Podcast o Vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva

Kapitoly

Úvod do medzinárodného práva

Domáce vs. Medzinárodné právo

Tri teoretické pohľady

Práva pre jednotlivca

Jeden vesmír, dve teórie

Dva oddelené svety

Ako to robíme na Slovensku?

Prípad medveďa hnedého

Zhrnutie a záver

Přepis

Natália: Premýšľal si niekedy, čo sa stane, keď klikneš na to otravné vyskakovacie okno o súboroch cookie na webovej stránke? Alebo keď si sťahuješ appku a súhlasíš s podmienkami ochrany osobných údajov?

Filip: Väčšinou asi len otrávene klikneme na „súhlasím“, aby to zmizlo.

Natália: Presne! Ale za týmito pravidlami, ktoré chránia tvoje dáta online, stojí niečo oveľa väčšie. Niečo, čo spája takmer všetky krajiny sveta. A presne o tom sa dnes budeme baviť. Vitajte pri Studyfi Podcast.

Filip: Áno, je to perfektný príklad. To, čo si spomenula, je výsledkom medzinárodných dohovorov. Dnes sa pozrieme na medzinárodné právo. Konkrétne na to, ako spolu vychádza s právom, ktoré platí tu u nás, na Slovensku.

Natália: Znie to ako poriadne zložitá téma. Je to ako keby sme mali dva rôzne súbory pravidiel. Jedny pre svet a jedny pre domov. Ktoré z nich majú prednosť?

Filip: Výborná otázka! A to je presne ten najdôležitejší bod. Základný princíp je, že medzinárodné právo má prednosť pred tým vnútroštátnym.

Natália: Čo to presne znamená v praxi? Nemôže si štát povedať: „Prepáčte, svet, ale my máme vlastný zákon, ktorý hovorí niečo iné“?

Filip: Keby to tak fungovalo, mali by sme tu pekný chaos. Predstav si to takto: Slovensko podpíše medzinárodnú zmluvu, že bude chrániť určitý druh vtáctva. Ale potom by náš parlament prijal zákon, ktorý by povoľoval jeho lov.

Natália: Aha, takže by sme porušili náš medzinárodný sľub.

Filip: Presne. Štát sa nemôže vyhovárať na svoje vlastné zákony, aby nemusel plniť svoje medzinárodné záväzky. To by narušilo všetku dôveru a právnu istotu medzi krajinami. Bolo by to, ako keby si sa s kamarátom dohodol na niečom a potom povedal: „Sorry, ale moje osobné pravidlá sa medzitým zmenili.“

Natália: Tomu rozumiem. To by asi dlho kamarátmi neboli.

Filip: Presne tak. Existuje dokonca slávny prípad, kde sa o to pokúsili Spojené štáty. Mali dohodu s Organizáciou Spojených národov o jej sídle v New Yorku. Keď nastal problém, USA argumentovali, že musia konať podľa svojich zákonov, bez ohľadu na dohodu. A Medzinárodný súdny dvor im povedal v podstate to, čo sme si práve vysvetlili: medzinárodné právo má prednosť.

Natália: Takže ak je slovenský zákon v rozpore s medzinárodnou zmluvou, ktorú sme podpísali, ten zákon automaticky prestane platiť?

Filip: Nie tak celkom, a v tom je ten háčik. Ten vnútroštátny zákon môže na Slovensku naďalej platiť. Ale! Tým, že ho uplatňujeme a porušujeme medzinárodnú zmluvu, náš štát musí byť pripravený čeliť následkom. Čiže medzinárodnoprávnej zodpovednosti.

Natália: Takže si môžeme nechať zákon, ktorý je v rozpore, ale budeme za to pykať na medzinárodnej úrovni? Napríklad nejaké sankcie?

Filip: Presne tak. Je to ako jazdiť autom s prepadnutou technickou kontrolou. Váš vodičák je stále platný, ale ak vás chytia, dostanete pokutu. Takže štáty sa snažia svoje zákony uvádzať do súladu s medzinárodnými záväzkami.

Natália: Dáva to zmysel. Predpokladám, že právni teoretici sa na tento vzťah medzi dvoma právnymi systémami pozerajú rôzne. Asi neexistuje len jeden správny pohľad, však?

Filip: Správne! Postupne sa vyformovali tri hlavné teórie. Je dôležité povedať, že sú to skôr teoretické modely, v praxi to býva často mix. Máme monistickú teóriu s primátom vnútroštátneho práva, potom monistickú teóriu s primátom medzinárodného práva a nakoniec dualistickú teóriu.

Natália: Začnime tou prvou. Monistická s primátom vnútroštátneho práva? To znie, akoby si štát myslel, že je najdôležitejší na svete.

Filip: V podstate áno! Je to najstaršia teória, ešte z 18. storočia. Jej podstatou je, že medzinárodné právo vlastne ani nie je samostatné odvetvie. Je to len súčasť vnútroštátneho práva, také „vonkajšie vzťahy“ štátu.

Natália: Takže štát si mohol tie medzinárodné pravidlá meniť, ako sa mu zachcelo?

Filip: Presne. Podľa tejto teórie si každý štát sám určoval, aké záväzky bude mať a ako ich bude plniť, lebo neexistovala žiadna „svetová polícia“, ktorá by ho donútila. Znamenalo by to ale obrovské riziko, že by si každý uplatňoval právo po svojom, podľa politických záujmov.

Natália: To znie, ako keby si hral spoločenskú hru a v polovici si zmenil pravidlá, lebo prehrávaš.

Filip: Perfektné prirovnanie! A presne preto táto teória dnes už nehrá takmer žiadnu rolu. Viedlo by to k úplnej anarchii v medzinárodných vzťahoch.

Natália: Zatiaľ sa stále bavíme o štátoch. Ale má medzinárodné právo dosah aj priamo na mňa? Ako na študentku, na občana?

Filip: Určite áno. Práve to je znakom moderného medzinárodného práva. Kedysi sa týkalo takmer výlučne len štátov. Dnes však mnohé medzinárodné zmluvy zakladajú práva a povinnosti priamo pre fyzické a právnické osoby.

Natália: Vrátime sa teda na začiatok k tým cookies a ochrane dát?

Filip: Presne tam mierim! Existuje napríklad Dohovor o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov. Ten ti dáva konkrétne práva. Napríklad právo vedieť, aké údaje o tebe nejaká firma zbiera. Alebo právo žiadať opravu či dokonca vymazanie týchto údajov.

Natália: A keď to tá firma neurobí, môžem sa obrátiť na súd?

Filip: Áno. Môžeš sa domáhať svojich práv žalobou na slovenskom súde, a pritom sa odvolávať na práva, ktoré ti garantuje medzinárodná zmluva. A to je obrovský posun. Medzinárodné právo už nie je len abstraktná vec pre diplomatov, ale nástroj, ktorý môžeš reálne použiť vo svojom živote.

Natália: A tým sa dostávame k našej poslednej téme pre dnešok. A myslím, že je to naozaj kľúčová otázka. Prebrali sme, čo je medzinárodné právo, aké má pramene... Ale ako to celé zapadá do nášho slovenského právneho systému? Čo má väčšiu váhu, medzinárodná zmluva alebo náš zákon?

Filip: Výborná otázka na záver, Natália. Je to presne ten bod, kde sa teória stretáva s praxou. Rieši to vlastne vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva. A nie je na to jedna jednoduchá odpoveď, pretože existujú v podstate dva hlavné pohľady na vec.

Natália: Dva pohľady? To znie ako začiatok právnického vtipu.

Filip: Mohlo by byť. Predstav si to ako dve teórie, ktoré sa snažia usporiadať tento vzťah. Prvá sa volá monizmus, konkrétne monizmus s primátom medzinárodného práva.

Natália: Monizmus... to znie ako niečo s jednotou, mono ako jeden. Mám pravdu?

Filip: Presne tak! Táto teória hovorí, že medzinárodné a vnútroštátne právo tvoria jeden jediný právny systém. Jeden celok. A v tomto celku má medzinárodné právo navrch. Je to šéf.

Natália: Takže ak by slovenský zákon hovoril jedno a medzinárodná zmluva druhé, vyhráva medzinárodná zmluva?

Filip: Presne. Orgán, ktorý aplikuje právo, napríklad súd, by jednoducho nemal použiť ten slovenský zákon a namiesto neho by aplikoval priamo tú medzinárodnú normu. Nemusí sa nič špeciálne prijímať ani meniť v našich zákonoch.

Natália: A v čom je to dobré pre bežného človeka?

Filip: Obrovská výhoda! Znamená to, že ty alebo ja sa môžeme priamo na súde odvolať na svoje právo, ktoré nám dáva nejaká medzinárodná zmluva. A nie sme závislí od toho, či naši politici stihli, alebo vôbec chceli, túto normu „prepísať“ do slovenského zákona. Je to priama cesta k právu.

Natália: Rozumiem. Takže je to taká poistka, aby štát nemohol ignorovať svoje medzinárodné sľuby. Kto vlastne s touto myšlienkou prišiel?

Filip: Hlavným architektom bol rakúsky právnik Hans Kelsen. On to videl tak, že vnútroštátne právo si vlastne odvodzuje svoju platnosť od toho medzinárodného. Ak mu odporuje, je neplatné. Neskôr na neho nadviazal Hersch Lauterpach, ktorý to vnímal hlavne ako spôsob, ako chrániť práva jednotlivcov.

Natália: Dobre, to bol monizmus. A čo tá druhá teória? Tá, ktorá s týmto nesúhlasí?

Filip: Tá sa volá dualistická teória. A ako názov napovedá, tá vidí medzinárodné a vnútroštátne právo ako dva úplne samostatné, oddelené právne systémy. Existujú si pekne vedľa seba.

Natália: Ako dva paralelné vesmíry, ktoré sa nikdy nepretnú?

Filip: Presne taký je ten základný princíp. Vylučuje sa, že by mohli byť v rozpore, lebo každý rieši niečo iné. Medzinárodné právo upravuje vzťahy medzi štátmi. A vnútroštátne právo rieši vzťahy medzi ľuďmi, firmami a štátom na domácej pôde.

Natália: Ale čo ak medzinárodná zmluva chce dať práva mne ako fyzickej osobe? Ako sa to ku mne dostane v tomto dualistickom svete?

Filip: A to je ten kľúčový rozdiel. V dualizme sa tá norma musí najprv zobrať a doslova „preliať“ alebo transformovať do vnútroštátneho práva. Najčastejšie tak, že sa prijme zákon, ktorý tú medzinárodnú normu obsahuje. Až potom platí pre teba a pre mňa.

Natália: Takže v tomto prípade som závislá od toho, či parlament prijme zákon. Ak ho neprijme, mám smolu?

Filip: V zásade áno. Medzinárodné právo ťa zaväzuje len nepriamo, cez ten domáci zákon. Zástancovia tohto prístupu ale hovoria, že je to demokratickejšie. Prečo? Lebo na to, aby norma platila, musí prejsť naším demokratickým procesom v parlamente.

Natália: A má to ešte nejaké výhody?

Filip: Pre úrady a súdy je to jednoduchšie. Tie sa pozerajú len na jeden systém – ten vnútroštátny. Nemusia študovať a priamo aplikovať zložité medzinárodné zmluvy. Všetko, čo potrebujú, už majú pretransformované v slovenských zákonoch.

Natália: Takže máme monizmus, kde je medzinárodné právo šéf, a dualizmus, kde sú to dvaja oddelení susedia. Ako to teda máme u nás, na Slovensku? Sme monisti alebo dualisti?

Filip: A toto je skvelá otázka, lebo v praxi sú tie hranice často rozmazané. Slovenská úprava je taký mix, ale s veľmi silným prvkom monizmu. Hovorí sa tomu aj inkorporácia.

Natália: Inkorporácia. To znie... korporátne.

Filip: Trochu, ale znamená to len včlenenie. Namiesto toho, aby sme každú zmluvu prácne transformovali do zákona, naša Ústava má také „vstupné dvere“. Hovorí, že určité medzinárodné zmluvy sa stávajú priamo súčasťou nášho právneho poriadku a dokonca majú prednosť pred našimi zákonmi.

Natália: Kde presne v Ústave to nájdeme?

Filip: Kľúčový je Článok 7, odsek 5. Ten bol pridaný ešte v roku 2001, keď sme sa chystali vstúpiť do Európskej únie. A ten hovorí, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach, zmluvy, ktoré priamo dávajú práva a povinnosti ľuďom a firmám, a niektoré ďalšie, majú prednosť pred zákonom.

Natália: Takže ak by zákon o ochrane prírody hovoril niečo iné ako medzinárodná zmluva, ktorú sme podpísali, súd musí použiť tú zmluvu?

Filip: Presne tak. V hierarchii noriem je to takto: na vrchu je Ústava, hneď pod ňou sú tieto medzinárodné zmluvy a až pod nimi sú bežné zákony. Je to silný záväzok, že to, čo sľúbime svetu, budeme aj doma dodržiavať.

Natália: To znie teoreticky veľmi dobre. Ale funguje to aj v praxi? Máme nejaký konkrétny príklad, kedy sa niekto na Slovensku úspešne dovolal takejto medzinárodnej zmluvy?

Filip: Samozrejme, a je to veľmi zaujímavý prípad. Týka sa to takzvaného Aarhuského dohovoru. To je medzinárodná zmluva o prístupe k informáciám a spravodlivosti v oblasti životného prostredia.

Natália: O čo tam išlo?

Filip: Išlo o povolenie na odstrel medveďa hnedého. Občianske združenie s tým nesúhlasilo a chcelo, aby to preskúmal súd. Krajský súd a neskôr aj Najvyšší súd ich sťažnosť v podstate zmietli zo stola a konanie zastavili.

Natália: A združenie sa nedalo a išlo ďalej?

Filip: Presne tak. Obrátili sa na Ústavný súd. A argumentovali, že Najvyšší súd porušil ich právo na prístup k spravodlivosti, ktoré im garantuje práve ten Aarhuský dohovor. Konkrétne jeho Článok 9.

Natália: A čo na to Ústavný súd?

Filip: Ústavný súd im dal za pravdu! Povedal, že Najvyšší súd pochybil, keď nerešpektoval právo vyplývajúce priamo z medzinárodnej zmluvy. Potvrdil, že verejnosť má právo, aby súd preskúmal konanie štátu v oblasti životného prostredia. Je to učebnicový príklad, ako sa dá medzinárodné právo použiť ako silný nástroj v rukách občanov.

Natália: Wow, takže to nie sú len nejaké teoretické poučky. Tieto zmluvy majú reálny dopad na životné prostredie a na naše práva.

Filip: Absolútne. A dokazujú, že slovenský právny poriadok berie primát medzinárodných zmlúv vážne.

Natália: Takže, Filip, ak by sme mali zhrnúť túto našu poslednú, ale veľmi dôležitú tému... Ako by si to zhrnul pre našich poslucháčov?

Filip: Určite. Zapamätajte si, že vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva nie je len jeden. Máme monizmus, kde je to jeden systém a medzinárodné právo vedie. A dualizmus, kde sú to dva oddelené svety, ktoré potrebujú prekladateľa vo forme zákona.

Natália: A Slovensko sa prikláňa skôr k tomu prvému, k monizmu.

Filip: Presne. Naša Ústava v Článku 7 dáva dôležitým medzinárodným zmluvám prednosť pred zákonmi. A ako ukázal prípad s Aarhuským dohovorom, nie je to len na papieri. Funguje to a ľudia sa môžu týchto práv úspešne domáhať na súdoch.

Natália: Skvelé. Myslím, že sme týmto pekne uzavreli celú tému prameňov práva. Prešli sme si toho naozaj dosť, od zákonov cez rozhodnutia súdov až po medzinárodné zmluvy. Filip, veľmi pekne ti ďakujem, že si nám to všetko takto jasne a zrozumiteľne vysvetlil.

Filip: Aj ja ďakujem za pozvanie, Natália. Vždy ma teší, keď môžem právo trochu odčarovať a ukázať, že to nie je žiadna mágia.

Natália: To sa ti dnes určite podarilo. A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že vám to pomôže pri štúdiu. Počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Majte sa pekne!