Podcast o Vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva

Kapitoly

Mýtus o medzinárodnom práve

Dva svety, alebo jeden?

Dualistická teória: Dva oddelené systémy

Monizmus s nádychom budúcnosti

Ako to funguje v praxi?

Nepísané pravidlá a výnimky

Špeciálny prípad Európskej únie

Dvere do nášho práva

Ústava ako základný kameň

Tajomné recepčné normy

Hybridný model: Monizmus aj dualizmus

Ako sa právo prenáša do praxe

Špeciálny prípad: Právo Európskej únie

Zhrnutie a rozlúčka

Přepis

Filip: Väčšina študentov si myslí, že keď vznikne nejaká medzinárodná zmluva, napríklad o ľudských právach, tak automaticky platí v každej krajine. Ale v skutočnosti je to oveľa zložitejšie a každý štát si to rieši po svojom.

Lucia: Presne tak, Filip. Je to jeden z najväčších mýtov. Predstava, že existuje nejaký magický prepínač, ktorý medzinárodné právo okamžite „zapne“ všade, je lákavá, ale ďaleko od reality.

Filip: Takže ako to vlastne funguje? O tomto sa dnes budeme rozprávať. Počúvate Studyfi Podcast.

Lucia: Aby sme to pochopili, musíme sa pozrieť na tri hlavné teórie. Začnime tou historicky prvou. Volá sa monistická teória s primátom vnútroštátneho práva. Vznikla ešte v 19. storočí.

Filip: Monistická... to znie ako niečo z filozofie. Čo to znamená?

Lucia: Znamená to, že medzinárodné a vnútroštátne právo tvoria jeden, teda „mono“ systém. Ale podľa tejto starej teórie bolo hlavným šéfom vnútroštátne právo. Medzinárodné právo vnímali len ako akési „vonkajšie štátne právo“.

Filip: Takže pravidlá štátu boli nad všetkým? Aj nad medzinárodnými dohodami?

Lucia: Áno. Predstav si, že tvoje domáce pravidlá platia aj na návšteve u kamaráta. Absurdné, však? Preto táto teória dnes už vôbec nefunguje a je prekonaná. Jednoducho nereflektovala realitu, že štáty musia rešpektovať aj niečo mimo svojich hraníc.

Filip: Dobre, takže táto prvá teória skončila na smetisku dejín. Čo prišlo potom?

Lucia: Potom prišla dualistická teória. Ako názov napovedá, „duo“ znamená dva. Táto teória tvrdí, že medzinárodné a vnútroštátne právo sú dva úplne oddelené a nezávislé právne systémy. Žijú si vlastným životom.

Filip: Ako dva svety, ktoré sa neprelínajú? Ale ako potom môže medzinárodná zmluva platiť vo vnútri štátu?

Lucia: Výborná otázka! Aby sa to stalo, musí nastať niečo, čomu hovoríme transformácia. Štát musí vziať normu medzinárodného práva a doslova ju „preložiť“ alebo prepísať do svojho vlastného zákona.

Filip: Aha, takže medzinárodná zmluva sama o sebe nestačí. Musí z nej vzniknúť napríklad slovenský zákon, aby ju naše súdy mohli použiť?

Lucia: Presne tak. Bez tohto „prekladu“ je pre vnútroštátne orgány nezáväzná. A táto teória sa donedávna používala vo väčšine štátov sveta. Bola veľmi populárna.

Filip: Fajn, a čo tá tretia teória? Zostáva nám ešte jedna, však?

Lucia: Áno, a tá je asi najzaujímavejšia. Je to opäť monistická teória, ale tentokrát s primátom medzinárodného práva. Vznikla po prvej svetovej vojne.

Filip: Takže opäť jeden spoločný systém, ale teraz je šéfom medzinárodné právo?

Lucia: Presne! Podľa tejto teórie je medzinárodné právo nadradené. Vnútroštátne zákony musia byť s ním v súlade, inak sú neplatné. A čo je kľúčové — medzinárodné zmluvy sa nemusia nijako transformovať. Platia priamo.

Filip: To znie dosť revolučne na tú dobu. Ujalo sa to?

Lucia: Vtedy ani nie. Bola to teória, ktorá predbehla svoju dobu. Ale dnes, v globalizovanom svete, sa jej opodstatnenie ukazuje čoraz viac. Je to prístup, ku ktorému sa moderné štáty prikláňajú.

Filip: Dobre, teórie máme za sebou. Ale ako si štáty v praxi vyberajú, ktorú cestu zvolia? Povedala si, že si to riešia po svojom.

Lucia: Áno, majú slobodu voľby, pokiaľ si splnia svoje medzinárodné záväzky. V praxi existujú tri hlavné spôsoby. Prvým je už spomínaná transformácia.

Filip: Čiže doslovné prepísanie medzinárodnej zmluvy do domáceho zákona. Jasné.

Lucia: Potom máme adaptáciu. To je podobné, ale nejde o doslovný preklad. Štát vezme obsah zmluvy a prispôsobí ho, zapracuje do svojich zákonov obsahovo, nie formálne. Je to taký voľnejší prenos.

Filip: Rozumiem, ako keď píšeš esej na základe knihy. Neprepisuješ ju od slova do slova, ale prenesieš hlavné myšlienky.

Lucia: Perfektná analógia! A tretím spôsobom je inkorporácia. Tu sa medzinárodná zmluva stáva priamo súčasťou právneho poriadku bez toho, aby stratila svoju pôvodnú formu.

Filip: Takže sa jednoducho „vloží“ do systému a platí popri zákonoch a vyhláškach?

Lucia: Presne tak. Zverejní sa napríklad oznámením o uzavretí zmluvy. Tento prístup je dnes čoraz bežnejší, pretože je flexibilný a efektívny. Je to taký mix dualizmu a monizmu s prednosťou medzinárodného práva.

Filip: Takže aj keď sú teórie staré, ich princípy stále formujú to, ako právo funguje dnes. Fascinujúce. A čo ďalšie faktory...?

Filip: Takže je jasné, že štáty musia medzinárodné právo rešpektovať. Ale ako sa, preboha, taká medzinárodná zmluva dostane do našich bežných, slovenských zákonov?

Lucia: To je skvelá otázka, Filipe! A odpoveď nie je až taká zložitá. V zásade existujú dva hlavné spôsoby. Buď si štát pravidlá medzinárodného práva priamo a bez zmien zoberie do svojho právneho poriadku... tomu hovoríme inkorporácia.

Filip: Akože... copy-paste?

Lucia: Presne tak, dalo by sa to tak povedať. Alebo si štát povie, že si na splnenie medzinárodného záväzku vytvorí vlastný, nový zákon. A to je transformácia, teda prispôsobenie obsahu.

Filip: Dobre, to dáva zmysel pre zmluvy. Ale čo také nepísané pravidlá? Alebo rozhodnutia medzinárodných súdov? Tie sa tiež musia nejako kopírovať?

Lucia: Vieš čo, tu je to zaujímavé. Tieto veci štáty väčšinou rešpektujú automaticky, aj bez špeciálneho zákona. Napríklad v angloamerickom svete majú na to taký špeciálny postup, volá sa adopcia.

Filip: Adopcia? Akože si sudca osvojí nejaké pravidlo?

Lucia: Presne! Sudca si jednoducho povie, že toto nepísané pravidlo je dobré a začne ho používať vo svojich rozhodnutiach. Akoby ho... adoptoval do rodiny zákonov.

Filip: Takže medzinárodné právo môže byť aj sirota, ktorá si hľadá domov.

Lucia: Pekné prirovnanie. Ale potom tu máme úplne špecifický prípad — Európsku úniu. Tam je to ešte inak.

Filip: Jasné, EÚ je vždy niečo extra. V čom je ten rozdiel?

Lucia: Pri práve EÚ rozlišujeme primárne a sekundárne právo. Primárne právo, to sú tie základné zmluvy o EÚ, a tie sa do nášho právneho poriadku dostávajú rovnako ako iné medzinárodné zmluvy.

Filip: A to sekundárne?

Lucia: To sú napríklad nariadenia a smernice. A tu prichádza tá mágia... mnohé z nich platia u nás priamo a majú dokonca prednosť pred našimi zákonmi. Štáty sa zaviazali, že to takto bude fungovať.

Filip: Takže, ak to zhrniem, existuje viacero ciest, ako sa medzinárodné právo udomácni u nás doma. Ako sa to celé vlastne odborne nazýva?

Lucia: Tie 'dvere', cez ktoré medzinárodné právo vstupuje do vnútroštátneho, voláme recepčné normy. Sú to v podstate pravidlá v našich zákonoch, ktoré hovoria, ako a v akej miere sa medzinárodné právo u nás uplatní.

Filip: Recepčné normy... to znie ako recepčný v hoteli pre zákony.

Lucia: Áno! A máme primárne, tie všeobecné, a potom sekundárne, ktoré to ďalej upresňujú. Ale to už je trochu detailnejšia téma.

Filip: Rozumiem. Takže tie normy sú kľúčové pre celý proces. Poďme sa teraz pozrieť na to, akú úlohu v tom všetkom hrajú jednotlivé štátne orgány.

Filip: Prebrali sme toho naozaj dosť... ale stále mi vŕta v hlave jedna vec. Ako toto všetko funguje konkrétne u nás, na Slovensku? Kto má posledné slovo? Naše zákony alebo tie medzinárodné?

Lucia: Skvelá otázka na záver, Filip. Pretože presne tu sa teória stretáva s praxou. A odpoveď je... trochu komplikovanejšia, než by si čakal.

Filip: Typická právnická odpoveď! Tak poďme na to, rozmotajme to.

Lucia: Dobre. Základný kameň všetkého je naša Ústava. Hneď v prvom článku hovorí, že Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva a medzinárodné zmluvy.

Filip: Čiže hneď na úvod sa k tomu hlásime. Je to ako sľub.

Lucia: Presne tak! Je to transformácia tej slávnej zásady *pacta sunt servanda* — zmluvy sa majú dodržiavať — priamo do nášho najvyššieho zákona. Tým hovoríme svetu: „Hej, čo podpíšeme, to aj platí a myslíme to vážne.“

Filip: Takže Ústava dáva medzinárodnému právu zelenú. Ale ako sa tie medzinárodné pravidlá dostanú do našich bežných zákonov?

Lucia: A tu prichádzajú na scénu takzvané recepčné normy.

Filip: Recepčné normy? To znie, akoby vítali medzinárodné právo na recepcii v hoteli.

Lucia: Vieš čo? To je vlastne celkom dobrá analógia! Predstav si ich ako pravidlá, ktoré hovoria, ako sa medzinárodná zmluva „ubytuje“ v našom právnom poriadku. Určujú, ako sa stane záväznou a ako zabezpečíme, aby naše zákony neboli s ňou v rozpore.

Filip: Aha, takže sú to také vnútorné smernice pre prácu s medzinárodným právom. Kde ich nájdeme?

Lucia: Sú roztrúsené na viacerých miestach. Samozrejme v Ústave, napríklad v článku 7 alebo 144, ale aj v bežných zákonoch, ako je zákon o Zbierke zákonov.

Filip: A sú všetky rovnaké?

Lucia: Nie, veda ich delí na primárne a sekundárne, aj keď v praxi to nie je vždy úplne jasne oddelené. Ale aby si mal predstavu... tá primárna je ako hlavný vypínač. A tou najdôležitejšou je článok 7 odsek 5 Ústavy.

Filip: Ten znie dôležito. Čo hovorí?

Lucia: Hovorí, že niektoré medzinárodné zmluvy... konkrétne tie o ľudských právach a základných slobodách a tie, ktoré sú priamo uplatniteľné... majú prednosť pred našimi zákonmi.

Filip: Páni. Takže ak sa náš zákon bije so zmluvou o ľudských právach, vyhráva zmluva?

Lucia: Presne tak. To je kľúčový bod. A tie sekundárne recepčné normy sú potom skôr technické návody, ako to celé vykonať v praxi, napríklad v zákone o tvorbe právnych predpisov.

Filip: Dobre, takže niektoré zmluvy majú prednosť. Pamätám si z minula, že sme hovorili o monizme a dualizme. Kam teda patrí Slovensko? Sme monisti s prednosťou medzinárodného práva?

Lucia: Áno aj nie. A to je na tom to fascinujúce. Slovensko nie je čistokrvný monista ani dualista. Sme skôr taký hybrid. Používame prvky z oboch teórií.

Filip: Takže si vyberáme to najlepšie z oboch svetov?

Lucia: Dá sa to tak povedať. Na jednej strane máme jasné prvky monizmu s prednosťou medzinárodného práva. To je presne ten článok 7 odsek 5, o ktorom sme hovorili. Týka sa to ale len vybraných zmlúv, ktoré boli ratifikované po veľkej novele ústavy v roku 2001.

Filip: A kde vidíme ten dualizmus?

Lucia: Ten sa uplatňuje napríklad pri starších zmluvách, spred roku 2001. Tam ústava v článku 154c hovorí, že platí taký umiernený dualizmus. Taktiež sa to týka medzinárodných zmlúv, ktoré nespadajú pod ten super-dôležitý článok 7.

Filip: Rozumiem. Takže pre najdôležitejšie a novšie veci sme monisti, pre staršie a menej prioritné skôr dualisti. Je to taký pragmatický prístup.

Lucia: Presne. Nie je to ideologicky čisté, ale je to funkčné. Tento prístup sa niekedy označuje ako umiernený dualizmus s prvkami monizmu.

Filip: A ako ten prenos, tá recepcia, vyzerá v praxi? Zoberieme medzinárodnú zmluvu a celú ju prepíšeme do slovenského zákona?

Lucia: To je jedna možnosť, volá sa to transformácia. Ale častejšie používame inkorporáciu. To znamená, že medzinárodnú zmluvu priamo prenesieme do nášho práva. Nestratí svoju medzinárodnú povahu, len ju jednoducho oznámime v Zbierke zákonov a stane sa súčasťou nášho poriadku.

Filip: Takže nemusíme vytvárať nový zákon, len ju „adoptujeme“ takú, aká je.

Lucia: Presne. Ale teraz pozor, prichádza ďalší zvrat. Nie všetky medzinárodné pravidlá sa musia takto prenášať.

Filip: Ako to? Myslel som, že všetko musí prejsť nejakým oficiálnym procesom.

Lucia: Nuž, napríklad obyčajové medzinárodné právo alebo rozhodnutia medzinárodných súdov sa rešpektujú aj bez formálneho prenosu. Jednoducho platia ako normy medzinárodného práva, ku ktorým sa Slovensko hlási.

Filip: Takže súdy ich môžu použiť priamo?

Lucia: Áno. A napríklad v anglo-americkom práve majú na to špeciálny inštitút zvaný adopcia, kde sudca jednoducho osvojí a použije medzinárodné obyčajové pravidlo vo svojom rozhodnutí. Je to trochu iný svet.

Filip: Keď už sme pri tých špecialitách, nemôžeme zabudnúť na Európsku úniu. Tam to funguje ako?

Lucia: Právo EÚ je úplne špecifická kategória. Musíme rozlišovať primárne a sekundárne právo. Primárne právo, to sú tie zakladajúce zmluvy EÚ. Tie sa k nám dostali rovnako ako iné medzinárodné zmluvy – ratifikáciou a vyhlásením.

Filip: Dobre, to je logické. A to sekundárne?

Lucia: A to je tá mágia. Sekundárne právo, teda nariadenia a smernice, má špeciálny režim. Jeho právne účinky sú dané už primárnym právom. Inými slovami, vstupom do EÚ sme súhlasili, že toto právo sa u nás bude aplikovať na základe princípu prednosti a priamej použiteľnosti.

Filip: Takže nariadenie z Bruselu platí na Slovensku priamo, bez toho, aby sme ho museli schvaľovať v našom parlamente?

Lucia: Presne tak! To je podstata nadradenosti práva EÚ. Je to, akoby sme si do nášho právneho systému nainštalovali permanentný „update“ priamo z EÚ. Preto je vzťah s právom EÚ najintenzívnejším prejavom monizmu v našom systéme.

Filip: Lucia, toto bola naozaj vyčerpávajúca, ale super zrozumiteľná jazda. Skúsme to na úplný záver zhrnúť do pár bodov. Čo je ten kľúčový odkaz?

Lucia: Jasné. Po prvé, Slovenská republika sa v Ústave jasne hlási k dodržiavaniu medzinárodného práva. Po druhé, náš systém nie je ani čisto monistický, ani dualistický — je to premyslený hybrid, ktorý dáva prednosť medzinárodným zmluvám o ľudských právach a právu EÚ.

Filip: A po tretie?

Lucia: A po tretie, prenos medzinárodného práva sa deje najmä inkorporáciou, ale niektoré pravidlá, hlavne z EÚ, majú priamu platnosť a prednosť pred našimi zákonmi. Kľúčové je, že štát sa nemôže vyhovárať na svoje zákony, ak tým porušuje medzinárodný záväzok.

Filip: Perfektné zhrnutie. Týmto sme sa dostali na koniec našej dnešnej epizódy aj celej série o medzinárodnom práve. Lucia, obrovská vďaka za tvoj čas a za to, že si nám tieto zložité témy tak skvele priblížila.

Lucia: Ďakujem za pozvanie, Filip. Bola to radosť. A dúfam, že sme poslucháčom ukázali, že právo nemusí byť nuda.

Filip: To rozhodne! A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové. Počujeme sa pri ďalšej sérii podcastu Studyfi. Majte sa krásne!

Lucia: Dopočutia!