Podcast o Slovenské umenie 60. rokov 20. storočia

Kapitoly

Sochárstvo a nové formy

Oltáre a provokácie

Pop-art na slovenský spôsob

Umenie v bežných veciach

Progresívny dizajn a zhrnutie

Přepis

Tereza: Predstav si, že vstúpiš do bludiska. Niektoré steny sú pevné, iné sa otáčajú. Počuješ zvláštne zvuky, vidíš mihotavé svetlá a za stenami... siluety žien. Znie to ako scéna z filmu, však?

Jakub: Ale nie je. Presne takto vyzerala výstava Alexa Mlynarčíka „Villa des Mystères“ v šesťdesiatych rokoch. A divák sa stal súčasťou diela. Toto je Studyfi Podcast.

Tereza: Jakub, toto znie naozaj divoko. Šesťdesiate roky v slovenskom umení zjavne neboli žiadna nuda.

Jakub: To ani náhodou! Umelci začali opúšťať klasické sochy a obrazy. Tvorili takzvané environmenty, teda prostredia, do ktorých si mohla vstúpiť. Odrazu si nebola len divák, ale účastník.

Tereza: A čo materiály? Zostali pri tradičnom dreve a kameni?

Jakub: Čiastočne áno, ale zároveň objavili plasty, epoxid či plexisklo. Skvelým príkladom je Jozef Jankovič. Lial sadru do dámskych pančúch alebo rukavíc, čím vytváral desivo realistické odliatky častí ľudského tela, ktoré potom žiarivo farbil.

Tereza: Fíha, sadra v pančuchách... To znie ako recept na katastrofu, ale výsledok bol zjavne umenie.

Jakub: Presne tak. Jeho diela sú plné pocitov a odkazov, ako napríklad v diele „Posledná pocta bratovi“.

Tereza: Spomínali sme Mlynarčíka a Jankoviča. Kto ďalší patril k tejto experimentálnej vlne?

Jakub: Určite Stanislav Filko. Ten bol úplný vizionár. Predstav si výstavu, kde na zemi nie je koberec, ale sú tam zrkadlá. A namiesto sôch stvoril „oltáre súčasnosti“.

Tereza: Oltáre? Ako v kostole?

Jakub: Práveže naopak. Boli to asambláže, teda zhluky rôznych predmetov. Našiel si tam fotky áut, nahých žien, technológií, alebo dokonca erotické časopisy. Boli to oltáre toho, čo podľa neho ľudia v skutočnosti „uctievali“.

Tereza: To už znie trochu ako pop-art. Bola u nás nejaká slovenská verzia Andyho Warhola?

Jakub: Mali sme vlastnú, upravenú verziu. Nebola o farebných plechovkách polievky, ale skôr o „poetike banálneho“ v socialistickom nedostatku. Spomínaný Stano Filko napríklad v roku 1965 vyhlásil celú Bratislavu za umelecké dielo.

Tereza: Počkať, celú Bratislavu? Takže keď som išla do školy, prechádzala som sa umeleckým dielom?

Jakub: Presne tak! A potom tu bol Július Koller, ktorý maľoval na zvyšky textílií a používal symbol otáznika, akoby sa pýtal, či to celé má ešte zmysel. Alebo Jana Želibská, ktorá provokatívne skúmala ženskú erotiku a jej diela musel divák doslova odhaliť spoza závesu.

Tereza: Takže umenie 60. rokov nebolo len na pozeranie, ale aj na prežívanie, dotýkanie sa a premýšľanie. Fascinujúce.

Tereza: Takže toľko k plagátovej tvorbe. Ale poďme na náš posledný dnešný blok, ktorý je venovaný deťom.

Jakub: Presne tak. Konkrétne umelcovi menom Michal Studený. Jeho prístup bol naozaj fascinujúci a... iný.

Tereza: V čom presne bol iný?

Jakub: Sústredil sa na úplne banálne, každodenné predmety. Napríklad jeho dielo Zimné raňajky je v podstate len chlieb s maslom.

Tereza: Chlieb s maslom? Tak to znie ako umenie, ktorému by som konečne mohla rozumieť!

Jakub: Presne! A nebolo to všetko. Tvoril aj kumuláciou nájdených objektov. Predstav si, že mal napríklad herbár plný štvorlístkov.

Tereza: Herbár štvorlístkov, to je naozaj originálne. Robil aj niečo iné?

Jakub: Áno, a to je dôležité. Venoval sa aj progresívnej grafickej úprave detských časopisov, čím výrazne ovplyvnil ich vtedajšiu podobu.

Tereza: Takže od plagátov, cez typografiu až po grafiku pre deti... Dnes to bola naozaj pestrá jazda svetom vizuálneho umenia.

Jakub: Jednoznačne. A ukazuje to, že umenie naozaj nachádzame všade. Dokonca aj na raňajkovom stole.

Tereza: S touto myšlienkou sa s vami lúčime. Ďakujeme, že ste počúvali Studyfi Podcast. Dopočutia nabudúce!