Podcast o Živočíšne vedľajšie produkty a EÚ regulácie

Kapitoly

Mýtus o odpade

Čo sú VŽP a prečo vznikajú?

Tri farby rizika

Kategória 1: Najvyššie riziko

Záhada menom ŠRM

Likvidácia Kategórie 1

Kategória 2: Stredná cesta

Kategória 3: Nízke riziko a veľké využitie

Od suroviny k produktu

Kafiléria: Slovenská realita

Čo je materiál kategórie 3?

Od obchodu po živé zvieratá

Voda, vajcia a kuchyňa

Čo sa s tým všetkým deje?

Ktoré časti sú rizikové?

Viac než len BSE

Farba a modrý prúžok

Farebný kód odpadu

Čo hovoria nápisy?

Přepis

Tomáš: Väčšina ľudí si myslí, že keď zviera na bitúnku porazia, všetko, čo sa nedá zjesť, sa jednoducho vyhodí ako nejaký obyčajný odpad. Proste to skončí na skládke a hotovo.

Simona: Keby to bolo také jednoduché. V skutočnosti je to presne naopak. To, čo nazývame „vedľajšími živočíšnymi produktmi“, je základom pre obrovské, extrémne regulované odvetvia a takmer nič nevyjde nazmar.

Tomáš: Takže to, čo si ja predstavujem ako odpad, je v skutočnosti cenná surovina? To znie... prekvapivo. Toto je Studyfi Podcast.

Simona: Presne tak. A dnes sa pozrieme na to, prečo je to tak, čo všetko sa s týmto materiálom deje a prečo je to kľúčové pre naše zdravie aj životné prostredie.

Tomáš: Dobre, poďme na to od základov. Čo presne sú vedľajšie živočíšne produkty, alebo skrátene VŽP?

Simona: Jednoducho povedané, sú to celé telá zvierat alebo ich časti, produkty živočíšneho pôvodu, ktoré nie sú určené na ľudskú spotrebu. Patria sem napríklad aj oocyty, embryá alebo sperma pre chovné účely.

Tomáš: A kde sa vlastne berú? Predpokladám, že hlavne na bitúnkoch.

Simona: Áno, to je hlavný zdroj. Vznikajú pri zabíjaní zvierat pre ľudskú spotrebu. Ale aj pri výrobe produktov ako mlieko či vajcia, pri odstraňovaní uhynutých zvierat na farmách, a čo je veľmi dôležité, aj počas opatrení na kontrolu chorôb.

Tomáš: Spomínaš choroby. To je asi ten hlavný dôvod, prečo sa o tom vôbec bavíme, však? Nejde len o to, ako to využiť, ale aj o bezpečnosť.

Simona: Presne tak. História nás naučila, že nesprávne zaobchádzanie s VŽP môže mať katastrofálne následky. Spomeňme si na krízu so slintačkou a krívačkou, šírenie BSE, teda choroby šialených kráv, alebo aféry s dioxínmi v krmivách.

Tomáš: Uf, to sú dosť desivé príklady.

Simona: Sú. A preto existuje prísna legislatíva, konkrétne Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady číslo 1069/2009. Jeho cieľom je minimalizovať potenciálne riziko pre verejné zdravie, zdravie zvierat a samozrejme, aj pre životné prostredie.

Tomáš: Dobre, takže máme tu horu materiálu, ktorý môže byť nebezpečný. Ako sa v tom úrady a spracovatelia vyznajú?

Simona: Systém je vlastne veľmi logický. Všetky VŽP sú rozdelené do troch kategórií podľa miery rizika, ktoré predstavujú. Kategória 1, 2 a 3.

Tomáš: Ako v škole, jednotka najlepšia, trojka najhoršia?

Simona: Tentokrát presne naopak! Kategória 1 je tá najrizikovejšia a Kategória 3 najmenej riziková. Predstav si to ako semafor. Každá kategória má dokonca svoju farbu označenia, aby nedošlo k zámene.

Tomáš: Aké sú to farby?

Simona: Kategória 1 je čierna – maximálne nebezpečenstvo. Kategória 2 je žltá – pozor, stredné riziko. A Kategória 3 je zelená – najnižšie riziko, bezpečné na ďalšie použitie za stanovených podmienok.

Tomáš: Super, to je jasné. Čierna, žltá, zelená. Poďme sa teda pozrieť na tú najstrašidelnejšiu, čiernu kategóriu.

Simona: Kategória 1, teda tá čierna, zahŕňa materiál s najvyšším rizikom. Sem patria napríklad zvieratá, pri ktorých existuje podozrenie alebo sa potvrdila nákaza prenosnou spongiformnou encefalopatiou, teda BSE.

Tomáš: Choroba šialených kráv. Rozumiem.

Simona: Presne. Ďalej sem patria spoločenské zvieratá ako psy a mačky, zvieratá zo ZOO alebo z cirkusu. A tiež zvieratá používané na vedecké pokusy.

Tomáš: Prečo napríklad domáce zvieratá? Nie sú predsa choré.

Simona: Je to preventívne opatrenie. Nikdy ich nevpúšťame do potravinového ani krmivového reťazca, aby sa predišlo akémukoľvek riziku prenosu chorôb, o ktorých možno ani nevieme. Rovnako sem patrí aj kuchynský odpad z medzinárodnej dopravy, napríklad z lietadiel alebo lodí.

Tomáš: To znie logicky, cudzie patogény. A čo je ten najdôležitejší materiál v tejto kategórii?

Simona: Jednoznačne takzvaný Špecifikovaný rizikový materiál, skrátene ŠRM. To je materiál, kde je najvyššia pravdepodobnosť výskytu priónov, ktoré spôsobujú BSE.

Tomáš: ŠRM. To znie ako z nejakej tajnej správy. Čo to presne je?

Simona: Žiadna tajná správa, ale je to naozaj kľúčový pojem. U hovädzieho dobytka staršieho ako 12 mesiacov sa za ŠRM považuje lebka okrem čeľuste, mozog, oči a miecha.

Tomáš: Takže presne tie časti, ktoré boli najviac zasiahnuté pri BSE. A toto sa musí z každého zvieraťa odstrániť?

Simona: Presne tak. Na bitúnku je za to zodpovedný prevádzkovateľ. Musí zabezpečiť, aby sa tento materiál precízne oddelil, dokonca sa farbí špeciálnym roztokom, aby bol nezameniteľný, a uskladňuje sa v označených, nepriepustných kontajneroch.

Tomáš: Takže je to vlastne chirurgická operácia v rámci mäsiarstva. A čo sa s tým potom stane? To sa asi nedá len tak zakopať, však?

Simona: V žiadnom prípade. Odstraňovanie materiálu Kategórie 1 podlieha najprísnejším pravidlám. Existujú v podstate len dve hlavné cesty.

Tomáš: Dobre, som zvedavý. Ako sa zbavíme toho najnebezpečnejšieho materiálu na svete?

Simona: Prvá a najčastejšia metóda je spálenie v schválenej spaľovni. Jednoducho sa to premení na popol pri extrémne vysokých teplotách.

Tomáš: To dáva zmysel. Oheň zničí všetko. A tá druhá metóda?

Simona: Tou je spracovanie tlakovou sterilizáciou, čo sa odborne nazýva Spracovateľská metóda 1. Predstav si obrovský tlakový hrniec, taký „papiňák“ pre biologický odpad.

Tomáš: Takže v podstate uvaríme mozgy a miechy pod tlakom? To je... zaujímavá predstava.

Simona: Je to tak. Materiál sa najprv rozdrví na častice menšie ako 50 milimetrov. Potom sa v sterilizačnej komore zahrieva na teplotu jadra vyššiu ako 133 stupňov Celzia po dobu minimálne 20 minút, a to pri tlaku aspoň 3 bary.

Tomáš: 133 stupňov a 3 bary... to musí zničiť absolútne všetko, vrátane tých odolných priónov.

Simona: Presne o to ide. Tento proces garantuje úplnú inaktiváciu všetkých patogénov. Výsledný materiál sa potom trvalo označí a môže sa buď spáliť, spoluspaľovať ako palivo, alebo v niektorých prípadoch uložiť na povolenú skládku.

Tomáš: Takže Kategória 1 je v podstate o úplnom zničení a odstránení z obehu. Čo Kategória 2, tá žltá?

Simona: Kategória 2 je taký medzistupeň. Riziko je stále prítomné, ale nie až také extrémne ako pri K1. Sem patrí napríklad hnoj a obsah tráviaceho traktu.

Tomáš: Moment, hnoj je stredne rizikový materiál? Veď sa bežne používa na hnojenie.

Simona: Áno, ale jeho použitie je regulované. Okrem toho sem patria zvieratá, ktoré uhynuli inak ako zabitím pre ľudskú spotrebu – napríklad na farme. Alebo zvieratá usmrtené na účely kontroly chorôb.

Tomáš: Takže ak krava na farme uhynie na starobu, jej telo je Kategória 2?

Simona: Presne. Tiež sem zaraďujeme produkty, v ktorých sa našli rezíduá liekov alebo kontaminantov nad povolené limity. Alebo napríklad aj plody, oocyty či embryá, ktoré nie sú určené na chov.

Tomáš: A čo sa s týmto materiálom robí? Tiež sa len páli?

Simona: Spaľovanie a spoluspaľovanie je stále jedna z hlavných možností. Ale tu už máme viacero ciest. Po spracovaní tlakovou sterilizáciou sa môže použiť na výrobu organických hnojív, kompostovať sa, alebo transformovať na bioplyn.

Tomáš: Aha, takže tu už vidíme nejaké zhodnotenie, nielen likvidáciu. To je dobrá správa.

Simona: Určite. Existujú aj výnimky. Hnoj, mlieko alebo obsah tráviaceho traktu sa môžu za istých podmienok pridať do pôdy aj bez spracovania, ak príslušný orgán usúdi, že nepredstavujú riziko šírenia chorôb.

Tomáš: To je rozumné. Takže Kategória 2 je buď zničiť, alebo premeniť na niečo užitočné, ako hnojivo či energia. A čo tá posledná, zelená kategória?

Simona: Kategória 3 je z pohľadu využitia najzaujímavejšia. Toto je materiál s najnižším rizikom. Pochádza zo zdravých zvierat, ktoré boli schválené na ľudskú spotrebu.

Tomáš: Tak prečo to nejeme?

Simona: Z komerčných dôvodov. Sem patria napríklad časti tiel, o ktoré na trhu jednoducho nie je záujem. Alebo jatočné telá, ktoré sú vhodné na konzumáciu, ale z nejakého dôvodu sa na ňu neurčili. Napríklad časti, ktoré sú odmietnuté ako nevhodné, ale nevykazujú žiadne známky choroby prenosnej na ľudí alebo zvieratá.

Tomáš: Čiže napríklad... čo konkrétne?

Simona: Typickým príkladom sú hydinové hlavy, kože, kožky, rohy, končatiny, štetiny ošípaných či perie. Sú to všetko časti zdravých zvierat.

Tomáš: Rozumiem. Je to v podstate „prebytok“ z mäsovej výroby. A čo sa s týmto všetkým dá robiť? Tu sa asi fantázii medze nekladú.

Simona: Presne tak. Využitie je naozaj široké. Najdôležitejšie je, že materiál Kategórie 3 sa môže spracovať na krmivo pre spoločenské zvieratá. Granule pre tvojho psa alebo mačku sú často vyrobené práve z tohto materiálu.

Tomáš: Takže môj pes v podstate dojedá to, čo nezostalo na ľudskom tanieri.

Simona: Dá sa to tak povedať. Okrem toho sa kompostuje, transformuje na bioplyn, používa sa ako palivo alebo na výrobu odvodených produktov.

Tomáš: Spomenula si odvodené produkty. To je čo? Znie to ako niečo z chémie.

Simona: Odvodený produkt je v podstate čokoľvek, čo vznikne spracovaním vedľajšieho živočíšneho produktu. Tým spracovaním sa myslí nejaké ošetrenie, transformácia alebo výrobný krok.

Tomáš: Vieš dať nejaké príklady?

Simona: Samozrejme. Ošetrené surové kože pre kožiarsky priemysel, spracovaná vlna pre textilný priemysel, kosti na výrobu gleja. Ale aj oveľa sofistikovanejšie veci.

Tomáš: Ako napríklad?

Simona: Farmaceutický priemysel využíva VŽP vo veľkom. Taktiež kozmetický priemysel – kolagén, želatína a podobne. Dokonca aj zdravotnícke pomôcky, ako sú implantáty, môžu byť odvodenými produktmi.

Tomáš: Páni. Takže od hydinovej hlavy až po lieky a kozmetiku. To je neuveriteľný rozsah.

Simona: Presne tak. Ukazuje to, že cieľom nie je len bezpečne zlikvidovať odpad, ale čo najefektívnejšie a najbezpečnejšie využiť každý kúsok zvieraťa. Je to dôležité nielen ekonomicky, ale aj z hľadiska udržateľnosti a ekológie. Zbytočné plytvanie by viedlo k obrovským nákladom a environmentálnej záťaži.

Tomáš: Dobre, teória je jasná. Ale ako to funguje v praxi u nás na Slovensku? Kam to všetko ide?

Simona: Na Slovensku máme v podstate jedno centrálne miesto, kam putujú všetky vedľajšie živočíšne produkty. Je to kafiléria spoločnosti VAS v Mojšovej Lúčke pri Žiline.

Tomáš: Takže jedna jediná firma spracováva všetok tento materiál z celého Slovenska?

Simona: Nielen zo Slovenska. Zvážajú tam materiál aj z Poľska a Maďarska. Poľnohospodári, bitúnky, všetci producenti VŽP končia tam. Je to obrovský a kľúčový podnik pre veterinárnu hygienu v krajine.

Tomáš: A ako si poradia s tými tromi kategóriami? Dúfam, že to tam nemiešajú všetko dokopy.

Simona: V žiadnom prípade. To by bol obrovský problém. Majú dve úplne samostatné, fyzicky oddelené prevádzky, schválené Štátnou veterinárnou a potravinovou správou.

Tomáš: Aký je medzi nimi rozdiel?

Simona: V prvej, modernejšej prevádzke, sa spracúva výlučne materiál Kategórie 3 – ten najbezpečnejší. Z neho sa vyrába živočíšna múčka a kafilérny tuk.

Tomáš: A na čo sa to potom používa?

Simona: Živočíšna múčka z K3 sa používa ako komponent do krmív pre spoločenské zvieratá, alebo ako vysoko kvalitné organické hnojivo. Tuk sa zase vďaka obsahu esenciálnych mastných kyselín pridáva do kŕmnych zmesí.

Tomáš: Dobre, a čo tie nebezpečnejšie kategórie K1 a K2?

Simona: Tie idú na druhú, striktne oddelenú linku. Tam sa spracujú a produkty z nich sa už nikdy nesmú dostať do krmivového reťazca. Sú určené na likvidáciu.

Tomáš: Takže sa spália?

Simona: Presne. Múčka z K1 a K2 sa spaľuje napríklad v cementárni v Ladcoch, alebo sa z nej robia pelety na kúrenie. Tuk sa buď spoluspaľuje v špeciálnych kotloch priamo vo VAS, alebo sa využíva v oleochemickom priemysle, napríklad ako prísada do biopalív.

Tomáš: Takže ten systém je naozaj prepracovaný a nepriestrelný. Od farmy až po cementáreň alebo fľaštičku s krémom je každý krok pod kontrolou.

Simona: Musí byť. Stojí na tom bezpečnosť nás všetkých. A ako vidíš, z toho, čo sa zdá byť obyčajným odpadom, je v skutočnosti zdroj energie, surovín pre priemysel a základ pre mnoho produktov, ktoré denne používame.

Tomáš: Fascinujúce. Úplne to mení pohľad na to, čo sa deje v zákulisí potravinárskeho priemyslu. Ďakujem ti, Simona, za toto objasnenie.

Tomáš: Takže sme si prešli tie naozaj nebezpečné kategórie. Ale čo ten zvyšok? Existujú predsa vedľajšie produkty, ktoré nie sú určené pre ľudí, ale zároveň nepredstavujú hrozbu.

Simona: Presne tak, Tomáš. A tým sa dostávame k najväčšej a najzaujímavejšej skupine — materiálu kategórie 3. Toto sú v podstate materiály s nízkym rizikom.

Tomáš: Dobre, nízke riziko. Čo to presne znamená? Odkiaľ pochádza?

Simona: Predstav si zviera, ktoré je na bitúnku uznané ako úplne zdravé a vhodné pre ľudskú spotrebu. Ale nie všetky jeho časti sa zjedia. Patrí sem napríklad krv od zdravých zvierat, ktoré prešli veterinárnou kontrolou.

Tomáš: Takže krv, ktorá je v poriadku, ale jednoducho ju nevyužijeme v potravinárstve.

Simona: Presne. Alebo oškvarky a kosti zbavené tuku, ktoré vzniknú pri výrobe iných produktov. Dokonca aj kal z odstrediviek pri spracovaní mlieka je materiál kategórie 3.

Tomáš: A čo veci, ktoré sa ani nedostanú na bitúnok? Alebo povedzme z obchodu?

Simona: Skvelá otázka. Sem patria napríklad potraviny alebo krmivá, ktoré sa už nepredávajú z komerčných dôvodov. Vieš, poškodený obal, výrobná chyba... nič, čo by ohrozilo zdravie.

Tomáš: Chápem. Takže ak má jogurt natrhnuté viečko a nemôže ísť do predaja, je to trojka?

Simona: V podstate áno, pokiaľ nepredstavuje žiadne riziko. Here's the surprising part... Patrí sem aj vlna, perie, srsť či odrezky z paznechtov zo živých a zdravých zvierat.

Tomáš: Takže aj nepodarený zostrih ovce sa počíta ako vedľajší živočíšny produkt?

Simona: Presne tak! Ak je ovečka zdravá, jej vlna je materiál kategórie 3.

Tomáš: Dobre, to je fascinujúce. A čo taký vodný svet?

Simona: Aj na ten sa myslelo. Vodné živočíchy, ako ryby alebo mäkkýše, ktoré sú zdravé, patria sem. Teda, okrem morských cicavcov ako delfíny alebo veľryby, tie majú prísnejší režim.

Tomáš: A čo z fariem okrem mäsa? Napríklad vajcia?

Simona: Áno! Vedľajšie produkty z liahní, vajcia, vaječné škrupiny, alebo aj jednodňová hydina usmrtená z komerčných dôvodov. A potom je tu ešte jedna obrovská kategória...

Tomáš: Ktorá?

Simona: Kuchynský odpad. Všetok potravinový odpad z reštaurácií, jedální a aj z našich domácností. Teda, pokiaľ nepochádza z lietadla alebo lode v medzinárodnej doprave.

Tomáš: Fíha, to je obrovské množstvo materiálu. Čo sa s tým všetkým potom robí? Neskončí to len tak na skládke, však?

Simona: Na skládke len po špeciálnom spracovaní. Väčšinou sa využíva oveľa rozumnejšie. Možnosťou je napríklad spaľovanie na energiu. Ale to najdôležitejšie je jeho ďalšie použitie.

Tomáš: Takže recyklácia?

Simona: Presne tak! Materiál kategórie 3 je kľúčový. Po spracovaní sa z neho vyrábajú krmivá pre spoločenské zvieratá — áno, granule pre tvojho psa.

Tomáš: Vážne? Takže Fido v podstate dojedá zvyšky z potravinárskeho priemyslu?

Simona: Znie to vtipne, ale je to bezpečný a výživný spôsob, ako ničím neplytvať. Vyrábajú sa z neho aj krmivá pre hospodárske zvieratá, okrem kožušinových, a tiež organické hnojivá.

Tomáš: Takže to, čo by inak bol odpad, sa vracia späť do cyklu. To je vlastne geniálne.

Simona: Kľúčovým odkazom je, že tieto materiály sú príliš cenné na to, aby sme ich len tak vyhodili. A práve správne spracovanie zaručuje, že ich využijeme bezpečne a efektívne.

Tomáš: Dobre, takže vedľajšie živočíšne produkty nie sú len tak hocijaký odpad. Ale počul som termín, ktorý znie dosť... vážne. Špecifikovaný rizikový materiál. Čo to presne je, Simona?

Simona: To je skvelá otázka, Tomáš. A máš pravdu, je to vážna vec. Zjednodušene povedané, špecifikovaný rizikový materiál, alebo skrátene ŠRM, sú tie časti tiel zvierat, kde je najväčšie riziko výskytu určitých chorôb. Najznámejšia je BSE, alebo choroba šialených kráv.

Tomáš: Aha, takže to je tá spojitosť. A ktoré časti to teda sú? Predpokladám, že nie sviečková.

Simona: Určite nie. Pri hovädzom dobytku staršom ako 12 mesiacov je to hlavne lebka, vrátane mozgu a očí, a miecha. U zvierat nad 30 mesiacov sa k tomu pridáva aj chrbtica. Ale pozor, nie celá! Len určité jej časti.

Tomáš: To znie komplikovane. Ako si to má bežný mäsiar pamätať?

Simona: Je to systém. Okrem toho sú to vždy aj mandle a časti tenkého čreva u zvierat každého veku. Pri ovciach a kozách je to veľmi podobné – opäť lebka, mozog, oči a miecha u zvierat starších ako rok.

Tomáš: Takže ŠRM sa týka hlavne prevencie BSE. Ale sú aj iné prípady, kedy sa niečo stane materiálom kategórie 1?

Simona: Áno, a to je dôležité! Do tejto najrizikovejšej kategórie patria aj zvieratá, ktoré boli nezákonne ošetrené. Napríklad látkami s hormonálnym účinkom na urýchlenie rastu. Vieš, takí tí... kulturisti medzi dobytkom.

Tomáš: Chápem. Takže ak niekto podvádza, celé zviera je v podstate rizikový materiál.

Simona: Presne tak. A to isté platí, ak zviera obsahuje nadlimitné množstvá kontaminantov. Rôzne chemikálie, ťažké kovy, mykotoxíny. Dokonca aj kuchynský odpad z medzinárodnej dopravy, ako sú lietadlá alebo lode, patrí do tejto kategórie. Nechceme si sem zavliecť choroby z iných kontinentov.

Tomáš: Dobre, takže máme identifikované rizikové časti. Čo sa s nimi deje potom? Ako zabezpečíme, aby sa to, preboha, nedostalo do klobás?

Simona: Dobrá otázka. Systém je prísny. Hneď po odstránení sa ŠRM vkladá do špeciálnych, oddelených a jasne označených nádob s nápisom „materiál kategórie 1, určené len na likvidáciu“.

Tomáš: Takže sa to nedá pomýliť.

Simona: A aby to bolo úplne isté, tento materiál sa okamžite zafarbí. Najčastejšie sa používa metylová fialová alebo brilantná modrá. Takže je to potom doslova modrý mozog.

Tomáš: To si už s ničím nepomýliš. Ale spomínala si, že u mladšieho dobytka chrbtica nie je riziko. Ako to vedia v rozrábkarni?

Simona: Veľmi jednoducho. Na etiketu mäsa z dobytka do 30 mesiacov, kde sa chrbtica nemusí odstraňovať, sa umiestni výrazný modrý pruh. Je to signál pre pracovníkov, že toto mäso je v poriadku a chrbtica môže ostať.

Tomáš: Fascinujúce. Je to vlastne taký komunikačný kód medzi bitúnkom a rozrábkarňou. Celý systém je teda postavený na prevencii a jasnom označovaní.

Simona: Presne tak. Kľúčové je oddeliť a zlikvidovať riziko hneď pri zdroji. O tom, ako presne tá likvidácia prebieha, si môžeme povedať viac.

Tomáš: Dobre, a tým sa dostávame k našej poslednej téme – biologický odpad. Keď vidím tie kontajnery, ako vlastne viem, čo je čo? Veď to musí byť nejako označené, nie?

Simona: Presne tak, Tomáš. Je to vlastne celkom premyslený systém. Predstav si farebný kód. Každý kontajner alebo vozidlo musí mať po obvode aspoň 10 centimetrov vysoký farebný pruh.

Tomáš: Ako semafor?

Simona: Skoro! Čierna farba je pre najrizikovejšiu kategóriu 1. Žltá pre kategóriu 2 a zelená... no, taká špeciálna zelená s vysokým obsahom modrej, je pre kategóriu 3.

Tomáš: Takže farba je základ. Ale sú tam aj nejaké nápisy?

Simona: Samozrejme. Musí tam byť jasne uvedené číslo kategórie a hlavne zrozumiteľný text na tabuli. Pri čiernej kategórii 1 je to nápis: „určené iba na likvidáciu“.

Tomáš: To znie dosť jednoznačne. A čo ostatné?

Simona: Pri žltej, kategórii 2, je text: „neurčené na živočíšnu spotrebu“. A pri zelenej trojke zase: „neurčené na ľudskú spotrebu“. Je to systém, ktorý má zabrániť akejkoľvek zámene.

Tomáš: Takže farby a jasné nápisy. Systém je v podstate jednoduchý, aby sa predišlo chybám. Skvelé zhrnutie, Simona. Tým sme prebrali všetko pre dnešok.

Simona: Veru tak. Dúfam, že to našim poslucháčom pomohlo. Ďakujeme, že ste boli s nami!

Tomáš: Majte sa pekne a dopočutia pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu!