aj vedu, relativitu, náhodu. Dokáže oddeliť fakty od názorov, podstatné od nepodstatného. Je schopný argumentovať na základe faktov.

Adam: Znie to ako niečo, čo by mal vedieť každý dospelý. Ale v texte sa píše, že na túto úroveň nedosiahne každý.

Tereza: To je dôležitý bod. Podľa Piageta mnoho ľudí ostane celý život na úrovni konkrétnych operácií. V osemnástich rokoch dosahuje túto schopnosť asi 60 % mladých ľudí. A aj to len vtedy, ak sa táto schopnosť aktívne rozvíja.

Adam: Takže nestačí len dospieť, treba na tom aj pracovať. To je skvelý poznatok na záver. Vďaka, Tereza.

Tereza: Nemáš za čo. Je to fascinujúca cesta, ktorou prejde naša myseľ.

Adam: Takže ak sme to minule s Piagetom brali cez myslenie a logiku, dnes sa na vývin osobnosti pozrieme z úplne iného uhla. Je to tak, Tereza?

Tereza: Presne tak, Adam. Opúšťame svet logických operácií a ponárame sa do sveta pocitov, vzťahov a kríz. Budeme sa rozprávať o teórii Erika Eriksona, ktorú voláme aj biodromálna.

Adam: Bio-čo? To znie ako názov nejakého sci-fi filmu.

Tereza: Skoro. Je to z gréčtiny, bio dromos, čo znamená „životná cesta“. Erikson vnímal vývin ako cestu, ktorá má osem zastávok, alebo štádií. A na každej zastávke nás čaká nejaká psychologická kríza.

Adam: Kríza? To znie dosť negatívne. Mali by sme sa im vyhýbať?

Tereza: Práve naopak! Erikson hovorí, že kríza nie je niečo zlé. Je to výzva. Je to moment, kedy sa ocitneme medzi dvomi pólmi – jedným pozitívnym, ktorý nás posunie vpred, a druhým negatívnym, ktorý nás môže zabrzdiť.

Adam: Aha, takže je to ako rázcestie. A od toho, ktorou cestou sa vyberieme, závisí, ako sa naša osobnosť spevní alebo oslabí.

Tereza: Vystihol si to dokonale. A my dnes preskočíme tie prvé detské krízy a vrhneme sa rovno na obdobie, ktoré je našim poslucháčom asi najbližšie. Na obdobie dospievania.

Adam: Dospievanie... to je tá večná otázka „kto som a kam patrím“, však? Plné neistoty a hľadania samého seba.

Tereza: Presne. Erikson toto štádium, zhruba od 12 do 18 rokov, nazval Identita verzus difúzia identity. Alebo zmätenie rolí, ak chceš.

Adam: To znie povedome. Ten pocit, keď sa snažíš zistiť, čo si o tebe myslia ostatní a porovnávaš to s tým, ako sa cítiš vo vnútri.

Tereza: Áno. Je to obdobie, kedy si mladý človek kladie otázky: „Aký je zmysel môjho života? Čo budem robiť? Ako ma vidia ostatní?“ Je to úplne zdravý a normálny proces, aj keď niekedy poriadne chaotický.

Adam: A predpokladám, že práve tu sa rozhoduje o budúcom povolaní, však?

Tereza: Je to jeden z kľúčových aspektov. Mladí ľudia hľadajú spôsoby, ako využiť svoje schopnosti a zručnosti. Ale je tu aj ten obrovský paradox...

Adam: Aký paradox?

Tereza: Telesne sú už takmer dospelí, ale spoločnosť ich stále vníma ako deti. Tento rozpor môže viesť k tomu zmäteniu rolí. Niekedy sa to prejaví tak, že umelo odďaľujú dospelosť. Zostávajú v takom moratóriu, v psychosociálnej pauze medzi detstvom a dospelosťou.

Adam: Takže to typické tínedžerské „všetci sú trápni“ a kritizovanie všetkého je vlastne obrana?

Tereza: V podstate áno. Je to obranný mechanizmus proti pocitu, že sa ich identita rozplynie. Hľadajú niečo pevné, nejaké hodnoty alebo ideológiu, ktorej by mohli veriť. A tu prichádza na scénu cnosť tohto obdobia – vernosť.

Adam: Vernosť? Ako vo vzťahu?

Tereza: Nielen. Je to vernosť kamarátom, skupine, nejakej myšlienke, hudobnému štýlu... Čokoľvek, čo im dáva pocit spolupatričnosti a istoty. Je to schopnosť byť dôveryhodným. Opakom je potom vzdor a hanblivosť.

Adam: Dobre, takže tínedžerské roky máme úspešne za sebou. Čo nás čaká ďalej na tejto životnej ceste?

Tereza: Po búrlivom hľadaní identity prichádza obdobie ranej dospelosti, asi tak od 18 do 28 rokov. Erikson ho nazýva Intimita verzus Izolácia.

Adam: Znie to ako voľba medzi romantickou komédiou a psychologickým trilerom.

Tereza: Niečo na tom bude. V tomto období je hlavnou úlohou vytvoriť hlboký, dôverný a osobný vzťah s partnerom. A teraz pozor, je tu jeden háčik.

Adam: Sem s ním.

Tereza: Aby si mohol vstúpiť do skutočne intímneho vzťahu, musíš byť ochotný vzdať sa kúska tej identity, o ktorú si tak tuho bojoval v predchádzajúcom štádiu. Musíš byť pripravený splynúť s identitou niekoho iného.

Adam: To je celkom risk, nie? Čo ak sa v tom druhom človeku úplne stratím?

Tereza: To je presne to riziko. Ale len tak môžeš zažiť skutočnú lásku a vzájomnosť. Erikson rozlišuje dva druhy intimity. Jedna je tá sexuálna, ktorú môžeme nájsť aj v náhodných vzťahoch. Ale potom je tu intimita s veľkým „I“.

Adam: A to je tá, ktorá presahuje len fyzickú stránku?

Tereza: Presne. Je to zrelá vzájomnosť. Vzájomné zdieľanie bezhraničnej dôvery a celého života. Výsledkom úspešného zvládnutia tejto krízy je cnosť lásky – vzájomná oddanosť. Nebezpečenstvom je, samozrejme, izolácia.

Adam: A izolácia znamená byť sám?

Tereza: Nie nevyhnutne. Môže to byť sklon vyhýbať sa vzťahom, ktoré si vyžadujú intimitu. Ale existuje aj niečo, čo sa volá „izolácia vo dvojici“. To sú partneri, ktorí sú síce spolu, ale bránia si navzájom v ďalšom osobnostnom raste. Sú spolu, ale v skutočnosti sú izolovaní.

Adam: Takže máme za sebou identitu aj lásku. Čo prichádza v strednej dospelosti? Povedzme od takých 28 do 65 rokov. To je dosť dlhé obdobie.

Tereza: To teda je. A je to obdobie, ktoré Erikson nazval Generativita verzus Sebapohltenie alebo stagnácia. Hlavnou témou je tu „splodenie a vedenie budúcej generácie“.

Adam: Čiže mať deti a vychovávať ich?

Tereza: To je ten najprirodzenejší prejav generativity, áno. Človek v tomto veku jednoducho túži, aby ho niekto potreboval. Chce po sebe niečo zanechať, o niečo sa starať.

Adam: Ale čo ľudia, ktorí deti nemajú? Znamená to, že automaticky stagnujú?

Tereza: Vôbec nie, a to je na tom to krásne. Produktivita alebo generativita sa neobmedzuje len na deti. Sila tohto obdobia je v rozširovaní záväzkov starostlivosti. Môžeš sa starať o produkty, myšlienky, svojich študentov, o firmu...

Adam: Takže aj umelec, ktorý tvorí diela, alebo vedec, ktorý objavuje nové veci, vlastne rozvíja svoju generativitu?

Tereza: Presne tak. Sú tvoriví a zanechávajú odkaz. Na druhej strane sú ľudia, ktorí síce majú deti, ale aj tak zlyhávajú a prežívajú pocit stagnácie a osobného ochudobnenia. Jednoducho sa uzavrú do seba, do svojho pohodlia a prestanú sa zaujímať o svet a ďalšie generácie.

Adam: Takže kľúčové slovo je „starostlivosť“ – o kohokoľvek alebo čokoľvek, čo nás presahuje.

Tereza: Áno. Ako povedal Erikson, psychoanalýze chvíľu trvalo, kým si uvedomila, že schopnosť stratiť sa v druhom človeku vedie k rozšíreniu záujmov a k investovaniu energie do toho, čo sa rodí. Či už sú to deti, alebo myšlienky.

Adam: Dobre, a tým sa dostávame k poslednej zastávke na našej životnej ceste. Čo čaká človeka po 65. roku života?

Tereza: Posledná kríza, ktorú musí človek vyriešiť, je Integrita verzus Zúfalstvo. Ani v starobe sa vývinové úlohy nekončia.

Adam: Integrita... to znie ako nejaká finálna úroveň v hre. Ako sa k nej človek dopracuje?

Tereza: Je to vlastne prijatie vlastného životného behu. Pohľad späť a pocit, že všetko bolo tak, ako malo byť. Že to nemohlo byť inak. Táto integrita, alebo ak chceme „múdrosť“, je výsledkom zmysluplného zavŕšenia všetkých predchádzajúcich štádií.

Adam: Takže len ten, kto sa v živote staral o veci a ľudí, prešiel si úspechmi aj sklamaniami, môže na konci dosiahnuť tento pokoj?

Tereza: Presne. Je to pocit ucelenosti. Nedostatok tejto integrity sa potom prejavuje strachom zo smrti.

Adam: Ako to spolu súvisí?

Tereza: Ak človek neprijme svoj život ako jedinú a konečnú možnosť, objaví sa zúfalstvo. Pocit, že už je príliš málo času na to, aby začal odznova a skúsil inú cestu k integrite. A toto zúfalstvo sa často maskuje za znechutenie a hnev.

Adam: Páni, to je celkom silné. Takže celý život je vlastne príprava na to, aby sme na jeho konci mohli povedať: „Stálo to za to.“

Tereza: Krásne zhrnuté. Presne o tom je Eriksonova posledná etapa. O nájdení múdrosti vo vlastnom prežitom príbehu.

Adam: Úžasné. Prešli sme si celú cestu dospelosťou – od hľadania seba samého, cez lásku a starostlivosť až po finálnu múdrosť. Myslím, že to dáva zmysel... Ale teraz ma zaujíma, ako sa v priebehu tohto všetkého vyvíja naše vnímanie dobra a zla. Ako sa formuje naša morálka?

Tereza: Výborná otázka, Adam. A to je presne téma, na ktorú sa pozrieme nabudúce, keď si predstavíme teórie morálneho vývinu.

Adam: Takže po Piagetovi, ktorý kládol dôraz na to, čo dieťa objaví samo, sa posúvame k niekomu s úplne iným pohľadom.

Tereza: Presne tak. Prichádza Lev Vygotsky a jeho sociokultúrna teória. V podstate hovorí, že sa neučíme vo vákuu. Náš vývin je úzko spojený s ľuďmi a kultúrou okolo nás.

Adam: A tu je ten hlavný zvrat, však? Vygotsky tvrdil, že učenie vlastne predchádza vývinu. To znie trochu... obrátene.

Tereza: Znie, ale dáva to zmysel. Kým Piaget videl dieťa ako malého vedca, Vygotsky ho videl ako učňa. Učenie od inštruktorov — či už sú to rodičia, učitelia, alebo aj knihy — ťahá psychický vývin dopredu.

Adam: Takže spoločnosť a kultúra nám dávajú nástroje na myslenie.

Tereza: Presne tak. Učenie sa podľa neho odovzdáva z generácie na generáciu.

Adam: Dobre, poďme na jeho najznámejší koncept. Zóna najbližšieho vývinu. Čo to presne je?

Tereza: Predstav si to takto. Máš "zónu aktuálneho vývinu" – to sú veci, ktoré zvládneš úplne sám. Napríklad vieš sčítať a odčítať.

Adam: Jasné, to je moja komfortná zóna.

Tereza: A potom je tu "zóna najbližšieho vývinu". To je tá sladká bodka medzi tým, čo vieš sám, a tým, čo je pre teba ešte príliš ťažké. Sú to úlohy, ktoré vyriešiš, ale... potrebuješ malú pomoc.

Adam: Ako keď sa učíš bicyklovať a otec ti ešte drží sedadlo.

Tereza: Perfektné prirovnanie! Práve v tejto zóne sa deje to kúzlo. S pomocou niekoho skúsenejšieho sa posúvaš oveľa rýchlejšie, než by si sa trápil sám. A ten "niekto" môže byť aj starší spolužiak.

Adam: Super, to je jasné. A ako sa táto pomoc prenáša? V materiáloch sa spomína slovo "mediácia". Znie to dosť formálne.

Tereza: Je to jednoduchšie, než to znie. Mediácia je v podstate sprostredkovanie. Náš kontakt so svetom je sprostredkovaný cez nástroje.

Adam: Nástroje? Ako kladivo? To mi moc pri myslení nepomôže.

Tereza: No, nielen kladivo! Máme externé nástroje, ako pomôcky alebo knihy, ale aj interné. A ten najdôležitejší interný nástroj je jazyk.

Adam: Jazyk ako nástroj...

Tereza: Áno. Dieťa napríklad používa vnútornú reč — hovorí si samo pre seba — aby si usmerňovalo správanie. Jazyk a symboly formujú naše myslenie.

Adam: Takže naše myšlienky sú vlastne tvarované spoločenskými nástrojmi, ktoré dostaneme. To je fascinujúce a skvele nás to posúva k ďalšej téme...

Adam: Dobre, a tým sa dostávame k nášmu poslednému dnešnému bodu. Je to veľká téma, Tereza. Morálny vývin.

Tereza: Presne tak, Adam. A je to fascinujúca cesta, ktorú prejde každý z nás. Od jednoduchého rozlišovania „dobrého“ a „zlého“ až po zložité etické dilemy. A veľa z toho, čo dnes vieme, vďačíme psychológovi menom Lawrence Kohlberg.

Adam: Takže, kde táto cesta začína? Aké je úplne prvé štádium?

Tereza: Všetko sa začína na takzvanej predkonvenčnej úrovni. Prvé štádium je „orientácia na trest a poslušnosť“. Je to veľmi jednoduché.

Adam: Ako veľmi jednoduché?

Tereza: Tak jednoduché, ako sa len dá. Dieťa vníma, že „zlé“ je to, za čo dostane trest. A „dobré“ je to, za čo ho nepotrestajú, alebo ho dokonca pochvália. Vôbec nerozmýšľa nad tým, prečo je niečo zlé.

Adam: Takže ak neukradnem sušienku, nie je to preto, lebo kradnúť je zlé, ale preto, lebo mama bude kričať?

Tereza: Presne! Motív je úplne ignorovaný. Zaujíma ho len viditeľný následok — trest. A hneď na to nadväzuje druhé štádium, stále v tejto úrovni.

Adam: Dobre, takže po strachu z trestu prichádza čo?

Tereza: Prichádza „inštrumentálna orientácia“. Znie to zložito, ale v podstate je to štádium „čo z toho budem mať ja?“. Vieš, ako to funguje?

Adam: Tuším... „Požičiam ti autíčko, ale ty mi potom dáš tvoju loptu.“?

Tereza: Bingo! Správne je to, čo sa dieťaťu oplatí. Správa sa podľa pravidiel, aby získalo nejakú výhodu alebo sa vyhlo nepríjemnosti. Je to taká prvá, veľmi pragmatická forma spolupráce.

Adam: Takže morálka ako obchod. To znie celkom... efektívne.

Tereza: V predškolskom veku áno. Ale potom sa to začína našťastie komplikovať.

Adam: Kam sa teda posúvame ďalej? Keď deti nastúpia do školy?

Tereza: Presne tak. Dostávame sa na druhú úroveň, takzvanú konvenčnú morálku. Tu už dieťa chápe, že pravidlá určuje nejaká externá autorita — rodičia, učitelia...

Adam: A už ich len slepo neposlúcha, aby sa vyhlo trestu?

Tereza: Nie úplne. Začína ich uznávať. Tretie štádium sa volá „morálka dobrého dieťaťa“. Dieťa robí veci tak, aby ho ľudia, ktorých rešpektuje, vnímali ako dobré.

Adam: Čiže chce si udržať dobré vzťahy. Robím si úlohy, aby bola pani učiteľka spokojná a mala ma rada.

Tereza: Si na správnej stope. A potom, v puberte, to prejde do štvrtého štádia — „orientácia na svedomie a autoritu“. Tu už nejde len o jedného konkrétneho učiteľa, ale o rešpekt voči spoločnosti ako takej. Voči zákonu a poriadku.

Adam: Aha, takže „pravidlá sú pravidlá a treba ich dodržiavať, aby spoločnosť fungovala“.

Tereza: Presne. Správne správanie znamená konať si svoju povinnosť a rešpektovať autoritu. V tomto období si tiež deti začínajú uvedomovať, že iní ľudia môžu mať iný uhol pohľadu, čo je obrovský mentálny skok.

Adam: Dobre, takže máme tu strach z trestu, potom snahu o výhody, neskôr byť dobrým dieťaťom a nakoniec rešpektovať zákon. Je ešte niečo viac?

Tereza: Áno. Je tu najvyššia, postkonvenčná úroveň, ktorú však nedosiahne každý. Piate štádium je „orientácia na sociálnu dohodu“.

Adam: Sociálnu dohodu? To znie ako politika.

Tereza: Trochu. Dospievajúci začína chápať, že zákony a pravidlá nie sú večné a nemenné. Že sú to vlastne dohody, ktoré môžeme zmeniť, ak sú nespravodlivé. Vychádza to z hesla: „nerobím iným to, čo nechcem, aby robili mne.“

Adam: Takže už to nie je len slepé nasledovanie, ale kritické premýšľanie o pravidlách.

Tereza: Presne tak. A to nás vedie k poslednému, šiestemu štádiu — „orientácii na univerzálne etické princípy“.

Adam: A to je čo? To znie ako nejaká filozofia pre superhrdinov.

Tereza: Skoro. V tomto štádiu sa človek riadi vnútornými, univerzálnymi princípmi. Ako sú spravodlivosť, rovnosť ľudských práv, rešpekt k ľudskej dôstojnosti. A riadi sa nimi aj vtedy, ak idú proti zákonom.

Adam: Takže... ak by zákon prikazoval niečo neetické, človek v tomto štádiu by ho porušil, lebo jeho vnútorný kompas mu hovorí, že je to správne?

Tereza: Presne. Sú to princípy, ktoré človek dobrovoľne prijal za svoje a ich dodržiavanie je spojené s jeho sebaúctou. Ale tu je dôležité povedať — toto štádium dosiahne len asi 10 % dospelých.

Adam: Wow. Takže táto cesta nie je pre všetkých rovnaká a nie každý dôjde až na koniec.

Tereza: Vôbec nie. Štádiá sa môžu prelínať a postup je individuálny. Dôležité je si pamätať ten všeobecný posun: od vonkajšej kontroly, ako je trest, k vnútornému svedomiu a vlastným etickým princípom.

Adam: Fascinujúce. Je to naozaj cesta od toho, čo musím robiť, k tomu, kým chcem byť a v čo verím. A týmto sme, myslím, prebrali všetky kľúčové témy nášho dnešného podcastu.

Tereza: Áno, od kognitívneho vývinu až po ten morálny. Dúfam, že to našim poslucháčom pomohlo lepšie pochopiť, aký zložitý a úžasný proces je dospievanie.

Adam: Určite áno. Tereza, veľmi pekne ti ďakujem, že si si opäť našla čas a podelila sa s nami o svoje vedomosti. Bolo to skvelé.

Tereza: Aj ja ďakujem za pozvanie, Adam. Vždy rada prídem.

Adam: A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že vás to bude inšpirovať k ďalšiemu štúdiu. Majte sa krásne a dopočutia nabudúce pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu.