Podcast o Prehľad psychologických a sociálnych teórií

Kapitoly

Čo sa ti preháňa hlavou?

KBT: Si to, čo si myslíš

Transakčná analýza: Rodič, Dospelý, Dieťa

Systemika: Problém nie je v tebe

Rodina ako organizmus

Človek v prostredí

Ako si v hlave nosíme vzťahy

Štyri typy vzťahovej väzby

Nástroje pre 21. storočie

Mapa útlaku: Model PCS

Keď treba konať rýchlo

Zmluva o spolupráci

Prístup "všetko v jednom"

Sociálny pracovník ako architekt

Kto opravuje človeka?

Kto je tu expert?

3D pohľad na človeka

Problém nie je v klientovi

Zhrnutie a záver

Přepis

Lukáš: Stalo sa ti niekedy, že ti kamoš neodpísal na správu a tebe hneď v hlave naskočilo: „Určite som niečo pokazil, hnevá sa na mňa“? A potom si mal z toho celý deň nanič náladu?

Barbora: Presne tak. A pritom ten kamoš mohol mať len vybitý mobil alebo bol na tréningu. To, ako si vysvetľujeme situácie, a nie situácie samotné, nám často spôsobuje najväčší stres.

Lukáš: A presne o tomto je základ moderných terapeutických smerov. Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa pozrieme na to, ako vlastne funguje terapia a prečo to nie je len o „rozprávaní sa“.

Barbora: Začnime jedným z najznámejších prístupov: kognitívno-behaviorálnou terapiou, alebo skrátene KBT. Jej hlavná myšlienka je presne to, čo si spomenul, Lukáš. Naše emócie nie sú priamym dôsledkom toho, čo sa stane, ale toho, ako o tom premýšľame.

Lukáš: Takže problém nie je v tom, že mi neodpísal, ale v mojej automatickej myšlienke, že som neschopný a všetko kazím?

Barbora: Presne! KBT na toto používa super jednoduchý nástroj — volá sa ABC model. Je to taká diagnostická rýchlovka. Chceš si to vyskúšať?

Lukáš: Jasné, poďme na to!

Barbora: Dobre. Takže A je aktivujúca udalosť. V tvojom prípade: „Kamoš neodpísal.“ C sú dôsledky, teda consequences — tvoja úzkosť a zlá nálada. A teraz to kľúčové, B.

Lukáš: B ako... moje presvedčenia? Beliefs? To, čo som si o tom myslel?

Barbora: Áno! Tvoje B bolo: „Určite som otravný, už sa so mnou nechce baviť.“ A práve s týmto „Béčkom“ pracuje terapia. Učí ťa spochybňovať tieto automatické, často negatívne myšlienky.

Lukáš: Takže terapeut by sa ma pýtal niečo ako: „Aké máš dôkazy, že si otravný?“ alebo „Aké sú iné, reálnejšie vysvetlenia?“

Barbora: Bingo! Tomu sa hovorí Sokratovské dopytovanie. Terapeut ti nedá odpoveď, ale otázkami ťa navedie, aby si sám odhalil, že tvoje katastrofické scenáre možno nie sú až tak reálne. A potom ti dá aj „domácu úlohu“.

Lukáš: Domácu úlohu? To znie ako škola! Čo, mám napísať esej o svojich pocitoch?

Barbora: Skôr si budeš viesť denník, kde si zapíšeš presne tieto ABC situácie. Alebo dostaneš behaviorálny experiment, napríklad zámerne neodpísať kamošovi hneď a sledovať, či sa svet zrúti. A zistíš, že sa nezrúti.

Lukáš: Dobre, KBT mi je jasná. Ale čo ak sa mi tieto vzorce opakujú v komunikácii s inými? Napríklad s rodičmi alebo učiteľmi.

Barbora: Výborná otázka! Na to sa skvele hodí transakčná analýza, alebo TA. Jej autor, Eric Berne, tvrdil, že v každom z nás sú tri „ego-stavy“: Rodič, Dospelý a Dieťa. A my medzi nimi neustále prepíname.

Lukáš: Počkaj, takže v sebe nosím svojich rodičov aj seba ako malého chlapca? To znie trochu strašidelne.

Barbora: Nie tak doslova. „Rodič“ v tebe sú prevzaté pravidlá a príkazy. Vie byť kritický – „Toto musíš urobiť!“ – alebo vyživujúci – „Zvládneš to, pomôžem ti.“

Lukáš: Okej, to chápem. A to Dieťa?

Barbora: „Dieťa“ sú tvoje pocity a reakcie z detstva. Spontánne, kreatívne, ale aj poddajné či rebelujúce. A „Dospelý“, to je ten racionálny hlas v tebe, ktorý hodnotí situáciu tu a teraz, bez emócií z minulosti.

Lukáš: A problém nastáva, keď sa tieto stavy v komunikácii stretnú nesprávne?

Barbora: Presne. Ak sa ti napríklad niečo nepodarí a tvoj vnútorný Kritický Rodič ti povie „Si neschopný!“, tvoje Adaptované Dieťa môže zareagovať pocitom viny. Cieľom je komunikovať z pozície Dospelý – Dospelý, a dosiahnuť postoj „Ja som OK, ty si OK“.

Lukáš: Fajn, zatiaľ sme sa bavili hlavne o tom, čo sa deje v mojej hlave. Ale čo keď problém nie je len vo mne, ale v celom systéme okolo mňa? Napríklad v rodine alebo v partii.

Barbora: A tým si sa dokonale trafil do podstaty systemického prístupu. Ten hovorí, že človek nie je izolovaný ostrov. Sme súčasťou systémov – rodiny, triedy, firmy. A problém často nie je v jednotlivcovi, ale v komunikácii celého systému.

Lukáš: Takže ak mám problém, systemický terapeut nebude riešiť moju minulosť?

Barbora: Presne tak. Nebude sa rýpať v tom, prečo problém vznikol. Namiesto toho sa zameria na riešenie a na budúcnosť! Používa na to fascinujúce nástroje.

Lukáš: Napríklad?

Barbora: Napríklad „zázračnú otázku“. Terapeut sa ťa opýta: „Predstav si, že v noci sa stane zázrak a tvoj problém zmizne. Podľa čoho ráno zistíš, že sa zázrak stal?“

Lukáš: Wow. To je super otázka. Donúti ma to prestať myslieť na problém a začať si predstavovať, ako by vyzeral život bez neho.

Barbora: Presne. Alebo použije škálovanie: „Na škále od 1 do 10, kde 10 je život po zázraku, kde sa cítiš dnes?“ A potom: „Čo by bolo treba, aby si sa posunul na ďalší polstupeň?“ Zrazu vidíš pokrok v malých, zvládnuteľných krokoch.

Lukáš: A existuje aj nejaký prístup, ktorý sa špecializuje priamo na rodinu?

Barbora: Áno, volá sa to systémová rodinná teória. Tá vníma rodinu ako jeden živý organizmus. A keď ochorie jedna časť organizmu, ovplyvní to všetky ostatné.

Lukáš: Takže ak má dieťa zrazu problémy v škole, nemusí to byť jeho chyba, ale môže to byť symptóm niečoho, čo sa deje medzi rodičmi?

Barbora: Presne tak! Tomuto sa hovorí „identifikovaný pacient“. Dieťa je často len nositeľom symptómu, ktorý odzrkadľuje skrytú nerovnováhu v rodine.

Lukáš: A ako sa s tým pracuje? To príde na terapiu celá rodina?

Barbora: Často áno. A terapeut používa napríklad genogram. To je taký rodokmeň na steroidoch. Nezobrazuje len mená, ale aj kvalitu vzťahov — kto je s kým v konflikte, kto má k sebe blízko, aké tajomstvá sa v rodine dedia.

Lukáš: To znie ako detektívna práca.

Barbora: Je to tak. Alebo sa používa „rodinné sochárstvo“, kde jeden člen rodiny fyzicky rozostaví ostatných v miestnosti tak, ako vníma ich vzťahy. Je neuveriteľné, koľko sa tým bez jediného slova odhalí o rodinnej dynamike.

Lukáš: Dobre, takže sme prešli od jednotlivca cez rodinu... je ešte niečo väčšie? Nejaký pohľad, ktorý zahŕňa úplne všetko?

Barbora: Určite. A tým je sociálno-ekologická teória, ktorá hovorí, že človeka nemôžeme chápať oddelene od jeho prostredia. Predstav si to ako tie ruské bábiky, matriošky.

Lukáš: Matriošky? Dobre, toto si musím predstaviť.

Barbora: V strede si ty. Najmenšia bábika. Okolo teba je prvá vrstva, mikrosystém – to je tvoja rodina, škola, kamoši. Teda ľudia, s ktorými si v priamom kontakte.

Lukáš: Chápem. A ďalšia matrioška?

Barbora: To je mezosystém. Ten predstavuje prepojenia medzi tvojimi mikrosystémami. Napríklad to, ako dobre spolu komunikujú tvoji rodičia a učitelia v škole. Ak táto komunikácia nefunguje, ovplyvňuje to aj teba, hoci nie si priamo jej súčasťou.

Lukáš: Takže všetky tieto prístupy sa vlastne pozerajú na ten istý problém, len z inej vzdialenosti – od mikroskopu zameraného na myšlienku až po satelitný pohľad na celú spoločnosť.

Barbora: Perfektne zhrnuté! A presne o tom je moderná terapia. Neexistuje jeden správny prístup, ale celá sada nástrojov, z ktorých si dobrý terapeut vyberá ten správny pre konkrétneho človeka a jeho situáciu.

Lukáš: Skvelé. Myslím, že teraz tomu rozumiem oveľa lepšie. A možno nabudúce, keď mi kamoš neodpíše, si spomeniem na ABC model.

Barbora: To bude skvelý začiatok!

Lukáš: Takže ak som to správne pochopil, psychoanalýza sa pozerá hlboko do minulosti, aby našla príčiny našich problémov. Čo ak sa pozrieme na konkrétny vzťah, ktorý to všetko formuje – vzťah s rodičmi?

Barbora: Presne tak, Lukáš. A tým sa dostávame k ďalšiemu obrovskému konceptu, a to je Teória väzby od Johna Bowlbyho. Je to jeden z kľúčových pilierov vývinovej psychológie.

Lukáš: Teória väzby... To znie ako niečo s lepidlom.

Barbora: Blízko! Predstav si, že tvoj prvý vzťah s rodičmi ti do mozgu nainštaluje taký... softvér. Odborne sa to volá „vnútorný pracovný model“. Je to vlastne schéma toho, ako fungujú vzťahy.

Lukáš: Takže taký manuál na lásku, ktorý dostanem v detstve?

Barbora: Presne. Ak rodič reagoval citlivo, predvídateľne a s láskou, tvoj manuál hovorí: „Svet je bezpečný a ja som hodný lásky.“ Ale ak bol rodič odmietavý alebo náladový, vytvoríš si obranné mechanizmy.

Lukáš: A tie si potom so sebou ťahám do dospelých vzťahov... To dáva zmysel.

Barbora: Presne tak. A psychologička Mary Ainsworthová vytvorila spôsob, ako tieto modely identifikovať. Pozorovala správanie detí a na základe toho definovala štyri základné typy väzby.

Lukáš: Dobre, som zvedavý. Aký je ten ideálny?

Barbora: To je Bezpečná väzba. Títo ľudia veria partnerovi, majú zdravé sebavedomie a zvládajú intimitu aj nezávislosť. Potom je tu Vyhýbavá väzba – to sú ľudia, ktorí sa boja záväzkov a pôsobia prehnane nezávislo. Hlásajú: „Nikoho nepotrebujem!“

Lukáš: A čo ten opak? Tí, čo sa na partnera až príliš nalepia?

Barbora: To je Úzkostná, alebo inak ambivalentná väzba. Neustály strach z opustenia, žiarlivosť a potreba uisťovania. A nakoniec je tu Dezorganizovaná väzba, ktorá je výsledkom traumy – človek túži po blízkosti, ale zároveň sa jej extrémne bojí.

Lukáš: Páni. Takže keď pochopím svoj typ väzby, môžem pochopiť, prečo sa mi vo vzťahoch opakujú stále tie isté problémy. Fascinujúce. Ale ako zmeniť myšlienky, ktoré mi ten starý „softvér“ neustále podsúva?

Barbora: A to je perfektný mostík k nášmu ďalšiemu smeru. Odpoveď totiž leží v prepojení našich myšlienok, emócií a správania, čomu sa venuje kognitívno-behaviorálna terapia.

Lukáš: Dobre, takže to sú tie klasické školy. Ale svet sa mení, problémy sú zložitejšie... Existuje niečo modernejšie, čo reaguje na dnešné globálne výzvy?

Barbora: Určite. A presne na to mieri takzvaný Integrovaný rámec špecializovanej sociálnej práce. Skrátene ISSWF. Je to dosť dlhý názov, viem.

Lukáš: Znie to... veľmi oficiálne.

Barbora: Aj je, ale myšlienka za ním je veľmi praktická. Predstav si to takto: máme globálne, medzinárodné štandardy – napríklad v oblasti ľudských práv alebo ochrany detí. A potom máme lokálnu prax, kde sociálny pracovník rieši úplne konkrétny prípad v konkrétnom meste.

Lukáš: A tento rámec to spája?

Barbora: Presne tak. Jeho heslo by mohlo byť: Globálne štandardy, lokálna špecializácia. Chce, aby špecialisti na domáce násilie, na prácu so seniormi alebo v zdravotníctve mali síce svoju úzku expertízu, ale zároveň zdieľali spoločný etický základ a vedeli spolupracovať.

Lukáš: Okej, to dáva zmysel. A ako to vyzerá v praxi? Má tento rámec nejaké špeciálne nástroje?

Barbora: Jasné, má ich hneď niekoľko. Prvým sú štandardizované protokoly. To sú vlastne dotazníky a postupy, ktoré sú rovnaké po celom svete. Napríklad na posúdenie rizika týrania dieťaťa. Vďaka tomu je diagnostika objektívna a porovnateľná.

Lukáš: Takže pracovník v Poprade môže použiť podobný nástroj ako pracovník v Lisabone a výsledky budú relevantné.

Barbora: Presne. Druhým nástrojom je multidisciplinárny manažment prípadu. Tu sociálny pracovník funguje ako taký „manažér a obhajca“ klienta. Zvoláva stretnutia, kde sedia lekári, psychológovia, právnici, a stará sa o to, aby si ich pomoc neodporovala.

Lukáš: Takže je to vlastne projektový manažér pre záchranu ľudského života.

Barbora: Dá sa to tak povedať. A tretím, kľúčovým prvkom, je povinná supervízia a celoživotné vzdelávanie. Rámec si uvedomuje, že táto práca je extrémne náročná a vyžaduje neustálu reflexiu, aby pracovníci nevyhoreli a stále sa zlepšovali.

Lukáš: Keď hovoríme o týchto rámcoch, spomenula si etiku a ľudské práva. Existuje nejaký model, ktorý pomáha pracovníkom pochopiť, kde sa vlastne berie nespravodlivosť alebo útlak?

Barbora: Výborná otázka. Áno, a tu sa dostávame k pojmu paradigma. To je taký celkový myšlienkový rámec, okuliare, cez ktoré sa pozeráme na svet a na problémy ľudí. A jeden z najužitočnejších modelov je takzvaný PCS model od Neila Thompsona.

Lukáš: PCS... čo to znamená?

Barbora: Je to skratka troch úrovní, na ktorých útlak funguje. P ako osobná úroveň. To sú moje individuálne predsudky, to, čo si ja osobne o niekom myslím.

Lukáš: Chápem. Rasistická poznámka od jednotlivca.

Barbora: Presne. Potom je C ako kultúrna úroveň. To sú tie nepísané pravidlá a normy v spoločnosti. Stereotypy, ktoré považujeme za „normálne“, napríklad o tom, čo majú robiť muži a čo ženy.

Lukáš: Aha, takže to, čo je takpovediac „vo vzduchu“.

Barbora: Áno. A nakoniec S ako štrukturálna úroveň. A to je tá najsilnejšia. Sú to zákony, inštitúcie, ekonomický systém... veci, ktoré nerovnosť priamo udržiavajú alebo ju dokonca legalizujú.

Lukáš: Takže tento model pomáha pracovníkovi vidieť, že problém klienta nie je len jeho osobným zlyhaním, ale má korene aj v kultúre a v zákonoch.

Barbora: Presne tak. Umožňuje to vidieť celý obraz a hľadať riešenia na všetkých troch úrovniach, napríklad cez splnomocnenie, teda empowerment, alebo advokáciu, čo je obhajoba práv klienta.

Lukáš: Dobre, to je skvelé na analýzu. Ale čo ak klient potrebuje riešiť niečo veľmi konkrétne a hlavne rýchlo? Napríklad si nájsť prácu alebo bývanie. Existuje prístup, ktorý sa nezaoberá hlbokou analýzou minulosti?

Barbora: Samozrejme. Na to je ako stvorený Prístup orientovaný na úlohy. Vznikol v 70. rokoch na Chicagskej univerzite ako reakcia na dlhé a nie vždy efektívne terapie.

Lukáš: Takže taký pragmatický, akčný prístup?

Barbora: Úplne. Je krátkodobý, vysoko štruktúrovaný a zameraný na prítomnosť. Celá filozofia je, že ľudia sú schopní vyriešiť svoje problémy, ak im dáme jasnú štruktúru a podporu. Problém navyše definuje vždy klient, nie úrad alebo rodina.

Lukáš: To znie férovo. Takže sa rieši „potrebujem si nájsť prácu“ a nie nejaké abstraktné „môj život nemá zmysel“.

Barbora: Presne. Zmena sa nedeje na sedení, ale medzi sedeniami. Klient dostáva konkrétne, zvládnuteľné úlohy, ktoré ho krok za krokom posúvajú k cieľu.

Lukáš: Úlohy? To znie ako v škole. Ako to funguje?

Barbora: Trochu áno, ale je to veľmi efektívne. Používajú sa na to tri hlavné nástroje. Prvým je písomný kontrakt.

Lukáš: Počkaj, písomný kontrakt? To ako keby som podpisoval zmluvu s diablom, aby som si upratal v izbe?

Barbora: Skôr so sebou samým. Je to oficiálna dohoda medzi klientom a pracovníkom. Sú tam jasne definované maximálne tri problémy, ciele, zoznam úloh pre oboch a presný počet stretnutí, napríklad osem.

Lukáš: A prečo písomne?

Barbora: Zvyšuje to motiváciu a záväzok. Druhým nástrojom sú pevne stanovené termíny. Každá úloha má deadline. Napríklad: „Do budúceho utorka pošlem tri životopisy.“ Časový tlak mobilizuje sily.

Lukáš: To poznám, bez deadlinu ani nezačnem.

Barbora: Presne. A tretí nástroj je analýza prekážok. Ešte predtým, než klient odíde, spoločne rozoberú, čo by mu mohlo zabrániť úlohu splniť. Strach z telefonovania? Chýbajúci kredit? A hľadajú riešenia, niekedy si to aj nacvičia formou hrania rolí.

Lukáš: Super. Takže máme tu veľké analytické rámce ako PCS, aj super-konkrétne ako tento prístup orientovaný na úlohy. Môže si pracovník vyberať a kombinovať to? Ako v reštaurácii, že dnes si dám trochu z toho a trochu z tamtoho?

Barbora: To je presne otázka, ktorá viedla k vzniku integratívneho prístupu. A odpoveď je: áno, ale nie je to len taký náhodný „eklekticizmus“, teda bezhlavé vyberanie. Je to vedomá a premyslená integrácia.

Lukáš: V čom je rozdiel?

Barbora: Rozdiel je v tom, že pracovník si nielen vyberá techniky z rôznych škôl, ale rozumie teórii za nimi a vie, prečo pre konkrétneho klienta v konkrétnej situácii použije práve túto techniku. V slovenskom kontexte tento prístup skvele rozpracoval Peter Brnula.

Lukáš: Takže to nie je len „skúsim toto, možno zaberie“.

Barbora: Vôbec nie. Základná myšlienka je, že žiaden smer nemá monopol na pravdu. Človek je komplexná bytosť – biologická, psychologická, sociálna. A na to potrebujeme flexibilný prístup, ušitý na mieru.

Lukáš: A aký je teda hlavný „nástroj“ tohto integratívneho prístupu? Ak to nie je jedna konkrétna technika.

Barbora: Jeho hlavným nástrojom je špecifické nastavenie mysle pracovníka. Nazýva sa to metateoretický postoj.

Lukáš: Uf, to je slovo. Čo to znamená v ľudskej reči?

Barbora: Znamená to schopnosť stáť akoby „nad“ všetkými teóriami a kriticky ich hodnotiť. Predstav si, že pracovník je architekt. Nepoužije tehly všade len preto, že má rád tehly. Zhodnotí situáciu a opýta sa: „Ktorý materiál a ktorý postup je najlepší pre tento konkrétny dom na tomto konkrétnom mieste?“

Lukáš: Aha! Takže ak klient rieši fóbiu, siahne po nástrojoch z KBT. Ale ak zistí, že problém je v rodine, prepne na systémový prístup.

Barbora: Presne tak! Je flexibilný. A výskumy ukazujú, že tým najdôležitejším integrujúcim prvkom je nakoniec aj tak kvalitný a bezpečný vzťah medzi pracovníkom a klientom. Ten vytvára priestor, kde sa dajú rôzne metódy vôbec použiť.

Lukáš: Takže kľúčom je flexibilita a schopnosť vidieť človeka ako jedinečnú bytosť, nie len ako diagnózu z tabuľky. Fascinujúce. A práve o diagnózach a o tom, ako sa na ne pozerajú rôzne prístupy, si povieme viac...

Lukáš: Takže, Barbora, prebrali sme rôzne prístupy, ale zdá sa, že za nimi stoja ešte väčšie myšlienky. Je to tak, že každý odborník nosí iné „okuliare“, keď sa pozerá na problém?

Barbora: To je skvelá metafora, Lukáš! Presne tak sa dajú opísať sociálne paradigmy. Sú to tie okuliare, ktoré určujú, čo považujeme za normálne, čo za problém a kto je tu vlastne ten expert.

Lukáš: Dobre, tak poďme na prvé okuliare. Aké sú?

Barbora: Tie najstaršie by sme mohli nazvať pozitivistické. Predstav si lekára – vidí problém v človeku, napríklad chorobu alebo nejakú poruchu. Jeho úlohou je nájsť chybu, diagnostikovať ju a „opraviť“ pacienta. Je to viera v jednu objektívnu pravdu.

Lukáš: Znie to dosť priamočiaro. Proste nájsť a opraviť.

Barbora: Áno, ale čo ak problém nie je len v človeku? A tu prichádza na scénu interpretatívna paradigma. Tá hovorí, že žiadna jediná pravda neexistuje. Realita je to, na čom sa zhodneme jazykom a vzťahmi.

Lukáš: Počkaj, takže problémom je len to, čo za problém označíme?

Barbora: Presne! A expertom na svoj život nie je terapeut, ale sám klient. Terapeut je skôr sprievodca, ktorý pomáha klientovi porozumieť jeho vlastnému príbehu. Je to obrovský posun v myslení.

Lukáš: Chápem. Takže od „ja ťa opravím“ sa posúvame k „poďme na to spolu“. A existujú ešte nejaké tretie okuliare?

Barbora: Áno, kritická paradigma. Tá sa nepozerá ani tak na jednotlivca, ale na systém okolo neho. Hovorí, že skutočným problémom sú mocenské nerovnosti, diskriminácia a nespravodlivá spoločnosť, ktorá človeka utláča.

Lukáš: Fíha. Pozitivistická, interpretatívna, kritická... To znie ako tri úplne odlišné svety. Ako si má potom odborník vybrať, ktoré okuliare si nasadí?

Barbora: No práveže najlepšie je nosiť všetky naraz! Samozrejme, nie doslova. V praxi používame niečo, čo sa volá triangulácia.

Lukáš: Triangulácia? To znie ako niečo z geometrie.

Barbora: Má to niečo spoločné. Je to nástroj, ktorý kombinuje tieto rôzne pohľady. Cieľom je získať plastický, 3D obraz o situácii človeka.

Lukáš: Takže aby odborník nebol zaslepený len jedným pohľadom?

Barbora: Presne tak. Aby nevidel len diagnózu, ale vnímal aj to, ako to prežíva sám človek, a zároveň si všímal, ako ho možno obmedzuje systém, v ktorom žije. Ten kľúč je v prepojení.

Lukáš: Super, to dáva zmysel. Máme teda tieto veľké teoretické rámce... ale ako sa to konkrétne prejavuje v prostredí, kde človek reálne žije? Poďme sa na to pozrieť bližšie.

Lukáš: Dobre, to bolo naozaj fascinujúce. Ako poslednú tému tu dnes máme niečo, čo znie dosť... radikálne. Anti-opresívny prístup.

Barbora: Presne tak, Lukáš. A ten názov celkom sedí! Sformoval sa v 70. a 80. rokoch a odmieta tradičné chápanie, že problém je v zlyhaní jednotlivca.

Lukáš: Takže ak nie v ňom, tak v čom?

Barbora: V spoločnosti! Tento prístup hovorí, že osobné problémy ako chudoba či nezamestnanosť sú priamym dôsledkom systémového útlaku a nespravodlivosti.

Lukáš: Chápem. Takže klient nie je vnímaný ako „neschopný“ alebo „chorý“?

Barbora: Vôbec nie. Je vnímaný ako obeť diskriminácie – napríklad rasizmu alebo sexizmu. Cieľom pomoci tak nie je len to, aby sa klient prispôsobil, ale aby sme menili nespravodlivé podmienky.

Lukáš: To znamená, že terapeut alebo sociálny pracovník nie je nejaká nadradená autorita?

Barbora: Presne! Je to partner a spojenec klienta v boji proti útlaku. Je to obrovská zmena v myslení.

Lukáš: Výborne. Takže, aby sme to zhrnuli... dnes sme prebrali systémový, ekologický a nakoniec aj tento anti-opresívny prístup. Každý z nich ponúka iný, no dôležitý pohľad.

Barbora: Presne tak. Dúfam, že to našim poslucháčom pomohlo získať lepší obraz.

Lukáš: Určite áno. Barbora, opäť ti veľmi pekne ďakujem za tvoj čas a všetky cenné informácie.

Barbora: Ja ďakujem za pozvanie. Bolo mi potešením!

Lukáš: Aj nám. A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Počujeme sa pri ďalšej epizóde podcastu Studyfi.