Podcast o Uhorské krajinské zhromaždenie a volebné reformy

Kapitoly

Úplne nová hra

Kto získal volebné právo?

Podmienky pre kandidátov

Dve komory snemu

Poslanec ako hlas voličov

Revolučný rok 1848

Kortešačky a (ne)slobodné voľby

Cesta k modernejšiemu parlamentu

Zhrnutie a záver

Přepis

Tomáš: Takže rok 1848 nepriniesol len revolúciu na uliciach, ale aj úplnú revolúciu vo volebnom práve!

Tereza: Presne tak! A toto je kľúčové pre maturity. Zrazu mohli voliť aj ľudia, ktorí o tom predtým ani nesnívali.

Tomáš: Poďme si to rozobrať. Vitajte pri Studyfi Podcast. Dobre, Tereza, takže čo sa presne zmenilo v Uhorskom sneme?

Tereza: V rámci marcových zákonov sa kompletne prekopala dolná tabuľa snemu. Horná ostala, ale tá dolná... to bola úplne nová hra.

Tomáš: Super. Takže kto konkrétne mohol po novom voliť? Dúfam, že to nebolo len o majetku.

Tereza: Čiastočne áno, ale pozor! Volebné právo dostali muži nad 20 rokov, ak boli bezúhonní a splnili aspoň jednu z viacerých podmienok.

Tomáš: A aké boli tie podmienky?

Tereza: Buď si vlastnil nehnuteľnosť, bol si remeselník, obchodník, alebo si mal vysokoškolské vzdelanie — napríklad farári či učitelia. Dokonca stačilo byť obyvateľom mesta.

Tomáš: Takže zrazu aj inteligentný, no nemajetný učiteľ mal hlas. To je obrovský posun!

Tereza: Presne! Už to nebolo len o tom, „ukáž mi svoje pozemky a ja ti poviem, či môžeš voliť“.

Tomáš: Rozumiem. A čo ak chcel niekto kandidovať? Byť zvolený?

Tereza: Tam to bolo prísnejšie. Musel si mať aspoň 24 rokov, samozrejme právo voliť a... teraz to príde... musel si vedieť po maďarsky.

Tomáš: Ach, takže jazyková bariéra. To určite skomplikovalo situáciu pre mnohých Slovákov.

Tereza: Presne tak. Bol to jeden z kľúčových nástrojov politiky tej doby. Ale o tom si povieme viac nabudúce.

Tomáš: Takže to sme mali mestské právo... ale čo taký celokrajinský level? Ako sa vlastne tvorili zákony pre celé Uhorsko? Predpokladám, že nejaký snem existoval už dávno.

Tereza: Presne tak, Tomáš. Ale dnes sa pozrieme na obdobie, kedy dostal modernejšiu tvár. Konkrétne od roku 1608 až po koniec monarchie. To je kus histórie!

Tomáš: Dobre, rok 1608. Čo sa vtedy stalo také dôležité?

Tereza: V tomto roku sa zákonom definitívne potvrdilo rozdelenie uhorského krajinského zhromaždenia na dve takzvané tabule. Alebo inak povedané, dve komory.

Tomáš: Ako dnešný parlament, že? Dolná a horná snemovňa?

Tereza: Presne! Horná tabuľa, ktorej predsedal palatín, a dolná tabuľa, ktorej predsedal takzvaný kráľovský osobník, čiže personál. Je to základ, ktorý s istými zmenami pretrval stáročia.

Tomáš: A kto v nich sedel? V hornej asi tí najdôležitejší, však?

Tereza: Áno, žiadne prekvapenie. V hornej tabuli sedeli preláti, teda vysoká cirkevná hierarchia, a magnáti a baróni — vysoká šľachta. Tí mali svoje tituly buď dedične, alebo vďaka vysokým krajinským úradom.

Tomáš: A v tej dolnej bol zvyšok?

Tereza: Presne tak. V dolnej tabuli sedela nižšia šľachta a zástupcovia slobodných kráľovských miest. A tu je dôležitý detail... ich hlasy nemali rovnakú váhu.

Tomáš: Ako to myslíš?

Tereza: No, napríklad po roku 1825 mala každá šľachtická stolica jeden hlas. Ale všetky slobodné kráľovské mestá, hoci ich bolo veľa, mali dokopy tiež len jeden jediný hlas.

Tomáš: Jeden hlas pre všetky mestá? To znie... dosť nespravodlivo.

Tereza: To teda bolo. Ich sila bola skôr v diskusiách a na takzvaných oblastných zasadnutiach, kde sa veci predrokovali, ale pri finálnom hlasovaní mali smolu.

Tomáš: Dobre, to je štruktúra. Ale ako tí poslanci fungovali? Boli ako dnes, že si robili, čo chceli?

Tereza: Vôbec nie! A to je obrovský rozdiel oproti modernému parlamentarizmu. Poslanci mali takzvaný imperatívny mandát.

Tomáš: Imperatívny mandát? Čo to znamená?

Tereza: Predstav si to takto: poslanec nebol reprezentant s vlastným názorom. Bol skôr splnomocnencom, takmer ako poštár, ktorý mal doručiť názor svojich voličov — teda šľachty alebo mesta.

Tomáš: Takže dostal presné inštrukcie, čo má hovoriť a ako má hlasovať?

Tereza: Presne! Dostal poverovaciu listinu a pokyny. Ak sa na sneme objavila nová, nečakaná téma, musel doslova čakať na nové inštrukcie od svojich voličov.

Tomáš: A ak neposlúchol?

Tereza: Mohli ho okamžite odvolať a poslať niekoho iného. Bol úplne viazaný vôľou tých, ktorí ho vyslali. Žiadna sloboda rozhodovania.

Tomáš: Páni. To by sa niektorým dnešným voličom páčilo, keby mohli takto odvolať svojho poslanca.

Tereza: To si píš! Ale malo to aj nevýhody. Bolo to veľmi nepružné a brzdilo to akékoľvek reformy. Tento systém sa stal pred revolúciou v roku 1848 veľmi nepopulárnym.

Tomáš: Takže prichádza revolúcia. Čo sa zmenilo? Stavím sa, že ten imperatívny mandát letel von oknom ako prvý.

Tereza: Uhádol si! Marcové zákony z roku 1848 priniesli obrovské zmeny. A áno, zaviedol sa slobodný, alebo voľný mandát. Poslanec už reprezentoval nielen svoj obvod, ale celú krajinu.

Tomáš: A už ho nemohli len tak odvolať?

Tereza: Presne. Zvolili ho na trojročné obdobie a hotovo. A ďalšia kľúčová vec — zmenilo sa volebné právo.

Tomáš: Konečne! Takže už nevolila len úzka skupinka šľachticov?

Tereza: Rozšírilo sa to. Kým predtým mohlo voliť asi 1,6 % populácie, po novom to bolo zhruba 6 až 7 %. Stále to nebolo všeobecné volebné právo, ale bol to obrovský pokrok.

Tomáš: Stále málo, ale na tú dobu asi skok, že?

Tereza: Určite. Volebné právo sa stále viazalo na majetok, vzdelanie, pôvod alebo platenie určitej výšky daní. Ale aspoň sa tá základňa rozšírila.

Tomáš: A čo tie nespravodlivé hlasy? Jeden hlas pre všetky mestá a tak?

Tereza: Aj to sa zmenilo! Od roku 1848 mal každý poslanec jeden hlas. Váha hlasov sa zrovnoprávnila. A namiesto stavovských obvodov sa Uhorsko rozdelilo na jednomandátové územné obvody. Každý mal jedného poslanca.

Tomáš: Znie to skoro ako moderný parlament.

Tereza: Presne tak. Počet poslancov výrazne stúpol. Z nejakých 52 mandátov na stavovskom sneme ich bolo v roku 1861 už 410. Bola to skutočná revolúcia v politickom systéme.

Tomáš: Dobre, ale ako tie voľby v praxi vyzerali? Predpokladám, že to nebolo ako dnes, s urnou a plachtou...

Tereza: To ani zďaleka! Aj po reformách zostalo Uhorsko nechvalne známe pre problematický priebeh volieb. Voľby neboli tajné.

Tomáš: Počkaj, neboli tajné? Ako sa teda volilo?

Tereza: Volilo sa verejným vyhlásením pred volebnou komisiou. Proste si prišiel a nahlas si povedal, koho volíš. Čo samozrejme vytváralo obrovský priestor na nátlak.

Tomáš: To si viem predstaviť. Ak tam stál tvoj zamestnávateľ alebo miestny boháč...

Tereza: Presne. A to nebolo všetko. Úplne bežné boli násilnosti, kupovanie hlasov... tomu sa hovorilo „kortešačky“. Kandidáti si platili skupiny ľudí, ktorí robili kampaň, ale často aj zastrašovali voličov protistrany.

Tomáš: Takže volebná korupcia v priamom prenose.

Tereza: Áno. A k tomu treba prirátať nespravodlivé rozdelenie volebných obvodov. Vládnuce elity si to vedeli pekne prispôsobiť.

Tomáš: Čo to znamenalo napríklad pre nemaďarské národnosti?

Tereza: Tu je prekvapivá vec. Človek by si myslel, že najväčší problém budú národnostne zmiešané oblasti. Ale v skutočnosti územie dnešného Slovenska bolo baštou vládnej Liberálnej strany, ktorá dominovala od vyrovnania až do roku 1905.

Tomáš: Vážne? Prečo?

Tereza: Lebo tu bol systém kontroly a nátlaku prepracovaný do dokonalosti. Opozícia mala silnejšie pozície paradoxne na čisto maďarskom území, napríklad v Potisí. Pre kandidátov národnostných strán bolo extrémne ťažké uspieť.

Tomáš: Takže aj po roku 1848 to malo k demokracii ďaleko. Zmenilo sa to ešte nejako do konca monarchie?

Tereza: Zmeny boli, ale pomalé. Napríklad v roku 1874 prišla ďalšia reforma volebného práva. Ale opäť... žiadny veľký pokrok. Stále sa volilo na základe cenzu — veku, pohlavia, majetku a daní. Voliť mohli muži od 20 rokov, ak spĺňali ďalšie podmienky.

Tomáš: A čo všeobecné volebné právo? V Rakúskej časti monarchie ho pre mužov zaviedli v roku 1907.

Tereza: V Uhorsku bol na to obrovský tlak, hlavne od sociálnych demokratov. Ale žiadna uhorská vládnuca väčšina nebola ochotná takúto reformu urobiť. Báli sa, že by stratili moc a kontrolu, najmä nad národnosťami.

Tomáš: Takže si to držali pevne v rukách až do konca.

Tereza: Presne tak. Ešte jedna zaujímavá zmena prišla v roku 1886. Funkčné obdobie dolnej tabule sa predĺžilo z troch na päť rokov. To dalo vládam viac stability a menej starostí s častými voľbami a kortešačkami.

Tomáš: Aspoň nejaký oddych od kupovania hlasov.

Tomáš: Takže, ak to zhrniem, cesta uhorského parlamentu bola dlhá. Od stavovského snemu, kde bol poslanec len poštárom s presnými inštrukciami...

Tereza: ...cez revolučný rok 1848, ktorý priniesol voľný mandát a rozšírenie volebného práva aspoň pre malú časť populácie...

Tomáš: ...až po obdobie dualizmu, kde to síce na papieri vyzeralo modernejšie, ale v praxi to bola prehliadka nátlaku, korupcie a udržiavania moci v rukách elít.

Tereza: Perfektne zhrnuté. Bol to systém plný rozporov, ktorý sa síce vyvíjal, ale veľmi pomaly a neochotne sa vzdával starých privilégií.

Tomáš: Úžasné. Terezka, veľmi pekne ti ďakujem. Nielen za dnes, ale za všetky témy, ktorými si nás previedla. Verím, že našim poslucháčom to pomohlo zorientovať sa v spleti právnych dejín.

Tereza: Aj ja ďakujem za pozvanie, Tomáš. Bola to radosť. A dúfam, že sme ukázali, že aj dejiny práva môžu byť naozaj fascinujúce.

Tomáš: To rozhodne! Tak teda, milí poslucháči, to je od nás pre dnešok všetko. Majte sa krásne a počujeme sa pri ďalšom diele Studyfi Podcastu. Dovidenia!

Tereza: Dovidenia!