Podcast o Princípy štylistiky a textovej analýzy

Kapitoly

Úvod

Kooperačný princíp

Princíp zdvorilosti a ekonómie

Čo je v texte nadbytočné

Ako písať úsporne

Zámer verzus efekt

5 základných funkcií

Čo je to vlastne odsek?

Obrátená pyramída v texte

Magická sila slovosledu

Kedy porušiť pravidlá?

Štyri otázky štylistiky

Lingvoštylistika a paralingvoštylistika

Pragmaštylistika v praxi

Človek v texte

Všetko je interakcia

Čo je to expresivita?

Ako pridať textu šťavu?

Sila slov a konštrukcií

Zásada taktu v praxi

Operatívnosť verzus Ikonickosť

Dva pohľady na svet

Úvod do textológie

Čo je vlastne text?

Štyri kľúčové prístupy

Záverečné zhrnutie

Přepis

Tereza: Stalo sa ti už niekedy, že ti kamarát poslal správu a ty si absolútne netušil, čo tým myslí? Mne dnes ráno. V správe stálo iba: "Zajtra? Lebo potom nie."

Filip: A ty si mala dekódovať, či ide o kávu, o odovzdanie projektu alebo o záchranu sveta, však?

Tereza: Presne! A práve o tom, ako sa vyhnúť takémuto chaosu, sa budeme dnes baviť. Počúvate Studyfi Podcast.

Filip: Ahojte. Presne tak. V štylistike totiž existujú komunikačné princípy, ktoré nám pomáhajú, aby naše správy boli jasné a efektívne. Bez ohľadu na to, či píšeme esej alebo len správu kamošovi.

Tereza: Dobre, tak aké sú tie zázračné princípy? Začnime prvým.

Filip: Prvý a najdôležitejší je kooperačný princíp. V skratke hovorí: „Štylizuj svoj text tak, ako sa v danej situácii očakáva.“ Je to vlastne nepísaná dohoda medzi tebou a tým, komu píšeš.

Tereza: To znie logicky. Ako to vyzerá v praxi?

Filip: Má to štyri zásady. Prvá je zásada kvantity. Povedz toľko informácií, koľko treba – ani viac, ani menej. Tvoj kamarát túto zásadu jednoznačne porušil.

Tereza: To teda áno! A tie ďalšie?

Filip: Potom je tu zásada kvality. Hovor pravdu. Nehovor niečo, o čom vieš, že to nie je pravda. Napríklad v reklame je táto zásada často, ehm... dosť oslabená.

Tereza: To mi ani nehovor. Čo ďalej?

Filip: Zásada vzťahu. Hovorme k veci. Ak sa bavíme o jablkách, nezačni zrazu hovoriť o oprave motora. A posledná je zásada spôsobu – buď jasný, zrozumiteľný a zreteľný.

Tereza: Dobre, takže byť nápomocný, pravdivý, relevantný a jasný. A čo ďalšie princípy?

Filip: Druhý je zdvorilostný princíp. Vieš, prečo sa šéfa nespytujeme „Kedy sa stretneme?“, ale skôr „Kedy by vám vyhovovalo stretnutie?“

Tereza: Pretože je to slušnejšie?

Filip: Presne. Zásada taktu hovorí, že prospech toho druhého je dôležitejší ako tvoja námaha. Dávaš mu na výber a si nepriamy. Vyrovnávajú sa tu tvoje osobné ciele a spoločenské normy.

Tereza: To dáva zmysel. A zostal nám posledný princíp.

Filip: Áno, princíp ekonómie. Ten hovorí o úspornosti. Ako povedať, čo treba, bez zbytočnej vaty a námahy pre obe strany.

Tereza: A práve tu sa dostávame k tomu, čo všetko môžeme v texte považovať za nadbytočné. Čo tam teda nepatrí?

Filip: Napríklad subjektívne hodnotiace prvky v informačných textoch. Od správy v novinách čakáš fakty, nie emócie typu „došlo k tragicky smutnej nehode“.

Tereza: Rozumiem. Chcem vedieť, čo sa stalo, nie ako sa pri tom mám cítiť.

Filip: Presne. Taktiež je nadbytočná prílišná opisnosť v informačných textoch. Čím detailnejší opis, tým menej ľudí zaujme. A pozor aj na prehnanú estetizáciu v neumeleckých textoch.

Tereza: Myslíš ako keď niekto napíše pracovný email plný metafor a prirovnaní?

Filip: Presne! Ak je prejav preplnený obraznými prostriedkami, čitateľ sa unaví. Navyše to môže pôsobiť gýčovo, ako také „nafúknuté nič“.

Tereza: „Nafúknuté nič“ je skvelý termín! Ešte niečo?

Filip: Určite. Najväčším nepriateľom je verbalizmus – nadbytok slov. Tie výplnkové slovíčka ako „proste“, „v podstate“, „ako keby“. Používame ich podvedome, ale textu nijako nepomáhajú.

Tereza: Takže, aby sme to zhrnuli. Ako teda písať úsporne a efektívne?

Filip: Kľúčom je prediktabilita adresáta – teda premýšľať o tom, kto bude text čítať a čo od neho očakáva. Tým mu ušetríš námahu.

Tereza: Čiže prispôsobiť štýl publiku.

Filip: Áno. A využívať parajazykové prostriedky. V písanom texte sú to grafy, tabuľky, schémy či odrážky. Robia text prehľadnejším. Takzvaná taxatívnosť, teda vymenovanie bodov, je super úsporná.

Tereza: Takže keď sa budem učiť na skúšku, sú poznámky v bodoch vlastne ukážkou princípu ekonómie! Super!

Filip: Vidíš! Všetko so všetkým súvisí. Zvládnutie týchto princípov ti pomôže nielen na maturite, ale v každej komunikácii.

Tereza: Takže význam slov nie je vždy priamočiary. Ale čo je potom za tým? Aký je ten skrytý zámer, keď niečo hovoríme?

Filip: Výborná otázka! A presne o tom je pragmatika. Zaoberá sa tým, čo slovami vlastne *robíme*. Každá výpoveď má totiž nejakú funkciu, to je takzvaný ilokučný akt.

Tereza: Ilokučný akt... znie to zložito.

Filip: Ale nie je! Je to len funkcia výpovede. Napríklad keď poviem „Je tu zima,“ moja funkcia, môj ilokučný akt, môže byť žiadosť, aby si zatvorila okno.

Tereza: A keď to okno naozaj zatvorím, to je čo?

Filip: To je perlokučný akt! Teda ten efekt, ktorý som chcel dosiahnuť. Cieľom pragmatiky je vlastne pochopiť komunikačnú funkciu – teda to, prečo niečo hovoríme.

Tereza: Okej, takže chceme niečo dosiahnuť. A koľko takých základných cieľov alebo funkcií máme?

Filip: Lingvisti ich rozdelili do piatich základných tried. Prvá je reprezentatívna – tou proste niečo oznamujeme alebo opisujeme. Napríklad: „Táto kniha má dve časti.“

Tereza: Jasné, to je len informácia.

Filip: Presne. Druhá je direktívna, tam už chceme, aby niekto niečo urobil. Rozkazy, prosby, otázky... Napríklad: „V čom spočíva úspech Rusalky?“

Tereza: Chceš po mne odpoveď. Chápem. Čo je tretie?

Filip: Tretia trieda sú záväzkové akty, alebo komisívne. Tými sa k niečomu zaväzujeme my alebo náš partner. Sľuby, návrhy, hrozby... aj pozvania!

Tereza: Aha! Ako v tom príklade: „Napíšte nám a my vyberieme piatich z vás, ktorým pošleme knihu.“ Prvá časť je direktívna a druhá záväzková!

Filip: Vidím, že ti to ide! Štvrtá je expresívna – vyjadrujeme ňou pocity. Poďakovanie, blahoželanie, ľútosť. „Gratulujeme našim kolegyniam!“

Tereza: A tá piata?

Filip: To sú deklaratívne akty. Tie menia realitu. Napríklad, keď kňaz povie „Vyhlasujem vás za muža a ženu.“ Ale pozor, musí to povedať správna osoba na správnom mieste.

Tereza: Takže ja nemôžem len tak niekoho vymenovať za prezidenta, však?

Filip: Bohužiaľ nie. Presne o tom to je. Tieto akty sú často súčasťou rituálov. Takže, toto je základné delenie... a práve z neho vychádzajú aj ďalšie princípy, napríklad zdvorilosť v komunikácii.

Tereza: A presne tieto prostriedky, o ktorých sme sa bavili, nám pomáhajú text nielen pochopiť, ale aj precítiť. Ale poďme od jednotlivých slov a viet o úroveň vyššie. Čo taká celková stavba textu?

Filip: Výborný prechod, Tereza. Pretože aj to, ako text usporiadame, je obrovská súčasť štylistiky. A často je to tá najdôležitejšia. Môžeš mať skvelé vety, ale ak ich poskladáš chaoticky, nikto to čítať nebude.

Tereza: Presne tak. Predpokladám, že základným stavebným kameňom je odsek, však?

Filip: Presne. Ale čo to vlastne ten odsek je? Znie to ako triviálna otázka zo základnej školy, no nie je to len o stlačení klávesy Enter.

Tereza: Dobre, tak ma pouč. Čo je odsek z pohľadu štylistiky?

Filip: Štylistika ho vníma ako najmenšiu nadvetnú jednotku. Predstav si to ako takú malú škatuľku. Do každej takejto škatuľky patrí jedna hlavná myšlienka, jeden motív.

Tereza: Motív? To znie umelecky. Ako v hudbe?

Filip: V podstate áno. Motív je najmenšia jednotka témy. Je to jeden ucelený myšlienkový celok. A úlohou odseku je tento motív vizuálne oddeliť od ostatných. Tým robíme text prehľadnejším a pomáhame čitateľovi sa v ňom zorientovať.

Tereza: Takže v podstate každým novým odsekom hovoríme čitateľovi: „Hej, pozor, teraz prichádza nová, ucelená myšlienka.“

Filip: Presne tak. Je to služba čitateľovi. Logické členenie na odseky je znakom dobrého autora, ktorý myslí na svojho adresáta.

Tereza: Spomínal si, že do odseku patrí jedna myšlienka. Existuje nejaké pravidlo, ako tú myšlienku v rámci odseku usporiadať?

Filip: Áno, a je to veľmi praktická vec. Väčšina dobrých odsekov je postavená na princípe takzvanej obrátenej pyramídy. Zaviedol to Jozef Mistrík.

Tereza: Obrátená pyramída? To znie ako recept na katastrofu v stavebníctve.

Filip: Našťastie v texte to funguje oveľa lepšie. Znamená to, že to najdôležitejšie, tá hlavná myšlienka alebo téza, príde hneď na začiatok odseku. Do prvej, maximálne druhej vety.

Tereza: A zvyšok odseku túto myšlienku potom rozvíja, vysvetľuje alebo dopĺňa príkladmi?

Filip: Presne. Je to extrémne efektívne. Čitateľ okamžite vie, o čom odsek bude. A ak ho téma nezaujíma, môže ho preskočiť. Je to základ napríklad žurnalistiky. Rýchlosť a prehľadnosť.

Tereza: A čo dĺžka odsekov? Keď vidím jednu obrovskú masu textu, tak to vzdávam dopredu.

Filip: To je dobrý postreh. Krátke odseky pôsobia dynamickejšie, text sa rýchlejšie číta. Naopak, príliš dlhé odseky môžu pôsobiť ťažkopádne a odrádzať. Treba nájsť správnu rovnováhu podľa typu textu a zámeru.

Tereza: Dobre, takže máme text rozčlenený na logické odseky. Poďme sa pozrieť ešte viac do hĺbky. Priamo do vety. Akú úlohu hrá slovosled?

Filip: Obrovskú! Slovosled je v slovenčine nesmierne dôležitý štylistický nástroj. Hoci sa zdá, že je pomerne voľný, nie je to tak. Pomocou neho signalizujeme, čo je vo vete nové, a čo je už známe.

Tereza: Aha, takže to je ten princíp východisko a jadro výpovede?

Filip: Presne. Základné, neutrálne poradie v slovenčine je: najprv východisko – teda to, čo už vieme z kontextu – a potom jadro, čo je tá nová, kľúčová informácia. Medzi nimi je sloveso.

Tereza: Môžeš dať príklad?

Filip: Jasné. Predstav si, že sa rozprávame o Eme. Poviem vetu: „Ema včera napísala skvelý článok.“ Východisko je „Ema“, o tej sa už bavíme. Jadro, tá nová informácia, je „skvelý článok“. To je to dôležité, čo ti chcem povedať.

Tereza: Dobre, to dáva zmysel. A čo sa stane, ak tento poriadok schválne poruším? Napríklad poviem: „Skvelý článok včera napísala Ema.“

Filip: Výborná otázka! Tým, že si dala jadro na začiatok, extrémne si ho zdôraznila. Zrazu to nie je len informácia, ale má to expresívny, emocionálny náboj. Znie to takmer obdivne, však?

Tereza: Áno, presne! Zrazu to znie úplne inak.

Filip: A to je tá krása slovosledu. Každou zmenou poradia slov meníme aj význam, rytmus a emóciu vety. Hovoríme tomu subjektivizácia. Dávame najavo svoj postoj.

Tereza: Čiže slovosled nie je len o gramatike, ale hlavne o štylistike a o tom, aký efekt chceme dosiahnuť. To je super. Takže máme štruktúru cez odseky a dôraz cez slovosled...

Filip: A to sú dva extrémne mocné nástroje, ako ovplyvniť, ako bude náš text vnímaný. Prehľadnosť, logika a dôraz – to všetko vieme riadiť práve kompozíciou a slovosledom.

Tereza: Fantastické. Myslím, že teraz sa naši poslucháči budú na písanie akéhokoľvek textu pozerať úplne inak. A keď už hovoríme o efektivite textu, existujú aj ďalšie princípy, ktoré by sme mali dodržiavať. Poďme sa pozrieť napríklad na princíp ekonómie.

Tereza: Minule sme teda uzavreli tému jazykových štýlov, ale mám pocit, že sme len klopali na dvere. Za nimi je celá veda, však, Filip?

Filip: Presne tak, Tereza. Za tými dverami je štylistika a tá si kladie niekoľko kľúčových otázok. Je to taký malý detektív jazyka.

Tereza: Detektív jazyka? To sa mi páči. Tak aké sú jeho hlavné otázky?

Filip: V podstate sa pýta štyri veci. Po prvé: Ako variabilne sa ľudia vlastne dorozumievajú? Po druhé: Akými prostriedkami to robia? Tieto dve otázky rieši deskriptívna štylistika. Proste len opisuje a triedi, čo vidí.

Tereza: Takže ako taký biológ, ktorý katalogizuje druhy. Žiadne hodnotenie, len čistý opis.

Filip: Presne tak. Až tretia otázka je hodnotiacia: Akú hodnotu má táto rôznorodosť? Tu nastupuje evaluatívna štylistika. Hodnotí, či je niečo vhodné, efektívne, alebo v umení napríklad estetické.

Tereza: Okej, takže najprv opíšeme, potom zhodnotíme... čo je posledná otázka?

Filip: Posledná a možno najťažšia otázka je: Prečo je to tak? A na to sa snaží odpovedať explanačná štylistika. Hľadá dôvody a súvislosti v kontexte.

Tereza: Znie to logicky. A predpokladám, že každá táto oblasť má svoje špecializované disciplíny.

Filip: Samozrejme. A práve na tie sa pozrieme. Je ich celkom dosť, ale nebojte sa, prejdeme si tie najdôležitejšie.

Tereza: Tak poďme na to. Ktorá je prvá na zozname?

Filip: Začnime tou základnou, a to je lingvoštylistika. Tá skúma variabilitu samotných jazykových prostriedkov. Teda to, ako si vyberáme slová, aké používame vety, ako znejú hlásky...

Tereza: Čiže všetko to, čo si predstavíme pod pojmom jazyk – slovná zásoba, gramatika, syntax.

Filip: Presne. Ale komunikácia nie je len o slovách. A tu prichádza na scénu paralingvoštylistika.

Tereza: Para... akože niečo popri? Čo to znamená?

Filip: Áno, skúma parajazykové prostriedky. To je všetko, čo sprevádza reč. Gestykulácia, mimika, v písanom texte napríklad grafika, smajlíky, usporiadanie textu... bez toho by jazyk často ani nemohol fungovať.

Tereza: Takže môj zdvihnutý palec alebo prevrátenie očami je tiež súčasťou štylistiky?

Filip: Absolútne! A veľmi dôležitou. Hovorí sa tomu aj štylistika multimodality, lebo kombinuje viacero kódov – zvukový, vizuálny a podobne.

Tereza: Super, to dáva zmysel. Čo je ďalšie?

Filip: Ďalšou kľúčovou disciplínou je pragmaštylistika. Znie to zložito, ale v skutočnosti je to o zámere a efekte komunikácie.

Tereza: O zámere a efekte... akože o tom, čo chcem povedať a čo si z toho ten druhý zoberie?

Filip: Presne. Každý komunikačný akt má tri zložky. Lokučnú, ilokučnú a perlokučnú.

Tereza: Toľko cudzích slov... Daj nám nejaký príklad, prosím ťa.

Filip: Jasné, je to jednoduché. Predstav si, že prídeš k baru a spýtaš sa: „Prenajímate izby tu pri bare?“

Tereza: Dobre...

Filip: Lokučná zložka je ten samotný obsah. Slová 'prenajímať', 'izba', 'bar'. Ilokučná zložka je tvoj zámer – chceš získať informáciu. A perlokučná zložka je ten efekt, ktorý dosiahneš.

Tereza: Čiže odpoveď, ktorú dostanem. Napríklad: „Nie, nemáme izby.“

Filip: Bingo! Tá odpoveď je dôkazom, že tvoja otázka dosiahla želaný komunikačný efekt. A pragmaštylistika skúma presne toto – ako rôzne ciele a stratégie menia štýl komunikácie.

Tereza: Fascinujúce. Takže štylistika nie je len o jazyku, ale aj o psychológii a spoločnosti, však?

Filip: Určite. A na to máme ďalšie disciplíny. Napríklad psychoštylistika skúma, ako sa v texte odráža psychická identita autora. V podstate je to taká sebaprezentácia.

Tereza: Takže keď niekto píše veľmi zložité vety, chce pôsobiť ako intelektuál?

Filip: Môže byť. Alebo je to proste jeho prirodzený štýl. Psychoštylistika sa pozerá aj na to, aké mentálne procesy prebiehajú pri tvorbe a vnímaní textu.

Tereza: A čo tá spoločnosť?

Filip: To rieši socioštylistika. Tá sa pozerá, ako náš štýl ovplyvňuje sociálny status, rola v spoločnosti, vzťahy medzi ľuďmi... Jednoducho, inak sa rozprávaš s kamarátom a inak s riaditeľom školy.

Tereza: Jasné, to je o sociálnej vzdialenosti. S riaditeľom si držíš väčší odstup, aj v jazyku.

Filip: Presne. A toto všetko, všetky tieto disciplíny, ktoré sme spomenuli, spolu vytvárajú to, čomu hovoríme všeobecná štylistika.

Tereza: Takže je to vlastne jeden obrovský prepojený systém. Žiadna z týchto disciplín nefunguje sama osebe.

Filip: Úplne si to vystihla. Preto moderná štylistika často používa prívlastok „interaktívna“. Všetko je vo vzájomnej interakcii.

Tereza: Interakcia medzi čím presne?

Filip: Medzi jednotlivými jazykovými prostriedkami, ktoré nazývame štylémy. Medzi účastníkmi komunikácie – autorom a príjemcom. A napokon aj medzi samotnými štylistickými subdisciplínami.

Tereza: Chápem. Bez interakcie by vlastne žiadny štýl ani nevznikol. Je to výsledok toho, ako sa všetky tieto prvky spoja v konkrétnom momente.

Filip: Presne tak. Kľúčový pojem je štylistická kvalita – a to je práve výrazom tejto interakcie. Nič neexistuje vo vákuu.

Tereza: Skvelé zhrnutie, Filip. Je úžasné vidieť, aká komplexná a zároveň logická veda štylistika je. A myslím, že teraz, keď rozumieme týmto základným nástrojom, môžeme sa pozrieť na to, čo vlastne pomocou nich tvoríme... samotný text.

Tereza: Dobre, takže máme štruktúru textu... ale ako ho urobiť zaujímavým? Aby to nebola len suchá informácia?

Filip: Výborná otázka, Tereza. Práve tu prichádza na rad niečo, čo voláme princíp expresivity. Je to v podstate umenie, ako do textu vdýchnuť život a emócie.

Tereza: Princíp expresivity... znie to dosť odborne. Čo to presne znamená?

Filip: Predstav si, že varíš. Nocionálne, teda vecné vyjadrenie, je ako základná surovina. Povieš: „Pes šteká.“ Jasné, stručné, faktické.

Tereza: Okej, chápem. A expresivita je čo? Korenie?

Filip: Presne tak! Je to to korenie, ktoré dodá jedlu chuť. Namiesto „pes šteká“ povieš „ten hafan zúrivo breše“. Cítiš ten rozdiel? Zrazu tam máš emóciu, postoj, obraz.

Tereza: Cítim. A znie to oveľa dramatickejšie. Takže ako sa to robí? Ako môžeme ten náš text „okoreniť“?

Filip: Spôsobov je hneď niekoľko. Môžeme začať už na úrovni zvukov. Napríklad onomatopoje, teda zvukomalebné slová ako „bľakot“ alebo „čľup“.

Tereza: To sú slová, ktoré napodobňujú reálne zvuky. To je celkom priame.

Filip: Áno. Potom je tu slovotvorba. Povieš „dom“ alebo povieš „domček“. Ten „domček“ je hneď taký milší, sympatickejší. Alebo povieš „psisko“ a hneď v tom cítiť niečo negatívne.

Tereza: A čo slovné druhy? Spomínam si na citoslovcia.

Filip: Správne! Slová ako „pche!“, „ach!“ alebo „ujújú“ sú čistá emócia. Okamžite vnášajú do textu nejaký pocit bez zložitých opisov.

Tereza: Dobre, takže máme zvuky, zdrobneniny a citoslovcia. Ale čo tie zložitejšie veci, ako sú metafory?

Filip: Tie patria do sémantickej úrovne. Tam sa s významom hráme najviac. Môžeme použiť nezvyčajné slovné spojenie, prirovnanie... napríklad „vrhli sa na to ako Komanči“.

Tereza: To si viem živo predstaviť. A čo idiómy alebo frazeologizmy?

Filip: Určite. Keď povieš, že niekto „má maslo na hlave“, je to oveľa obraznejšie, než keby si povedala, že „niečo zlé spravil“. Sem patria všetky trópy a figúry, ktoré poznáme z literatúry.

Tereza: A posledná úroveň je stavba vety, teda syntax?

Filip: Presne. Môžeš napríklad zopakovať nejaké slovo pre dôraz. Alebo použiť vytýčený vetný člen. A samozrejme... tri bodky. Tie nechávajú priestor pre fantáziu.

Tereza: Takže... je to vlastne o tom, ako byť kreatívny. Ale asi sa to dá aj prehnať, však?

Filip: Jednoznačne. Prílišná expresivita môže pôsobiť smiešne alebo až otravne. Vždy treba myslieť na to, či to pomáha nášmu zámeru, alebo naopak, vytvára komunikačnú bariéru. Nechceš, aby tvoj text znel ako telenovela... teda, ak to nie je zámer.

Tereza: Okej, takže s expresivitou opatrne. To mi pripomína ďalšiu dôležitú vec v komunikácii – zdvorilosť. Ako sa to odborne volá? Zásada taktu?

Filip: Presne tak. Je to veľmi jednoduchý princíp: prospech toho, komu niečo hovoríš, je dôležitejší ako tvoja námaha. Čím si zdvorilejší, tým viac námahy do toho vkladáš.

Tereza: Daj príklad.

Filip: Jasné. Najmenej zdvorilý a najmenej namáhavý je príkaz: „Zavri okno!“ Je to rýchle a priame.

Tereza: Ale asi to nepoviem šéfovi.

Filip: To asi nie. Pre neho zvolíš zdvorilejšiu formu, ktorá ti dá viac námahy: „Mohol by si, prosím, zavrieť okno?“ Tu mu dávaš na výber, aj keď je to len zdanlivý výber. A to je tá škála dobrovoľnosti.

Tereza: Čiže čím je človek pre nás dôležitejší, alebo čím menej ho poznáme, tým viac by sme sa mali namáhať byť zdvorilí a nepriami.

Filip: Presne si to vystihla. Je to o rešpektovaní sociálnej vzdialenosti a pozície. Je to základ slušnej komunikácie.

Tereza: Super. Poďme sa teraz pozrieť na ďalšie dva zaujímavé pojmy: operatívnosť a ikonickosť. Znie to ako niečo z informatiky. O čo ide?

Filip: Vôbec nie. Je to jednoduchšie, než to znie. V podstate každá výpoveď má nejaký cieľ. Buď chceš, aby niekto niečo urobil, alebo mu chceš niečo ukázať. To prvé je operatívnosť, to druhé ikonickosť.

Tereza: Takže operatívnosť je „správaj sa tak a tak!“ a ikonickosť je „svet je taký a taký“?

Filip: Perfektné zhrnutie. Operatívnosť je ako rituál, má viesť k akcii. Ikonickosť je ako mýtus, má niečo zobraziť, vysvetliť svet.

Tereza: A dá sa to kombinovať?

Filip: Vždy je to skombinované, ale jedna vlastnosť zvyčajne prevláda. Posilnenie jednej často oslabuje tú druhú. Aj keď ti rozprávam príbeh, čo je ikonické, robím to preto, aby som ťa pobavil alebo poučil, čo je operatívny cieľ.

Tereza: A tieto dve kategórie majú aj nejaké podkategórie, však?

Filip: Áno. Pri operatívnosti sa buď zameriavaš na seba – to je subjektívnosť, kde ukazuješ, aký si, ako sa cítiš. Alebo sa zameriavaš na adresáta – to je sociatívnosť, kde prispôsobuješ prejav tomu, komu je určený.

Tereza: Chápem. A pri ikonickosti, teda zobrazovaní sveta?

Filip: Tam sú tiež dve cesty. Buď svet zobrazuješ pojmovo, abstraktne, čím rozvíjaš poznanie. To je typické pre vedu. Alebo ho zobrazuješ zážitkovo, konkrétne, cez príbehy a emócie. A tým rozvíjaš ľudskú skúsenosť.

Tereza: A práve tá zážitkovosť znie ako niečo, čo robí texty naozaj pútavými. Poďme sa na ňu pozrieť bližšie.

Tereza: A tým sa plynule dostávame k našej poslednej téme. Často používame slová ako „splietať slová“ alebo „nadviazať na niť rozhovoru“. Vždy mi to prišlo fascinujúce, ako jazyk prirovnávame k tkanine.

Filip: Presne tak! A vedou, ktorá sa zaoberá práve textom ako takou „tkaninou“, je textológia. Nadväzuje nielen na lingvistiku, ale aj na psychológiu, históriu a ďalšie odbory.

Tereza: Dobre, ale čo je to presne text? Znie to ako jednoduchá otázka, ale asi nebude, však?

Filip: To teda nie je. Existujú rôzne chápania. Podľa niektorých je text len písaný výtvor. Podľa iných je to akýkoľvek jazykový komunikát, hovorený aj písaný. A niektorí idú ešte ďalej – textom môže byť aj hudobná skladba alebo obraz.

Tereza: Takže aj môj chaotický nákupný zoznam je text?

Filip: Jednoznačne! A pravdepodobne veľmi dramatický. Ale pre naše účely sa držme definície, že text je obsahovo a formálne celistvý útvar, ktorý vzniká so zámerom niečo komunikovať.

Tereza: Fíha. A ako sa v tom dá zorientovať? Existujú nejaké základné prístupy?

Filip: Áno, môžeme hovoriť o štyroch. Prvý je komunikačný – pýta sa, prečo text vznikol. Druhý je štruktúrny, ten skúma, ako je text usporiadaný. Tretí, semiotický, ho vníma ako sústavu znakov.

Tereza: A ten štvrtý?

Filip: Ten je kontextový. Zdôrazňuje, že význam textu chápeme až na základe kontextu. Takže tou istou vetou môžete v rôznych situáciách povedať niečo úplne iné.

Tereza: A to je naozaj dôležité si uvedomiť. Dnes sme toho prebrali naozaj veľa. Od fonetiky a fonológie, cez morfológiu, syntax až po dnešnú textológiu.

Filip: Presne tak. Dúfame, že sme vám ukázali, aký fascinujúci a prepojený systém jazyk vlastne je. A hlavne, že to nie je len nudná teória z kníh. Je to niečo, čo používame každý jeden deň.

Tereza: Súhlasím. Ďakujeme, že ste počúvali Studyfi Podcast. Počujeme sa pri ďalšej sérii. Majte sa krásne!

Filip: Dovidenia.