Podcast o Syntéza, modifikácie a degradácia bielkovín

Kapitoly

Úvod do translácie

Genetický kód

Aktivácia aminokyselín a ribozómy

Proces u prokaryotov: Rýchlo a efektívne

Proces u eukaryotov: Komplexnejší prístup

Továreň v továrni: Polyzómy a mitochondrie

Ako zastaviť továreň: Antibiotiká

Finálne úpravy: Modifikácie proteínov

Bunková pošta a triedenie zásielok

Bunkové upratovacie čaty

Nálepka menom Ubikvitín

Keď recyklácia lieči

Přepis

Jakub: Predstav si študenta, volajme ho Alex. Práve sa vrátil z posilňovne, cíti, ako ho bolia svaly, ale vie, že je to dobré znamenie. Vie, že potrebuje proteíny, aby svaly rástli. Ale zamyslel sa niekedy nad tým, ako jeho telo presne vie, aký proteín má vyrobiť? Ako z tej kuracej placky, čo mal na obed, vznikne presne ten svalový proteín, ktorý potrebuje?

Tereza: To je skvelá otázka, Jakub! Alex narazil priamo na jadro jedného z najúžasnejších procesov v biológii. Nie je to tak, že by si telo len tak bralo kúsky proteínov a lepilo ich dokopy. Je to skôr ako čítanie super presného receptu.

Jakub: Receptu? Takže v našich bunkách je nejaká kuchárska kniha?

Tereza: Presne tak! A tou kuchárskou knihou je naša DNA. Ale samotný recept, ten sa musí najprv prepísať do formátu, ktorému rozumie kuchyňa – a tou kuchyňou sú ribozómy. A presne o tomto procese, o čítaní receptu a „varení“ proteínov, sa dnes budeme rozprávať.

Jakub: Super! Takže odhalíme tajomstvo bunkovej kuchyne. Počúvate Studyfi Podcast a my sa rovno púšťame do translácie.

Tereza: Dobre, začnime úplnými základmi. Tým receptom, o ktorom som hovorila, je vlastne sekvencia báz v molekule mRNA. mRNA je ten prepis z DNA. A jazyk, ktorým je tento recept napísaný, sa volá genetický kód.

Jakub: A tento kód má svoje písmená, však? A, U, G, C v prípade RNA.

Tereza: Presne. Ale bunka ich nečíta po jednom. Číta ich v trojiciach. Každá trojica nukleotidov, napríklad AUG alebo GGC, sa nazýva kodón. A každý kodón kóduje jednu špecifickú aminokyselinu.

Jakub: Takže trojica písmen znamená jedno slovo – jednu aminokyselinu. A tie sa potom spájajú do vety, ktorá je vlastne proteín. Chápem správne?

Tereza: Perfektná analógia! A čo je na tom kóde fascinujúce, a na čo prišli už v šesťdesiatych rokoch Francis Crick a Sydney Brenner, je, že sa tieto kodóny neprekrývajú. Keď máš sekvenciu ABCDEF, tak ABC je jeden kodón a DEF je druhý. Žiadne prekrytie.

Jakub: To dáva zmysel, inak by v tom bol chaos. A ešte som počul, že kód je degenerovaný. To znie dosť negatívne.

Tereza: Znie to tak, ale v skutočnosti je to výhoda! Znamená to, že jednu aminokyselinu môže kódovať viacero rôznych kodónov. Napríklad leucín je kódovaný až šiestimi rôznymi trojicami. Je to taká poistka proti chybám. Aj keď dôjde k malej mutácii, je šanca, že sa stále zakóduje tá istá aminokyselina.

Jakub: Aha! Takže degenerovaný v tomto prípade znamená skôr... flexibilný.

Tereza: Presne tak. Flexibilný a robustný. Máme celkovo 64 možných kodónov a len 20 aminokyselín, takže je dosť priestoru na túto flexibilitu. A samozrejme, máme aj špeciálne kodóny, ktoré hovoria „štart“ a „stop“.

Jakub: Dobre, takže máme recept v podobe mRNA a vieme, že kodóny určujú poradie aminokyselín. Ale odkiaľ sa tie aminokyseliny vezmú? Len tak si plávajú v bunke a čakajú, kedy ich niekto zavolá?

Tereza: Skoro. Plávajú v cytoplazme, ale predtým, ako môžu byť použité, musia prejsť procesom aktivácie. Každá aminokyselina sa musí najprv naviazať na svojho špecifického nosiča, molekulu tRNA, alebo transferovú RNA.

Jakub: tRNA... to je ten adaptér, však? Na jednom konci má aminokyselinu a na druhom antikodón, ktorý pasuje ku kodónu na mRNA.

Tereza: Presne! A proces naviazania aminokyseliny na tRNA je dvojkrokový a vyžaduje energiu z ATP. Špeciálne enzýmy, aminoacyl-tRNA syntetázy, zabezpečia, že každá tRNA nesie tú správnu aminokyselinu. Týchto enzýmov je minimálne 20, pre každú aminokyselinu jeden. Je to extrémne presný proces.

Jakub: Takže bunka si najprv „nabije“ molekuly tRNA správnymi aminokyselinami. A potom sa to všetko stretne kde? V tej bunkovej kuchyni?

Tereza: Presne tak, v ribozómoch. To sú tie naše továrne na proteíny. Ribozóm si môžeme predstaviť ako taký stroj s tromi špecifickými miestami alebo dokovacími stanicami. Volajú sa A, P a E.

Jakub: A, P, E. Čo to znamená?

Tereza: Miesto A, alebo aminoacylové, je vstupná brána. Sem prichádza nová tRNA s nabitou aminokyselinou. Miesto P, peptidylové, je miesto, kde sa drží rastúci reťazec proteínu. A miesto E, exit alebo východiskové, je miesto, odkiaľ odchádza už prázdna tRNA, ktorá svoju aminokyselinu odovzdala.

Jakub: Takže A je príjem, P je práca a E je exit. To si zapamätám.

Tereza: Perfektná pomôcka! A celý ribozóm sa vlastne kĺže po vlákne mRNA a číta kodón po kodóne, pričom na týchto troch miestach prebieha celá tá mágia.

Jakub: Dobre, poďme sa pozrieť, ako to vyzerá v praxi. Viem, že sú rozdiely medzi prokaryotmi, ako sú baktérie, a nami, eukaryotmi. Začnime tými jednoduchšími, baktériami.

Tereza: Jasné. U prokaryotov je to celé veľmi efektívne a rýchle. Ich mRNA je často takzvaná polycistronická. To znamená, že jedno vlákno mRNA nesie informáciu pre syntézu viacerých, často metabolicky súvisiacich proteínov. Je to ako jedna stránka receptu, na ktorej máte návod na polievku, hlavné jedlo aj dezert.

Jakub: To je šikovné. Všetko pokope. A ako to celé začne? Ako ribozóm vie, kde na tej dlhej mRNA má začať čítať?

Tereza: Skvelá otázka. Štartovací signál je takmer vždy kodón AUG. Ale aby to bolo ešte presnejšie, pred týmto kodónom sa na mRNA nachádza špeciálna sekvencia báz, tzv. Shine-Dalgarnová sekvencia. Táto sekvencia sa naviaže na malú ribozomálnu podjednotku a presne ju nasmeruje na štartovací kodón.

Jakub: Takže to je taká pristávacia dráha pre ribozóm.

Tereza: Presne. Ďalšou špecialitou prokaryotov je, že prvá aminokyselina nie je obyčajný metionín, ale jeho modifikovaná verzia, formylmetionín. Celý proces štartu, čiže iniciácie, si vyžaduje pomocníkov – tri iniciačné faktory, IF1, IF2 a IF3. Tie pomôžu spojiť malú podjednotku ribozómu, mRNA a špeciálnu fMet-tRNA. Až potom sa pripojí veľká podjednotka a vznikne funkčný 70S ribozóm, pripravený na prácu.

Jakub: Znie to ako skladanie nábytku z IKEA. Potrebuješ kopu súčiastok a pomocníkov, kým to celé stojí.

Tereza: Presne! A keď už je ribozóm zložený a prvá fMet-tRNA sedí na P mieste, začína sa elongácia, teda predlžovanie reťazca. Do voľného A miesta prichádza ďalšia tRNA, nesúca druhú aminokyselinu. Tento príchod sprostredkuje elongačný faktor EF-Tu, ktorý na to spotrebuje energiu z GTP.

Jakub: A potom sa tie dve aminokyseliny spoja?

Tereza: Áno. Vznikne medzi nimi peptidová väzba. Je to reakcia, ktorú katalyzuje priamo ribozóm – je to vlastne ribozým. A potom prichádza na rad ďalší pomocník, elongačný faktor G, alebo translokáza. Ten, opäť za spotreby GTP, posunie celý ribozóm o jeden kodón ďalej po mRNA.

Jakub: Čiže tá prvá tRNA sa posunie z P miesta na E miesto a odíde, tá druhá sa s narastajúcim reťazcom posunie z A na P, a A miesto je znova voľné pre ďalšiu. A takto stále dookola.

Tereza: Dokonalé. A u prokaryotov to ide neuveriteľne rýchlo, až 55 aminokyselín za sekundu!

Jakub: Páni! To je teda rýchlosť. A ako to vie, kedy skončiť? Predpokladám, že nejaký stop kodón?

Tereza: Presne tak. Keď sa v A mieste objaví jeden z troch stop kodónov – UAA, UAG alebo UGA – nepríde tam žiadna tRNA. Namiesto nej sa tam naviažu terminačné, alebo uvoľňovacie faktory, RF1, RF2 a RF3. Tie spôsobia, že sa hotový proteín odštiepi, a celý komplex – ribozóm, mRNA aj faktory – sa rozpadne.

Jakub: A továreň sa zavrie. A potom môže začať znova na ďalšej mRNA. Fascinujúce.

Jakub: Dobre, takže takto to funguje u baktérií. A čo u nás, u eukaryotov? Je to podobné, alebo sme si to zase skomplikovali?

Tereza: Ako to už u nás býva, je to trochu komplikovanejšie. Máme oveľa viac pomocníkov, hlavne tých iniciačných faktorov – volajú sa eIF, ako eukaryotické iniciačné faktory. A máme aj iný spôsob, ako nájsť štart.

Jakub: Takže žiadna Shine-Dalgarnová sekvencia?

Tereza: Nie. Naša mRNA má na svojom 5' konci špeciálnu štruktúru, takzvanú čiapočku. Malá ribozomálna podjednotka, už s naviazanou prvou tRNA s metionínom (u nás je to obyčajný metionín, nie formylovaný), sa najprv naviaže na túto čiapočku. A potom sa začne kĺzať po mRNA a hľadať, alebo „skenovať“, prvý kodón AUG, ktorý stretne.

Jakub: Takže náš ribozóm si to musí celé prečítať od začiatku, kým nájde, kde začať. To znie menej efektívne.

Tereza: Je to pomalšie, ale umožňuje to ďalšie úrovne regulácie. Tento proces skenovania si vyžaduje energiu z ATP. Až keď nájde AUG, pripojí sa veľká ribozomálna podjednotka a vznikne kompletný 80S ribozóm. Celý ten proces je riadený asi dvanástimi rôznymi eIF faktormi.

Jakub: Dvanásť! A čo elongácia a terminácia? Tie sú tiež iné?

Tereza: Tie sú už veľmi podobné. Elongácia prebieha takmer rovnako, len naše elongačné faktory sa volajú inak, napríklad eEF1 a eEF2. Taktiež sa tvorí peptidová väzba a ribozóm sa posúva. Terminácia je u nás dokonca o niečo jednoduchšia. Máme len jeden hlavný uvoľňovací faktor, eRF1, ktorý rozpoznáva všetky tri stop kodóny.

Jakub: Tak aspoň niečo sme si zjednodušili! A ešte jedna vec, naša mRNA je teda vždy len pre jeden proteín? Žiadne polycistronické recepty na celé menu?

Tereza: Presne tak. Eukaryotická mRNA je takmer vždy monocistronická. Jeden recept, jeden proteín. Je to ďalší znak vyššej regulácie a špecializácie.

Jakub: Keď si predstavím tú jednu mRNA a jeden ribozóm, ako sa po nej pomaly kĺže... nejaký čas to trvá, kým vznikne jeden proteín. A my ich potrebujeme obrovské množstvo. Ako to bunka stíha?

Tereza: Výborný postreh. Bunka má na to trik. Hneď ako sa prvý ribozóm posunie kúsok po mRNA, na začiatok, na ten 5' koniec, môže nasadnúť ďalší ribozóm. A potom ďalší a ďalší. Na jednom vlákne mRNA tak môže pracovať súčasne veľa ribozómov, ako perly na šnúrke.

Jakub: Takže je to ako montážna linka, na ktorej pracuje veľa robotníkov naraz, každý na svojom úseku.

Tereza: Presne! A táto štruktúra – jedna mRNA s viacerými ribozómami – sa nazýva polyribozóm, alebo skrátene polyzóm. Vďaka tomu dokáže bunka za krátky čas vyrobiť obrovské množstvo kópií toho istého proteínu.

Jakub: To je geniálne efektívne. A keď už sme pri efektivite, spomenul som si na mitochondrie. Naše bunkové elektrárne. Počul som, že majú svoju vlastnú DNA. Znamená to, že si vyrábajú aj vlastné proteíny?

Tereza: Áno, presne tak. Mitochondrie majú svoju vlastnú malú, kruhovú DNA, ktorá kóduje niekoľko kľúčových proteínov potrebných pre oxidačnú fosforyláciu, plus vlastné rRNA a tRNA. A teraz to najzaujímavejšie: proteosyntéza v mitochondriách sa oveľa viac podobá na tú prokaryotickú než na tú našu, eukaryotickú v cytoplazme.

Jakub: Naozaj? V čom?

Tereza: Napríklad začínajú s formylmetionínom, rovnako ako baktérie. Aj ich ribozómy sú podobnejšie tým bakteriálnym. A to je aj dôvod, prečo sú citlivé na niektoré antibiotiká, ktoré sú určené proti baktériám. Je to silný dôkaz endosymbiotickej teórie – že mitochondrie boli kedysi samostatné baktérie.

Jakub: To je perfektný mostík k ďalšej téme! Antibiotiká. Vždy som vedel, že zabíjajú baktérie, ale nikdy som presne nevedel, ako. Takže niektoré z nich cielia práve na proteosyntézu?

Tereza: Presne tak. A je to veľmi elegantný mechanizmus. Využívajú práve tie rozdiely medzi prokaryotickými a eukaryotickými ribozómami, o ktorých sme hovorili. Vďaka tomu dokážu zablokovať bakteriálnu proteosyntézu bez toho, aby poškodili tie naše.

Jakub: Geniálne! Môžeš dať nejaké príklady?

Tereza: Určite. Napríklad streptomycín sa viaže na malú, 30S podjednotku bakteriálneho ribozómu a spôsobuje chyby v čítaní mRNA. Vznikajú tak chybné, nefunkčné proteíny. Tetracyklíny, ďalšia známa skupina, sa tiež viažu na 30S podjednotku, ale tie blokujú A miesto, takže nová aminoacyl-tRNA sa tam vôbec nemôže naviazať.

Jakub: Čiže jednoducho zastavia celú linku, lebo nemôžu prísť nové súčiastky.

Tereza: Presne. Potom tu máme napríklad chloramfenikol. Ten sa viaže na veľkú, 50S podjednotku a blokuje samotnú tvorbu peptidovej väzby. A makrolidy, ako erytromycín, sa tiež viažu na 50S podjednotku, ale tie zasa bránia posunu, tej translokácii ribozómu po mRNA.

Jakub: Takže každý z nich má iný spôsob, ako sabotovať tú bakteriálnu továreň. To je fascinujúce. A čo s tými našimi mitochondriami? Neohrozuje ich to?

Tereza: To je dobrá poznámka. Práve pri chloramfenikole, ak je podávaný vo vysokých dávkach, môže dôjsť k poškodeniu proteosyntézy v mitochondriách, čo môže viesť k toxicite, napríklad pre kostnú dreň. Preto sa tieto lieky musia používať s rozumom.

Jakub: Dobre, takže máme hotový polypeptidový reťazec. Vyšiel z ribozómu. Je to už finálny produkt? Je proteín hotový a pripravený pracovať?

Tereza: Málokedy. Väčšinou je to len polotovar. Predstav si to ako auto, ktoré práve zišlo z montážnej linky. Je to len holá karoséria s motorom. Ešte potrebuje lak, kolesá, interiér... A presne to sa deje s proteínmi.

Jakub: Takže nejaké dodatočné úpravy?

Tereza: Áno, a je ich obrovské množstvo. Nazývame ich post-translačné modifikácie, aj keď niektoré sa dejú už počas translácie. Proteín sa musí správne zbaliť do svojej 3D štruktúry, takzvaný „folding“. Niekedy sa od neho musia odštiepiť nejaké časti, aby sa stal aktívnym.

Jakub: Ako keď odtrhneš tú poistku na granáte, aby mohol vybuchnúť.

Tereza: Trochu menej dramatické, ale princíp je správny! Ďalej sa na proteíny môžu pridávať rôzne skupiny – fosfátové skupiny, čo je fosforylácia, čo často funguje ako vypínač. Môžu sa na ne vešať cukry, čo je glykozylácia. Alebo lipidy, aby sa mohli ukotviť v membránach. Môžu sa tvoriť disulfidové mostíky, ktoré spevňujú ich štruktúru.

Jakub: To je neuveriteľné množstvo ďalších krokov! Takže translácia je len začiatok príbehu.

Tereza: Presne tak. Je to kľúčový krok, ale až tieto modifikácie dajú proteínu jeho finálnu funkciu a určia jeho osud v bunke. Od jednoduchého enzýmu až po komplexné štrukturálne proteíny. Celý ten proces, od génu v DNA až po finálny funkčný proteín, je úžasne komplexná a precízne regulovaná symfónia.

Jakub: Páni. Takže keď sa Alex nabudúce pozrie do zrkadla na svoje svaly, môže si spomenúť na túto symfóniu, ktorá sa odohráva v každej jednej jeho bunke. Tereza, ďakujem ti veľmi pekne, toto bolo absolútne skvelé a zrozumiteľné.

Tereza: Aj ja ďakujem, Jakub. Je to naozaj jedna z najkrajších oblastí biochémie.

Jakub: A táto symfónia sa asi nekončí len zložením reťazca do 3D tvaru, však? Mám pocit, že tomu ešte niečo chýba... nejaké finálne úpravy.

Tereza: Presne tak, Jakub! Ten zložený proteín je ako auto, čo práve zišlo z výrobnej linky. Je funkčné, ale ešte nie je pripravené na špeciálne úlohy. Potrebuje "tuning" — a to sú posttranslačné modifikácie.

Jakub: Tuning? Tomu rozumiem. Takže pridávame spojlery a neónové svetlá?

Tereza: V podstate áno! Jedným z najbežnejších "vylepšení" je fosforylácia. To je ako keby sme na proteín pripli malý chemický vypínač — fosfátovú skupinu. Zmení to hydrofóbne časti na hydrofilné.

Jakub: A ten vypínač ho zapne alebo vypne?

Tereza: Presne. Zmení jeho aktivitu. Napríklad taký dôležitý proteín p53, strážca nášho genómu... má viac ako 18 miest, kde sa dá takto "zapnúť" alebo "vypnúť" fosforyláciou. Podľa toho buď zastaví delenie bunky, alebo spustí jej zánik, ak je poškodená.

Jakub: Páni. To je obrovská zodpovednosť na pár fosfátových skupinách. A sú aj iné typy tuningu?

Tereza: Určite. Existuje napríklad metylácia, kde je donorom metylovej skupiny SAM, alebo biotinylácia. Každá modifikácia dáva proteínu novú schopnosť alebo funkciu. Je to neuveriteľne pestré.

Jakub: Dobre, takže máme hotový, vylepšený proteín. Čo teraz? Asi nezostane len tak stáť na mieste, kde vznikol.

Tereza: Správne. Teraz prichádza na rad bunková logistika. Predstav si to ako obrovský poštový systém. Niektoré proteíny, tie syntetizované na voľných ribozómoch v cytoplazme, sú ako "lokálni zamestnanci" a zostávajú tam.

Jakub: A tie ostatné? Tie idú na export?

Tereza: Presne tak. Tie, čo vznikajú na drsnom endoplazmatickom retikule, alebo RER, sú určené na cesty. Majú špeciálnu "adresu" na svojom začiatku — signálnu sekvenciu.

Jakub: Ako poštové smerovacie číslo?

Tereza: Dokonalá analógia! Táto adresa, asi 16 až 30 aminokyselín, je rozpoznaná "kuriérom", časticou SRP. Tá celú zásielku — ribozóm aj s proteínom — doručí priamo na membránu RER. Tam sa proteín dokončí a vpustí dovnútra.

Jakub: A odtiaľ ide kam?

Tereza: Z RER putuje do Golgiho aparátu. To je hlavné triediace centrum bunky. Tu sa zásielky finálne označia. Napríklad proteíny pre lyzozómy dostanú "nálepku" v podobe cukru manóza-6-fosfát.

Jakub: A čo ak sa má proteín vrátiť späť?

Tereza: Aj na to existuje adresa. Proteíny určené na návrat do ER majú na svojom konci sekvenciu Lys-Asp-Glu-Leu. Golgi ich rozpozná a pošle ich späť.

Jakub: Takže každá zásielka má svoju presnú adresu. A čo bráni tomu, aby sa proteín zložil skôr, ako dorazí na miesto určenia?

Tereza: Výborná otázka! O to sa starajú takzvané šaperóny. Sú to také osobné strážkyne, ktoré držia proteín v nesloženom stave, kým bezpečne neprejde cez membránu. Až potom mu dovolia zaujať finálny tvar.

Jakub: Fascinujúce. Takže bunka má nielen výrobnú linku a tuningovú dielňu, ale aj neuveriteľne sofistikovaný a bezchybný doručovací systém. Ale čo sa stane, ak sa niektorá z týchto zásielok poškodí alebo zostarne?

Tereza: No, bunka nie je žiadne skladisko odpadu. Má veľmi efektívny systém upratovania a recyklácie. Predstav si to ako mestské služby. Máš dva hlavné spôsoby, ako sa zbaviť starých alebo poškodených proteínov.

Jakub: Mestské služby? Takže máme smetiarov a recyklačné centrum?

Tereza: Presne tak! Ten prvý spôsob sú lyzozómy. Sú to v podstate také bunkové žalúdky alebo spaľovne. Sú plné kyselín a enzýmov, ktoré rozložia takmer čokoľvek — hlavne veci, ktoré bunka pohltí zvonku alebo väčšie bunkové časti.

Jakub: Dobre, takže to je hrubá sila. A čo ten druhý, sofistikovanejší spôsob? To recyklačné centrum?

Tereza: To je proteazóm. A toto je skutočne fascinujúce. Proteazóm je ako high-tech skartovačka na dokumenty. Neničí veci náhodne. Zameriava sa len na špecifické proteíny, ktoré sú určené na likvidáciu.

Jakub: A ako tá skartovačka vie, ktorý "dokument" má zničiť? Je na ňom nejaká poznámka "prosím, skartovať"?

Tereza: V podstate áno! Tá poznámka sa volá ubikvitín. Je to malý proteín, ktorý funguje ako nálepka smrti. Špeciálne enzýmy túto nálepku prilepia na proteín, ktorý je starý, poškodený alebo už jednoducho nie je potrebný.

Jakub: Jedna nálepka a ide sa?

Tereza: Nestačí len jedna. Bunka je opatrná. Na proteín sa musí prilepiť celý reťazec najmenej štyroch ubikvitínov. Je to ako pridať tri výkričníky za poznámku "SKARTOVAŤ!!!". Až potom ho proteazóm rozpozná, vtiahne dnu, rozseká na malé kúsky a vypľuje von aminokyseliny, ktoré bunka môže znova použiť.

Jakub: Takže dokonalá recyklácia. Nič nevyjde nazmar. A má to aj nejaké využitie v medicíne?

Tereza: Určite! Napríklad pri liečbe niektorých druhov rakoviny, ako je mnohopočetný myelóm. Nádorové bunky produkujú obrovské množstvo chybných proteínov a sú závislé od proteazómu, aby sa ich zbavili. Keď ho liekmi zablokujeme... bunka sa v podstate zadusí vlastným odpadom a zomrie.

Jakub: To je neuveriteľné. Takže od výroby v ribozóme, cez úpravy v dielňach bunky, doručenie na správne miesto až po finálnu recykláciu v proteazóme... Život proteínu je jeden úžasne riadený cyklus.

Tereza: Presne tak. Je to dokonalá ukážka efektivity a elegancie, ktorá sa odohráva v každej jednej našej bunke, každú sekundu.

Jakub: Tereza, ďakujem ti veľmi pekne za tento fascinujúci pohľad do mikrosveta proteínov. Verím, že aj naši poslucháči si z toho odniesli veľa.

Tereza: Aj ja ďakujem za pozvanie. A pamätajte, aj keď to znie zložito, všetko v bunke má svoj presný poriadok.

Jakub: To bol Studyfi Podcast. Počujeme sa pri ďalšej epizóde!