Podcast o Pôvod a raný vývoj opery

Kapitoly

Prečo vznikla opera?

Riešenie menom Monódia

Florentská Camerata

Prvá opera: Dafné a Euridice

Prichádza Monteverdi

Monteverdiho reformy

Dva štýly, jeden majster

Stavebné kamene opery

Opera sa sťahuje do Ríma

Oratórium a majster Carissimi

Francúzi to robia inak

Kto bol hviezdou?

Benátky: Opera pre všetkých

Ária v hlavnej úlohe

Neapol: Zrod virtuózov

Vek kastrátov a da capo árie

Scarlatti a nová predohra

Zhrnutie a záver

Přepis

Šimon: Predstavte si, že sedíte na maturite a dostanete presne túto otázku: „Vysvetlite, prečo vznikla opera.“ Do konca nasledujúcich pár minút pochopíte, prečo to nebol len nejaký obyčajný hudobný update, ale totálny reštart, ktorý úplne zmenil pravidlá hry. A prečo je to kľúčové pre dobrú známku.

Lucia: Presne tak. Počúvate Studyfi Podcast. Takže Šimon, začnime od základov. Prečo bol potrebný takýto... reštart?

Šimon: Áno, čo bolo zlé na hudbe predtým? Bol to koniec 16. storočia, renesancia vrcholila, všetko vyzeralo byť fajn, nie?

Lucia: Zdanlivo áno. Ale problém bol v niečom, čo sa volá polyfónia. To je, keď máte viacero samostatných melodických liniek naraz. A v neskorej renesancii to skladatelia dohnali do extrému. Bolo to tak komplikované, že ste absolútne nerozumeli spievanému textu.

Šimon: Čiže počuješ nádhernú hudbu, ale netušíš, o čom spievajú?

Lucia: Presne! Predstav si, že ti päť ľudí naraz hovorí päť rôznych príbehov. Technicky je to úžasné, ale informačná hodnota je... nula. A to začalo umelcom vadiť. Chceli, aby emócie a príbeh boli opäť na prvom mieste.

Šimon: Okej, takže problém bol chaos. Aké bolo riešenie? Zjednodušiť to?

Lucia: V podstate áno. Riešenie sa volá monódia. Z gréckeho *mono*, teda jeden, a *óde*, spev. Jeden spev. Jeden sólový hlas, ktorý nesie hlavnú myšlienku, a k tomu jednoduchý akordický sprievod.

Šimon: Počkaj, ale sólový spev s lutnou tu už predsa bol aj v renesancii. Čo bolo na tomto nové?

Lucia: Výborná otázka! Rozdiel je v tom sprievode. Tie staršie renesančné piesne mali sprievod, ktorý bol stále tak trochu polyfonický. Zložito prepletený. Ale nová baroková monódia mala sprievod, ktorý bol čisto akordický. Jeho jedinou úlohou bolo podporiť sólistu, nie s ním súperiť.

Šimon: Takže spevák bol konečne hlavná hviezda a kapela hrala len druhé husle?

Lucia: Dá sa to tak povedať. Vznikol aj systém zvaný *basso continuo* alebo generálny bas. To bol vlastne taký hudobný „ťahák“. Namiesto celých nôt pre sprievod napísali len basovú linku s číslami, ktoré hovorili, aký akord sa má zahrať. Dávalo to hudobníkom priestor na improvizáciu.

Šimon: A kto za týmto všetkým stál? To sa len tak zrazu všetci skladatelia dohodli, že ideme na to inak?

Lucia: Kdeže. Bola to práca skupiny intelektuálov, umelcov a šľachticov z Florencie, ktorí si hovorili Florentská camerata. Stretávali sa v palácoch grófov Bardiho a Corsiho a diskutovali.

Šimon: O čom? O počasí a o futbale asi nie...

Lucia: Určite nie. Boli posadnutí antickým Gréckom. Chceli oživiť antickú drámu, kde podľa nich slovo a hudba boli v dokonalej harmónii. A práve z týchto debát sa zrodil nápad na novú hudobnú formu – operu.

Šimon: Takže v podstate to bol taký fanúšikovský klub antiky, ktorý omylom vynašiel operu?

Lucia: Presne tak! Jedným z hlavných teoretikov bol Vincenzo Galilei... áno, otec slávneho astronóma Galilea. Už v roku 1581 napísal dielo, kde túto novú teóriu predstavil. Bol to mozog celej operácie.

Šimon: Super, teóriu máme. Kedy sme sa dočkali prvej skutočnej opery?

Lucia: Prvý pokus, o ktorom vieme, bola opera *Dafné* od Jacopa Periho z roku 1597. Bohužiaľ, hudba sa nám nezachovala. Takže za skutočný začiatok dejín opery považujeme až rok 1600.

Šimon: Čo sa stalo v roku 1600?

Lucia: Ten istý Jacopo Peri spolu s básnikom Rinuccinim vytvorili operu *Euridice*. A tá sa už zachovala. V nej naplno použili to, čomu hovorili *stile recitativo* – recitatívny štýl. Je to v podstate taký „spievaný rozhovor“, ktorý sa snaží napodobniť prirodzenú reč a jej emócie.

Šimon: Takže žiadne veľké árie, kde postava spieva päť minút o tom, aká je smutná?

Lucia: Vôbec nie, aspoň zo začiatku. Prvé opery boli veľmi priamočiare. Žiadne vizuálne efekty, žiadne orchestrálne búrky. Témou bol často idylický pastiersky život, príbehy z mytológie. Vlastne aj samotný názov „opera“ sa ujal až o polstoročie neskôr. Oni tomu hovorili *dramma per musica* – dráma s hudbou.

Šimon: Dobre, takže prvé opery boli skôr také komorné divadlo so spevom. Kto z toho urobil ten veľkolepý žáner, aký poznáme dnes?

Lucia: Na scénu prichádza génius. Prvý skutočný operný skladateľ. Claudio Monteverdi. Ak bola opera vynález, Monteverdi bol ten, kto ju premenil z prototypu na... na plne funkčný, nadupaný stroj!

Šimon: Znie to dôležito.

Lucia: To teda bol. Dokonca patrí do Svätej trojice operných reformátorov: Monteverdi, neskôr Gluck a nakoniec Wagner. Každý z nich posunul operu na úplne novú úroveň. Monteverdi bol ten prvý a možno aj najdôležitejší.

Šimon: Čo presne spravil inak? V čom bol taký revolučný?

Lucia: Všetko! Jeho najslávnejšia opera *Orfeus* z roku 1607 je toho dôkazom. Po prvé, obrovsky rozšíril orchester. Mal tam okolo 36 nástrojov! A neboli len sprievod. Používal ich na vykreslenie atmosféry a emócií.

Šimon: Napríklad?

Lucia: Napríklad ako prvý použil husľové tremolo – to je to rýchle kmitanie sláčika – na vyjadrenie vzrušenia. Alebo pizzicato, brnkanie na struny, pre napätie. Zobral recitatív a dal mu hĺbku. Ale hlavne, vynašiel skutočnú áriu, ako ju poznáme dnes. Pieseň, kde sa čas zastaví a postava vyjadrí svoje city.

Šimon: Aha! Takže to je ten rozdiel. Recitatív posúva dej dopredu a ária ho zastaví, aby sme sa ponorili do emócií.

Lucia: Presne! A pridal aj duety, zbory, ktoré sa zapájali do deja, nie len tak stáli a spievali. A použil takzvané *ritornely* – krátke hudobné motívy, ktoré sa v opere opakovali a spájali ju dokopy. To bol predchodca Wagnerových *leitmotívov* o 250 rokov neskôr. Bol proste ďaleko pred svojou dobou.

Šimon: Wow. To je celkom dosť vylepšení. Takže on definitívne zaklincoval ten nový štýl.

Lucia: Áno. A krásne to vidno na dvoch termínoch, ktoré sám používal: *prima prattica* a *seconda prattica*. Teda prvý a druhý štýl.

Šimon: Čo znamenali?

Lucia: *Prima prattica* bol ten starý, renesančný polyfonický štýl. Hovoril, že ten je fajn pre cirkevnú hudbu, kde je hudba nadradená slovu. Ale pre drámu, pre operu, zaviedol *seconda prattica* – nový štýl, kde je to naopak. Hudba musí slúžiť textu a emóciám. Musí byť expresívna a zrozumiteľná.

Šimon: Takže... a tu sa vraciame na začiatok... celý zmysel opery, ten sľubovaný 'aha' moment, bol v tom, aby hudba konečne začala slúžiť príbehu, a nie aby si žila vlastným životom. Všetko do seba zapadlo.

Lucia: Presne tak. A Claudio Monteverdi bol majstrom, ktorý tento princíp doviedol k dokonalosti a položil základy opery na ďalších 200 rokov. A to je presne to, čo chcú examinátori na maturite počuť.

Šimon: Super, takže ranú operu a jej vznik máme v malíčku. Po krátkej pauze sa pozrieme na to, kam sa opera uberala v ďalších obdobiach.

Lucia: Presne tak. A keď už máme tie základy, môžeme sa pozrieť na to, z čoho sa taká typická baroková opera vlastne skladala. Lebo to nie je len jeden dlhý spev. Má to svoju štruktúru, svoje stavebné kamene.

Šimon: Dobre, toto je presne to, čo na maturite môže zavážiť. Tie pojmy, ktoré všetci počuli, ale málokto vie, čo presne znamenajú. Takže, aké sú tie stavebné kamene?

Lucia: Fajn, poďme na to pekne po poriadku. Každá opera sa začína orchestrálnou predohrou. To je taká hudobná "pozvánka", ktorá má diváka naladiť. Na začiatku to bola často len nejaká hudba, ktorá ani nesúvisela s dejom.

Šimon: Okej, takže predohra... a potom to príde. Spev. Alebo... recitovanie? Čo je vlastne ten recitatív?

Lucia: Výborná otázka! Kľúčové je pochopiť dva protiklady: recitatív a áriu. Predstav si to takto: Recitatív je miesto, kde sa dej hýbe dopredu. Je to taký hovorený spev, text sa deklamuje, často na jednom-dvoch tónoch. Postavy si v ňom vysvetľujú, čo sa deje, hádajú sa, plánujú... proste akcia.

Šimon: Chápem. Recitatív posúva dej. A ária ho teda... zastavuje?

Lucia: Presne si to vystihol! Ária je pravý opak. Je to veľká, sólová pieseň, kde postava vyjadrí svoje emócie. Dej sa vtedy zastaví a všetka pozornosť sa sústredí na speváka. Bol to priestor, kde sa mohol blysnúť, ukázať techniku... a árie často dej zdržiavali.

Šimon: Takže si predstavujem, že hlavný hrdina práve zistil, že mu uniesli lásku, ale namiesto toho, aby ju utekal zachrániť, zastaví sa a päť minút spieva o tom, aký je smutný? To znie veľmi efektívne.

Lucia: Presne tak to bolo! A publikum to milovalo! Samozrejme, okrem sólistov máme aj ansámble – keď spievajú viacerí sólisti naraz. Dueto, terceto a tak ďalej. A nakoniec zbor, ktorý často komentuje dianie alebo dotvára atmosféru.

Šimon: Dobre, takže štruktúru máme. Čo sa dialo ďalej? Zostala opera navždy vo Florencii?

Lucia: Vôbec nie. Rýchlo sa presunula do ďalšieho veľkého centra – do Ríma. A tam si ju pod svoje krídla vzal bohatý rod Barberini, ktorý pre ňu postavil obrovské divadlo pre tritisíc divákov!

Šimon: Tritisíc? To je viac ako niektoré dnešné štadióny! Muselo to byť monumentálne.

Lucia: A presne o to im išlo. Rímska opera bola o monumentalite. Základnú formu nezmenili, ale všetko bolo väčšie. Hlavne zbory. Zatiaľ čo vo Florencii bol dôraz na sólistu a príbeh, v Ríme chceli ohúriť masovými zborovými scénami. Centrom pozornosti sa stal spevácky výkon, nie herectvo.

Šimon: Takže menej drámy, viac... speváckej olympiády?

Lucia: Niečo v tom zmysle. A hoci témy boli stále antické, konflikty často vychádzali z bežného života Rimanov, čo bolo pre divákov atraktívne. Medzi hlavných tvorcov patrili napríklad Stefano Landi alebo Domenico Mazzocchi.

Šimon: Dobre, takže Rím bol o veľkoleposti. Ale dialo sa tam ešte niečo iné dôležité?

Lucia: Áno! A toto je skvelá prepojka, ktorú môžete na maturite využiť. V tom istom čase v Ríme pôsobil Giacomo Carissimi. On sa síce nevenoval primárne opere, ale jej "duchovnému bratovi" – oratóriu.

Šimon: Oratórium... to znie ako niečo z kostola.

Lucia: Správna stopa. Oratóriá sú v podstate ako opery, ale bez kostýmov a scény, a majú náboženský, väčšinou biblický námet. Carissimi bol majstrom latinských oratórií, napríklad jeho slávne dielo *Jefte*. A rovnako ako rímska opera, aj jeho oratóriá stavali na mohutných, dramatických zboroch.

Šimon: Takže podobný princíp, len iné prostredie a téma.

Lucia: Presne. A tu je ten dôležitý bonus: Carissimi bol extrémne vplyvný učiteľ. Jeho žiakmi boli skladatelia, ktorí neskôr formovali operu v Benátkach, Neapole, a dokonca aj vo Francúzsku. Učil sa u neho aj Georg Friedrich Händel!

Šimon: Super, takže ten vplyv sa šíril. Zostala opera čisto talianskou záležitosťou, alebo sa jej chytili aj iné národy?

Lucia: Ale kdeže! Samozrejme, že sa rozšírila. V polovici 17. storočia dorazila do Francúzska. A Francúzi, ako to už u nich býva, si povedali: "Hmm, fajn, ale my to urobíme po svojom."

Šimon: Čo sa im nepáčilo? Príliš veľa emócií?

Lucia: Trefa do čierneho! Talianska opera sa im zdala prehnane citová. Chceli niečo viac... vyvážené, rozumové. A hlavne, chceli tam mať balet! Francúzsko malo silnú tradíciu dvorných baletov, takže to bola podmienka.

Šimon: Jasné, bez tanca to vo Versailles asi nešlo.

Lucia: Určite nie. Takže sa zrodila francúzska národná opera. Prvým významným dielom bola *Pomone* od Roberta Camberta. Ale skutočnou hviezdou, ktorá definovala francúzsku operu na ďalšie desaťročia, bol niekto úplne iný. A na toho sa pozrieme hneď vzápätí.

Šimon: Dobre, Lucia, tak ma už nenapínaj! Kto bol tou tajomnou hviezdou francúzskej opery?

Lucia: Bol to Jean-Baptiste Lully. Talian, ktorý sa stal prakticky hudobným diktátorom na dvore Ľudovíta XIV. Ale o ňom si povieme viac v bonusovej epizóde. Teraz sa musíme vrátiť do Talianska.

Šimon: Prečo? Čo sa dialo tam, zatiaľ čo sa Francúzi učili tancovať v opere?

Lucia: Dialo sa tam niečo revolučné. Opera sa z palácov presunula medzi bežných ľudí. A to všetko vďaka jednému mestu – Benátkam.

Šimon: Benátky? Mesto kanálov a gondol? Ako to súvisí s operou?

Lucia: Úplne zásadne! V roku 1637 tam otvorili divadlo San Cassiano. A toto nebolo len tak nejaké divadlo. Bola to prvá stála, verejná operná scéna v Európe.

Šimon: Počkaj, verejná? To znamená, že tam mohol ísť ktokoľvek?

Lucia: Presne tak! Samozrejme, ak si mohol dovoliť lístok. Ale už to nebola zábava len pre šľachtu. Opera sa stala prístupnou aj pre bohatých mešťanov. Zrazu to bol spoločenský zážitok pre širšie publikum.

Šimon: To je super. A viem si predstaviť, že to muselo byť populárne.

Lucia: Extrémne. Do konca 17. storočia bolo v Benátkach až šestnásť operných divadiel! A bol tu ešte jeden skvelý vynález – libreto.

Šimon: Tá knižočka s textom?

Lucia: Áno! Pred predstavením si si mohol kúpiť malú knižku s kompletným textom opery. Takže aj keď si nerozumel každé slovo, vedel si, o čo ide. Predstav si to ako titulky v kine, len na papieri.

Šimon: To je dobré prirovnanie. Dnes by to bol asi QR kód na sedadle.

Lucia: Určite! Ale princíp je rovnaký – spraviť umenie prístupnejším.

Šimon: Takže opera sa stala verejnou. Zmenilo to aj hudbu samotnú?

Lucia: Absolútne. Rímska opera bola plná veľkých zborov. Ale v Benátkach chceli diváci vidieť hviezdy. Hrdinov. Takže do popredia sa dostal sólový spev a árie.

Šimon: Čiže menej zborového spevu a viac priestoru pre jednotlivcov?

Lucia: Presne. Orchester hral hlavne predohru a nejaké tanečné časti, ale pódium patrilo sólistom. A práve tu sa začína formovať slávna trojdielna ária, ktorú poznáme ako ABA.

Šimon: Aha, čiže zaspieva sa časť A, potom nejaká kontrastná časť B a na záver sa zopakuje A.

Lucia: Trefa. A hudba začala byť oveľa chytľavejšia. Skladatelia sa nehanbili inšpirovať ľudovou hudbou. Napríklad začali používať *barkarolu* – typickú pieseň benátskych gondolierov.

Šimon: Takže antické mýty sa spievali na melódie z ulice?

Lucia: Trochu zjednodušene, ale áno! Do vážnych antických príbehov, ako bol ten o Orfeovi, začali prenikať komické postavy a parodické prvky. Opera sa stala zábavnejšou a živšou.

Šimon: Kto boli hlavní tvorcovia tohto štýlu?

Lucia: Traja kľúčoví skladatelia, všetci ovplyvnení Monteverdim, boli Francesco Cavalli, Marc Antonio Cesti a Giovanni Legrenzi. Práve oni dali benátskej opere jej tvár – humor, ľudové melódie a dôraz na sólistov.

Šimon: Dobre, takže Benátky boli o dostupnosti a hviezdnych sólistoch. Kam sa opera posunula odtiaľ?

Lucia: Na juh. Ďalším veľkým centrom sa stal Neapol. A tam to zobrali na úplne novú úroveň. V Neapole boli štyri slávne konzervatóriá.

Šimon: Konzervatóriá ako hudobné školy?

Lucia: Pôvodne to boli sirotince, ktoré sa postupne vyvinuli na elitné hudobné inštitúty. A práve z nich vychádzali tí najlepší hudobníci a speváci v Európe.

Šimon: Takže Neapol bol taký inkubátor talentov.

Lucia: Presne tak. A neapolská škola, ktorú založili skladatelia ako Francesco Provenzale a Alessandro Stradella, stavila všetko na jednu kartu – virtuozitu.

Šimon: Čo to presne znamená?

Lucia: Znamená to, že hudba a spevácky výkon boli dôležitejšie ako samotný príbeh. Vytvorili takzvanú *koncertnú operu*. Hlavným cieľom bolo ohúriť publikum technickou dokonalosťou spevákov.

Šimon: A ako to dosiahli? Ako sa z opery stal koncert?

Lucia: Hlavným nástrojom bola *da capo ária*. To je tá naša známa forma A-B-A. Ale bol v tom háčik. Keď sa spevák vrátil k prvej časti A, očakávalo sa, že ju nezaspieva rovnako.

Šimon: Mal ju zmeniť?

Lucia: Mal ju ozdobiť! Pridať vlastné, extrémne náročné ozdoby, takzvané *koloratúry*. Improvizoval a predvádzal, čo všetko so svojím hlasom dokáže. A tu sa dostávame k najväčšiemu fenoménu tej doby – ku kastrátom.

Šimon: Prepáč, k čomu?

Lucia: Áno, znie to drsne. Boli to chlapci s výnimočne krásnym hlasom, ktorým bol v detstve vykonaný chirurgický zákrok, aby u nich nenastala mutácia. Ich hlas tak zostal vysoký, ale vďaka dospelým pľúcam mal obrovskú silu a rozsah.

Šimon: To je... šialené. Boli naozaj takí dobrí?

Lucia: Boli to superhviezdy. Mená ako Farinelli alebo Caffarelli boli známe po celej Európe. Ich technika bola neprekonateľná a zatienili takmer všetky speváčky. Jediná žena, ktorá im dokázala konkurovať, bola Faustina Bordoni.

Šimon: A toto všetci akceptovali?

Lucia: Nie všetci. Napríklad Francúzi to považovali za násilie proti prírode a odmietali to. Ale v Taliansku a inde v Európe boli kastráti zbožňovaní.

Šimon: Takže neapolská opera bola hlavne o speváckej exhibícii. Kto bol jej najväčším majstrom?

Lucia: Jednoznačne Alessandro Scarlatti. Bol to neuveriteľne plodný skladateľ, napísal 115 opier. Práve on doviedol neapolský štýl do dokonalosti.

Šimon: Čím bol taký výnimočný?

Lucia: Perfektne prepojil virtuózny spev s hudobnou štruktúrou. A okrem toho sa mu pripisuje ustálenie orchestrálnej predohry, ktorá sa vtedy volala *sinfonia*.

Šimon: Počkaj, sinfonia... to znie ako symfónia.

Lucia: Presne tam to smerovalo! Scarlattiho predohra mala tri časti v schéme: rýchla-pomalá-rýchla. A presne táto štruktúra sa neskôr stala základom pre klasickú symfóniu, inštrumentálny koncert aj sonátu.

Šimon: Wow! Takže predohra k opere položila základy pre najdôležitejšie formy klasickej hudby? To je fascinujúce.

Lucia: Áno. Všetko je prepojené. A dôležití boli aj libretisti, ako napríklad Pietro Metastasio, ktorého texty zhudobnili takmer všetci velikáni – od Händla až po Mozarta.

Šimon: Takže ak by sme to mali zhrnúť. Benátky operu zdemokratizovali a dali hlavné slovo sólistom. A Neapol z toho spravil virtuózny koncert, kde speváci boli ako dnešné rockové hviezdy.

Lucia: Lepšie by som to nepovedala. Ale tento kult hviezd mal aj svoju odvrátenú stránku. Nakoniec sa opera dostala do područia speváckych primadon, ktoré si diktovali, čo má skladateľ písať.

Šimon: Takže hudba a dráma išli bokom?

Lucia: Áno. Z opery sa stal len sled árií, stratila dramatickú hĺbku a upadla. Ale to zároveň vytvorilo tlak na zmenu, na reformu opery... ale to je už príbeh na ďalšiu kapitolu.

Šimon: Tak to vyzerá, že sme na konci nášho dnešného operného maratónu. Prešli sme od Florentskej cameraty cez Rím a Francúzsko až po veľké talianske školy v Benátkach a Neapole.

Lucia: Dúfam, že teraz je všetkým jasné, ako sa opera vyvíjala a aké rôzne podoby mala. Kľúčové je zapamätať si rozdiely medzi jednotlivými školami – čo bolo pre každú typické.

Šimon: Určite áno. Lucia, ďakujem ti za ďalšiu skvelú lekciu plnú hudby a prekvapivých faktov. A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami.

Lucia: Presne tak. Učte sa s nami a pamätajte, s trochou snahy to zvládnete. Počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Ahojte!

Šimon: Ahojte!