V 19. a 20. storočí sa suita v hudbe dočkala svojej renesancie a významnej transformácie. Hoci si zachovala svoj názov, jej podstata a obsadenie sa výrazne zmenili. Už neslúžila primárne pre komorné zoskupenia, ale stala sa dominantnou formou pre symfonický orchester. Jej charakter bol rôznorodý a počet častí variabilný, čo odzrkadľovalo bohatstvo hudobného vývoja týchto storočí. Pre študentov hudby je dôležité pochopiť tieto premeny a spoznať hlavné typy a príklady suít.
Charakteristika a vývoj suity v 19. a 20. storočí
Suita v 19. a 20. storočí predstavuje zbierku skladieb, ktoré sú často spojené spoločnou témou, náladou alebo súborom myšlienok. Jej flexibilita umožnila skladateľom experimentovať s formou, inšpiráciami a orchestráciou. Na rozdiel od starších suít, ktoré boli pevne zviazané s tanečnými formami, moderné suity často kombinujú tance s netanečnými časťami alebo čerpajú z programovej či javiskovej hudby.
Tento vývoj viedol k vzniku niekoľkých odlišných typov suít, ktoré sa líšia svojím prístupom k hudobnému materiálu a inšpiráciám.
Hlavné typy suít a ich rozbor
V priebehu 19. a 20. storočia sa vyprofilovali štyri hlavné typy suít, ktoré študentom pomôžu pochopiť šírku tohto žánru.
Moderná archaizujúca suita: Návrat k starým tancom
Tento typ suity využíva staré tance zo 16. až 18. storočia, avšak spracováva ich úplne novým, moderným spôsobom. Skladatelia často obohacujú tieto historické formy o nové harmonické postupy a orchestrálne farby, čím vytvárajú zaujímavý kontrast medzi starým a novým. Diela tohto typu sú akýmsi „obzeraním sa do minulosti“ s novými očami.
Príklady modernej archaizujúcej suity:
- E. H. Grieg: Suita z Holbergových čias
- M. Ravel: Couperinov náhrobok
- F. Poulenc: Francúzska suita
- O. Respighi: Suita No.2 Staré árie a tance
Moderná neprogramová suita: Spojenie tancov a netanečných častí
Neprogramová suita z 19. a 20. storočia spája národné tance týchto období s netanečnými časťami. Nemá konkrétny programový obsah, ale skôr sa zameriava na vytvorenie hudobnej nálady alebo obrazu prostredníctvom kontrastných pohybov. Môže reflektovať folklórne inšpirácie alebo experimentovať s novými hudobnými jazykmi, vrátane jazzových elementov.
Kľúčové diela modernej neprogramovej suity:
- A. Dvořák: Česká suita
- B. Bartók: Tanečná suita
- P. Hindemith: Suita 1922 pre klavír (známa svojimi jazzovými tancami)
Programová symfonická suita: Inšpirácia inými dielami
Tento typ suity vznikol pod silným vplyvom iných programových skladieb, ako sú napríklad symfonické básne alebo programové symfónie. Každá časť suity tu často rozpráva príbeh, opisuje scénu alebo vyjadruje konkrétnu myšlienku, pričom je hudba vedená literárnym alebo mimohudobným programom. To dodáva suite nový, naratívny rozmer.
Významné programové symfonické suity:
- N.R. Korsakov: Šeherezáda
- M.P. Musorgskij: Obrázky z výstavy
- C. Saint-Saëns: Karneval zvierat
- A. Moyzes: Suita Dolu Váhom
Koncertná suita: Javisková hudba pre koncertné pódiá
Koncertná suita je osobitnou kategóriou, ktorá prenáša hudbu z javiskových diel (opier, baletov, činohier) a neskôr aj filmovú hudbu do koncertného prostredia. Úspech týchto diel po premiérach často viedol k požiadavke na ich úpravu pre koncertné účely. Skladatelia (pôvodní alebo iní) tak zostavovali z najlepších a najpopulárnejších častí týchto diel koncertné suity, aby si ich mohlo vychutnať širšie publikum mimo javiska.
Rozdelenie koncertných suít podľa pôvodu:
a) Suity z opier
- S. Prokofiev: Láska k trom pomarančom
- D. Šostakovič: Nos
b) Suity z baletov
- P.I. Čajkovskij: Luskáčik, Labutie jazero, Spiaca krásavica
- M. Ravel: Daphnis a Chloé
- S. Prokofiev: Romeo a Júlia
c) Suity zo scénickej hudby k činohre
- F.M. Bartholdy: Sen noci svätojánskej
- E.H. Grieg: Peer Gynt
- E. Suchoň: Kráľ Svätopluk
d) Suity z filmovej hudby
- D. Šostakovič: hudba k filmom, napr. Pád Berlína, Hamlet, Kráľ Lear
- E. Morricone: hudba k filmom, napr. Vtedy na západe, Misia
- S. Stračina: hudba k filmom, napr. Pacho, hybský zbojník, Plavčík a Vratko, Popolvár
Kartičky
Ťukni na otočenie · Potiahni na navigáciu
Záver: Suita ako zrkadlo hudobného vývoja
Suita v 19. a 20. storočí prešla dynamickým vývojom, ktorý ju pretransformoval z komorného žánru na rozsiahle orchestrálne dielo. Jej rôznorodosť a schopnosť prispôsobiť sa novým hudobným prúdom, od neoklasicizmu po programovú hudbu a filmové partitúry, ju robia jedným z najfascinujúcejších žánrov tohto obdobia. Pochopenie týchto foriem je kľúčové pre študentov, ktorí chcú hlbšie preniknúť do dejín hudby.
Často kladené otázky k suite v 19. a 20. storočí
Aký bol hlavný rozdiel medzi suitou v starších obdobiach a v 19. a 20. storočí?
Hlavným rozdielom je obsadenie. Zatiaľ čo v starších obdobiach bola suita primárne určená pre komorné zoskupenia, v 19. a 20. storočí sa stala prevažne formou pre symfonický orchester. Zmenila sa aj jej charakteristika a počet častí, pričom sa často kombinovali tance s netanečnými alebo programovými prvkami.
Aké sú typické príklady modernej archaizujúcej suity?
Medzi typické príklady patrí Griegova Suita z Holbergových čias, Ravelov Couperinov náhrobok, Poulencova Francúzska suita alebo Respighiho Suita No.2 Staré árie a tance. Tieto diela využívajú staré tance, ale spracovávajú ich modernými harmonickými a orchestrálnymi prostriedkami.
Čo je to programová symfonická suita a kto sú jej významní predstavitelia?
Programová symfonická suita je typ suity, ktorý vznikol pod vplyvom programových skladieb ako symfonické básne. Hudba v nej rozpráva príbeh alebo opisuje konkrétny mimohudobný program. K významným predstaviteľom patria N.R. Korsakov (Šeherezáda), M.P. Musorgskij (Obrázky z výstavy) a C. Saint-Saëns (Karneval zvierat).
Prečo vznikla koncertná suita?
Koncertná suita vznikla pre koncertné účely, aby sprístupnila úspešnú javiskovú (z opier, baletov, činohier) a filmovú hudbu širšiemu publiku aj mimo pôvodného kontextu. Skladatelia vyberali najlepšie a najpopulárnejšie časti z týchto diel a upravovali ich pre orchestrálne predvedenie na koncertoch.
Ktorí slovenskí skladatelia prispeli k žánru suity v tomto období?
Zo slovenských skladateľov je spomenutý Alexander Moyzes so Suitou Dolu Váhom (ako príklad programovej symfonickej suity), Eugen Suchoň so suitou zo scénickej hudby k činohre Kráľ Svätopluk a Svetozár Stračina so suitami z filmovej hudby, napríklad k filmom Pacho, hybský zbojník, Plavčík a Vratko, Popolvár.