Podcast o Slovotvorba a lexikológia slovenského jazyka

Kapitoly

Mýtus o cudzích slovách

Vlastná dielňa vs. dovoz

Slovotvorné puzzle: Skladanie a odvodzovanie

Keď jedno slovo nestačí

Hra s významom

Jazykové LEGO: Rady, paradigmy a hniezda

Skracujeme a naťahujeme

Cudzie slová v slovenčine

Ako veľmi je cudzie slovo cudzie?

Motivácia v slovách

Ako tvoríme nové slová

Úvod do derivácie

Kúzlo prípon a predpôn

Keď sa slová transformujú

Sila kompozície

Rozoberáme význam

Zhrnutie a rozlúčka

Přepis

Sofia: Väčšina z nás si asi myslí, že keď sa v slovenčine objaví nové slovo, tak sme ho takmer na sto percent prebrali z angličtiny. Však, Filip? Všetky tie "lajky", "ofisy" a "mítingy"...

Filip: To je presne ten mýtus. Pravdou ale je, že najväčším a najčastejším zdrojom nových slov nie je cudzia krajina, ale naša vlastná slovenčina. Tvoríme si ich sami, a to neustále.

Sofia: Páni, takže naša slovná zásoba je tak trochu sebestačná dielňa? Znie to super!

Filip: Presne tak! A práve do tejto jazykovej dielne sa dnes pozrieme.

Sofia: Výborne. Počúvate Studyfi Podcast.

Sofia: Dobre, Filip, tak poďme na to. Spomínal si, že si slová tvoríme aj sami. Ako to vlastne funguje? Existujú nejaké pravidlá?

Filip: Samozrejme. Systém rozširovania slovnej zásoby má dva hlavné prúdy. Ten prvý je presne tá naša "dielňa", odborne sa volá vnútrojazykové tvorenie. Využívame pri ňom naše vlastné, domáce prostriedky – predpony, prípony, spájanie slov.

Sofia: A ten druhý prúd je teda ten "dovoz"?

Filip: Áno, to je mimojazykové tvorenie, kam patrí hlavne preberanie slov z cudzích jazykov. Je to tiež dôležitý proces, ale to vnútrojazykové je oveľa frekventovanejšie a pre jazyk prirodzenejšie.

Sofia: Dobre, zostaňme teda v našej domácej dielni. Ako si vytvoríme úplne nové, jednoslovné pomenovanie?

Filip: Sú dva základné spôsoby. Prvý je odvodzovanie, odborne derivácia. A druhý je skladanie, teda kompozícia. Týmto sa zaoberá disciplína zvaná derivatológia.

Sofia: Derivácia... to znie trochu ako z hodiny chémie.

Filip: Trochu, ale je to jednoduchšie. V podstate vezmeš existujúce slovo a niečo k nemu "prilepíš". Buď na začiatok – to je predpona, teda prefixácia. Napríklad zo slova *starý* urobíš *prastarý*.

Sofia: Chápem. A to druhé?

Filip: Alebo prilepíš niečo na koniec – to je prípona, čiže sufixácia. Zoberieš slovo *učiť* a príponou *-teľ* z neho máš *učiteľ*. Výsledkom odvodzovania sú takzvané deriváty.

Sofia: Jasné, predpony a prípony poznáme. A to skladanie?

Filip: To je, keď spojíš minimálne dva korene slov do jedného nového. Napríklad *zem* a *guľa* ti dajú...?

Sofia: *Zemeguľa*! To je ľahké.

Filip: Presne! Alebo *voda* a *viesť* ti dajú *vodovod*. Je to vlastne také slovné puzzle. A výsledkom sú kompozitá, teda zložené slová.

Sofia: Super. Takže vieme tvoriť jednoslovné pomenovania. Ale čo také spojenia ako *krištáľový cukor* alebo *Spišská Nová Ves*? To je čo?

Filip: To je ďalší spôsob – tvorenie viacslovných pomenovaní. Tie, ktoré si spomenula, sa volajú združené pomenovania. Sú to ustálené spojenia viacerých slov, ktoré ale pomenúvajú jednu vec a význam nie je obrazný.

Sofia: Takže *krištáľový cukor* nie je cukor, ktorý vyzerá ako krištáľ, ale proste konkrétny druh cukru.

Filip: Presne tak. Ale pozor, máme aj frazeologické jednotky, alebo frazémy. Tie sú tiež viacslovné, ale ich význam je obrazný a nerozložiteľný.

Sofia: Daj nejaký príklad.

Filip: Napríklad *držať jazyk za zubami*. To neznamená, že si ho tam doslova musíš pridržať, ale že máš byť ticho. Alebo keď niekto *vyjde na psí tridsiatok*, tak nezablúdil do nejakej psej dediny, ale jednoducho schudobnel.

Sofia: Jasné, chápem ten rozdiel. Jedno je doslovné, druhé obrazné.

Filip: A potom je tu ešte jeden fascinujúci spôsob, ako obohatiť jazyk. Niekedy nepotrebujeme vytvoriť nové slovo, stačí dať starému slovu nový význam. Odborne sa to volá sémantická derivácia.

Sofia: Takže forma slova zostane rovnaká, zmení sa len to, čo znamená?

Filip: Presne. Najznámejší príklad je metafora. To je prenášanie významu na základe vonkajšej podobnosti. Napríklad *oko na pančuche* – podobá sa tvarom na ľudské oko. Alebo *noha stola* – má podobnú funkciu ako naša noha.

Sofia: To je pekné. A existuje aj niečo iné okrem metafory?

Filip: Áno, napríklad metonymia. Tam je prenesenie významu na základe vnútornej, logickej súvislosti. Keď povieš "Čítam Hviezdoslava", tak nečítaš toho pána, ale jeho dielo.

Sofia: Aha! A ešte niečo?

Filip: Ešte môžeme význam zužovať alebo rozširovať. Napríklad slovo *vojak* v základnom význame znamená príslušník armády. Ale v zúženom význame to môže byť len príslušník armády bez hodnosti. To je špecifikácia. A opak je generalizácia.

Sofia: Keď sa tak na to pozerám, všetky tie odvodené slová musia v jazyku vytvárať nejaký systém, však? Nie je to len chaos.

Filip: Máš úplnú pravdu. Slová sú usporiadané v takzvaných slovotvorných útvaroch. Predstav si to ako stavebnicu. Základné slovo je kocka.

Sofia: Dobre, páči sa mi táto analógia.

Filip: Ak z jednej kocky staviaš vežu stále vyššie a vyššie, vytváraš slovotvorný rad. Napríklad: *škola* -> *školský* -> *predškolský*. Každé ďalšie slovo je odvodené od toho predchádzajúceho.

Sofia: A čo ak z tej jednej základnej kocky postavím viacero rôznych vecí?

Filip: Výborná otázka! To je slovotvorná paradigma. Máš jedno základné slovo, napríklad *škola*, a od neho priamo odvodíš viacero ďalších: *školák*, *školka*, *školička*. Tieto už od seba navzájom odvodené nie sú.

Sofia: A keď spojím všetky veže a všetky modely z jednej základnej kocky dokopy?

Filip: Tak dostaneš slovotvorné hniezdo! To je súbor všetkých slov, ktoré majú spoločný koreň a sú navzájom pospájané slovotvornými vzťahmi. Napríklad slovo *voda* má hniezdo s viac ako 80 slovami!

Sofia: Super. Ale v bežnej reči často používame skratky ako *diplomovka* namiesto *diplomová práca*. Kam patrí toto?

Filip: To je proces, ktorý sa volá univerbizácia, teda zjednoslovňovanie. Z viacslovného pomenovania urobíme jednoslovné. Je to typ redukcie formy. Patrí sem aj tvorba skratiek ako *dovi* alebo *dopo*.

Sofia: A dá sa to aj naopak? Z jedného slova urobiť viac?

Filip: Áno, to je multiverbizácia a je to presný opak. Používa sa hlavne v oficiálnych textoch, aby zneli odbornejšie. Namiesto *navštíviť* povieš *vykonať návštevu*. Alebo namiesto *financie* použiješ spojenie *finančné prostriedky*.

Sofia: Znie to oveľa dôležitejšie.

Filip: Presne o to ide. A posledná zaujímavosť je konverzia – slovnodruhový prechod.

Sofia: Čo to znamená?

Filip: Slovo zostane rovnaké, ale zmení slovný druh. Napríklad slovo *známy*. Môžeš povedať "to je *známy* herec" – tu je to prídavné meno. Alebo povieš "mám veľa *známych*" – a tu je to zrazu podstatné meno.

Sofia: Wow, slovenčina je naozaj fascinujúca a plná prekvapení. Toto bolo skvelé, Filip, ďakujem.

Filip: Rado sa stalo. A to sme ešte len na začiatku.

Sofia: No teda! Takže to isté slovo môže byť raz prídavné meno a raz podstatné. Slovenčina je ako chameleón. Ale keď už hovoríme o slovách, často počúvam, že používame príliš veľa cudzích výrazov. Prečo si vlastne jazyky takto slová "požičiavajú"? Nemáme dosť svojich?

Filip: To je skvelá otázka, Sofia. A odpoveď je trochu zložitejšia, než len lenivosť. Sú na to v podstate tri hlavné dôvody. Prvý je úplne jednoduchý – pre nejakú novú vec jednoducho nemáme domáci výraz.

Sofia: Ako napríklad... smartfón? Alebo internet?

Filip: Presne tak. Tieto veci vznikli inde a my sme s nimi prevzali aj ich názov. Druhý dôvod je obohacovanie. Niekedy máme síce domáci výraz, ale ten cudzí je kratší, výstižnejší alebo proste vhodnejší.

Sofia: Máš nejaký príklad?

Filip: Jasné. Čo povieš radšej? "Potrebujem nainštalovať nové programové vybavenie počítača"... alebo "potrebujem nainštalovať nový softvér"?

Sofia: Jednoznačne softvér! To prvé znie ako veta z úradného dokumentu, nie ako niečo, čo by som normálne povedala.

Filip: Vidíš? Ekonomika jazyka v praxi. A potom je tu tretí, pragmatický dôvod. Niekedy je to jednoducho o prestíži alebo móde. Znie to viac "cool".

Sofia: Aha, takže preto tínedžeri chodia na *párty* a nie na večierok, a nakupujú v *shope*, nie v obchode.

Filip: Presne tak. Je to istý druh sociálneho signálu. A tieto preberania sa často dejú v určitých vlnách a oblastiach – napríklad z taliančiny a francúzštiny máme veľa slov v gastronómii a móde, z angličtiny zase v technológiách a biznise.

Sofia: Dobre, takže slová si požičiavame. Ale príde mi, že niektoré cudzie slová sú... no, cudzejšie ako iné. Napríklad slovo *manažér* už beriem ako naše, ale *know-how* mi stále znie veľmi cudzo.

Filip: Máš úplnú pravdu. Existuje celá škála toho, ako veľmi je slovo zdomácnené. Predstav si to ako taký rebrík. Úplne na vrchu, najďalej od nás, sú takzvané citátové pomenovania. To je presne to tvoje *know-how*.

Sofia: Čiže slová, ktoré používame presne v tej forme, ako sú v origináli, aj s pravopisom?

Filip: Presne. O stupienok nižšie sú exotizmy. To sú slová pre veci typické pre inú kultúru, ktoré sa nedajú jednoducho preložiť. Napríklad *tortilla*, *saké* alebo *fjord*.

Sofia: Jasné, lebo u nás na Slovensku fjordy veľmi nemáme.

Filip: To veru nie. Potom nasledujú internacionalizmy – slová, ktoré pozná takmer celý svet. Cestuješ? Tak poznáš *check-in* alebo *all inclusive*. To sú ony. Fungujú minimálne v troch geneticky nepríbuzných jazykoch.

Sofia: Super, to dáva zmysel. A čo tie, ktoré sú už takmer naše?

Filip: To sú čiastočne zdomácnené slová, ako napríklad *lízing*. Píšeme ho už po slovensky, ale stále cítiť ten cudzí pôvod. A úplne na spodku rebríčka sú adaptované slová. Tie sú tak zdomácnené, že si ani neuvedomujeme, že sú cudzie.

Sofia: Počkaj... ako napríklad?

Filip: Tak napríklad slovo *kráľ*. To pochádza z mena franského panovníka Karola Veľkého. Alebo *cibuľa*. Tá k nám prišla zo starej nemčiny.

Sofia: Čože? Cibuľa?! Tak to by mi ani vo sne nenapadlo. Považovala som ju za rýdzo slovenské slovo. Wow.

Filip: A to nás privádza k ďalšej fascinujúcej téme – k slovotvornej motivácii. Teda k tomu, prečo slová vyzerajú tak, ako vyzerajú.

Sofia: Slovotvorná motivácia... To znie, akoby mali slová nejaké ciele a sny. Asi to nebude o tom, že slovo *beh* sa chce stať maratóncom, však?

Filip: Dobrá predstava, ale nie. V jazykovede je motivácia vlastne odvoditeľnosť. Ide o to, či vieme z formy slova pochopiť jeho význam. Máme dva základné typy slov: nemotivované a motivované.

Sofia: Okej, vysvetli mi to na príklade, prosím.

Filip: Nemotivované slová sú tie úplne základné, značkové. Napríklad *dom*, *voda*, *ruka*. Nevieme vysvetliť, prečo sa práve táto skupina hlások viaže na tento význam. Je to proste tak, dohodli sme sa na tom. Sú ako základné stavebné kocky.

Sofia: Chápem. A motivované sú potom tie, ktoré z týchto kociek staviame?

Filip: Vynikajúco povedané! Presne tak. Zo slova *ruka*, čo je náš motivant alebo východiskové slovo, môžeme vytvoriť slovo *rúčka*. A *rúčka* je motivované slovo, lebo jeho forma nám jasne hovorí, že ide o malú ruku. Rozumieme mu, lebo poznáme jeho základ.

Sofia: Takže *učiteľ* je motivované slovom *učiť*. A *učiteľka* je potom motivované slovom *učiteľ*. Je to taká reťazová reakcia.

Filip: Perfektné! A čo je na tom najzaujímavejšie, v slovenčine sú až dve tretiny všetkých slov práve takéto motivované, odvodené slová. Neustále si tvoríme nové slová zo starých.

Sofia: Takže máme základné, nemotivované slová, a z nich potom tvoríme ďalšie. A ako ich presne tvoríme? Aké sú tie hlavné postupy?

Filip: Tie najdôležitejšie sú dva. Odvodzovanie, teda derivácia, a skladanie, čiže kompozícia. Pri odvodzovaní, ako sme už spomínali, vezmeme základové slovo, napríklad *ryba*, a pridáme k nemu nejakú príponu, napríklad *-ár*, a vznikne nám *rybár*.

Sofia: A pri skladaní asi skladáme dokopy celé slová, však?

Filip: Presne tak. Zložené slová, alebo kompozitá, v sebe obsahujú minimálne dva základy, dva motivanty. Vieš, čo je veda o jazyku?

Sofia: No... jazykoveda?

Filip: Áno! A to je presne ono. Spojili sme dve slová, *jazyk* a *veda*, a vytvorili sme jedno nové, zložené slovo. Alebo keď má niekto *dlhé vlasy*, povieme, že je *dlhovlasý*.

Sofia: Takže slovná zásoba nie je niečo nemenné a statické. Je to živý systém, ktorý si neustále požičiava slová zvonku a zároveň si sám tvorí nové z toho, čo už má doma.

Filip: To si vystihla úplne dokonale. Je to neustály proces adaptácie, inovácie a hry. Slovenčina sa vyvíja každým dňom, s každým novým slovom, ktoré preberieme alebo vytvoríme.

Sofia: Fantastické. Cítim sa o dosť múdrejšia. Takže už vieme, odkiaľ slová prichádzajú a ako vznikajú tie základné odvodeniny. Ale čo tie rôzne skratky a slangové výrazy, ktoré používame každý deň? Ako vznikajú tie?

Filip: Výborná otázka! To je ďalší spôsob, ako si jazyk zjednodušujeme a prispôsobujeme. A presne o tom – o skracovaní a zjednoslovňovaní – si povieme nabudúce.

Sofia: Filip, v poslednej časti si nám sľúbil, že sa pozrieme na skracovanie a zjednoslovňovanie. A ja sa na to teším! Ale mám pocit, že sme možno preskočili dva obrovské, základné kamene celej slovotvorby. Čo tak derivácia a kompozícia? Odvodzovanie a skladanie. Mohli by sme sa na ne pozrieť najprv?

Filip: Výborný postreh, Sofia! Máš úplnú pravdu. To sú dva najmocnejšie motory, ktoré poháňajú našu slovnú zásobu. Skôr než začneme slová sekať a skracovať, musíme pochopiť, ako ich vlastne staviame od základov.

Sofia: Super! Tak poďme na to. Čo je to teda tá derivácia, alebo odvodzovanie?

Filip: Predstav si to ako stavanie z lega. Máš základnú kocku – to je slovotvorný základ, ktorý nesie hlavný význam. A potom máš špeciálne dieliky, ktoré k nemu pripájaš – to sú slovotvorné formanty. A spojením týchto dvoch častí ti vznikne úplne nové slovo.

Sofia: Lego? Tak tomu rozumiem! Znie to celkom jednoducho. A aké sú tie špeciálne dieliky, tie formanty?

Filip: Sú to vlastne naše slovotvorné nástroje. Tie najznámejšie sú prípony, ktorým hovoríme aj sufixy, a predpony, teda prefixy.

Sofia: Prípony idú na koniec, predpony na začiatok. To poznáme zo školy. Ale asi to bude o niečo zložitejšie, však?

Filip: V princípe nie. Ale tá sila, ktorú tieto malé časti slova majú, je ohromná. Dokážu zmeniť význam, slovný druh, proste všetko. A dokonca, a to je na tom to najlepšie, niekedy ani nemusíme nič pridať. Nové slovo vznikne tak, že niečo uberieme.

Sofia: Počkať, ako to? Vznikne slovo odobratím?

Filip: Presne tak. Hovorí sa tomu bezpríponové tvorenie. Vezmeš si napríklad sloveso skákať. Odtrhneš od neho koncovku a zostane ti podstatné meno skok. Alebo zo slovesa zaviať ti vznikne závoj. Jazyk je proste efektívny.

Sofia: To je geniálne. Takže buď niečo pridáme, alebo uberieme. Poďme sa pozrieť na to pridávanie. Prípony, teda sufixy.

Filip: Sufixácia je absolútne najproduktívnejší spôsob tvorenia slov. Každý deň ich používame v desiatkach slov. Zober si slovo mladosť, dobrota, rybár, učiteľka... Všetky vznikli pridaním prípony k základovému slovu.

Sofia: A samozrejme moje obľúbené – zdrobneniny! Keď z domu urobíme domček alebo zo stromu stromček. To je tiež ono, však?

Filip: Presne! Prípona -ček je typický modifikačný formant. Nemění základný význam, len ho upravuje, v tomto prípade zmenšuje. Ale prípony vedia aj úplne zmeniť kategóriu, napríklad zo ženy urobiť ženstvo alebo z listu urobiť kolektívny názov lístie.

Sofia: Dobre, a čo predpony? Tie sú mi také... akčnejšie. Cítim z nich pohyb.

Filip: To je skvelý postreh! Predpony, alebo prefixy, sa naozaj často používajú pri slovesách na vyjadrenie smeru, ukončenia deja alebo jeho zopakovania. Máš sloveso búrať. Pridáš z- a máš zbúrať. Pridáš pre- a máš prebúrať. Každá predpona dáva tej akcii úplne nový rozmer.

Sofia: Takže predpony sú také vylepšenia, také „power-ups“ pre slovesá!

Filip: To je dokonalá analógia! Ale nepoužívajú sa len pri slovesách. Vytvárame nimi aj podstatné mená, napríklad s časovým významom: predvečer, nadčas. Alebo nimi vyjadrujeme negáciu či protiklad: protiútok, neplavec, exmanžel.

Sofia: Dobre, predpony a prípony sa zdajú byť celkom jasné. Ale počula som aj o niečom, čo sa volá transflexia. A to už znie poriadne odborne.

Filip: Znie to zložitejšie, než to v skutočnosti je. Predstav si, že niekedy je tým slovotvorným nástrojom samotná gramatická koncovka. Nepridáš žiadnu novú príponu, len zmeníš tú existujúcu. A tým slovo donútiš, aby zmenilo svoj „dres“ a hralo za iný slovný druh.

Sofia: Ako taký chameleón v gramatike?

Filip: Presne! Je to taký majster v prevlekoch. Vezmeš prídavné meno chorý. Zmeníš koncovku a máš podstatné meno choroba. Alebo z prídavného mena pekný urobíš príslovku pekne. Základný významový koreň ostáva, ale slovo zrazu funguje v inej gramatickej úlohe.

Sofia: Aha! Takže z kosa sa stane kosiť, alebo z medveďa medvedí. To je ono?

Filip: Chytáš to úplne dokonale. Je to veľmi elegantný a úsporný spôsob, ako jazyk rozširuje svoje možnosti bez toho, aby musel vymýšľať úplne nové slová od nuly.

Sofia: Fantastické. Cítim, ako sa mi rozširujú obzory. Takže to bolo odvodzovanie. A čo ten druhý pilier, kompozícia čiže skladanie?

Filip: Skladanie, to je presne to, ako to znie. Je to proces, pri ktorom vezmeme dva samostatné slovotvorné základy a spojíme ich do jedného nového, super-slova.

Sofia: Ako keď sa spoja dvaja superhrdinovia a vytvoria novú, silnejšiu bytosť?

Filip: Presne tak! Najčastejšie ich spojíme pomocou takej malej spojky, zvyčajne samohlásky -o-. Zober si spojenie veľké mesto. Spojíš to a máš veľkomesto. Alebo rýchly vlak sa stane rýchlovlak.

Sofia: Juhozápad z juhu a západu! Zemeguľa zo zeme a gule! Už to vidím!

Filip: Vidíš! A tomu hovoríme vlastná kompozícia. Ale niekedy je jazyk, povedzme, trochu lenivý. A slová proste zrastú dokopy bez akejkoľvek spojky. Len tak.

Sofia: Naozaj? Len sa tak zrazia?

Filip: Presne. A vznikajú takzvané zrasty alebo nevlastné zloženiny. Určite poznáš slovo pravdepodobný. To kedysi dávno bolo slovné spojenie podobný pravde. Ale ľudia ho používali tak často, až sa z toho stalo jedno slovo. Alebo naničhodný z na nič hodný.

Sofia: Toto je absolútne fascinujúce. Máme teda odvodzovanie, skladanie... Ale slúžia všetky tieto procesy na to isté? Alebo sú tam nejaké hlbšie rozdiely v tom, čo chceme dosiahnuť?

Filip: Vynikajúca otázka! A tým sa dostávame k samotnému zmyslu slovotvorby. Lingvisti to delia na takzvané onomaziologické kategórie, ale my si to môžeme zjednodušiť na tri hlavné „typy“ alebo „misie“, ktoré nové slovo plní.

Sofia: Tri misie. Som pripravená.

Filip: Prvá misia je **mutačná**. To je vtedy, keď sa význam nového slova zásadne zmení od toho pôvodného. Slovo múr je vec, stena. Ale murár je osoba, ktorá ten múr stavia. Je tam súvis, ale je to úplne iná bytosť.

Sofia: Jasné. Múr nie je murár. Logické. Čo je druhé?

Filip: Druhá misia je **transpozičná**. Tu sa lexikálny význam veľmi nemení, ale slovo zmení svoj slovný druh, svoju funkciu. Z prídavného mena mladý sa stane podstatné meno mladosť. Stále je to o mladosti, ale už to nie je vlastnosť, ale pojem.

Sofia: Takže je to taká zmena povolania pre slovo.

Filip: Presne, zmena povolania! A tretia misia je **modifikačná**. Tu len jemne upravujeme, modifikujeme pôvodný význam. Nezmeníme podstatu. Ruka je ruka, ale ručisko je veľká ruka. Fajčiar je ten, čo fajčí, a nefajčiar je ten, čo nefajčí. Len pridávame dodatočnú informáciu.

Sofia: Filip, toto bola neuveriteľná cesta. Od úplných začiatkov jazyka, cez preberanie slov, až po tieto fascinujúce spôsoby, ako si sami tvoríme nové slová... moja úcta k slovenčine nesmierne vzrástla.

Filip: Som veľmi rád. Základné posolstvo je, že jazyk nie je len nejaký statický súbor pravidiel v učebnici. Je to živý, dýchajúci a nesmierne kreatívny organizmus, na ktorého tvorbe sa podieľame všetci, každý jeden deň.

Sofia: To je krásna myšlienka. Takže, aby sme to zhrnuli pre našich poslucháčov: nové slová tvoríme hlavne odvodzovaním – pridávaním predpôn a prípon – alebo skladaním, kedy spájame dve slová do jedného. A robíme to buď preto, aby sme zmenili význam, zmenili slovný druh, alebo len jemne upravili ten pôvodný význam.

Filip: Vystihla si to dokonale. Je to nekonečná a krásna hra s jazykovými stavebnicami.

Sofia: Nuž, a to je na dnes zo Studyfi Podcastu všetko. Obrovská vďaka patrí tebe, Filip, že si nám tú slovotvorbu urobil takou jasnou a zaujímavou.

Filip: Rado sa stalo, bola to pre mňa radosť.

Sofia: A ďakujeme aj vám všetkým, ktorí ste nás počúvali. Dúfame, že sa teraz aj vy cítite tak trochu ako jazykoví architekti. Dopočutia nabudúce!

Filip: Dopočutia.