Podcast o Prehľad antickej a helenistickej filozofie

Kapitoly

Z čoho je svet?

Čísla, oheň a nemenné bytie

Filozofická stavebnica

Človek v centre pozornosti

Platón a tiene v jaskyni

Aristoteles, majster systematiky

Hylemorfizmus: Hmota a Forma

Štyri príčiny bytia

Duša a Intelekt

Hľadanie pevného bodu

Racionalisti verzus Empirici

Existuje to, čo vnímame?

Kantova veľká syntéza

Tvoríme si vlastnú pravdu?

Fichte a prvenstvo činu

Svet podľa 'Ja'

Schelling a Hegel

Nietzsche a nadčlovek

Bergson a sila intuície

Zhrnutie a záver

Přepis

Sofia: Predstavte si, že ste študentka v starovekom Grécku. Žiadne smartfóny, žiadna Wikipédia. A vy sa pozriete na strom, na kameň, na more a položíte si otázku... Z čoho toto všetko vlastne je? A prečo sa to neustále mení?

Peter: A presne táto zvedavosť odštartovala celú západnú filozofiu. Nebolo to o zložitých teóriách, ale o základnej otázke: Čo je podstatou všetkého?

Sofia: Toto je Studyfi Podcast.

Peter: A my sa dnes ponoríme do myslenia prvých filozofov. Začnime s tou úplne prvou otázkou, ktorú Sofia spomenula. Vo filozofii ju voláme problém „arché“.

Sofia: Arché? To znie ako nejaké kúzlo.

Peter: Skoro. Je to grécke slovo pre počiatok, princíp alebo podstatu. Prví filozofi, ktorých voláme hylozoisti, verili, že táto podstata je materiálna a je v neustálom pohybe.

Sofia: Dobre, takže hľadali jeden základný prvok. Kto bol prvý odvážlivec?

Peter: Bol ním Táles z Milétu. Jeho odpoveď bola prekvapivo jednoduchá. Voda.

Sofia: Voda? Prečo práve voda?

Peter: Pozoroval prírodu. Videl, že všetko živé potrebuje vodu, že sa mení zo skupenstva na skupenstvo – ľad, tekutina, para. Zdalo sa mu to ako logický základ všetkého.

Sofia: Chápem. A čo jeho kolegovia? Súhlasili s ním?

Peter: Nie úplne. Jeho žiak Anaximandros bol skeptickejší. Pýtal sa, ako môže z vody vzniknúť jej opak, oheň? Navrhol niečo abstraktnejšie. Nazval to „apeiron“.

Sofia: Apeiron? To už znie zložitejšie.

Peter: Je to v podstate niečo neurčité, nekonečné a nedefinované, z čoho všetky protiklady ako teplo a chlad vznikajú a kam sa aj vracajú. On k tomu dospel čisto logickou úvahou, dedukciou.

Sofia: A bol tam ešte niekto tretí do partie, však?

Peter: Presne tak, Anaximenes. Ten sa vrátil k niečomu konkrétnejšiemu. Povedal, že arché je vzduch. Všetko podľa neho vzniká zhusťovaním a zrieďovaním vzduchu. Porovnával to s ľudským dychom, ktorý udržuje život. Vzduch je život.

Sofia: Takže máme vodu, neurčito a vzduch. Celkom slušný výber. Ale filozofia sa asi nezaoberala len tým, z čoho sú veci, že?

Peter: Určite nie. Napríklad taký Pytagoras. Toho možno poznáte z geometrie, ale on sa zameral na úplne inú podstatu sveta. Číslo.

Sofia: Číslo? Akože všetko je matematika?

Peter: V podstate áno. Veril, že harmónia vesmíru, hudba, všetko sa dá opísať matematickými vzťahmi. Čísla pre neho neboli len symboly, ale reálna podstata reality. A potom tu máme dva úplne protichodné pohľady na zmenu.

Sofia: Hádanka pokračuje! Kto sú súperi?

Peter: V jednom rohu ringu máme Herakleita. Jeho slávny výrok je „panta rhei“ – všetko plynie. Pre neho bola podstatou sveta neustála zmena, boj protikladov. Jeho symbolom bol oheň – dynamický a stále sa meniaci.

Sofia: Takže pre Herakleita by bol dnešný svet sociálnych sietí, kde sa všetko mení každú sekundu, úplný raj.

Peter: Absolútne! A v druhom rohu stojí Parmenides. Pre neho bola zmena len ilúziou našich zmyslov. Logicky si odvodil, že „bytie je a nebytie nie je“. Z ničoho nemôže nič vzniknúť. Preto je bytie podľa neho jedno, večné a úplne nemenné. Statické.

Sofia: Počkať, takže celý vesmír je podľa neho jeden nemenný kameň? To znie... trochu nudne.

Peter: Z pohľadu našej skúsenosti áno. Ale on veril, že pravdu môžeme odhaliť len rozumom, nie zmyslami. A rozum mu hovoril, že zmena je logicky nemožná.

Sofia: Dobre, tento súboj ma celkom zmiatol. Existuje nejaký kompromis medzi večným ohňom a nemenným kameňom?

Peter: Výborná otázka! A presne to sa snažili nájsť takzvaní pluralisti. Povedali si: „Dobre, možno tá základná podstata nie je len jedna.“

Sofia: Aha, takže viac základných prvkov?

Peter: Presne. Napríklad Empedokles prišiel so štyrmi koreňmi všetkého – zem, voda, vzduch a oheň. A tieto prvky sa podľa neho spájajú a rozpájajú vďaka dvom silám: Láske a Nenávisti.

Sofia: Láska a Nenávisť ako kozmické sily? To je dosť poetické.

Peter: Veľmi. Potom prišiel Anaxagoras, ktorý tvrdil, že existuje nekonečné množstvo malých semienok, „homoiomerií“. A to, čím vec je, závisí od toho, ktoré semienka v nej prevládajú. Ale tieto semienka sa samé od seba nepohnú. Potrebujú vonkajší impulz.

Sofia: A tým impulzom je čo?

Peter: Inteligentný duch, ktorý to celé usporiada. Nazval ho „Nous“.

Sofia: A čo Demokritos? O ňom som počula v súvislosti s atómami.

Peter: Správne! Demokritos a jeho učiteľ Leukippos prišli s teóriou, že všetko sa skladá z maličkých, nedeliteľných častíc – atómov – a prázdneho priestoru, v ktorom sa pohybujú. A na rozdiel od Anaxagora, pohyb je prirodzenou vlastnosťou atómov. Nepotrebujú žiadny vonkajší impulz. Spájajú sa a vytvárajú veci čisto mechanicky.

Sofia: To znie už dosť moderne, skoro ako fyzika.

Peter: Presne tak. Je fascinujúce, ako k tomu dospeli len premýšľaním, bez mikroskopov.

Sofia: Fajn, takže sme vyriešili, z čoho je svet. Ale čo človek? Kedy sa filozofi začali viac zaujímať o nás?

Peter: Veľký obrat nastal so sofistami a Sokratom. Sofisti boli takí prví „učitelia múdrosti“. Cestovali po mestách a za peniaze učili mladých mužov hlavne rečníctvu a umeniu presviedčať. Cnosť pre nich bola zručnosť, ktorú sa dá naučiť.

Sofia: Takže takí antickí kouči a motivátori?

Peter: Dá sa to tak povedať. Ich slávny predstaviteľ Protagoras povedal, že „človek je mierou všetkých vecí“. Tým myslel, že pravda je relatívna, závisí od jednotlivca.

Sofia: A proti nim stál Sokrates.

Peter: Áno. Sokrates bol úplný opak. Učil zadarmo, na ulici, a netvrdil, že všetko vie. Práve naopak! Jeho krédom bolo „viem, že nič neviem“.

Sofia: To je slávny výrok. Čo tým presne myslel?

Peter: Myslel tým, že uvedomenie si vlastnej nevedomosti je prvým krokom k skutočnému poznaniu. Pre neho bola cnosť poznanie dobra. Veril, že ak človek naozaj vie, čo je dobré, nemôže konať zlo. Zlo pramení z nevedomosti.

Sofia: Takže on vlastne viedol ľudí k tomu, aby sami prišli na pravdu?

Peter: Presne. Jeho metóda mala dve časti. Prvá bola irónia, kde kladením otázok donútil partnera v diskusii spochybniť svoje vlastné presvedčenia. A druhá bola „pôrodníctvo“, kde pomáhal zrodiť sa novým, pravdivým myšlienkam priamo v mysli toho druhého.

Sofia: Po Sokratovi prišiel jeho najslávnejší žiak, Platón. A s ním aj jeden z najznámejších obrazov vo filozofii – jaskyňa.

Peter: Áno, Platónov obraz jaskyne je geniálna metafora jeho teórie bytia a poznania. Predstav si ľudí, ktorí sú od narodenia pripútaní v jaskyni a pozerajú sa na stenu. Za nimi horí oheň a medzi nimi a ohňom chodia ľudia s rôznymi predmetmi. Čo vidia väzni na stene?

Sofia: No, asi len tiene tých predmetov.

Peter: Presne. Pre nich sú tie tiene celou realitou. Nikdy nevideli skutočné veci. A teraz si predstav, že jedného z nich oslobodia a vyvedú von na slnko. Najprv ho svetlo oslepí, všetko ho bolí. Ale postupne si zvykne a uvidí skutočný svet – stromy, zvieratá, slnko.

Sofia: A keď sa vráti späť do jaskyne a povie ostatným, čo videl?

Peter: Budú si myslieť, že sa zbláznil. Možno ho aj zabijú. Táto jaskyňa je náš zmyslový svet, svet tieňov, ktorý vnímame. Tomuto poznaniu Platón hovorí „doxa“ – mienka. Ten svet vonku je svet skutočných, večných a nemenných ideí, ktorý môžeme pochopiť len rozumom. A to je skutočné poznanie, „episteme“.

Sofia: Takže stolička, na ktorej sedím, je len nedokonalý tieň dokonalej idey stoličky?

Peter: Podľa Platóna, áno. A naša duša, predtým ako bola uväznená v tele, tieto idey poznala. Učenie je pre neho len proces spomínania si – anamnéza.

Sofia: Platónov svet ideí je fascinujúci, ale aj trochu... odtrhnutý od reality. Mal nejakého pragmatickejšieho žiaka?

Peter: A ako! Bol ním Aristoteles. Ten sa na rozdiel od svojho učiteľa vrátil nohami pevne na zem. Pre neho bola skutočnosť práve tu, v konkrétnych veciach, ktoré môžeme vnímať zmyslami.

Sofia: Takže odmietol teóriu ideí?

Peter: Áno. Tvrdil, že poznanie sa nezačína spomínaním, ale zmyslovou skúsenosťou. Toto sa volá genetický empirizmus. Pozorujeme konkrétne stromy a pomocou rozumu, abstrakcie, si vytvoríme všeobecný pojem „strom“. Podstata nie je niekde vo svete ideí, ale priamo v konkrétnej veci.

Sofia: To dáva zmysel. A ako vyriešil ten starý spor medzi Herakleitom a Parmenidom o zmene?

Peter: Veľmi elegantne! Zaviedol rozlíšenie medzi možnosťou (potenciou) a skutočnosťou (aktom). Povedal, že zmena nie je prechod z nebytia do bytia, ako sa bál Parmenides. Je to prechod z bytia v možnosti do bytia v skutočnosti. Semienko nie je strom, ale je stromom v možnosti. Keď vyrastie, stane sa stromom v skutočnosti.

Sofia: To je geniálne jednoduché! Aristoteles bol očividne veľký systematik.

Peter: Absolútne. Rozdelil filozofiu na teoretickú – fyziku, matematiku a metafyziku, praktickú a poetickú. Dal logike pevné základy a jeho myšlienky ovplyvnili západný svet na dvetisíc rokov. Ale o tom si povieme viac nabudúce.

Sofia: Takže po Platónovom svete ideí, ktorý bol, povedzme si úprimne, dosť abstraktný, prichádza jeho žiak Aristoteles a vráti nás pekne na zem, však?

Peter: Presne tak, Sofia. Aristoteles bol realista. Zaujímal ho svet, ktorý vidíme okolo seba. Povedal si, že skutočné sú len konkrétne veci — tento stôl, tento strom, ty, ja.

Sofia: Dobre, to znie oveľa jednoduchšie. Ako teda podľa neho tieto konkrétne veci fungujú? Z čoho sú?

Peter: Prišiel s teóriou, ktorá sa volá hylemorfizmus. Znie to zložito, ale nie je. Každá vec sa podľa neho skladá z dvoch častí — z matérie, po grécky 'hyle', a z formy, 'morphe'.

Sofia: Hmota a forma... ako cesto a formička na medovníky?

Peter: To je skvelé prirovnanie! Presne tak. Matéria je len možnosť, potenciál. Je to ako kopa hliny. Až forma z nej urobí niečo konkrétne — sochu, tehlu, vázu. Forma je to, čo robí vec tým, čím je.

Sofia: Takže hmota a forma sú neoddeliteľné. Rozumiem. Ale čo spôsobuje, že sa tá kopa hliny vôbec zmení na sochu? Musí sa niečo stať.

Peter: Výborná otázka. A tu prichádza ďalší kľúčový koncept — štyri príčiny. Aristoteles sa pýtal, čo všetko potrebujeme, aby niečo vzniklo. Sú to štyri otázky.

Sofia: Štyri? Som zvedavá.

Peter: Prvá je materiálna príčina — Z čoho to je? To je tá naša hlina. Druhá je formálna príčina — Čo to je? To je plán alebo idea sochy v hlave umelca.

Sofia: Dobre, zatiaľ to dáva zmysel. A tie ďalšie dve?

Peter: Tretia je účinná príčina — Kto to urobil? To je sochár. A štvrtá, tá najdôležitejšia, je cieľová príčina — Prečo to vzniklo? Napríklad, aby to zdobilo záhradu alebo na modlitbu.

Sofia: Fascinujúce. Tento systém sa dá použiť asi na všetko. A čo človek? Sme aj my len zmes matérie a formy?

Peter: Presne tak. Naše telo je matéria a duša je naša forma. A tu je Aristoteles opäť iný ako Platón. Duša podľa neho nie je uväznená v tele, ale je s ním neoddeliteľne spojená.

Sofia: Takže žiadne sťahovanie duší po smrti?

Peter: Nie v tom platónskom zmysle. Aristoteles rozlišoval tri druhy duše. Vegetatívnu, ktorú majú aj rastliny, zmyslovú, ktorú majú zvieratá, a napokon tú našu — rozumovú.

Sofia: A práve tá rozumová nás robí ľuďmi. No, zdá sa, že jeho systém filozofie bol rovnako komplexný ako ten Platónov, len inak zameraný.

Peter: Určite. A práve to, ako Aristoteles systematizoval filozofiu a poznanie, je téma, na ktorú sa pozrieme hneď teraz.

Sofia: Takže po renesancii, kde sa umelci a myslitelia vrátili k antike, sa zdá, že sa všetko znova mení. Čo prišlo potom, Peter?

Peter: Presne tak, Sofia. Prichádza to, čo voláme novoveká filozofia. A je to obrovská zmena. Predstav si, že filozofi si povedali: „Dobre, dosť bolo spoliehania sa na staré autority a tradície. Čomu môžeme skutočne veriť?“

Sofia: A k čomu dospeli? Že nemôžu veriť ničomu?

Peter: Skoro! Začali od seba. A to je kľúčové. Urobili takzvaný „obrat k subjektu“. Centrom pozornosti sa zrazu stal človek, jeho myseľ, jeho rozum. Človek sa stal prameňom a mierou pravdy.

Sofia: To znie dosť... odvážne. Takže už to nie je Boh alebo cirkev, kto určuje, čo je pravda?

Peter: Presne. Filozofi ako René Descartes hľadali absolútne istý základ, o ktorý by sa mohli oprieť. A Descartes ho našiel vo vete: „Myslím, teda som.“ Jediná vec, o ktorej nemohol pochybovať, bola tá, že pochybuje, teda myslí. A ak myslí, musí existovať.

Sofia: Aha, takže to „ja“, to ego, sa stalo tým pevným bodom. Čo ďalej? Ako odtiaľ postavil celý svet?

Peter: To je tá zaujímavá časť. Povedal, že existujú tri druhy substancií. Po prvé, duchovná substancia – to mysliace „ja“, ktoré nazval res cogitans. Potom hmotná substancia, teda príroda a všetko okolo nás, res extensa. A nad tým všetkým... dokonalá substancia, Boh.

Sofia: Dobre, ale ako si mohol byť istý, že tá hmotná príroda naozaj existuje a nie je to len sen?

Peter: Hľadal metódu. Uvedomil si, že renesancia nepriniesla spoľahlivú metódu poznávania. A tak sa hľadanie metódy stalo hlavnou úlohou. A za kritérium pravdy si zvolil jasnosť a zreteľnosť. Ako v matematike.

Sofia: V matematike? To znie... chladne a neosobne pre filozofiu.

Peter: Možno, ale pre nich to bol vrchol presnosti! Filozofi ako Baruch Spinoza v tom videli vzor. Chcel vytvoriť jednu „všeobecnú vedu“, ktorá by logicky vysvetlila svet, Boha aj ľudské konanie. Všetko prepojené ako v geometrickej učebnici.

Sofia: Takže títo filozofi, racionalisti, verili, že k pravde sa dá dopracovať čisto rozumom, áno?

Peter: Presne. Ale potom tu bol druhý tábor. Empirici. Tí hovorili: „Zabudnite na čistý rozum! Všetko, čo vieme, pochádza zo skúsenosti, z našich zmyslov.“

Sofia: A kto bol najväčší extrémista v tomto smere?

Peter: Jednoznačne George Berkeley. Ten zašiel tak ďaleko, že povedal: „Existovať znamená byť vnímaný.“ Inými slovami, ak strom spadne v lese a nikto to nepočuje a nevidí... tak ten strom vlastne ani nespadol, ba možno ani neexistuje.

Sofia: Počkaj, čože? Takže môj stôl zmizne, keď zatvorím oči a odídem z izby?

Peter: Podľa jeho radikálnej teórie áno! Tvrdil, že neexistuje žiadna hmotná substancia nezávislá od nášho vnímania. Poznávanie je pre neho len stretávanie sa s vlastnými zážitkami. To, čo existuje, je to, čo skusujeme.

Sofia: To je dosť šialené. A čo ostatní empirici? Boli tiež takíto radikálni?

Peter: Nie všetci. David Hume mal napríklad atomistický prístup. Povedal, že naša myseľ je na začiatku ako prázdne plátno a skúsenosť naň kreslí. Najprv prichádzajú impresie – živé, prvotné vnemy. Keď vidíš červené jablko, to je impresia.

Sofia: A potom?

Peter: Potom si tvoj rozum z tejto impresie vytvorí kópiu, ktorú Hume nazval idea. Idea jablka už nie je taká živá ako skutočný vnem. A celý obsah našej mysle sú len tieto impresie a z nich odvodené idey, ktoré sa rôzne spájajú.

Sofia: Takže sme mali dva tábory, ktoré sa hádali. Racionalisti, ktorí verili v silu rozumu, a empirici, ktorí sa spoliehali len na zmysly. Pokúsil sa ich niekto zmieriť?

Peter: Áno! A bol to filozofický gigant – Immanuel Kant. Považuje sa za najväčšieho filozofa novoveku. Urobil niečo, čo nazývame „kritický idealizmus“. V podstate povedal, že obidva tábory mali kúsok pravdy.

Sofia: Ako to spojil?

Peter: Kant súhlasil s empirikmi, že všetko naše poznanie sa začína skúsenosťou. Bez zmyslov by sme boli slepí a hluchí voči svetu. Ale... a toto je to veľké „ale“... súhlasil aj s racionalistami, že náš rozum nie je len pasívny prijímač.

Sofia: Takže rozum s tými informáciami niečo robí?

Peter: Presne! Kant tvrdil, že náš rozum má vopred dané štruktúry, akési „okuliare“, cez ktoré sa pozeráme na svet. Tieto štruktúry formujú a organizujú surové dáta zo zmyslov. Dve z najzákladnejších foriem sú priestor a čas.

Sofia: Počkaj, takže priestor a čas nie sú niečo, čo existuje vonku, nezávisle od nás?

Peter: Podľa Kanta nie. Sú to formy našej zmyslovosti. Náš mozog automaticky vkladá všetky vnemy do rámca priestoru a času. Nemôžeme si ani len predstaviť niečo, čo by nebolo v priestore alebo v čase.

Sofia: Wow. Takže my vlastne nepoznávame svet taký, aký je sám o sebe?

Peter: Presne tak! Poznávame len to, ako sa nám svet javí cez tieto naše myšlienkové formy a kategórie. Kant to nazval „vec pre nás“. Aká je „vec o sebe“, to nikdy nemôžeme vedieť. Ľudské vedomie je podľa neho aktívnym tvorcom pravdy.

Sofia: To úplne mení pohľad na vec. Znamená to, že staré príslovie „pravda je zhoda rozumu a veci“ už neplatí?

Peter: Presne. U Kanta je to skôr tak, že vec sa prispôsobuje nášmu rozumu. Ľudské poznanie je aktívnou konštrukciou reality. A práve táto myšlienka, že myseľ aktívne formuje svet, otvorila dvere pre ďalšiu veľkú kapitolu filozofie.

Sofia: Predpokladám, že hovoríš o nemeckom idealizme a o menách ako Hegel. Ten na Kanta nadviazal, však?

Peter: Áno, presne tam budeme pokračovať. Hegel zobral túto myšlienku aktívneho ducha a rozvinul ju do grandiózneho systému, kde sa celé dejiny a celý svet stávajú prejavom rozvoja absolútnej idey. Ale to je už téma na ďalšiu diskusiu.

Sofia: Takže po Kantovi, ktorý sa snažil nájsť rovnováhu, prichádza niekto, kto to celé otočí na hlavu, však?

Peter: Presne tak, Sofia. Prichádza Johann Gottlieb Fichte. A on hovorí: zabudnime na skúsenosť. Filozofia musí byť čistá špekulácia... dedukcia. Zaujíma ho nie to, ako sa veci majú, ale ako sa musia mať.

Sofia: To znie dosť abstraktne. Čo to znamená v praxi?

Peter: Predstav si to takto... Pre Fichteho nie je prvá nejaká substancia alebo hmota. Prvé je vedomie. Konkrétne tvoje „ja“, ktoré koná. Ty nie si len pozorovateľ sveta, ty ho svojou činnosťou tvoríš.

Sofia: Takže môj ranný boj s budíkom je vlastne filozofický akt tvorenia reality?

Peter: V podstate áno! To je jeho „filozofia činu“. Skutočnosť pre neho vzniká, pretože máme nejaký ideál, nejaký cieľ. Svet je len ihrisko pre našu činnosť.

Sofia: Dobre, takže základom všetkého je aktívne „ja“. Čo z toho vyplýva?

Peter: Vyplýva z toho kompletné obrátenie poriadku. Zrazu je ideál dôležitejší ako skutočnosť. Čin je dôležitejší ako hmota. A subjekt... teda ty... je dôležitejší ako objekt.

Sofia: Inými slovami, sloboda a vôľa majú prednosť pred nejakou danou nutnosťou a intelektom. To je celkom radikálna zmena.

Peter: Extrémne radikálna. Ale má to aj temnejšiu stránku. Tým, že odmietol objektívny svet, pripravil pôdu pre myšlienky, kde je jednotlivec podriadený spoločnosti... a to neskôr inšpirovalo nemecký nacionalizmus.

Sofia: Uf, tak to nabralo vážny smer. Kto prišiel po Fichtem, aby to trochu... skomplikoval?

Peter: Prišiel Friedrich Schelling. Ten sa snažil Fichteho subjektívne „ja“ znova spojiť s prírodou. Povedal, že ani „ja“, ani príroda nie sú to prvé. Nad nimi je „Absolútno“ – totálna jednota všetkého.

Sofia: A potom prišiel ten najznámejší, však? Hegel.

Peter: Áno, Georg Wilhelm Friedrich Hegel. Ten prišiel s niečím, čo ovplyvnilo filozofiu na stáročia – s dialektikou. Pre neho existovať znamená „stávať sa“, neustále sa meniť.

Sofia: A táto zmena má nejaké pravidlá, predpokladám.

Peter: Presne. Má logiku. Hegel hovorí, že každému tvrdeniu, ktoré nazveme „téza“, zodpovedá protirečenie, „antitéza“. Z ich stretu vzniká niečo nové, „syntéza“.

Sofia: Daj mi príklad, lebo toto znie ako z inej planéty.

Peter: Je to jednoduchšie, než sa zdá. Vezmi si muža a ženu. Muž je téza, žena antitéza. Ich spojením... teda syntézou... vzniká dieťa. A to dieťa v sebe „zachováva“ aj „pozdvihuje“ oboch rodičov. Takto podľa Hegela funguje celý svet.

Sofia: Fascinujúce. A práve o tom, ako tieto myšlienky ovplyvnili nasledujúce storočie, si povieme viac už o malú chvíľu.

Sofia: A po všetkých tých spoločenských teóriách sa poďme pozrieť na dvoch filozofov, ktorí sa zamerali skôr na jednotlivca. A to poriadne zblízka.

Peter: Áno, prichádza Friedrich Nietzsche. Jeho postoj ku kresťanstvu bol, povedzme, nie veľmi priateľský. Pre neho bola najvyššou hodnotou život sám.

Sofia: A s tým prišiel jeho slávny... alebo neslávne slávny... „nadčlovek“?

Peter: Presne. Žiadny Superman v plášti, ako si mnohí myslia. Je to silný jedinec, pán, ktorý si sám určuje morálku. Pravda a dobro sú pre neho relatívne, nie nemenné.

Sofia: Oproti slabým, „otrockým“ ľuďom, ktorí očakávajú súcit. A prikláňal sa k životu plnému vášne, však?

Peter: Áno, k tomu dionýziovskému. Nespútanému a živelnému, na rozdiel od usporiadaného, apolónskeho.

Sofia: To je dosť intenzívne. Henri Bergson to videl inak, však? Bol viac... zen?

Peter: Dá sa povedať. Pre neho bolo kľúčové „hlboké ja“ a intuícia, ktorá chápe celok, na rozdiel od intelektu, ktorý len analyzuje časti.

Sofia: Takže my riadime svoje skutky, nie okolnosti? To je dosť oslobodzujúce.

Peter: Presne tak. Podľa neho nie sme determinovaní. Naše ja je kapitánom, okolnosti sú len vietor a vlny.

Sofia: Takže... za nami je celé búrlivé 19. storočie. Od veľkých systémov až po zameranie na silu a intuíciu jednotlivca.

Peter: Bol to naozaj kotol myšlienok, ktoré formujú svet dodnes. Kľúčové je, že sa nebáli klásť odvážne otázky.

Sofia: A to je na filozofii to najlepšie. Ďakujeme, že ste s nami boli, a počujeme sa opäť pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu!