Podcast o Trinitárna teológia: Koncepty a vývoj

Kapitoly

Rozdiel medzi trojkou a jednotkou

Teologická revolúcia 20. storočia

Tajomstvo ukryté na kríži

Môže Boh trpieť?

Láska ako kľúč

Boh v našom vnútri

Chatrč ako provokácia

Teologická odpoveď

Tajomstvo Trojice

Láska ako základ

Starý prístup a jeho limity

Nový pohľad Jána Pavla II.

Teológia v príbehu: Chatrč

Kde hľadať Trojicu v Koncile?

Prepojenie, ktoré chýbalo

Boh v dejinách spásy

Srdce kresťanskej skúsenosti

Zhrnutie a záver

Přepis

Nina: Na maturite z náboženstva dostaneš otázku o Svätej Trojici. Čo odlišuje odpoveď na trojku od tej, ktorá ti zaručí čistú jednotku?

Jakub: Skvelá otázka! Odpoveď na trojku povie, že Boh je Otec, Syn a Duch Svätý. Ale odpoveď na jednotku vysvetlí, prečo utrpenie Ježiša na kríži úplne zmenilo náš pohľad na samotnú podstatu Boha. A to je presne to, čo si dnes ukážeme.

Nina: Takže po tomto sa už na kríž nepozrieme rovnako. Počúvate Studyfi Podcast.

Nina: Jakub, spomínaš obrovskú zmenu. Kedy a prečo sa teológovia začali na Trojicu pozerať inak?

Jakub: Tá zmena prišla hlavne v druhej polovici 20. storočia. Veľkým impulzom bol Druhý Vatikánsky koncil v katolíckej cirkvi, ale podobné myšlienkové prúdy sa objavili aj v pravoslávnej či protestantskej teológii.

Nina: Takže to bol taký celosvetový teologický „update“?

Jakub: Dá sa to tak povedať. Teológovia si uvedomili, že téma Trojice sa nedá oddeliť od toho, kým bol Ježiš Kristus. Kľúčom sa stalo prepojenie trojičnej teológie a kristológie.

Nina: A čo presne ich spojilo?

Jakub: Jedna konkrétna vec. Téma v téme. A tou je Veľkonočná udalosť — Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie.

Nina: Dobre, takže kríž nie je len o Ježišovi, ale aj o celej Trojici? Ako to funguje?

Jakub: Presne tak. Na kríži sa neodhalila len pravda o tom, kto je Ježiš. Odhalila sa tam pravda o samotnom Bohu ako Otcovi, Synovi a Duchu Svätom.

Nina: Počkaj, tomu musíme prísť na koreň. Čo sa tam teda odhalilo?

Jakub: Kľúčový pojem je takzvaná „proexistencia“. Je to latinský výraz „pro nobis“, čo znamená „pre nás“ alebo „pre druhých“. Celý Ježišov život bol o existencii pre druhých.

Nina: Jeho správanie, jeho slová… všetko smerovalo k druhým.

Jakub: Áno. A teológovia si položili otázku: Je táto existencia „pre druhých“ len Ježišova vlastnosť? Alebo je to vlastnosť samotného Boha?

Nina: A odpoveď je…?

Jakub: Že je to trojičné! Boh je milosrdný a existuje „pre nás“, pretože vo svojej podstate je vzťahom. Je Otcom, Synom a Duchom Svätým, ktorí existujú jeden pre druhého. Ježiš nám na kríži vlastne ukázal, ako to vyzerá „doma“ v Trojici.

Nina: Dobre, toto dáva zmysel. Ale s tým súvisí aj ďalšia, dosť šokujúca téma, ktorá predtým v teológii takmer neexistovala — utrpenie Boha.

Jakub: Presne tak. Staré manuály by ti povedali, že Boh je dokonalý, a teda nemôže trpieť. Ale v 20. storočí teológovia pochopili, že to nie je rúhanie. Že cez Ježišovo utrpenie sa nám zjavuje Boh, ktorý s nami súcití.

Nina: Takže netrpel len človek Ježiš, ale v istom zmysle celá Trojica?

Jakub: Áno. Celý trojičný Boh sa altruisticky skláňa k bolesti človeka. Ježiš na kríži netrpí len fyzicky, lebo ho pribili. Je tam obrovské vnútorné utrpenie toho, ktorý prežíva maximálnu empatiu.

Nina: To je silná myšlienka. Boh, ktorý nie je vzdialený, ale je vtiahnutý do nášho utrpenia.

Jakub: A tu je ten paradox. Boh zostáva transcendentný, nemenný a dokonalý... a predsa je schopný súcitu a utrpenia. Drží pokope obe tieto pravdy. Ako? Lebo je bytie trojičnej lásky. Láska zo svojej podstaty cíti s milovaným.

Nina: Takže ak by si to mal zhrnúť do jednej vety pre študenta pred maturitou?

Jakub: Boh je láska, pretože je Trojica. A zároveň platí opak: Boh je Trojica, pretože je absolútna láska. Jeho vnútorné bytie je neustále „vychádzanie zo seba“ z lásky k druhému.

Nina: Otec sa dáva Synovi, Syn Otcovi, a ich láska je Duch Svätý.

Jakub: Perfektne zhrnuté. Keď Ježiš na kríži hovorí „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha,“ je to dokonalé vyjadrenie tohto vzdania sa seba samého z lásky. A Otec ho vzkriesením potvrdzuje a hovorí: „Ty si môj milovaný Syn.“

Nina: Takže to nie je len teória, ale dráma lásky, ktorá sa odohrala v dejinách a zároveň odhaľuje večné tajomstvo Boha. Fantastické. Myslím, že toto je presne tá odpoveď na jednotku.

Nina: Dobre, Jakub, takže táto zložitá teológia... ako presne sa to celé týka nás, bežných ľudí?

Jakub: Výborná otázka! A práve tu v 20. storočí nastal obrovský posun, najmä po Druhom vatikánskom koncile. Teológia si uvedomila, že trojičné tajomstvo nie je len nejaká abstraktná poučka o vzdialenom Bohu.

Nina: Ale čo teda je?

Jakub: Je to základné a stále prítomné tajomstvo bytia každého z nás. Sme stvorení na obraz Boha... a ten obraz je videný práve v tej trojičnosti. V tej vzťahovosti.

Nina: Čiže naša potreba vzťahov a spoločenstva nie je len nejaká psychologická vec, ale siaha hlbšie?

Jakub: Presne tak. Je to niečo, čo filozofi volajú ontologické. Je to v samotnom srdci nášho bytia. Toto prepojenie pomohlo trojičnú dogmatiku odabstrahovať a otvoriť ju pre niečo existenciálne, čomu rozumieme, lebo sa to týka priamo nás.

Nina: Takže termíny ako kenosis, sebadarovanie, alebo koinonia, spoločenstvo... tie sa nevzťahujú len na Boha, ale aj na človeka?

Jakub: Áno. Tieto kategórie boli akoby vložené do srdca antropológie. Hovoriť o človeku ako o osobe znamená hovoriť o jeho vzťahovej identite. A tá je videná veľmi trojične.

Nina: Dobre, toto dáva zmysel. Existuje nejaký moderný príklad, kde by sme toto videli... možno v kultúre?

Jakub: Určite. Napríklad vydanie knihy *Chatrč* od Paula Younga bola svojho času veľká udalosť. Nechcem to preháňať, kniha má aj svoje slabšie stránky...

Nina: To sa stáva. Ale v čom bola taká prelomová?

Jakub: V tom, že dovtedy sme nepoznali tak naširoko literárne spracovanú trojičnú tému. A práve preto sa oplatí ju študovať a nechať sa ňou vyprovokovať.

Nina: Vyprovokovať? To znie zaujímavo. Ako konkrétne?

Jakub: Chcem poukázať na jednu scénu, ktorá je aj vo filme. Je to rozhovor, kde autor spracováva tému Boha, Trojice a utrpenia.

Nina: Myslíš tú časť, kde sa hlavný hrdina Mackenzie rozpráva s Bohom Otcom, ktorý je zobrazený ako afroamerická žena?

Jakub: Presne tá scéna. Mackenzie, zranený otec, je nahnevaný na Boha a myslí si, že Boh je za smrť jeho dcéry zodpovedný. A v jednom momente sa jej opýta: „Ako môžeš ty vedieť, ako sa ja cítim?“. A jej reakcia je kľúčová.

Nina: Už teraz som napätá. Čo mu na to odpovedala?

Nina: Takže Chatrč vyvolala naozaj búrlivé reakcie. Ale čo tie negatívne? Spomínal si, že boli dosť výrazné.

Jakub: Presne tak. Mnohým prekážalo, že autor je protestant z misionárskej rodiny. Vo svojom diele vyjadril pomerne kritické názory na inštitucionálnu cirkev... na jej limity a na to, ako ju asi vidí sám Ježiš.

Nina: Čo je dosť odvážne. Predpokladám, že to sa nepáčilo každému.

Jakub: Vôbec nie. Ale tu je tá zaujímavá časť... Napriek kritike sa mnohí súčasní teológovia rozhodli vstúpiť s knihou do dialógu. Chceli ju pochopiť, nie len odsúdiť.

Nina: Takže namiesto odmietnutia prišiel rozhovor? To je skvelé.

Jakub: Áno. Jeden z nich, Baxter Kruger, napísal knihu s názvom Návrat do chatrče. Chcel sa vrátiť k tým témam a ešte viac ich prehĺbiť pre čitateľov, ktorých Chatrč oslovila.

Nina: Čiže taká... teologická príručka ku knihe?

Jakub: V podstate áno. Kruger zdôraznil, že Chatrč otvára dôležitú pravdu o Bohu. O Bohu, ktorý ťa čaká aj na mieste tvojich najväčších zranení. Je to celé o spoločenstve s ním.

Nina: A prečo to teológov tak fascinovalo?

Jakub: Pretože sa autorovi podarilo niečo takmer nemožné. Prvýkrát v literatúre zrozumiteľne priblížil tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Poďme si prečítať kľúčový rozhovor medzi hlavnou postavou, Mekenzym, a Bohom, ktorý vystupuje ako žena menom Tatko.

Nina: Som zvedavá.

Jakub: Tatko mu hovorí: „Kto by chcel uctievať Boha, ktorému možno úplne rozumieť?“ Mek sa pýta, aký je rozdiel v tom, že Boh je v troch osobách.

Nina: A čo mu odpovedala?

Jakub: Vysvetlila, že to nie sú traja bohovia, ani jeden Boh s tromi „povolaniami“, ako keď je muž zároveň otec, manžel aj zamestnanec. Je to jeden Boh v troch osobách.

Nina: Dobre, to je klasická definícia. Ale kde je ten moment, ktorý všetko mení?

Jakub: Hneď potom. Tatko pokračuje: „Keby som bola jednoducho jeden Boh a len jedna osoba, potom by ste sa v tomto stvorení ocitli bez niečoho nádherného... bez lásky a vzťahov.“

Nina: Páni... Takže vzťahy existujú, lebo najprv existujú v samotnom Bohu?

Jakub: Presne. Všetka láska a vzťahy sú možné len preto, lebo už existujú v Ňom — medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Láska nie je obmedzenie, je to podstata Boha.

Nina: To je naozaj silná myšlienka. Úplne to mení pohľad na to, prečo sme stvorení pre vzťahy. A presne o vzťahoch a ich význame budeme hovoriť aj v našej ďalšej téme.

Nina: Takže predtým bola teológia taká… povedzme viac akademická a menej zameraná na osobnú skúsenosť. Ako sa to prejavilo pri takej kľúčovej téme, akou je Božia Trojica?

Jakub: To je skvelá otázka, Nina, pretože na tom vidíme ten posun úplne dokonale. Pred Druhým vatikánskym koncilom sa o Trojici hovorilo veľmi špecifickým spôsobom. Vždy až ako o druhej téme.

Nina: Akože druhej? Čo bolo prvé?

Jakub: Prvý bol traktát nazvaný „De Deo Uno“ — teda „O Bohu Jedinom“. Tam sa celé kapitoly venovali tomu, že Boh je jeden, jeho vlastnostiam... vieš, že je všemohúci, večný, dobrý. Bol to veľmi filozofický, metafyzický pohľad.

Nina: Znie to dosť abstraktne. Skoro ako hodina filozofie.

Jakub: Presne! Cieľom bolo racionálne vysvetliť a obhájiť Božiu bytnosť. Až potom, keď toto všetko bolo povedané, prišiel na rad traktát „De Deo Trino“ — o Trojici. A tu nastal problém.

Nina: Aký problém?

Jakub: Pôsobilo to skoro ako nejaký dodatok. Akoby to najdôležitejšie — že Boh je jeden — už bolo povedané, a to, že je aj Trojica, je len taký detail navyše. Taký apendix k hlavnému textu.

Nina: Chápem. To trochu znižuje dôležitosť Trojice, nie?

Jakub: Úplne. Ďalším limitom bolo, že sa to celé vytrhlo z kontextu Biblie. Z príbehu spásy. Namiesto toho, aby sa hovorilo, ako sa Boh zjavil v Ježišovi, riešili sa filozofické kategórie ako „relationes“ — vzťahy v Bohu, alebo „missiones“ — poslania osôb. Bolo to špekulatívne a odtrhnuté od života.

Nina: Takže si mal teológiu, ktorá síce dokázala dogmu racionálne obhájiť, ale bežnému človeku asi veľa nehovorila. Chýbal tam ten... ľudský rozmer.

Jakub: Presne tak. Chýbalo prepojenie s tým, že tento Boh je nám blízko. Že v ňom, ako hovorí svätý Pavol, „žijeme, hýbeme sa a sme“. Tento trojičný Boh nie je len filozofický koncept, je to priestor našej existencie.

Nina: Dobre, takže to bol ten starý model. Kedy a ako prišiel zlom?

Jakub: Veľký posun nastal po koncile, a krásne to vidíme v encyklike Jána Pavla II. „Dominum et Vivificantem“ z roku 1986. Hoci je o Duchu Svätom, v skutočnosti je hlboko trojičná.

Nina: V čom bola iná?

Jakub: V prvom rade, Ján Pavol II. sa opieral hlavne o Jánovo evanjelium. To je zaujímavé, lebo niektorí teológovia ho predtým trochu odsúvali bokom. Považovali ho za príliš neskoré, skôr za názor komunity po Ježišovom vzkriesení.

Nina: Ale on ho vzal vážne.

Jakub: Áno. A nepozeral sa len na klasické verše o Duchu Svätom. Išiel aj do hĺbky viet, ako napríklad keď Ježiš hovorí, že Duch ukáže svetu, čo je hriech, spravodlivosť a súd. Hľadal trojičný rozmer aj v menej očakávaných textoch.

Nina: A čo bola tá najväčšia zmena v prístupe?

Jakub: Téma lásky. Ján Pavol II. veľmi silno prepojil Trojicu s láskou a sebadarovaním. To nie je len nejaká pekná myšlienka. Má to obrovské dôsledky. A tu prichádza to najdôležitejšie...

Nina: Som zvedavá.

Jakub: Jeho encyklika je prvý oficiálny dokument Cirkvi, ktorý otvorene hovorí o prítomnosti bolesti a utrpenia v hlbinách samotného Boha. Že Boh, ktorý je láska, nie je voči nášmu utrpeniu imúnny. Je to absolútne revolučné.

Nina: Páni. Takže Boh nie je nejaká vzdialená, nedotknuteľná bytosť, ale niekto, kto... cíti s nami. To mení úplne všetko.

Jakub: Presne. A to je ten prechod od abstraktnej filozofie k živému, vzťahovému Bohu.

Nina: Vieš čo mi napadlo? Tento nový prístup mi pripomína jednu veľmi známu knihu, ktorá sa presne o toto snažila. O priblíženie Trojice ľuďom cez príbeh.

Jakub: Dovolím si hádať... myslíš na „Chatrč“ od Paula Younga?

Nina: Áno! Presne tú. Veď to nie je teologická učebnica, ale román, no mal obrovský dopad.

Jakub: Neuveriteľný dopad. A príbeh za tou knihou je fascinujúci. Young ju pôvodne napísal len pre svoje deti ako vianočný darček, lebo nemal peniaze na iné. Chcel im v príbehu vysvetliť svoju vieru a nádej, napriek ťažkej situácii.

Nina: A z toho sa stal svetový bestseller s viac ako 20 miliónmi výtlačkov. To je šialené.

Jakub: Ale kľúčové je, *prečo* to tak zarezonovalo. Stále sa opakujú reakcie čitateľov, ktorí hovoria: „Po prvý raz v živote som pochopil Otca, Syna a Ducha Svätého.“ Literárnym spôsobom dokázal to, čo sa nepodarilo mnohým hrubým teologickým knihám.

Nina: Čiže presne to, o čom hovoríme. Prešiel od definícií k príbehu. K vzťahom.

Jakub: Presne tak. Ukázal, že trojičná náuka nie je len nejaká zložitá dogma pre teológov. Je to v skutočnosti tá najlepšia správa pre ľudí, ktorí sú zranení, hľadajú a pýtajú sa, kde je Boh v ich bolesti. Ukazuje dynamiku lásky, ktorá sa priamo týka našich životov.

Nina: Takže, ak to zhrniem, cesta k pochopeniu Trojice viedla od abstraktných filozofických pojmov k osobnému, vzťahovému a dokonca príbehovému chápaniu Boha. A práve tento prístup ho robí relevantným aj dnes. Úžasné. Jakub, vďaka.

Jakub: Rado sa stalo, Nina.

Nina: No a práve na túto dynamiku vzťahov v Bohu a v našich životoch sa pozrieme bližšie, keď sa budeme rozprávať o praktických dôsledkoch tejto teológie pre náš každodenný život.

Nina: A sme v poslednej téme nášho kurzu. Jakub, prebrali sme toho naozaj veľa. Poďme to zakončiť pohľadom na základy trojičnej teológie, hlavne v kontexte Druhého vatikánskeho koncilu.

Jakub: Presne tak, Nina. A tu je hneď prvý zaujímavý bod. Koncil nevenoval Najsvätejšej Trojici nejaký špeciálny, samostatný dokument. Nenájdete nič s názvom „O Trojici“.

Nina: To je zvláštne. Takže to pre nich nebolo dôležité?

Jakub: Naopak, bolo to extrémne dôležité! Ale zmenili prístup. Namiesto izolovaného traktátu... vplietli trojičnú tému do všetkých kľúčových dokumentov.

Nina: Takže ju nájdeme... všade, ale skrytú?

Jakub: Skôr by som povedal, že je prítomná ako základný motív. Ukazuje sa v textoch o Cirkvi, o zjavení, o ekumenizme. Vysvetľuje, ako sa Boh zjavuje a prečo toto zjavenie odhaľuje, kým sme my, ľudia.

Nina: Aha, takže to nie je len teória o Bohu, ale má to priamy dopad na človeka a spoločenstvo.

Jakub: Presne. Napríklad konštitúcia o Cirkvi, *Lumen Gentium*, začína práve témou Trojice. Alebo dekrét o ekumenizme, *Unitatis Redintegratio*, hovorí, že dôvod pre zjednocovanie kresťanov má svoj pôvod v trojičnom tajomstve.

Nina: To je fascinujúce prepojenie. Takže koncil nám vraví: Ak chcete pochopiť Cirkev, misie alebo aj sami seba, musíte začať pri Trojici.

Jakub: Vystihla si to dokonale! Je to základný operačný systém pre všetko ostatné. Dokument o misiách, *Ad Gentes*, začína tým, že Boh je Trojica, ktorá sa vyjavuje a povoláva k spoločenstvu. Preto misijná aktivita musí byť trojičná – musí byť o dialógu a vzťahu.

Nina: Dobre, takže koncil dal Trojici oveľa praktickejší a integrovanejší význam. Ktoré sú tie najväčšie zmeny, ktoré priniesol v porovnaní s teológiou predtým?

Jakub: Ten najväčší posun je v prepojení. Koncil trval na tom, aby sa trojičná náuka vysvetľovala ruka v ruke s kristológiou — teda náukou o Kristovi — a pneumatológiou, náukou o Duchu Svätom.

Nina: Čiže už nie tri oddelené škatulky, ale jeden celok?

Jakub: Presne tak. Už sa nedá hovoriť o Trojici bez toho, aby sme hovorili o Ježišovi Kristovi ako o vtelenom Synovi. On je, akoby som to povedal, napísanou trojičnou knihou. Všetko, čo hovoril a robil, odhaľovalo tajomstvo Trojice.

Nina: A úloha Ducha Svätého v tom celom?

Jakub: Duch Svätý je ten, ktorý toto tajomstvo sprítomňuje medzi ľuďmi. Je to ten tretí, ktorý zostáva, pôsobí v spoločenstve a umožňuje nám do tohto božského života vstúpiť. Nie je to len nejaká energia, je to osoba.

Nina: A čo vzťahy medzi nimi? Otec, Syn a Duch Svätý...

Jakub: Tu prichádza ďalšia kľúčová zmena. Staré manuály hovorili veľmi abstraktne o „pochádzaniach“ a „vzťahovosti“. Koncil priniesol do centra tému lásky. Vzťahy v Trojici sú vzťahy lásky.

Nina: Znie to oveľa... ľudskejšie. A prístupnejšie.

Jakub: Áno, je to ontológia lásky. A tento trojičný Boh-láska nie je uzavretý v sebe. Otvára sa, aby sme sa na tejto láske mohli podieľať. Nie je to o prijatí nejakej idey, ale o vstupe do spoločenstva, do koinonie.

Nina: Dobre, takže Trojica je prepojená s Kristom a Duchom Svätým a jej základom je láska. Čo ešte koncil zdôraznil?

Jakub: Dôležitosť dejín spásy. Trojicu máme chápať v kontexte toho, ako sa Boh zjavoval v dejinách. Ale pozor, tie dejiny nezačínajú až narodením Ježiša.

Nina: Kde teda začínajú?

Jakub: Stvorením sveta! Koncil prepája trojičné tajomstvo so stvorením. Celý vesmír bol stvorený skrze Slovo, teda Syna, a smeruje k plnosti, ktorá je odrazom trojičného života.

Nina: Takže keď sa pozriem na prírodu, môžem v nej vidieť akúsi ozvenu Trojice?

Jakub: V istom zmysle áno! Teológia stvorenia dostala úplne nový, trojičný rozmer. Svet nie je len náhodná kopa hmoty, ale má zmysel a smerovanie, ktoré je vpísané v jeho samotnom základe.

Nina: To je obrovská myšlienka. To znamená, že trojičná náuka sa týka aj ekológie, vedy, umenia... všetkého.

Jakub: Absolútne. A rovnako aj náuky o Cirkvi. Spoločenstvo, ktoré Ježiš vytvára, má mať v sebe dynamiku trojičnej lásky. Ak chýba láska, dialóg, jednota v rozdielnosti... tak chýba to podstatné.

Nina: Keď to takto rozprávaš, zdá sa, že pred koncilom bola náuka o Trojici dosť... suchá a teoretická.

Jakub: Bola. Staré manuály ju prezentovali ako izolovanú dogmu. Ako matematickú hádanku, ktorú treba vyriešiť a odložiť. Boh bol akoby uzavretý sám v sebe.

Nina: A ostatné témy, ako sviatosti alebo milosť, s tým nesúviseli?

Jakub: Veľmi málo. Trojičná téma sa proste stratila. Hovorilo sa o Bohu, ale akosi sa zabudlo, že tento Boh je Otec, Syn a Duch Svätý. Chýbalo to prepojenie s reálnym životom a vierou.

Nina: Takže ľudia sa modlili k Bohu, ale v praxi boli skôr monoteisti?

Jakub: Presne to povedal slávny teológ Karl Rahner. Povedal, že kresťania síce vyznávajú vieru v Trojicu, ale v praxi žijú ako monoteisti. A to bol obrovský problém, pretože práve Trojica je to *proprium*, to špecifikum kresťanstva!

Nina: To je tá kľúčová novosť, ktorá odlišuje kresťanský pohľad na Boha.

Jakub: Áno! Je to srdce viery, spirituality, všetkého. A koncil to chcel vrátiť späť do centra. Chcel ukázať, že tajomstvo Trojice nie je abstraktná teória, ale niečo, čo sa dotýka srdca každého človeka a zmyslu celého ľudstva.

Nina: Jakub, toto bol naozaj skvelý prehľad. Prešli sme od starých, izolovaných manuálov až po živú, integrovanú víziu Trojice Druhého vatikánskeho koncilu. Ak by si mal dať študentom jednu kľúčovú myšlienku na záver, čo by to bolo?

Jakub: Keby som mal vybrať len jednu vec, bolo by to toto: Trojica nie je rébus, ktorý máte vyriešiť, ale vzťah, do ktorého ste pozvaní. Koncil nám pripomenul, že Boh je spoločenstvo lásky, ktoré sa otvára svetu a pozýva nás do svojho života. To mení všetko.

Nina: Krásne zhrnuté. A týmto sa naša séria pre Studyfi Podcast končí. Jakub, veľmi ti ďakujem za všetky tvoje vedomosti a za to, že si nám tieto komplexné témy tak skvele priblížil.

Jakub: Ja ďakujem za pozvanie, Nina. Bola to radosť a dúfam, že to študentom pomôže nielen pri skúškach, ale aj v ich vlastnom premýšľaní o viere.

Nina: O tom nepochybujem. Všetkým našim poslucháčom ďakujeme za pozornosť, držíme vám palce a prajeme vám veľa úspechov. Majte sa krásne!

Jakub: Dovidenia a držte sa!