Podcast o Slovenská hudba v romantizme

Kapitoly

Úvod do romantizmu

Zberatelia ľudových piesní

Ján Levoslav Bella

Viliam Figuš-Bystrý

Ján Levoslav Bella: Priekopník a univerzál

Mikuláš Moyzes: Hlas ľudu

Mikuláš Schneider-Trnavský: Majster piesne

Zhrnutie a záver

Přepis

Tomáš: Predstavte si, že ste na povale u starých rodičov. Otvoríte starú, zaprášenú truhlicu a vnútri, namiesto fotiek, nájdete zväzky starých, rukou písaných nôt. A zrazu držíte v rukách poklad – korene slovenskej hudby.

Barbora: Presne takto nejako sa to začalo. S vášňou pre objavovanie toho, čo bolo takmer zabudnuté. Počúvate Studyfi Podcast.

Tomáš: Barbora, dnes sa teda pozrieme na hudbu v období romantizmu na Slovensku. To znie dosť... historicky. Prečo je to dôležité?

Barbora: Pretože práve vtedy sa formovala naša národná hudba. Obdobie romantizmu u nás trvalo zhruba od roku 1830 až do roku 1918. A môžeme ho rozdeliť na tri hlavné fázy: raný, novoromantizmus a neskorý romantizmus.

Tomáš: Takže takmer 90 rokov hudobného vývoja. Kde to všetko začalo? Čo bolo tým prvotným impulzom?

Barbora: Všetko to začalo pri ľudovej piesni! Začiatkom 19. storočia si vzdelanci ako Pavol Jozef Šafárik a Ján Kollár uvedomili, aké obrovské bohatstvo sa v nich skrýva. A tak ich začali zbierať.

Tomáš: Takže chodili po dedinách a zapisovali si, čo si ľudia spievali? To musela byť celkom detektívka.

Barbora: Presne tak. Výsledkom ich práce boli dva diely *Národných spievaniek*. Bol v tom ale jeden háčik – boli to len texty, bez nôt.

Tomáš: Aha, takže si to človek nemohol zaspievať, pokiaľ nepoznal melódiu. Kedy prišla prvá zbierka aj s notami?

Barbora: Tá prvá naozaj dôležitá, notovaná zbierka vyšla až v roku 1880 a volala sa *Slovenské spevy*. A to odštartovalo novú vlnu. Skladatelia začali tieto piesne nielen zbierať, ale aj umelecky spracovávať.

Tomáš: Ako napríklad?

Barbora: Spájali ich do väčších cyklov, ktorým hovorili „venčeky ľudových piesní“. A skladateľov, ktorí to robili, prezývali „venčekári“. Medzi najznámejších patrili Ján Levoslav Bella, Viliam Figuš-Bystrý, či Mikuláš Schneider-Trnavský.

Tomáš: Venčekári. To je milé. Takže hudobný život na Slovensku vtedy prekvital?

Barbora: Postupne áno. Vo väčších mestách vznikali hudobné spolky, spevokoly... dokonca tu koncertovali aj vtedajšie európske hviezdy ako Johannes Brahms či Franz Liszt.

Tomáš: Dobre, spomenula si niekoľko mien. Kto bol takou najväčšou postavou tohto obdobia? Náš slovenský Beethoven?

Barbora: Ak by sme mali niekoho takto označiť, bol by to určite Ján Levoslav Bella. Narodil sa v roku 1843 a je považovaný za najvýznamnejšieho slovenského skladateľa 19. storočia. Bol to jeden z prvých, ktorý mal skutočne európsky rozhľad.

Tomáš: Čím bol taký výnimočný? Mal nejaké špeciálne hudobné vzdelanie?

Barbora: A ako! Študoval v Levoči, Banskej Bystrici a dokonca vo Viedni. Učil sa kompozíciu u dvorného kapelníka Gottfrieda Preyera. Ale zaujímavé je, že pôvodne študoval teológiu a bol vysvätený za kňaza.

Tomáš: Kňaz a zároveň hudobný skladateľ? To je nečakaná kombinácia.

Barbora: Veru. Pôsobil ako mestský hudobný riaditeľ v Kremnici, kde organizoval celý hudobný život. Neskôr odišiel do rumunského mesta Sibiu, kde prestúpil na evanjelickú vieru, založil si rodinu a pôsobil tam neuveriteľných 40 rokov.

Tomáš: A čo jeho tvorba? Cítiť v nej tie slovenské korene, o ktorých sme hovorili?

Barbora: Jednoznačne. Jeho myslenie formovali snahy národovcov. Snažil sa položiť základy slovenskej národnej hudby, napríklad v diele *Slovenské štvorspevy*. Zároveň bol ale majstrom v cirkevnej hudbe. Jeho cesta viedla od ľudovej piesne k veľkým európskym formám a naspäť.

Tomáš: Fascinujúce. A čo ten druhý pán, ktorého si spomenula... Figuš-Bystrý?

Barbora: Áno, Viliam Figuš-Bystrý. Ďalší velikán, ktorý sa narodil v Banskej Bystrici. Bol skladateľ, pedagóg a obrovský propagátor slovenskej ľudovej piesne. On bol tým typickým „zberateľom v teréne“.

Tomáš: Takže ďalší, čo chodil po dedinách a zapisoval si melódie?

Barbora: Presne tak. Zapisoval si piesne na všetkých svojich učiteľských pôsobiskách. Jeho zbierka *1000 slovenských ľudových piesní* hovorí za všetko.

Tomáš: Tisíc piesní? To je viac, než mám ja v playliste na Spotify!

Barbora: Pravdepodobne áno. Ale on neostal len pri zbieraní. Tieto piesne ho inšpirovali k vlastnej tvorbe. Jeho najväčším dielom je prvá slovenská opera, *Detvan*, ktorá mala premiéru v roku 1928 v Slovenskom národnom divadle.

Tomáš: Prvá slovenská opera! Takže to bol on, kto sa odvážil na takú veľkú formu.

Barbora: Áno. Dovtedy sa slovenskí skladatelia zameriavali skôr na menšie skladby, piesne či zborovú tvorbu. Figuš-Bystrý operou *Detvan* ukázal cestu a vymanil slovenskú hudbu z orientácie len na malé formy.

Tomáš: Takže ak si to zhrnieme, romantizmus bol pre slovenskú hudbu kľúčový. Začalo sa to zberom ľudových piesní a skončilo to prvou národnou operou. A za tým všetkým stáli osobnosti ako Bella a Figuš-Bystrý.

Barbora: Presne si to vystihol. Bol to čas, kedy slovenská hudba našla svoj vlastný, jedinečný hlas. A práve z tohto obdobia čerpali inšpiráciu aj mnohí ďalší skladatelia v 20. storočí.

Tomáš: A tým sa dostávame k poslednej, no o to dôležitejšej téme dnešnej epizódy.

Barbora: Presne tak. Doteraz sme sa pozerali na hudobné formy a štýly tak trochu všeobecne. Teraz si posvietime na mená, ktoré formovali samotné základy slovenskej národnej hudby.

Tomáš: Áno, hovoríme o skladateľoch, ktorí položili tehličku po tehličke... alebo skôr notu po note... a postavili tak základy, na ktorých stoja ďalšie generácie.

Barbora: Pekne povedané. Sú to takí naši hudobní praotcovia. Začnime tým azda najvýznamnejším a najvšestrannejším z nich.

Tomáš: Dobre, meno Ján Levoslav Bella určite mnohí poznajú. Ale čím bol taký výnimočný?

Barbora: No, predstav si dobu, kedy sa slovenská národná hudba ešte len formovala. A do toho príde Bella, ktorý tvorí na európskej úrovni a zasiahne do úplne všetkých žánrov. Od cirkevnej hudby cez komornú až po veľké orchestrálne diela.

Tomáš: Takže taký hudobný polyhistor?

Barbora: Presne! Bol majstrom kontrapunktu, čo je taká vysoká škola kompozície, a zároveň bol vynikajúci organista. To sa prejavilo hlavne v jeho duchovnej tvorbe, ktorá je naozaj monumentálna. Napríklad jeho omše alebo Requiem c mol.

Tomáš: Ale nebol len „kostolný“ skladateľ, však?

Barbora: Ani zďaleka. Jeho orchestrálna tvorba je pre nás kľúčová. Zložil prvú slovenskú symfonickú báseň, volá sa „Osud a ideál“.

Tomáš: Osud a ideál? To znie... veľmi romanticky.

Barbora: A presne také to je. Vychádzal z nemeckého romantizmu a novoromantizmu. V tej skladbe vlastne zhudobnil svoje vlastné životné pocity, svoje ideály a osudové zvraty. Je to veľmi osobné a silné dielo.

Tomáš: A čo jeho opera? Počul som, že s ňou bol nejaký problém.

Barbora: Ach, áno. Opera „Kováč Wieland“. Mala to byť prvá slovenská národná opera. Problém bol, že námet čerpal z nórskych povestí a libreto bolo v nemčine. Takže... slovenská opera s nórskym kováčom... no, neprešlo to.

Tomáš: Tomu sa hovorí smola. Ale aj tak, jeho prínos musel byť obrovský. Od klavírnych variácií na ľudové piesne až po sláčikové kvartetá... naozaj pokryl všetko.

Barbora: Absolútne. Preto ho považujeme za zakladateľskú osobnosť. Jednoducho ukázal cestu.

Tomáš: Dobre, od univerzálneho Bellu sa posuňme ďalej. Kto je ďalší v poradí?

Barbora: Ďalším velikánom je Mikuláš Moyzes. Ak bol Bella európsky romantik, Moyzes mal uši oveľa viac nastavené na Slovensko. Konkrétne na autentickú roľnícku pieseň.

Tomáš: To je zaujímavý rozdiel. Ostatní skladatelia vtedy nečerpali z ľudovej hudby?

Barbora: Čerpali, ale často z piesní, ktoré boli populárne v mestskom prostredí, také uhladenejšie. Moyzes išiel priamo k zdroju, študoval a upravoval piesne z dedín, hlavne z južného Slovenska. Tá autenticita je v jeho tvorbe naozaj cítiť.

Tomáš: A kde ju môžeme počuť najviac? V akých dielach?

Barbora: Najmä v jeho zborovej tvorbe. Tam je toho neúrekom. Ale jeho najväčším dielom je orchestrálna skladba – „Malá vrchovská symfónia“.

Tomáš: To znie nádherne! O čom to je?

Barbora: Je to óda na slovenskú prírodu a človeka v nej. Predstav si to ako hudobnú maľbu našich hôr, lúk... je to jeden zo základných kameňov slovenskej symfonickej hudby. Naozaj krásne dielo.

Tomáš: Takže bol viac folklorista?

Barbora: Bol, ale nielen to. Pôsobil aj ako pedagóg a organista, písal učebnice, napríklad „Školu pre organ“. A podobne ako Bella, aj on bol silne spätý s duchovnou hudbou. Jeho dve omše, „Missa solemnis C dur“ a „Omša d mol“, sú veľmi významné.

Tomáš: Čiže opäť skladateľ, ktorý mal široký záber, ale jeho srdce bilo pre slovenskú ľudovú pieseň.

Barbora: Krásne si to zhrnul. Jeho hudba je hlboko zakorenená v našej zemi.

Tomáš: Dobre, a do tretice tu máme meno, ktoré je asi najznámejšie vďaka jednej konkrétnej knihe...

Barbora: Presne tak! Mikuláš Schneider-Trnavský a jeho celoživotné dielo – „Jednotný katolícky spevník“.

Tomáš: Správne! Bez neho by si asi v kostole veľmi nezaspievali. Ale on nebol len zberateľ a upravovateľ piesní, však?

Barbora: Vôbec nie! On bol prvým slovenským profesionálne vyškoleným skladateľom. Študoval v Budapešti, Viedni aj v Prahe. To mu dalo obrovský rozhľad.

Tomáš: A ako sa to prejavilo v jeho tvorbe?

Barbora: Jeho doménou bola umelá pieseň. To je pieseň pre sólový hlas so sprievodom klavíra. Písal ich na texty slovenských básnikov a mnohé z nich doslova zľudoveli. Napríklad pieseň „Keby som bol vtáčkom“ pozná asi každý, no málokto vie, že ju zložil práve on.

Tomáš: Vážne? To som netušil! To je asi najväčšia pocta pre skladateľa, keď jeho umelá pieseň tak splynie s ľudom.

Barbora: Určite áno. Vydal niekoľko zbierok, napríklad „Slzy a úsmevy“ alebo „Drobné kvety“. Kritikou boli najprv prijaté trochu rozpačito, vraj sú príliš moderné a internacionálne.

Tomáš: Chceli byť asi viac „národní“, chápem. A okrem piesní a spevníka?

Barbora: Samozrejme, tvoril aj pre orchester. Jeho symfónia „Spomienková“ alebo suita „Keď sa pieseň rozozvučí“ sú krásne diela. Ale to ťažisko jeho tvorby naozaj leží v piesni a v duchovnej hudbe. Práca na spevníku trvala pätnásť rokov a úplne ho to pohltilo. Preštudoval obrovské množstvo starých kancionálov a spevníkov.

Tomáš: Pätnásť rokov? To je neuveriteľné nasadenie.

Barbora: To áno. Bol to demokrat telom aj dušou, hlboko veriaci človek. A aj keď žil v piatich rôznych režimoch, nikdy sa neodsťahoval z rodnej Trnavy a zostal verný svojim ideálom. Je to naozaj inšpiratívna postava.

Tomáš: Takže, ak by sme to mali zhrnúť na záver... Máme tu troch velikánov, ktorí stáli pri zrode našej národnej hudby.

Barbora: Áno. Máme Jána Levoslava Bellu – univerálneho priekopníka, ktorý nám ukázal, že vieme tvoriť hudbu na svetovej úrovni vo všetkých žánroch.

Tomáš: Potom Mikuláša Moyzesa, ktorého srdce bilo pre autentickú ľudovú pieseň a ktorý nám ju pretavil do nádherných orchestrálnych a zborových diel.

Barbora: A nakoniec Mikuláša Schneidera-Trnavského. Majstra piesne, ktorého melódie si spievame dodnes, a titána, ktorý nám dal Jednotný katolícky spevník.

Tomáš: Každý iný, no spolu tvoria neuveriteľne pevný základ. Barbora, ďakujem ti veľmi pekne. Nielen za dnešnú tému, ale za celú našu sériu o hudobnej náuke. Bolo to fascinujúce.

Barbora: Aj ja ďakujem, Tomáš. Bola to radosť. Dúfam, že sme našim poslucháčom aspoň trochu priblížili krásu a zložitosť sveta hudby a že ich to inšpiruje k ďalšiemu objavovaniu.

Tomáš: O tom nepochybujem. Milí poslucháči, toto bola posledná epizóda zo série o hudobnej teórii a dejinách v rámci Studyfi Podcastu. Veríme, že ste sa naučili niečo nové a že vás počúvanie bavilo rovnako ako nás nahrávanie. Majte sa krásne a dopočutia pri ďalších témach!

Barbora: Dopočutia!