Podcast o Základy fyzioterapeutického vyšetrenia a kinezioterapie

Kapitoly

Anamnéza: Práca detektíva

Skladačka vášho príbehu

Keď telo hovorí v hádankách

Testy, ktoré odhalia všetko

Návrat na vlastné nohy

Sila a presnosť v rukách

Prvý dojem je kľúčový

Reč tela a pohybu

Základné merania a dotyk

Testujeme svalovú silu

Uhlomer pre telo

Kúzlo troch čísel

Detektívna práca s chrbticou

Fázy kroku

Ako vyšetrujeme chôdzu

Typy patologickej chôdze

Čo je hypermobilita?

Ako zistiť hypermobilitu?

Zhrnutie a záver

Přepis

Lucia: Väčšina ľudí si myslí, že fyzioterapia je len o masáži, keď vás bolí chrbát. Akože, prídeš, ľahneš si, niekto ti postláča svaly a ideš domov.

Šimon: To je presne ten najväčší mýtus! V skutočnosti je fyzioterapia skôr ako detektívna práca. Fyzioterapeut je detektív a vaše telo je miesto činu, kde hľadáme stopy a skladáme dokopy celý príbeh.

Lucia: Detektívna práca? Tak to znie oveľa zaujímavejšie ako masáž. To mi musíš vysvetliť. Počúvate Studyfi Podcast, kde si rozoberáme maturitné témy na drobné.

Šimon: Takže, tá detektívna práca sa začína niečím, čo voláme anamnéza. Je to v podstate riadený rozhovor, kde kladieme veľmi cielené otázky, aby sme zistili históriu problému.

Lucia: Čiže to nie je len také bežné rozprávanie sa o počasí?

Šimon: Určite nie. Je to veľmi štruktúrované. Zisťujeme, čo sa stalo, kedy sa to stalo, čo bolesť zhoršuje, čo ju zlepšuje... A je dôležité, aby to prebiehalo osamote, lebo niektoré problémy môžu byť dosť intímne. Dôvera je kľúčová.

Lucia: Chápem. A čo keď pacient nemôže hovoriť sám za seba? Napríklad po nejakom úraze.

Šimon: Výborná otázka. Vtedy hovoríme o nepriamej anamnéze, kde informácie získavame od rodinného príslušníka. Ale vždy, keď sa dá, uprednostňujeme priamu, teda od pacienta samotného. Najprv ho necháme voľne rozprávať a potom rozhovor usmerňujeme cielenými otázkami.

Lucia: Dobre, takže ste ako detektív, ktorý zbiera výpovede. Aké všetky oblasti vás zaujímajú? Pýtate sa na všetko od narodenia?

Šimon: Skoro! Anamnézu delíme na viacero častí. Napríklad rodinná anamnéza nám povie o dedičných ochoreniach. Ak má niekto v rodine reumu, je to pre nás dôležitá stopa.

Lucia: To dáva zmysel. A čo ďalej?

Šimon: Potom je tu osobná anamnéza – všetky prekonané choroby a úrazy v chronologickom slede. A veľmi dôležitá je pracovná a sociálna anamnéza. Či má niekto sedavé zamestnanie, či dvíha ťažké bremená, či je v strese...

Lucia: Takže ak poviem, že som študentka a celé dni sedím nad knihami, už máte podozrivého?

Šimon: Presne tak! Sedavý stereotyp je častý páchateľ. Ďalej je tu športová anamnéza, u žien gynekologická, pýtame sa na alergie, zlozvyky ako fajčenie či alkohol – to je abúzus. A, samozrejme, rehabilitačná anamnéza, ak už pacient nejakú rehabilitáciu v minulosti mal.

Lucia: To je neuveriteľné množstvo informácií. Ale čo ak ten problém nie je taký jasný? Čo ak bolesť prichádza a odchádza bez zjavnej príčiny?

Šimon: Vtedy sa zameriavame na anamnézu funkčných porúch. Kritériá pre ne sformuloval už v 50. rokoch doktor Guth. Sú to také typické znaky, ktoré nám napovedia, že problém nie je v štruktúre, ale vo funkcii.

Lucia: A aké sú to znaky?

Šimon: Napríklad chronicko-intermitentný priebeh. To znamená, že problém sa objavuje v atakoch, na chvíľu zmizne a potom sa zase vráti. Alebo závislosť na záťaži a polohe – bolesť sa objaví vždy pri miernom predklone, napríklad pri umývaní zubov.

Lucia: Aha! Takže hľadáte vzorce správania tej bolesti.

Šimon: Presne. Ďalším znakom je, že bolesť je často asymetrická, nikdy nie je dokonale rovnaká na oboch stranách. A zaujímavý je aj vplyv veku. Pre mladistvých sú typické iné problémy ako pre ľudí v strednom alebo zrelom veku.

Lucia: Dobre, takže po vyčerpávajúcom výsluchu... nasleduje čo? Nejaké praktické testy?

Šimon: Áno, konečne ideme na vec! Od slov prejdeme k činom. Používame jednoduché funkčné vyšetrenia, ktoré nám veľa prezradia. Napríklad skúška sedu medzi pätami.

Lucia: To znie... ako niečo z telocviku na základnej škole.

Šimon: Možno to tak znie, ale odhalí nám to flexibilitu a prípadné skrátenia svalov. Alebo skúška hyperextenzie v kolene. Tá nám zase ukáže, či má pacient hypermobilitu – teda príliš ohybné kĺby.

Lucia: Byť hypermobilný je zlé? Vždy som si myslela, že byť ohybný ako hadia žena je super.

Šimon: Je to dvojsečná zbraň. Na jednej strane super flexibilita, na druhej strane náchylnosť na vykĺbenia, bolesti kĺbov a chabé držanie tela, lebo svaly nemusia byť dostatočne silné, aby tú nadmernú pohyblivosť kontrolovali. Takže terapia sa potom zameriava na posilnenie hlbokého stabilizačného systému.

Lucia: Hovoríš o terapii. Predstavme si, že mám za sebou operáciu a som dlho ležal. Ako ma fyzioterapeut postaví znova na nohy?

Šimon: To je skvelý príklad. Proces sa volá vertikalizácia. Keď dlho ležíš, tvoje posturálne reflexy, ktoré udržujú rovnováhu, zlenivejú. Musíme ich znova prebudiť.

Lucia: A ako sa budia také reflexy? Budíkom?

Šimon: Skoro. Začíname už na lôžku. Tlačíme na chodidlá, loptičkujeme ich, aby sme aktivovali receptory. Pacient izometricky napína svaly, robí akoby podrepy v ľahu. Je to príprava na veľký deň.

Lucia: Deň D – prvé postavenie sa.

Šimon: Presne. Potom nasleduje nácvik chôdze, často s barlami. A aj to má svoje presné pravidlá. Napríklad, do schodov ide prvá zdravá noha, potom chorá a nakoniec barle. Dole je to naopak – prvé idú barle, potom chorá noha a istí to zdravá. Zapamätáš si to podľa vety: "Do neba ide zdravý, do pekla chorý."

Lucia: To je skvelá pomôcka! Takže hore ide prvá zdravá, lebo ideš do neba, a dole chorá, lebo ideš do pekla. Geniálne.

Šimon: A podobne detailne pristupujeme ku všetkému. Napríklad aj k ruke. Ruka je náš hlavný manipulačný nástroj, skladá sa z 27 kostí a ovláda ju 33 svalov. Je to neuveriteľne zložitý mechanizmus.

Lucia: Takže keď si niekto zraní ruku, vyšetrujete každú kostičku a sval zvlášť?

Šimon: Skúmame celú funkciu. Pozeráme sa na držanie, opuch, farbu kože. Testujeme svalovú silu. Ale hlavne sa zameriavame na úchop. To je pre bežný život kľúčové.

Lucia: Úchop? Akože... či viem chytiť pohár?

Šimon: Presne, ale nie je úchop ako úchop. Rozlišujeme napríklad jemný precízny úchop, ako keď tvoríš očko z palca a ukazováka na zdvihnutie špendlíka. Skús si to. To je štipcový úchop alebo pinzeta.

Lucia: Skúšam... áno, mám ho.

Šimon: A potom máme silové úchopy. Napríklad guľový, keď chytáš loptu, alebo valcovitý, keď držíš kladivo. Každý zapája iné svaly a kĺby. My musíme zistiť, ktorý pohyb je problémový, a cielene ho trénovať.

Lucia: Páni. Takže fyzioterapia je naozaj veda. Od detektívneho pátrania v anamnéze až po detailnú analýzu úchopu. Definitívne to nie je len masáž.

Šimon: Presne tak. Je to o obnovení funkcie a zlepšení kvality života. A to je na tom to najkrajšie.

Lucia: Šimon, to je fascinujúce. Takže po tomto, povedzme, detektívnom vypočúvaní, po anamnéze... čo nasleduje? Ideme hneď na masážny stôl a riešiť boľavé miesto?

Šimon: To by bolo príliš jednoduché. Vôbec nie. Nasleduje fyzikálne vyšetrenie. A to sa začína v momente, keď pacient vojde do dverí. Voláme to celková aspeksia.

Lucia: Aspeksia? Takže ho vlastne skenuješ pohľadom?

Šimon: Presne tak. Je to ten úplne prvý dojem. Všímam si výraz tváre, ako sa tvári, či je uvoľnený, alebo v napätí. Hneď potom hodnotím stav vedomia. Samozrejme, pokiaľ nespí.

Lucia: Dúfajme, že nikto ti v ambulancii nezaspí ešte pred vyšetrením.

Šimon: No, stáva sa. Ale vážne, rozlišujeme, či je pacient pri plnom vedomí, teda normálne reaguje. Alebo či je napríklad somnolentný – to znamená spavý, odpovie ti na otázku, ale hneď zase zaspáva.

Lucia: A sú aj horšie stavy?

Šimon: Áno. Sopor, to je už hlboký spánok, a kóma, kedy nereaguje na žiadne podnety. Tam potom testujeme reakciu na bolesť, aby sme zistili, ako telo reaguje.

Lucia: Uf, to znie vážne. A čo si všímaš ďalej, ak je pacient úplne v poriadku a pri vedomí?

Šimon: Polohu. Či ju aktívne mení, alebo je pasívna, teda telo sa len tak prispôsobilo podložke. A potom je tu vynútená poloha, ktorú pacient zaujíma, lebo mu to uľavuje od bolesti. Napríklad sa krčí určitým spôsobom.

Lucia: Takže ty vlastne čítaš reč tela, ešte predtým, ako sa ho vôbec dotkneš.

Šimon: Presne. A s tým súvisí aj stereotyp pohybu. Všímam si, ako človek chodí. Ako vstáva zo stoličky. Ako dvíha tašku zo zeme. Každý pohyb má mať správne poradie zapojenia svalov. A odchýlky nám veľa napovedia.

Lucia: Čiže už stereotyp chôdze ti môže odhaliť nejaký problém?

Šimon: Obrovský. Patologická chôdza je často prvý krok k diagnóze. Potom je tu reč. Počúvam rytmus, melódiu, či pacient tvorí vety správne a či rozumie, čo mu hovorím.

Lucia: A aké tam môžu byť problémy?

Šimon: Napríklad afázia. Motorická je, keď pacient vie, čo chce povedať, ale nevie tvoriť slová. A potom je perceptívna, kde nerozumie otázke a sám tvorí taký... slovný šalát.

Lucia: Slovný šalát! To je dobrý termín. A čo postava? Riešite aj to, či je niekto chudý alebo svalnatý?

Šimon: Áno, to je konštitúcia a výživa. Popisujeme, či je typ astenický, teda štíhly, normostenický – atletický, alebo hyperstenický, čiže silnejší. Extrémy ako nanizmus alebo gigantizmus si samozrejme všímame tiež.

Lucia: Dobre, takže sme pacienta sledovali od dverí, zhodnotili sme pohyb, reč aj postavu. Čo ďalej? Prídu na rad nejaké prístroje?

Šimon: Teraz prichádzajú na rad základné merania. Zmeriame krvný tlak a pulz. Výšku a hmotnosť. To sú dôležité objektívne dáta.

Lucia: A potom konečne prichádza ten dotyk, tá palpácia?

Šimon: Áno, konečne. Ale nie je to masáž. Palpáciou, teda pohmatom, zisťujem stav kože. Aká je jej teplota, vlhkosť, či je posunlivá voči tkanivám pod ňou.

Lucia: A prečo je to dôležité? Či je koža teplá alebo studená?

Šimon: Určite. Zmeny teploty alebo vlhkosti môžu signalizovať problém s nervami alebo prekrvením. Hľadám tiež takzvané trigger pointy, alebo spúšťové body. To sú tie malé, extra bolestivé hrčky vo svaloch, ktoré pozná asi každý.

Lucia: Tie poznám veľmi dobre. Najmä v oblasti krku.

Šimon: Presne. A to všetko si starostlivo zaznamenávam. Každý detail je súčasťou skladačky.

Lucia: Dobre, takže máme obraz z pozorovania aj z dotyku. Ako ale zistíš, ktorý sval je naozaj slabý?

Šimon: Na to slúži svalový test. Je to metóda, ktorou hodnotíme silu jednotlivých svalov alebo celých svalových skupín. Používame na to jednoduchú stupnicu od nula do päť.

Lucia: Od nula do päť? Skús mi to vysvetliť na príklade, povedzme sval na ramene.

Šimon: Jasné. Predstav si. Stupeň 5 je normálna sila. Zdvihneš ruku a ja ti kladiem silný odpor, ktorý udržíš. To je sto percent.

Lucia: Rozumiem.

Šimon: Stupeň 4 znamená, že pohyb urobíš, ale proti môjmu miernemu odporu už povolíš. Je to asi 75 percent sily. Stupeň 3 je kľúčový – dokážeš zdvihnúť ruku proti gravitácii, ale akýkoľvek odpor je už priveľa. To je asi 50 percent.

Lucia: Aha, takže to je taká hranica funkčnosti.

Šimon: Presne tak. Stupeň 2 znamená, že sval je taký slabý, že pohyb urobí, len ak vylúčime gravitáciu. Napríklad si ľahneš a ruku posúvaš po podložke. Stupeň 1 je už len viditeľný zášklb vo svale, ale bez pohybu. A stupeň 0... je nula. Žiadna aktivita.

Lucia: Páni. To je neuveriteľne systematické. Takže pre každý dôležitý sval urobíte takýto test?

Šimon: Presne tak. Vďaka tomu presne zmapujeme, kde je problém. Či sú svaly len unavené, alebo je tam hlbšia, napríklad neurologická príčina. Je to základ pre nastavenie správnej terapie.

Lucia: Takže od vizuálneho dojmu sme sa dostali až k presnému percentuálnemu zhodnoteniu svalovej sily. To je naozaj komplexný proces. Čo všetko sa dá ešte takto otestovať?

Šimon: Skvelá otázka. Okrem svalovej sily meriame aj niečo rovnako dôležité – rozsah pohybu v kĺboch.

Lucia: Rozsah pohybu? Ako to presne meriate? Máte na to nejaké špeciálne pravítko?

Šimon: Skoro. Používame takzvaný goniometer, čo je v podstate taký uhlomer pre telo. A zapisujeme to pomocou metódy SFTR.

Lucia: SFTR... To znie ako kód tajnej služby. Čo to znamená?

Šimon: Nič tajné. Sú to len začiatočné písmená rovín, v ktorých pohyb meriame. Sagitálna, Frontálna, Transverzálna a Rotačná. Vďaka tomu vieme presne v stupňoch zmerať, kam až sa kĺb dokáže pohnúť.

Lucia: Takže ku každému kĺbu a pohybu máte kopu čísel? To musí byť neprehľadné.

Šimon: Práve naopak! Tu prichádza to kúzlo. Celý rozsah pohybu v jednej rovine zapíšeme len tromi číslami.

Lucia: Iba tromi? Ako?

Šimon: Je to jednoduché. Prostredné číslo je vždy východisková poloha. Pri zdravom kĺbe je to nula. Prvé číslo je rozsah pohybu smerom od tela – napríklad vystretie alebo unoženie. A to posledné je pohyb smerom k telu, ako je predpaženie alebo pripaženie.

Lucia: Aha! Takže napríklad S: 10-0-90 by znamenalo, že viem ruku vystrieť dozadu o 10 stupňov a dopredu o 90?

Šimon: Presne tak! Okamžite vidíme, či je pohyb v poriadku alebo či je niekde obmedzený. Je to extrémne efektívne.

Lucia: A dá sa toto použiť aj na takú zložitú časť tela, ako je chrbtica?

Šimon: Pri chrbtici je to trochu komplexnejšie, pretože je to jeden funkčný celok zložený z mnohých stavcov. Vyšetrenie začíname už pri príchode pacienta. Sledujeme, ako chodí, ako si sadá... tomu hovoríme aspeksia, čiže pozorovanie.

Lucia: Takže ste tak trochu detektívi.

Šimon: V podstate áno. Potom robíme funkčné skúšky. Napríklad pri skúške úklonu hodnotíme, kam až sa dostane zvislica z podpazušia. Či ostane v línii tela, alebo sa vychýli do strany.

Lucia: A to vám povie, či je chrbtica dostatočne ohybná.

Šimon: Presne. Potom samozrejme nasleduje palpácia, čiže vyšetrenie pohmatom, kde cítime napätie svalov a fascií, a testujeme aj citlivosť.

Lucia: Páni. Takže od svalov cez kĺby až po chrbticu... je to naozaj komplexná mapa celého tela.

Šimon: A to sme len na povrchu. Aby sme naozaj pochopili, prečo vzniká problém, musíme sa pozrieť hlbšie – na samotnú anatómiu a biomechaniku chrbtice.

Lucia: Dobre, Šimon, takže chrbtica je základ. Ale keď hovoríš o pohybe... napadá mi tá najzákladnejšia vec. Chôdza. Predpokladám, že ani to nie je len také jednoduché prehadzovanie nôh, však?

Šimon: To teda nie je. Chôdza je neuveriteľne zložitý a dokonale zosynchronizovaný proces. Mysli na to takto: každý jeden krok môžeme rozdeliť na tri hlavné fázy pre každú nohu.

Lucia: Tri fázy? Dobre, som zvedavá.

Šimon: Prvá je švihová fáza. To je moment, keď sa noha odlepí od zeme a pohybuje sa dopredu vo vzduchu. Vtedy nemá žiadny kontakt s podložkou.

Lucia: To znie ako najľahšia časť. Proste prehodím nohu.

Šimon: Práve naopak! Toto je veľmi náročné na stabilitu. Panva má totiž tendenciu klesnúť na strane tej nohy, ktorá je vo vzduchu. Stratila predsa oporu. Takže svaly na boku druhej, opornej nohy a svaly v driekovej oblasti musia zabrať, aby udržali panvu vodorovne.

Lucia: Aha! Takže keď idem, neustále balansujem zo strany na stranu, len to necítim.

Šimon: Presne tak. Druhá je oporná fáza. Tá začína nárazom päty na zem, čím vlastne zabrzdíme taký kontrolovaný pád vpred. Potom sa váha prenesie na celé chodidlo a končí sa odrazom od palca.

Lucia: Dup-šľap-odraz. Mám to.

Šimon: Perfektná pomôcka! A tretia, kľúčová fáza, je fáza dvojitej opory. Je to ten krátky moment, keď je jedna noha ešte na špičke pred odrazom a druhá je už pätou na zemi.

Lucia: Takže na chvíľu stojím na oboch nohách naraz?

Šimon: Áno. A tu je tá zaujímavosť... práve táto fáza odlišuje chôdzu od behu. Pri behu fáza dvojitej opory neexistuje. Tam je naopak fáza letu, kedy nie je na zemi ani jedna noha.

Lucia: Páni, to je celá veda. Takže keď niekto príde k tebe do ordinácie, ako vlastne vyšetruješ jeho chôdzu? Pozeráš sa naňho už keď kráča po chodbe?

Šimon: Som rád, že sa pýtaš. A áno, presne tak! Prvé vyšetrenie je „bez vyzvania“. Jednoducho sledujem, ako pacient prirodzene vstúpi do miestnosti. To často prezradí najviac.

Lucia: Lebo sa nesnaží chodiť „správne“.

Šimon: Presne. Potom nasleduje vyšetrenie „na vyzvanie“, kedy pacienta požiadam, aby sa prešiel naboso po ordinácii. Sledujem symetriu, ladnosť, rýchlosť a súhyby rúk a trupu.

Lucia: A existujú aj nejaké špeciálne testy? Nejaké chytáky?

Šimon: Samozrejme. Hovoríme tomu modifikovaná chôdza. Tieto testy nám môžu odhaliť skryté problémy. Napríklad chôdza po rovnej čiare testuje dynamickú rovnováhu.

Lucia: To poznám z filmov, keď policajti testujú vodičov.

Šimon: Áno, princíp je podobný. Alebo chôdza dozadu, tá zase odhalí problémy s vystieraním v bedrovom kĺbe. A potom to sťažíme – požiadame pacienta, aby zatvoril oči.

Lucia: A čo sa stane vtedy?

Šimon: Zrazu musí telo spoliehať len na receptory polohy v kĺboch a vnútorné ucho. Ak je tam problém, človek začne byť neistý, môže sa stáčať do strany. Je to fascinujúce, ako veľmi sa spoliehame na zrak pri udržiavaní rovnováhy.

Lucia: Takže z obyčajnej prechádzky po miestnosti vieš vyčítať naozaj veľa. Aké sú také najčastejšie typy „zlej“ chôdze, ktoré vidíš?

Šimon: Je ich celá škála. Napríklad veľmi častá je antalgická chôdza. To je v podstate krívanie. Človek sa snaží čo najkratšiu dobu zaťažovať boľavú nohu. Skráti na nej opornú fázu.

Lucia: To pozná asi každý, kto si niekedy vyvrtol členok.

Šimon: Presne. Potom je tu napríklad instabilná chôdza, niekedy sa jej hovorí kačacia. Vzniká pri oslabení bočných svalov panvy a tá pri každom kroku výrazne klesá na stranu švihovej nohy.

Lucia: Čiže telo sa kolíše zo strany na stranu.

Šimon: Áno. Alebo parkinsonská chôdza – to sú typické drobné, šúchavé krôčiky, človek má problém začať pohyb a zmeniť smer. Telo je zhrbené dopredu a chýbajú prirodzené súhyby rúk.

Lucia: To znie veľmi obmedzujúco.

Šimon: To aj je. A potom máme aj také, čo majú zaujímavé mená. Napríklad cerebelárna chôdza, ktorá je tackavá, o širokej základni, a pripomína chôdzu opilca. Alebo takzvaná kohútia chôdza, kedy pacient vysoko dvíha kolená, lebo si nie je istý polohou svojich nôh.

Lucia: Takže nabudúce, keď sa budem prechádzať po meste, budem si všímať, kto má akú chôdzu! Je neuveriteľné, koľko informácií sa v tom skrýva.

Šimon: Presne tak. A keď už hovoríme o tom, čo všetko nám telo prezrádza, poďme na poslednú dnešnú tému. A tou je hypermobilita. Veľa ľudí si myslí, že je to len o tom byť extrémne ohybný.

Lucia: A nie je? Vždy som si myslela, že byť ohybný je dobrá vec. Ako gymnasti alebo jogíni.

Šimon: Do istej miery áno. Ale hypermobilita je v podstate abnormálna kĺbna pohyblivosť. Kĺbové puzdrá a väzy sú voľnejšie, často kvôli trochu inej stavbe kolagénu. To znamená, že kĺb sa môže hýbať za svoju fyziologickú hranicu, čo zvyšuje riziko zranenia alebo blokády.

Lucia: Aha! Takže to nie je len výhoda. A prečo to niekto má a niekto nie? Je to dedičné?

Šimon: Môže tam byť genetická predispozícia, častejšie to vidíme u žien. Ale vplyv má aj nevhodná športová záťaž v detstve, napríklad spomínaná gymnastika, alebo aj úrazy. Môže postihnúť len niektoré kĺby, alebo aj celé telo.

Lucia: Dobre, a ako teda zistím, či som hypermobilná, alebo len tak... bežne ohybná?

Šimon: Existujú na to jednoduché testy. Najznámejší je asi Beightonov test. Môžeš si to vyskúšať aj teraz. Napríklad, skús si pasívne, teda s pomocou druhej ruky, ohnúť malíček dozadu. Ak prejde cez 90 stupňov, máš bod.

Lucia: Počkaj, skúšam... Páni, mne to ide skoro do pravého uhla! To je zvláštne.

Šimon: Vidíš! Ďalší test je, či sa vieš palcom dotknúť predlaktia na tej istej ruke. Alebo či sa ti pri vystretí kolená a lakte neprehýbajú dozadu o viac ako 10 stupňov. A posledný, najznámejší, je predklon – či sa dlaňami dotkneš zeme.

Lucia: Takže si vlastne sčítavam body za tieto... kúsky?

Šimon: Presne tak. Podľa počtu bodov sa potom určí miera hypermobility. Napríklad 6 až 9 bodov už značí ťažkú hypermobilitu. Samozrejme, existuje aj mnoho ďalších testov na krčnú chrbticu, ramená a nohy.

Lucia: Je fascinujúce, ako sa dá z takýchto jednoduchých pohybov vyčítať stav celého tela. Takže, ak to zhrniem, hypermobilita nie je len super-schopnosť, ale stav, na ktorý si treba dávať pozor.

Šimon: Presne tak. Je dôležité o tom vedieť, aby človek správne cvičil a predišiel zbytočným problémom. Dúfam, že sme dnes našim poslucháčom dali zopár podnetov na zamyslenie sa nad vlastným telom.

Lucia: Určite áno! Šimon, veľmi pekne ti ďakujem za všetky informácie. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a tešíme sa na vás pri ďalšej epizóde podcastu Studyfi. Majte sa pekne!

Šimon: Dopočutia.