Podcast o Sociológia detstva a detské kultúry

Kapitoly

Mýtus o šťastnom detstve

Deti ako spojky

Čo formuje detstvo?

Dotyk verzus slová

Západ nie je jednotný

Hra a prvé priateľstvá

Aliancie a stratégie

Zvládanie strachu a dospelých

Přepis

Nina: Predstavte si malé dievčatko, volajme ju Amina, ako sa prediera rušným trhom v Nigérii. Nenesie si hračky. V košíku má tovar od svojej mamy, ktorú predáva, a s kamarátmi sa dohaduje na cenách. Pre ňu to nie je hra, je to jej bežný deň.

Jakub: A presne tento obraz búra našu typickú predstavu o detstve. Počúvate Studyfi Podcast.

Nina: Takže to, čo my považujeme za „šťastné detstvo“ – teda chránené, plné hier a bezstarostné – nie je univerzálna pravda?

Jakub: Vôbec nie. Je to skôr taký globalizovaný ideál našej euroamerickej kultúry. Sociológovia to niekedy nazývajú „ústretový adultizmus“ – pozeráme sa na detstvo z našej dospelej, ochranárskej perspektívy.

Nina: Čiže predpokladáme, že deti sú naivné a nevedomé bytosti, ktoré treba chrániť pred svetom dospelých.

Jakub: Presne tak. Ale výskumy ukazujú pravý opak. Deti sa vedia skvele organizovať, kalkulovať, dokonca riadiť malé „podniky“, ako naša fiktívna Amina.

Nina: A niekedy dokonca viac „pracujú“ ako sa hrajú, však? Tým myslím školu, krúžky, domáce práce...

Jakub: Áno, formalizované aktivity často prevalcujú voľnú hru. V prírodných národoch je to iné – tam deti nie sú oddelené od sveta dospelých, sú jeho prirodzenou súčasťou.

Nina: Vráťme sa k Amine v Nigérii. Ako to tam konkrétne funguje?

Jakub: To je skvelý príklad z antropologického výskumu spoločenstva Hausa zo 70. rokov. U nich platí kultúrne pravidlo zvané „Purdah“.

Nina: Purdah... čo to znamená?

Jakub: Zjednodušene, reguluje pohyb žien na verejnosti. Nemôžu voľne chodiť po meste a obchodovať. Ale... pre deti toto pravidlo neplatí.

Nina: Aha! Takže deti sa stávajú... poslami a obchodníkmi!

Jakub: Presne! Sú komunikačným mostom medzi ženami a okolitým svetom. Majú obrovskú slobodu pohybu, vlastnú rovesnícku kultúru a sú kľúčové pre rodinnú ekonomiku. Nie sú len „čakateľmi“ na dospelosť, sú plne kompetentní členovia spoločnosti tu a teraz.

Nina: To je fascinujúce. A potvrdzujú to aj nejaké rozsiahlejšie štúdie?

Jakub: Určite. Manželia Whitingovci robili v 60. až 80. rokoch masívny výskum v šiestich kultúrach – od Kene cez Japonsko až po USA. A zistili dve kľúčové veci, ktoré formujú detstvo.

Nina: Dobre, som zvedavá.

Jakub: Po prvé, miera komplexnosti spoločnosti. V moderných, zložitých spoločnostiach ako je naša, sú deti paradoxne závislejšie a viac sa sústredia na seba. V kmeňových kultúrach sa od nich očakáva spolupráca, nezávislosť a pomoc komunite.

Nina: A tá druhá vec?

Jakub: Sociálna konštelácia domácnosti. Napríklad, v monogamných rodinách bývajú deti priateľskejšie a menej agresívne.

Nina: A v polygamných? Tam to musí byť divočina.

Jakub: No, výskum naznačil, že výchova tam môže byť direktívnejšia. A platí tiež, že čím väčší existenčný tlak je na matku, tým viac zodpovednosti a disciplíny prenáša na deti. Musia sa skôr zapojiť.

Nina: Takže naša predstava o detstve je naozaj len malý kúsok obrovskej a pestrej mozaiky.

Nina: A presne to otvára dvere k dnešnej téme... ako vlastne rôzne kultúry pristupujú k výchove? Je to všade rovnaké, alebo sú tam obrovské rozdiely?

Jakub: Obrovské. A niekedy naozaj nečakané. Vieš, existuje jeden fascinujúci výskum, ktorý porovnával výchovu v Keni, konkrétne v kmeni Gusii, a v americkom Bostone.

Nina: Keňa a Boston? To znie ako poriadny kontrast.

Jakub: A aj bol! Vedci sledovali matky s deťmi do dvoch rokov. A zistili niečo kľúčové.

Nina: Dobre, som zvedavá. Čo to bolo?

Jakub: V Bostone matky na deti oveľa viac hovorili a pozerali sa im do očí. Išlo o vizuálnu a jazykovú stimuláciu. Ale v Keni... tam matky deti hlavne nosili. Na chrbte, na rukách... bola to neustála dotyková komunikácia, no bez tej priamej očnej a slovnej interakcie.

Nina: Takže kontakt telom bol dôležitejší ako slová?

Jakub: Presne. A teraz to najzaujímavejšie. Spočiatku si západní vedci mysleli, že kenským deťom niečo chýba. Že majú nejaký deficit. Ale potom pochopili kontext. V tej kultúre je dôležitý rešpekt, sklopený zrak. Cení sa pokojné dieťa, ktoré si nevyžaduje pozornosť.

Nina: Takže to, čo jedna kultúra vníma ako nedostatok, je v druhej vlastne cnosť. Wow.

Jakub: Presne tak. A nie je to jediný príklad. Antropológ Erikson porovnával dva indiánske kmene. Siouxi, lovci z prérie, vychovávali deti k štedrosti. Naopak Jurokovia, rybári, kládli dôraz na majetok a zisk. A toto všetko sa odrážalo už v praktikách dojčenia a v tom, ako učili deti chodiť.

Nina: Takže to nie je len o kontraste medzi Afrikou a Amerikou. Rozdiely sú všade.

Jakub: Dokonca aj v rámci takzvanej euroamerickej kultúry. Myslíš si, že americkí a francúzski rodičia sú rovnakí?

Nina: Asi nie... Predstavujem si, že Francúzi sú prísnejší pri jedle.

Jakub: Máš úplnú pravdu! Pri jedle sú oveľa striktnejší, čo má za následok aj menej obezity u detí. V USA je prístup voľnejší. Alebo porovnajme Holanďanov a Američanov. Holandskí rodičia preferujú u detí režim, pravidelný spánok a plánovanie.

Nina: A Američania?

Jakub: Spontaneita, zábava, menšia regulácia. Vidíš? Aj v rámci „západu“ sú obrovské rozdiely v tom, čo považujeme za správnu výchovu.

Nina: Takže kľúčový poznatok je... detstvo vlastne nie je pevne daná veličina. Je to skôr sociálny konštrukt, ktorý závisí od hodnôt danej spoločnosti.

Jakub: Krásne zhrnuté. A čím je spoločnosť modernejšia, tým viac máme tendenciu detstvo predlžovať.

Nina: To ma privádza k ďalšej myšlienke. Doteraz sme sa bavili o tom, ako dospelí formujú deti. Ale čo deti samotné? Tvoria si aj ony svoju vlastnú kultúru?

Nina: A to všetko sa deje už u batoliat. Ale čo sa stane, keď prídu do škôlky? Tam sa tá dynamika musí radikálne zmeniť.

Jakub: Presne tak, Nina. V materskej škole sa rodí skutočná detská kultúra. Hra sa mení z autonómnej a paralelnej na hru zameranú na vzťahy.

Nina: Takže už sa nehrajú len vedľa seba, ale spolu?

Jakub: Áno. A vďaka lepším jazykovým schopnostiam dokážu hru verbálne iniciovať a koordinovať. Tu sa objavuje idea „kamaráta“. Nie je to len o tom, že ti niekto požičia hračku. Je to o zdieľaní nápadov a spoločného sveta.

Nina: Kamarátstvo ako prístupové heslo do hry!

Jakub: V podstate áno. Ale tieto kamarátstva sú veľmi krehké, často ovplyvnené aktuálnou situáciou. Kto má dnes lepšiu hračku, je najlepší kamarát.

Nina: A čo keď sa chce dieťa pridať do už rozbehnutej hry? To môže byť stresujúce.

Jakub: Určite. Existujú na to stratégie. William Corsaro to opísal ako „krúženie“. Dieťa najprv skupinu pozoruje, potom sa priblíži a začne sa hrať paralelne. Ak ho prijmú, je dnu. Vznikajú tak aliancie, ktoré si chránia svoj priestor.

Nina: Takže sa formujú prvé detské skupiny, ktoré sa voči ostatným uzatvárajú?

Jakub: Áno. A nielen na základe hry, ale aj podľa telesných znakov či pohlavia. Rodová segregácia vrcholí tesne pred nástupom do školy.

Nina: Zaujímavé. Spomínal si, že deti si vytvárajú vlastnú kultúru. Čo je jej súčasťou okrem hry?

Jakub: Jedným z univerzálnych motívov je strach. Príbehy o drakoch a strašidlách sú všade. Hra im pomáha tento strach spracovať... najprv strašiaka identifikujú, potom sa k nemu opatrne približujú a nakoniec s krikom utečú.

Nina: To znie povedome. A čo dospelí? Sú deti len pasívnymi prijímateľmi našich pravidiel?

Jakub: Vôbec nie. Sú aktívnymi spolutvorcami svojho života. Testujú hranice, zisťujú, čo na učiteľku platí. Predstierajú bolesť, aby dosiahli svoje, alebo vyjednávajú, aby im dospelý nezničil hrad z piesku.

Nina: Takže, aby sme to zhrnuli, kultúra predškolákov je neuveriteľne bohatý svet. Deti v ňom aktívne vytvárajú vzťahy, čelia svojim strachom a dokonca vyjednávajú s dospelými. Sú to malí sociálni stratégovia.

Jakub: Presne tak. Je fascinujúce to sledovať. A týmto sme sa dostali na koniec našej dnešnej série. Ďakujem ti za skvelé rozhovory, Nina.

Nina: Aj ja ďakujem, Jakub. A vďaka patrí aj vám, milí poslucháči. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové. Majte sa krásne a dopočutia nabudúce!