Podcast o Transplantačná imunológia

Kapitoly

Úvod do transplantácií

Typy štepov

Prečo telo bojuje?

Formy a typy odhojenia

Štep útočí na hostiteľa

Kmeňové bunky a GvL

Zhrnutie a záver

Přepis

Matej: Určite ste už videli nejaký film z nemocničného prostredia, kde niekto kričí: „Rýchlo, potrebujeme darcu orgánu!“ A potom nasleduje dramatický prevoz orgánu v chladiacom boxe cez celé mesto. Vždy som sa pýtal, čo všetko sa musí zhodovať, aby to fungovalo.

Lucia: Presne o tomto sa dnes budeme baviť. A možno ťa prekvapí, že najčastejšou transplantáciou nie sú orgány, ale obyčajná transfúzia krvi. Vitajte pri Studyfi Podcast.

Matej: Takže aj krv je v podstate transplantát? To mi nenapadlo.

Lucia: Áno, je to prenos tkaniva od darcu k príjemcovi. A rovnako ako pri orgánoch, aj tu musí byť zhoda. Transplantovaný orgán alebo tkanivo voláme odborne „štep“ a jeho neprijatie imunitným systémom je „rejekcia“ alebo odhojenie.

Matej: Dobre, takže mám štep, darcu a príjemcu. Ale počul som, že niekedy si človek môže darovať tkanivo aj sám sebe. Ako to je?

Lucia: Áno, to je pravda. To sa volá autograft. Používa sa napríklad pri popáleninách, keď sa prenesie koža z jedného miesta na druhé. Je to najbezpečnejší typ, lebo telo vlastné bunky neodmietne.

Matej: To dáva zmysel. A čo tie ostatné?

Lucia: Najbežnejší je allograft – štep od iného človeka, ktorý nie je tvoje identické dvojča. Práve pri ňom je najväčšie riziko rejekcie. Ak by si mal to šťastie a mal jednovaječné dvojča, štep od neho by bol isograft, a ten telo prijme bez problémov.

Matej: A čo taký xenograft? To znie ako z nejakého sci-fi filmu.

Lucia: Trochu aj je. To je štep od iného živočíšneho druhu, napríklad prasačie srdcové chlopne. A keď použijeme umelé náhrady, napríklad kĺb, hovoríme o implantácii.

Matej: Super, v pojmoch mám jasno. Ale prečo vlastne telo bojuje proti novému orgánu? Veď mu má pomôcť.

Lucia: Predstav si, že každá tvoja bunka má na povrchu akýsi občiansky preukaz. Tento preukaz sa volá HLA systém. Imunitný systém neustále kontroluje tieto preukazy. Ak narazí na bunku s cudzím HLA, okamžite spustí poplach.

Matej: Takže hľadáme darcu s čo najpodobnejším „občianskym preukazom“?

Lucia: Presne tak. Čím väčšia zhoda v HLA systéme, tým menšia šanca na odhojenie. Vlastné imunitné bunky, takzvané T-lymfocyty, sú extrémne citlivé na tieto rozdiely a vedia cudzí orgán rozpoznať buď priamo, alebo nepriamo, keď im ho ukážu naše vlastné bunky.

Matej: Takže ak sa nájde vhodný darca, je vyhraté?

Lucia: Nie tak celkom. Rejekcia môže nastať aj tak a má rôzne formy. Najhoršia je hyperakútna rejekcia. Tá nastane v priebehu minút až hodín, často ešte na operačnom sále. Spôsobia ju už existujúce protilátky v tele príjemcu.

Matej: Uf, to je rýchle. A čo tie pomalšie?

Lucia: Potom je tu akútna rejekcia, ktorá prichádza po dňoch alebo týždňoch. To je klasický útok imunitných buniek na nový orgán. A nakoniec existuje aj chronická rejekcia. Tá je zákerná, lebo prichádza pomaly, mesiace až roky po transplantácii.

Matej: Ako sa prejavuje?

Lucia: Telo postupne nahrádza funkčné tkanivo orgánu väzivom. Je to ako keď sa rana hojí jazvou. Orgán pomaly stráca funkciu, cievy sa v ňom upchávajú a nakoniec zlyhá. Preto pacienti musia brať lieky na potlačenie imunity, takzvané imunosupresíva, často po celý život.

Matej: A tým sa dostávame k nášmu poslednému dnešnému bodu, ktorý je tak trochu paradoxom imunity... reakcia štepu proti hostiteľovi.

Lucia: Presne tak, Matej. Hovoríme o GvHR, alebo Graft-versus-host reakcii. Predstav si, že transplantovaný orgán, najčastejšie kostná dreň, si prinesie vlastných vojakov – lymfocyty. A títo vojaci začnú útočiť na telo príjemcu.

Matej: Počkať, takže to nie je telo, ktoré odmieta orgán, ale orgán, ktorý odmieta telo? To je celkom drzé.

Lucia: Presne tak! Poškodzuje to najmä kožu, pečeň a črevá. Liečba je, samozrejme, imunosupresia na utlmenie tejto reakcie.

Matej: A toto sa teda týka hlavne transplantácie hematopoetických kmeňových buniek. Ako to vlastne funguje?

Lucia: Cieľom je osídliť dreň príjemcu zdravými bunkami. Najprv musíme zničiť tie zlé, uvoľniť priestor – tomu sa hovorí myeloablácia. Potom nové bunky len vpichneme do žily a ony si samé nájdu cestu domov, do kostnej drene.

Matej: To znie skoro ako navádzaná strela.

Lucia: V podstate áno. A tu je tá zaujímavá časť. Niekedy je táto reakcia darcovských buniek žiadaná! Hovoríme tomu GvL – Graft versus Leukemia, kedy darcove lymfocyty pomôžu zničiť zvyšné nádorové bunky.

Matej: Takže, aby sme to zhrnuli... GvHR je nebezpečná komplikácia, ale jej miernejšia verzia, GvL, môže byť pri liečbe leukémie vlastne veľmi nápomocná. Fascinujúca rovnováha.

Lucia: Presne tak. Telo je neuveriteľne komplexný systém.

Matej: S tým môžem len súhlasiť. Lucia, ďakujem ti veľmi pekne za všetky dnešné informácie. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a tešíme sa na vás nabudúce.

Lucia: Majte sa krásne!