Podcast o Základy mediálnej komunikácie a rola publika

Kapitoly

Mýtus o pasívnom publiku

Dve tváre publika

Názoroví vodcovia

Od suseda k svetu

Zrod globálnych médií

Post-žurnalistická éra a záver

Přepis

Filip: Väčšina ľudí si myslí, že médiá nami totálne manipulujú a my sme len pasívne špongie, ktoré všetko nasávajú. Je to naozaj tak?

Simona: To je presne ten mýtus! V skutočnosti je to oveľa zložitejšie a my máme viac moci, než si myslíme.

Filip: Fakt? Tak to ma zaujíma.

Simona: Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa pozrieme na mediálnu komunikáciu.

Filip: Dobre, Simona, aká je teda tá pravda? Sme pasívni alebo aktívni?

Simona: Oboje! Starší, takzvaný prenosový model, vnímal publikum ako pasívne. Média podľa neho kultivujú naše názory a my sme na nich závislí, pretože nám napríklad odstraňujú pochybnosti.

Filip: To znie logicky. Ale čo ten druhý pohľad?

Simona: Ten novší, kulturálny model, hovorí, že publikum je aktívne. Sami si vyberáme, čo sledujeme a ako informácie využijeme.

Filip: A ako to funguje v praxi?

Simona: Skvelým príkladom je teória Dvojstupňového toku komunikácie. Lazarsfeld už v roku 1944 zistil, že mediálne informácie sa najprv dostanú k takzvaným názorovým vodcom.

Filip: Počkaj, to ako ten môj kamoš, čo videl každý film a všetci sa ho pýtajú, na čo ísť do kina?

Simona: Presne tak! Títo ľudia si informácie osvoja a potom ich šíria ďalej vo svojom okolí. Táto koncepcia je vlastne taký medzistupeň medzi čisto pasívnym a aktívnym publikom.

Filip: Takže názoroví vodcovia... to už dnes nie sú len ľudia z nášho mesta, však? Vďaka internetu môže byť takým vodcom niekto z druhého konca sveta.

Simona: Presne tak! A tým si skvele otvoril tému globalizácie médií. Ide o proces, kedy mediálny obsah, ale aj vlastníctvo médií, prekračuje hranice štátov.

Filip: Chápem. Ako keď pozerám seriál na Netflixe, ktorý je z Južnej Kórey, alebo keď v rádiu počujem španielsku pesničku.

Simona: Áno, to je presne ono. A všimni si aj tie veľké zábavné formáty. Rôzne talentové súťaže či reality show... sú takmer rovnaké po celom svete, len s lokálnymi moderátormi.

Filip: Takže v podstate každá krajina má svojho vlastného Paľa Haberu, len s iným menom?

Simona: Dá sa to tak povedať. Tu vidíme, ako globálne trendy ovplyvňujú lokálnu kultúru. Za týmto všetkým stoja obrovské nadnárodné mediálne korporácie.

Filip: A to má aký dopad? Znamená to, že ekonomika nášho malého Slovenska má menší vplyv na to, čo pozeráme, ako nejaká firma v Amerike?

Simona: V podstate áno. Sila národných ekonomík a trhov slabne v porovnaní so silou týchto globálnych hráčov. A práve tu vstupuje do hry verejná politika, ktorá sa to snaží nejako regulovať.

Filip: Takže regulácia... to je asi večný boj, však? Kde sa ale vzala tá myšlienka, že celý svet má čítať tú istú správu?

Simona: Výborná otázka! Všetko sa to začalo v 19. storočí. Vznikli prvé spravodajské agentúry, napríklad Reuters v roku 1849. To bol prapočiatok globalizácie médií.

Filip: Čiže môj prapradedko mohol teoreticky čítať tú istú agentúrnu správu ako niekto v Londýne?

Simona: Presne tak! A práve táto schopnosť doručiť jednu udalosť obrovskému publiku vytvorila podmienky pre masovú kultúru, ktorú začali skúmať intelektuáli z takzvanej frankfurtskej školy.

Filip: A kde sme dnes? Sme v zlatej ére žurnalistiky?

Simona: Práve naopak. Mnohí hovoria o „post-žurnalistickej epoche“. Veľa mediálnych produktov sa dnes len tvári ako žurnalistika. V skutočnosti sú za nimi PR agentúry alebo lobistické skupiny.

Filip: Uf, to je na zamyslenie. Takže, ak to zhrniem — globálne médiá formujú masovú kultúru už od 19. storočia a dnes musíme byť ešte pozornejší, čo čítame. Simona, ďakujem ti veľmi pekne za skvelé vysvetlenia.

Simona: Aj ja ďakujem za pozvanie, Filip. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a prajeme úspešný týždeň.

Filip: Dopočutia nabudúce!