Podcast o Základy politiky, filozofie a psychológie

Kapitoly

Prekvapiví farmári

Požiadavky a metódy

Strážcovia kvality

Reálny vplyv

Štyri piliere volieb

Systém pomerného zastúpenia

Väčšinový systém „víťaz berie všetko“

Kľúčové úlohy, časť prvá

Kľúčové úlohy, časť druhá

Dôkaz z definície

Päť ciest k Bohu

Boh je príroda

Najlepší z možných svetov

Problém zla

Pud alebo Potreba?

Slávna Pyramída a Záver

Přepis

Barbora: Väčšina ľudí si myslí, že farmári sú tí pokojní ľudia, ktorí sa starajú o polia a zvieratá. Ale čo ak vám poviem, že niekedy sú to práve oni, kto zablokuje diaľnicu traktorom alebo vyleje tisíce litrov mlieka priamo na cestu?

Tomáš: Presne tak. Znie to šokujúco, ale je to jedna z ich najúčinnejších taktík, ako na seba upozorniť.

Barbora: Počúvate Studyfi Podcast. Poďme sa teda pozrieť na to, prečo to poľnohospodári vlastne robia. Tomáš, čo ich k tomu vedie?

Tomáš: V skratke, bojujú o prežitie. Ich združenia žiadajú od štátu hlavne stabilitu obchodnej siete. To znamená dotácie na výrobu, garantovaný výkup ich produktov a samozrejme výhodné pôžičky.

Barbora: Takže keď majú pocit, že ich nikto nepočúva, prejdú do útoku? Ako to súvisí s dovozom zo zahraničia?

Tomáš: To je kľúčové. Požadujú nízke dovozné kvóty a clá na lacnejšie potraviny. Chcú, aby sa obchodný záujem orientoval na ich domácu produkciu.

Barbora: A keď diplomacia zlyhá, nastúpia traktory a... dobytok?

Tomáš: Presne tak. Verejná likvidácia produkcie, ako to vylievanie mlieka, alebo blokovanie ciest strojmi, je extrémna forma nátlaku. Je to divadlo, ktoré má prinútiť vládu konať.

Barbora: To je teda sila. Za pokojným obrazom farmára sa skrýva aj tvrdý boj o ekonomické prežitie.

Barbora: Okrem odborov, o ktorých sme práve hovorili, existujú aj profesné združenia. Veľa ľudí si myslí, že je to to isté. Tomáš, je to naozaj tak?

Tomáš: To je skvelá otázka. A odpoveď je... nie. Vôbec to nie je to isté, hoci si to ľudia často mýlia.

Barbora: Tak v čom je ten hlavný rozdiel?

Tomáš: Kým odbory sa zameriavajú hlavne na práva a podmienky zamestnancov, profesné združenia sa zaujímajú o kvalitu a štandardy celej profesie.

Barbora: Takže sú to takí strážcovia profesie? Vieš nám dať nejaké príklady?

Tomáš: Určite. Najznámejšie sú komory, napríklad Slovenská lekárska komora alebo advokátska komora. Ale patria sem aj združenia bankárov či učiteľov. Takmer každá profesia má svoje... okrem ochutnávačov čokolády, tí sú asi príliš zaneprázdnení.

Barbora: Tak tam by som sa hneď pridala!

Barbora: A akú majú tieto združenia reálnu moc?

Tomáš: No práve tu je to zaujímavé. Ich hlavným cieľom je prinútiť štát, aby akceptoval ich rozhodnutia a bral ich vážne.

Barbora: Čo to znamená v praxi?

Tomáš: Napríklad to, že štát nevydá lekárovi licenciu, pokiaľ s tým nesúhlasí lekárska komora. Alebo sa snažia vyjednať lepšie platové podmienky pre všetkých vo svojej brandži.

Barbora: Rozumiem. Takže nejde len o nejaký debatný krúžok, ale o reálny a silný vplyv.

Tomáš: Presne tak. Ide o presadzovanie profesionálnych štandardov a záujmov celej skupiny voči štátu.

Barbora: Výborne, ďakujem za vysvetlenie. A keď už sme pri rôznych skupinách, poďme sa teraz pozrieť na politické strany.

Barbora: Dobre, takže keď už rozumieme základnému deleniu moci v štáte, logicky sa natíska otázka... ako sa tí ľudia k tej moci vlastne dostanú? Predpokladám, že nie len tak, že si povedia: „Chcem vládnuť!“

Tomáš: To by bolo asi príliš jednoduché a chaotické. Presne na to slúžia voľby. Voľby sú v podstate ten kľúčový mechanizmus, ktorým my, bežní ľudia, prenášame moc na našich zástupcov. Je to základný kameň zastupiteľskej demokracie.

Barbora: Zastupiteľská demokracia... to znamená, že si volíme ľudí, ktorí za nás rozhodujú, pretože by bolo nereálne, aby sme o každom jednom zákone hlasovali všetci, však?

Tomáš: Presne tak. Priama demokracia, kde všetci občania rozhodujú o všetkom, funguje možno v malej obci, ale nie v štáte s miliónmi obyvateľov. Preto si volíme zástupcov. A aby boli tieto voľby férové, musia spĺňať štyri základné podmienky.

Barbora: Dobre, som zvedavá. Aké sú to?

Tomáš: Sú všeobecné, rovné, tajné a priame. To je taká mantra demokracie. Všeobecné znamená, že voliť môže každý dospelý občan bez rozdielu. Rovné znamená, že každý hlas má rovnakú váhu.

Barbora: Takže hlas profesora politológie má rovnakú váhu ako hlas... neviem, človeka, ktorý politiku vôbec nesleduje?

Tomáš: Presne tak. Môže sa to zdať zvláštne, ale je to základ rovnosti. Potom sú tajné – nikto ťa nemôže kontrolovať, koho volíš. A nakoniec priame, čo znamená, že si priamo volíme poslancov či prezidenta.

Barbora: Super, to dáva zmysel. Ale ako sa potom tie hlasy premenia na kreslá v parlamente? To mi nikdy nebolo úplne jasné.

Tomáš: Tak na to máme rôzne volebné systémy. U nás na Slovensku, podobne ako v Česku či Rakúsku, používame systém pomerného zastúpenia. Je to vlastne celkom intuitívne.

Barbora: Naozaj? Mne to vždy prišlo ako vyššia matematika.

Tomáš: Vôbec nie! Think of it this way... predstav si parlament ako tortu. Ak tvoja strana získa 30 percent hlasov, dostane približne 30 percent z tej torty, teda 30 percent kresiel v parlamente.

Barbora: Aha, takže koľko percent hlasov, toľko percent moci. To znie celkom férovo.

Tomáš: Áno, preto sa považuje za spravodlivejší systém. Umožňuje aj menším stranám dostať sa do parlamentu. Samozrejme, musia prekročiť istú hranicu, u nás je to 5 percent. Tomu sa hovorí kvórum.

Barbora: Čo sa stane s hlasmi pre strany, ktoré tú hranicu neprekročia? Tie prepadnú?

Tomáš: Presne tak. A tu prichádza tá zaujímavá časť... tieto „prepadnuté“ hlasy, alebo teda kreslá, ktoré by im patrili, sa prerozdelia medzi tie strany, ktoré sa do parlamentu dostali. Opäť, pomerne.

Barbora: Takže víťazné strany si vlastne ešte prilepšia. A čo sú tie krúžky na lístkoch? Preferenčné hlasy?

Tomáš: Áno, to je spôsob, ako môžeš v rámci kandidátky jednej strany posunúť vyššie kandidátov, ktorí sú ti sympatickejší. Môžeš dať maximálne štyri krúžky. Ale pozor, ak dáš viac, tvoje krúžky sú neplatné.

Barbora: Dobre, takže to je náš systém. Ale existujú aj iné, však? Počula som o väčšinovom systéme.

Tomáš: Jasné. To je úplne iná káva. Typický príklad je Veľká Británia alebo USA. Tam si krajinu rozdelia na malé volebné obvody. A v každom obvode sa volí len jeden jediný poslanec.

Barbora: Len jeden? A kto vyhrá?

Tomáš: Ten, kto získa najviac hlasov. Aj keby to bolo len o jeden jediný hlas. Je to systém „víťaz berie všetko“. Ostatní kandidáti a ich voliči majú smolu. Ich hlasy v podstate prepadnú.

Barbora: Páni, to znie dosť... drsne. Takže strana môže mať celkovo veľa hlasov po celej krajine, ale ak nevyhrá v jednotlivých obvodoch, tak má málo poslancov?

Tomáš: Presne tak. Tento systém veľmi znevýhodňuje menšie strany a naopak podporuje vznik dvoch silných politických strán. Na druhej strane to často vedie k stabilnejším jednofarebným vládam, lebo nie sú potrebné zložité koalície.

Barbora: Takže každý systém má svoje pre a proti. Jeden je spravodlivejší v zastúpení, druhý zase vedie k väčšej stabilite. Nedá sa to nejako skombinovať?

Tomáš: Vynikajúca otázka! A odpoveď je áno, dá sa. A presne o tom je zmiešaný volebný systém, ktorý sa snaží vziať to najlepšie z oboch svetov. Ale to je už téma na ďalšiu debatu.

Barbora: ...a presne o tom to je, o hľadaní skratiek. A keď sme pri tom, Tomáš, po internete kolujú nejaké zoznamy čísel. Vraj sú kľúčové. Čo je na tom pravdy?

Tomáš: Áno, áno, tie "tajomné" zoznamy. Je to tak. Sú to čísla úloh z oficiálnych materiálov, ktoré sa najčastejšie opakujú alebo sú pre typológiu testu najdôležitejšie.

Barbora: Takže taký legálny cheat sheet? Sem s ním!

Tomáš: Presne tak! Takže, študenti, zbystrite. Prvá dôležitá sada je: tridsaťdva až štyridsaťosem, potom päťdesiat až osemdesiatosem a deväťdesiat až deväťdesiatsedem.

Barbora: Páni. To je dosť konkrétne. Takže ak sa niekto cíti stratený, toto je jeho mapa k pokladu?

Tomáš: Krásne povedané. Je to mapa k efektívnej príprave. Namiesto stoviek úloh sa zameriate na tie, na ktorých naozaj záleží.

Barbora: A je to všetko? Alebo má tá mapa aj druhú stranu?

Tomáš: Má! Pokračujeme. Zapíšte si: úloha deväťdesiatosem. Potom celá séria od sto po stoštyridsaťosem. A nakoniec, stopäťdesiat až stošesťdesiattri.

Barbora: Super. Takže to zhrniem. Namiesto paniky sa treba pozrieť na tieto čísla, prejsť si presne tieto úlohy a máme oveľa väčšiu šancu na úspech.

Tomáš: Presne tak. Je to o stratégii, nie o drvení sa všetkého naspamäť.

Barbora: Výborný tip. A keď už vieme, *čo* sa učiť, poďme sa pozrieť na to, *ako* sa to učiť čo najefektívnejšie...

Barbora: Takže od týchto základných pojmov sa poďme posunúť k jednej z najväčších otázok vôbec... Ako sa filozofi pokúšali dokázať existenciu Boha?

Tomáš: Výborná otázka, Barbora. Je to cesta plná logických hádaniek. A začína sa to naozaj zaujímavo v stredoveku.

Barbora: Kto bol prvý, kto sa do toho pustil tak... systematicky?

Tomáš: Jedným z prvých bol Anselm z Canterbury. A jeho argument je naozaj elegantný, aj keď trochu zamotá hlavu. Nazýva sa ontologický dôkaz.

Barbora: Ontologický? Znie to zložito.

Tomáš: Vôbec nie. Predstav si, že Boh je definovaný ako „niečo, nad čo si nemožno myslieť nič väčšieho“. Súhlasíš?

Barbora: Jasné, najdokonalejšia bytosť, aká môže byť.

Tomáš: Presne tak. A teraz sa Anselm pýta: čo je dokonalejšie? Bytosť, ktorá existuje len v našej mysli, alebo bytosť, ktorá existuje aj v realite?

Barbora: No... tá, ktorá existuje aj v realite, samozrejme.

Tomáš: Bingo! Takže ak by Boh existoval len v mysli, nebol by tou najdokonalejšou bytosťou, lebo by sme si vedeli predstaviť ešte dokonalejšiu – takú, ktorá aj reálne existuje. Je to taký logický chyták.

Barbora: Takže Boh musí existovať, lebo inak by to nebol Boh podľa jeho vlastnej definície! To je geniálne.

Tomáš: Presne. Ale nie všetci s ním súhlasili. O pár storočí neskôr prišiel Tomáš Akvinský a povedal: „Počkajme, dokazovať Boha z pojmu je jedna vec. Ale poďme sa pozrieť na svet okolo nás.“

Barbora: Čiže hľadal dôkazy v realite, nie v hlave?

Tomáš: Áno. Sformuloval slávnych „päť ciest“ k Bohu. Sú to argumenty založené na pozorovaní. Napríklad prvá cesta je z pohybu.

Barbora: Ako to myslíš?

Tomáš: Všetko, čo sa hýbe, muselo byť niečím do pohybu uvedené. Kameň pohne palica, palicu ruka, ruku sval... ale táto reťaz nemôže ísť do nekonečna. Na začiatku musí byť niečo, čo hýbe všetkým, ale samo nie je hýbané. Prvý hýbateľ.

Barbora: A to je podľa neho Boh. Chápem. Ako prvá kocka domina.

Tomáš: Presne tak! A podobne je to s príčinou. Všetko má svoju príčinu. Ale musí existovať prvá príčina všetkého. Ďalej argumentuje z náhody a nevyhnutnosti, z dokonalosti a z usporiadania sveta. Všetko je podľa neho tak dokonale usporiadané, že to nemôže byť náhoda.

Barbora: A čo novovek? Zmenil sa pohľad na tieto dôkazy?

Tomáš: Dramaticky! Prišiel napríklad Baruch Spinoza a celý koncept obrátil naruby. Podľa neho Boh nie je bytosť, ktorá stvorila svet. Podľa neho Boh *je* svet.

Barbora: Počkaj, akože Boh sa rovná príroda?

Tomáš: Presne. Jeho slávna veta je „Deus sive natura“, čiže „Boh čiže príroda“. Pre neho je Boh súhrnom všetkého, čo existuje. My, stromy, planéty... všetko sú len rôzne prejavy jedinej božskej substancie.

Barbora: Páni. Takže od dôkazu z definície, cez dôkazy z pozorovania až po stotožnenie Boha s prírodou... to je obrovský skok.

Tomáš: A to sme ešte len na začiatku. Tieto myšlienky totiž vyvolali silné reakcie a viedli k úplne novým filozofickým smerom, ktoré sa na existenciu Boha pozerali oveľa kritickejšie.

Barbora: A presne tento dôraz na rozum nás privádza k ďalšiemu veľkému racionalistovi. K Leibnizovi. Jeho najznámejšia myšlienka je, povedzme, dosť optimistická.

Tomáš: To je slabé slovo. Gottfried Wilhelm Leibniz tvrdil, že Boh stvoril ten najlepší zo všetkých možných svetov. Že náš svet je... dokonalý.

Barbora: Počkaj, dokonalý? To znie trochu odvážne, keď sa pozriem von oknom. Ako k tomu dospel?

Tomáš: Jeho argumentácia je vlastne celkom logická. Vychádza z troch vlastností Boha. Je všemohúci, vševediaci a nekonečne dobrý.

Barbora: Dobre, to poznáme. Ale ako to súvisí s naším svetom?

Tomáš: No, zamysli sa. Keby tento svet nebol najlepší, znamenalo by to jednu z troch vecí. Buď Boh nevedel, aký je najlepší svet...

Barbora: ...takže by nebol vševediaci.

Tomáš: Presne. Alebo to nedokázal stvoriť, takže by nebol všemohúci.

Barbora: Alebo... nechcel ho stvoriť?

Tomáš: A v tom prípade by nebol nekonečne dobrý. Takže, ak veríme v takého Boha, tento svet *musí* byť ten najlepší možný.

Barbora: Fíha. To je celkom nepriestrelná logika. Ale stále je tu tá otázka... čo so všetkým zlom a utrpením?

Tomáš: Leibniz na to mal odpoveď. Zlo podľa neho pramení z konečnosti sveta. My, stvorené bytosti, proste nie sme dokonalé.

Barbora: Keby sme boli, boli by sme Bohom, však?

Tomáš: Presne tak! A preto hrešíme a robíme chyby. Je to nevyhnutná súčasť toho, že nie sme nekoneční.

Barbora: Takže všetko to zlo je vlastne len... vedľajší produkt našej nedokonalosti v inak dokonalom systéme?

Tomáš: V podstate áno. Ale nie všetci s ním súhlasili. Tento optimizmus mnohým prišiel prehnaný, najmä jednému známemu Francúzovi, ktorého si rozoberieme nabudúce.

Barbora: Tak a dostávame sa k našej poslednej dnešnej téme, ktorá je naozaj kľúčová... psychológia motivácie. Čo nás vlastne poháňa vpred, Tomáš?

Tomáš: Skvelá otázka! Je to komplexné, ale môžeme si to zjednodušiť cez tri hlavné teórie.

Barbora: Tak poďme na to. Kto bol prvý? Predpokladám, že Freud.

Tomáš: Správny odhad! Pre Freuda boli zdrojom energie pudy. Najmä ten sexuálny a neskôr pridal aj deštruktívne pudy... taká temná stránka, povedzme.

Barbora: Znie to dosť dramaticky. Ale čo ak ma motivuje skôr túžba po úspechu, nie... pudy?

Tomáš: Presne! A tu prichádza Henry Murray. On hovoril o potrebách – primárnych, ako je jedlo, a sekundárnych, psychických. Chceme niečo dosiahnuť, alebo sa niečomu vyhnúť.

Barbora: A to nás privádza k tej slávnej pyramíde, však? Od Maslowa.

Tomáš: Áno, Abraham Maslow to pekne zhrnul. Vytvoril hierarchiu potrieb. Na spodku sú fyziologické potreby a bezpečie. Potom láska, uznanie a na samom vrchole... sebarealizácia.

Barbora: Čiže snaha naplniť svoj potenciál. Takže v skratke, či už ide o pudy alebo potreby, vždy je za tým nejaká vnútorná sila, ktorá nás tlačí vpred.

Tomáš: Presne tak. A pochopenie toho, čo motivuje práve teba, je kľúčové.

Barbora: Perfektné zhrnutie. Týmto sme sa pre dnes dostali na koniec. Ďakujeme, že ste počúvali Studyfi Podcast a tešíme sa na vás nabudúce!