Podcast o Vybrané témy z filozofie, ekonómie a psychológie

Kapitoly

Mýtus dokonalého trhu

Prečo trh zlyháva

Od puberty po starobu

Ako myslí dieťa?

Od jabĺk k algebre

Život ako séria výziev

Čo je skutočnejšie?

Realisti vs. Nominalisti

Záverečné myšlienky a rozlúčka

Přepis

Matej: Väčšina ľudí si myslí, že voľný trh je ako nejaký dokonalý stroj, ktorý všetko vyrieši sám. Ale čo ak vám poviem, že to vôbec nie je pravda?

Barbora: Presne tak, Matej. Ten „dokonalý stroj“ totiž často zlyháva, a to práve v oblastiach ako zdravotníctvo alebo školstvo.

Matej: Zlyháva? To znie dosť dramaticky. A prečo sa o tom vlastne učíme? Počúvate Studyfi Podcast.

Barbora: Pretože je to kľúčové pre pochopenie, prečo štát musí do ekonomiky zasahovať. Zlyhanie trhu nastáva, keď trh sám nedokáže efektívne rozdeliť zdroje tam, kde sú potrebné.

Matej: Dobre, takže prečo sa to deje? Kde sú tie chyby v systéme?

Barbora: Jednou z hlavných príčin sú takzvané externality. To je len fancy slovo pre vedľajšie efekty. Môžu byť negatívne, napríklad znečistenie z továrne, alebo aj pozitívne.

Matej: Počkaj, takže keď si sused o desiatej večer pustí na plné pecky vŕtačku, to je negatívna externalita?

Barbora: Presne! Ty trpíš, hoci si tú vŕtačku nekúpil. Alebo naopak, keď si sused skrášli záhradu a ty máš zrazu krajší výhľad... to je pozitívna externalita. Ďalšou príčinou sú verejné statky.

Matej: Ako napríklad verejné osvetlenie?

Barbora: Áno! Nemôžeš nikoho vylúčiť z jeho používania a tvoje použitie nebráni ostatným. Preto by ich súkromný trh nikdy neponúkal a musí to zabezpečiť štát. A to je presne to, čo si treba pamätať.

Matej: Páni, to je fascinujúce, ako tie ekonomické princípy do seba zapadajú. Ale čo takto úplne zmeniť tému? Od vonkajšieho sveta k tomu vnútornému. Poďme na vývinovú psychológiu.

Barbora: Výborný prechod! Z verejných statkov na náš súkromný, vnútorný štát. Perfektné. Tak poďme rýchlo dokončiť tie vekové kategórie, ktoré sme načali minule.

Matej: Jasné. Skončili sme pri mladšom školskom veku, okolo 11 rokov. Čo nasleduje potom? To už asi my aj naši poslucháči poznáme na vlastnej koži.

Barbora: Presne tak. Nasleduje stredný školský vek, od 12 do 15 rokov. To je obdobie známe ako puberta. A po nej, od 16 do 20, prichádza adolescencia.

Matej: Počkaj, puberta a adolescencia... Veľa ľudí si myslí, že je to to isté.

Barbora: Je tam podstatný rozdiel. Puberta je hlavne o telesných zmenách, hormónoch... Kým adolescencia je skôr o hľadaní samého seba a svojho miesta vo svete. No a potom už je to priamočiara cesta – dospelosť a nakoniec staroba.

Matej: Dobre, vekové škatuľky máme. Ale čo sa deje vnútri hlavy? Ako sa to naše myslenie vlastne vyvíja? Viem, že by sme mali spomenúť meno Jean Piaget.

Barbora: Áno, Jean Piaget! To je kľúčová postava. On sa pozrel na to, ako sa u detí krok za krokom vyvíjajú poznávacie schopnosti. A prišiel s fascinujúcimi etapami.

Matej: Etapami? Ako levely v počítačovej hre?

Barbora: Presne! Prvý level, ktorý trvá asi do dvoch rokov, nazval senzomotorická inteligencia. Dieťa objavuje svet cez zmysly, dotykom, chuťou... Chápe vzťah "kopnem do lopty, lopta sa pohne".

Matej: Aha, čiže princíp akcia-reakcia. A ďalší level?

Barbora: Medzi druhým a štvrtým rokom prichádza symbolické a predpojmové myslenie. Vieš, čo to znamená? Dieťa vie ukázať na psa a povedať "havo", ale nevie ti vysvetliť, čo je to "pes" ako pojem. Používa symboly, ale ešte nie abstrakciu.

Matej: Takže vidí konkrétneho psa, ale nevie definovať "psovitosť". Rozumiem.

Barbora: Presne tak. Potom, od štyroch do ôsmich rokov, nastupuje názorné myslenie. Ak mu chceš vysvetliť dva plus dva, potrebuješ dve jabĺčka a ďalšie dve jabĺčka. Bez toho to nejde.

Matej: Potrebuje si to predstaviť, vidieť to. A kedy sa to konečne zlomí?

Barbora: Zlomí sa to medzi ôsmym a dvanástym rokom. Prichádza etapa konkrétnych logických operácií. Dieťa už vie vyriešiť slovnú úlohu, vie použiť správny vzorec, ale stále v rámci konkrétnych, známych vecí.

Matej: A posledná etapa? To sme my, stredoškoláci?

Barbora: Áno! To je etapa formálnych operácií. Tu už nepotrebujeme jabĺčka. Dokážeme myslieť abstraktne, riešiť zložité rovnice, písať úvahy, chápať metafory... To je presne tá zručnosť, ktorú potrebujete na maturitu.

Matej: Super, takže myslenie máme zmapované vďaka Piagetovi. Ale život nie je len o logike, však? Čo emócie, vzťahy, pocit, že nikam nepatrím?

Barbora: Výborná poznámka! Na toto sa pozrel ďalší velikán, Erik Erikson. On tvrdil, že v každom období života čelíme určitej psychosociálnej kríze alebo výzve, ktorú musíme zvládnuť.

Matej: Kríze? To znie dosť dramaticky.

Barbora: Nie je to myslené negatívne. Skôr ako vývojová úloha. Napríklad, tá úplne prvá v živote, do jedného roka, je vybudovať si základnú dôveru vo svet. Verím, že keď budem plakať, mama príde.

Matej: A tá najznámejšia, tínedžerská kríza?

Barbora: Áno, medzi 12. a 18. rokom je to hľadanie vlastnej identity. Kto som? Kam patrím? Je to boj identity proti zmätenosti rolí. Ak to zvládneme, ideme do dospelosti oveľa pevnejší.

Matej: Takže vývin je vlastne séria úloh, ktoré plníme. Od pochopenia, že jablká sa dajú sčítať, až po pochopenie samého seba. Fascinujúce.

Barbora: Presne tak. A každá splnená úloha nás posúva ďalej. Ale o tom, ako to všetko formuje našu osobnosť, si povieme nabudúce.

Matej: Takže od toho, ako chápeme seba, sa dostávame k tomu, ako chápeme svet. A to je už parketa pre filozofiu, však?

Barbora: Presne tak! A v stredovekej filozofii riešili jednu obrovskú otázku v takzvanom spore o univerzálie. V podstate sa hádali o to, čo je skutočnejšie.

Matej: Skutočnejšie? Akože... či je tento stôl predo mnou naozaj tu?

Barbora: Skoro. Skôr sa pýtali: čo je prvé a reálnejšie? Konkrétny stôl, ktorého sa môžeš dotknúť, alebo všeobecný pojem „stôl“?

Matej: Huh. To znie ako niečo, nad čím premýšľate o tretej ráno, keď nemôžete spať.

Barbora: To presne je filozofia! A táto debata rozdelila mysliteľov na dva tábory.

Matej: Dobre, tak kto bol v prvom tíme?

Barbora: V prvom tíme boli realisti. Tí tvrdili, že všeobecné pojmy – ako „človek“, „stolička“ alebo „dobro“ – reálne existujú. Sú dokonca skutočnejšie ako jednotlivé veci. Nadväzovali tým na Platóna.

Matej: Takže niekde existuje dokonalá idea „stoličky“ a všetky naše stoličky sú len jej odrazom?

Barbora: Presne tak si to predstavovali. A potom tu bol druhý tím, nominalisti. Tí to celé otočili.

Matej: A tí tvrdili čo?

Barbora: Že reálne sú len konkrétne veci, ktoré vidíme. Všeobecné pojmy sú podľa nich len mená, slová, na ktorých sme sa dohodli. Sú to len nálepky v našej mysli.

Matej: Takže pojem „stolička“ je len slovo, ktoré používame pre všetky tie štvornohé veci, na ktorých sa dá sedieť. To mi dáva väčší zmysel.

Barbora: Vidíš? A presne o tomto bol celý spor. Aurélius Augustinus, jeden z najväčších filozofov tej doby, to posunul ešte ďalej slávnou vetou: „Mýlim sa, teda som.“ Ukázal, že aj pochybovanie je dôkazom našej existencie.

Matej: Fascinujúce. Od vývinu dieťaťa sme sa dostali až k pochybovaniu o samotnej realite. Barbora, ďakujem ti za úžasnú sériu rozhovorov.

Barbora: Aj ja ďakujem, Matej. Bolo mi potešením.

Matej: A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami v Studyfi Podcaste. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že vás to inšpirovalo premýšľať. Majte sa krásne a dopočutia nabudúce!