Podcast o Suita v hudbe 19. a 20. storočia

Kapitoly

Úvod do modernej suity

Pocta starým majstrom

Rytmy národov a jazzu

Hudobné príbehy a obrazy

To najlepšie z pódia a plátna

Zhrnutie a záver

Přepis

Šimon: Predstavte si, že sedíte v elegantnej koncertnej sále. Orchester naladí nástroje a zrazu... zaznejú prvé tóny z Luskáčika. Ale počkať, kde sú tanečníci? Kde je vianočný stromček a baletná scéna? Toto nie je divadlo, je to koncert. A práve ten moment, keď sa hudba z baletu ocitne sama na pódiu, nás privádza k dnešnej téme. Počúvate Studyfi Podcast.

Barbora: Presne tak, Šimon. Ten moment dokonale ilustruje, ako sa zmenila a vyvinula hudobná forma zvaná suita. Dnes sa nebudeme baviť o tých barokových suitách s allemande a sarabandou, ale pozrieme sa na jej oveľa pestrejšiu a modernejšiu podobu v 19. a 20. storočí.

Šimon: Som veľmi zvedavý. Zdravím našu dnešnú expertku na hudobnú teóriu, Barboru. Ahoj!

Barbora: Ahoj Šimon, ahojte všetci. Som pripravená ponoriť sa do sveta moderných suít. Je to naozaj fascinujúca cesta.

Šimon: Super! Takže, čo sa vlastne stalo? Prečo sa suita, ktorú poznáme od Bacha, zrazu objavila v úplne inom svetle?

Barbora: V 19. a 20. storočí skladatelia hľadali nové formy vyjadrenia. Suita sa ukázala ako neuveriteľne flexibilná. Už to nebola len séria tancov pre komorné obsadenie, ale stala sa z nej veľkolepá forma pre symfonický orchester s rôznym počtom častí a veľmi rôznorodým charakterom.

Šimon: Dobre, takže suita dostala akoby nový život. Spomínala si rôzne podoby. Ktorá bola tá prvá, s ktorou sa môžeme stretnúť?

Barbora: Jednou z prvých je takzvaná moderná archaizujúca suita. To znie možno zložito, ale myšlienka je jednoduchá. Skladatelia sa pozreli späť do 16. až 18. storočia, zobrali staré tanečné formy, ale spracovali ich úplne novým, moderným hudobným jazykom.

Šimon: Archaizujúca... čiže akoby napodobňovali starý štýl, ale s modernými prvkami? Ako keď si dnes oblečieme retro oblečenie, ale z moderných materiálov?

Barbora: To je perfektné prirovnanie! Presne tak. Vzali starý strih a ušili ho z novej látky. Skvelým príkladom je Edvard Grieg a jeho suita „Z Holbergových čias“. Názov odkazuje na dánsko-nórskeho spisovateľa z 18. storočia a hudba evokuje barokové tance, no harmónia a zvuk sú jasne romantické.

Šimon: To dáva zmysel. Máme aj ďalšie príklady takýchto „retro“ suít?

Barbora: Určite. Napríklad Maurice Ravel a jeho „Couperinov náhrobok“. Ravel tu vzdáva poctu francúzskemu barokovému majstrovi Françoisovi Couperinovi. Každá časť je venovaná pamiatke priateľa, ktorý padol v prvej svetovej vojne, no hudobne je to štylizácia barokových tancov. Podobne aj Francis Poulenc a jeho „Francúzska suita“.

Šimon: Dobre, takže jedna cesta bola obzrieť sa do minulosti. Ale čo nové vplyvy? Existovali aj suity, ktoré sa inšpirovali súčasnosťou?

Barbora: Samozrejme! To nás privádza k druhému typu: modernej neprogramovej suite. Tieto suity často spájali národné tance 19. a 20. storočia s netanečnými časťami. Skladatelia čerpali z folklóru a rytmov svojej domoviny.

Šimon: Aha, takže tu cítime patriotizmus. Kto je typickým predstaviteľom?

Barbora: Jednoznačne Antonín Dvořák a jeho „Česká suita“. Je plná melódií a rytmov inšpirovaných českou ľudovou hudbou – je tam polka, furiant... Je to oslava českého národa v hudbe. Alebo Béla Bartók a jeho „Tanečná suita“, ktorá zase čerpá z maďarského a rumunského folklóru.

Šimon: A čo ešte modernejšie vplyvy? Stalo sa, že by sa do suity dostalo aj niečo, povedzme... úplne nečakané?

Barbora: A ako! Paul Hindemith v roku 1922 zložil suitu pre klavír s názvom „Suita 1922“. A tá je plná vtedy super moderných jazzových tancov ako shimmy alebo ragtime.

Šimon: Počkať, jazzové tance v klasickej suite? To znie ako celkom divoká párty v koncertnej sále!

Barbora: Presne tak! Hindemith bol tak trochu rebel. Ukazuje to, aká bola suita prispôsobivá – dokázala absorbovať aj tie najmodernejšie trendy svojej doby.

Šimon: Fascinujúce. Máme teda suity hľadiace do minulosti a suity inšpirované folklórom a jazzom. Čo je ďalší typ?

Barbora: Tretím typom je programová symfonická suita. Slovo „programová“ znamená, že hudba sleduje nejaký konkrétny príbeh, myšlienku alebo opisuje obrazy. Vznikla pod vplyvom symfonickej básne.

Šimon: Čiže hudba tu nie je len hudbou, ale rozpráva príbeh. To je zaujímavé. Vieš nám dať nejaký slávny príklad?

Barbora: Absolútne. Nikolaj Rimskij-Korsakov a jeho „Šeherezáda“. Celá suita je založená na príbehoch z Tisíc a jednej noci. Každá časť opisuje iný príbeh – o Sindibádovi, o princovi a princeznej... Orchester tu doslova maľuje obrazy a scény.

Šimon: To poznám! A čo ďalšie diela? Znie to ako veľmi populárny žáner.

Barbora: Veľmi. Ďalším ikonickým príkladom je „Obrázky z výstavy“ od Modesta Petroviča Musorgského. Skladateľ zhudobnil obrazy svojho zosnulého priateľa, maliara Hartmanna. Pri počúvaní doslova „kráčate“ galériou od jedného obrazu k druhému. Alebo veselší príklad – „Karneval zvierat“ od Camilla Saint-Saënsa, kde každá časť vtipne charakterizuje iné zviera.

Šimon: Dobre, to je skvelé. A teraz sa asi dostávame k tomu, čo som spomínal na začiatku. K hudbe z baletov a opier.

Barbora: Áno, dostávame sa k poslednému, a možno najrozšírenejšiemu typu: ku koncertnej suite. Myšlienka je jednoduchá. Keď mala nejaká opera, balet, divadelná hra alebo neskôr film obrovský úspech, ľudia si chceli tú skvelú hudbu vypočuť znova, ale bez toho, aby museli ísť na celé predstavenie.

Šimon: Takže skladatelia alebo ich kolegovia vytvorili akýsi „best of“ album z tej najlepšej hudby a uviedli ho na koncerte. Je to tak?

Barbora: Presne! Z najlepších častí zostavili koncertnú suitu. A tu máme hneď niekoľko podkategórií. Napríklad suity z opier, ako „Láska k trom pomarančom“ od Sergeja Prokofieva.

Šimon: A samozrejme, balety. Tam je asi najznámejší Čajkovskij, však?

Barbora: Jednoznačne. Jeho suity z baletov „Luskáčik“, „Labutie jazero“ a „Spiaca krásavica“ sú dnes možno ešte populárnejšie ako samotné balety. Každý pozná Tanec cukrovej vily z Luskáčika. To je presne časť koncertnej suity.

Šimon: A čo hudba k divadelným hrám?

Barbora: To je scénická hudba k činohre. Napríklad Griegova hudba k hre „Peer Gynt“. Všetci poznáme melódie ako „Ráno“ alebo „V jaskyni kráľa hôr“. To sú všetko časti suity, ktorú Grieg zostavil z pôvodnej scénickej hudby.

Šimon: A nakoniec to najlepšie... filmová hudba! Ako to funguje tam?

Barbora: Úplne rovnako. V 20. storočí sa film stal dominantným médiom a s ním aj filmová hudba. Skladatelia začali zostavovať suity zo svojich najúspešnejších soundtrackov. Ennio Morricone! Každý pozná jeho hudbu z filmu „Vtedy na západe“. Aj to je v podstate koncertná suita.

Šimon: To je úžasné! Takže keď počujem na koncerte zmes melódií z Pána prsteňov, počúvam vlastne modernú suitu.

Barbora: Presne tak. A nemôžeme zabudnúť ani na slovenských skladateľov, napríklad Svetozára Stračinu a jeho hudbu k filmom ako „Pacho, hybský zbojník“. Tie melódie žijú vlastným životom práve vďaka suitám.

Šimon: Barbora, toto bolo fantastické a veľmi zrozumiteľné. Skúsme to na záver zhrnúť pre našich poslucháčov, ktorí sa pripravujú na skúšku. Aké štyri hlavné typy modernej suity by si mali zapamätať?

Barbora: Určite. Po prvé, moderná archaizujúca suita – tá sa pozerá do minulosti a využíva staré tance v novom šate. Po druhé, moderná neprogramová suita – tá čerpá z folklóru a moderných vplyvov ako jazz. Po tretie, programová symfonická suita – tá rozpráva príbeh alebo opisuje obrazy. A po štvrté, najrozšírenejšia, koncertná suita – ktorá je výberom toho najlepšieho z opier, baletov, činohier a filmov.

Šimon: Skvelý prehľad. Zdá sa, že suita je taký hudobný chameleón, ktorý sa dokáže prispôsobiť každej dobe.

Barbora: Presne tak. Jej flexibilita je dôvodom, prečo je táto forma živá a relevantná aj po stovkách rokov. Od barokového dvora až po hollywoodske plátna.

Šimon: Výborne. Veľmi pekne ti ďakujem, Barbora, za všetky cenné informácie.

Barbora: Ja ďakujem za pozvanie. Bola to radosť.

Šimon: A ďakujeme aj vám, že ste počúvali Studyfi Podcast. Držíme vám palce pri štúdiu a dopočutia nabudúce!