Podcast o Platón a Aristoteles: Bytie a ľudská prirodzenosť

Kapitoly

Honba za Prvopočiatkom

Pohyb alebo Pokoj?

Riešenie? Viac Prvkov!

Človek v Centre Pozornosti

Hľadanie Šťastia

Novovek a Problém Poznania

Kantova Revolúcia

Platón: Dva svety poznania

Gradualizmus: Filón a prepojenie svetov

Plotinos a teória emanácie

Fichte a svet ako čin

Schelling a absolútna identita

Hegel a dialektická metóda

Zhrnutie a záver

Přepis

Barbora: Predstavte si študentku, volajme ju Ema. Sedí nad kopou kníh s nápisom FILOZOFIA a v hlave jej hučí. Voda? Vzduch? Apeiron? Atómy? Načo mi toto všetko bude na maturite, alebo v živote? Cíti sa stratená v abstraktných pojmoch.

Jakub: A práve táto Emina otázka je dokonale filozofická. Pýta sa na zmysel, na podstatu. A presne to robili aj prví filozofi. Nehľadali len odpoveď na test, hľadali odpoveď na všetko.

Barbora: A presne o tom sa budeme dnes rozprávať, aby v tom mala Ema, aj vy, jasno. Počúvate Studyfi Podcast.

Barbora: Takže, Jakub, poďme na úplný začiatok. Staroveké Grécko. Ľudia si dovtedy vysvetľovali svet mýtmi o bohoch. Čo sa zmenilo?

Jakub: Zmenilo sa to, že pár odvážnych mysliteľov si povedalo: „A čo ak za tým nie sú bohovia? Čo ak existuje nejaký prirodzený, logický princíp?“ A začali hľadať „arché“ – prvopočiatok, základnú substanciu, z ktorej je všetko ostatné.

Barbora: Ako nejaký prapôvodný prvok, z ktorého je zložený celý vesmír?

Jakub: Presne tak. Prvý prišiel Táles z Milétu a povedal: Všetko je z vody. Pozoroval, že všetko živé potrebuje vodu, že sa mení na paru aj na ľad. Zdalo sa mu to logické.

Barbora: Dobre, to dáva zmysel. Ale asi neostal jediný s touto teóriou, však?

Jakub: To veru nie. Jeho žiak Anaximandros bol skeptickejší. Povedal si, počkať, ak je všetko z vody, ako môže existovať oheň? Ten by mal predsa zhasnúť. Musí existovať niečo neurčité, neobmedzené, z čoho vznikajú protiklady. Nazval to „apeiron“.

Barbora: Takže od konkrétnej veci, ako je voda, prešiel k abstraktnému princípu. To je celkom skok.

Jakub: Obrovský skok! A potom prišiel Anaximenes a skúsil to spojiť. Povedal, že arché je vzduch. Je všade, je neviditeľný, a jeho zhusťovaním a zrieďovaním vzniká všetko ostatné. Zriedený je oheň, zhustený je vietor, oblaky, voda, zem...

Barbora: Takže títo prví filozofi, hylozoisti, vlastne hľadali materiálnu podstatu sveta. Čo Pytagoras? Toho poznáme skôr z matematiky.

Jakub: Áno, a pre neho bolo tou podstatou číslo. Tvrdil, že vzťahy vo vesmíre sa dajú opísať matematicky, že základom všetkého je harmónia a poriadok, ktorý reprezentujú čísla. To už je posun k nemateriálnemu princípu.

Barbora: Dobre, takže máme tu rôzne teórie o tom, z čoho svet JE. Ale čo otázka zmeny? Ako sa veci menia? Tuším, že aj na to mali filozofi úplne opačné názory.

Jakub: A to teda mali! Na jednej strane bol Herakleitos, ktorý tvrdil: „Panta rhei“ – všetko plynie. Svet je ako rieka, do ktorej nemôžeš vstúpiť dvakrát. Všetko je v neustálom procese zmeny a boja protikladov. To je dynamický monizmus.

Barbora: Neustála zmena. To znie dosť... chaoticky, ale aj realisticky. Veď okolo seba vidíme, že nič nie je večné.

Jakub: Presne, vychádzal zo skúsenosti. Ale potom prišiel Parmenides a povedal: „Moment, moment.“ Všetka zmena je len ilúzia našich zmyslov. Riadi sa čisto logikou. A jeho logika bola neúprosná: „Bytie je a nebytie nie je.“

Barbora: Čo to presne znamená? Znie to ako nejaká hádanka.

Jakub: Znamená to, že ak by mala nastať zmena, niečo by muselo vzniknúť z ničoho. Ale „nič“, teda nebytie, neexistuje. Takže ani vznikať z neho nič nemôže. Bytie je podľa neho večné, nemenné, jedno a nehybné. To je statický monizmus.

Barbora: Wow. Takže jeden hovorí, že sa mení úplne všetko, a druhý, že sa nemení vôbec nič. To je dokonalá opozícia.

Jakub: A presne tento spor sa snažili vyriešiť ďalší filozofi – pluralisti.

Barbora: Ako sa dá vyriešiť takýto zásadný rozpor? Znie to nemožne.

Jakub: Pluralisti prišli s kompromisom. Povedali: Dobre, možno neexistuje len jeden prvok, ale viacero. Empedokles napríklad tvrdil, že existujú štyri základné, večné a nemenné korene všetkého: zem, voda, vzduch a oheň.

Barbora: To znie povedome, ako štyri živly.

Jakub: Presne tak. A zmena podľa neho nastáva tak, že tieto prvky sa miešajú a oddeľujú vplyvom dvoch vonkajších síl – Lásky, ktorá ich spája, a Nenávisti, ktorá ich rozdeľuje. Tým oddelil hmotu od sily.

Barbora: To je zaujímavé. Takže základné stavebné kamene sú nemenné, ako chcel Parmenides, ale ich kombinácie sa menia, ako chcel Herakleitos.

Jakub: Presne! A potom prišiel Anaxagoras a posunul to ešte ďalej. Podľa neho existuje nekonečné množstvo malých čiastočiek, „homoiomerií“. A o tom, čím vec je, rozhoduje to, ktorých čiastočiek je v nej najviac. Napríklad v zlate prevažujú čiastočky zlata, ale sú tam aj všetky ostatné.

Barbora: A čo ich dáva do pohybu? Tiež nejaká láska a nenávisť?

Jakub: Anaxagoras zaviedol pojem „Nous“ – transcendentný rozum, duch. Povedal, že hmota je sama o sebe nehybná. Ten prvotný impulz, ktorý všetko rozhýbal a usporiadal, musel prísť zvonku, od inteligentného princípu.

Barbora: A nakoniec Demokritos, toho poznáme vďaka atómom, však?

Jakub: Áno, atomisti Demokritos a Leukippos prišli s teóriou, že všetko sa skladá z maličkých, nedeliteľných, večných častíc – atómov – a prázdneho priestoru, v ktorom sa pohybujú. A na rozdiel od Anaxagora, Demokritos tvrdil, že pohyb je prirodzenou vlastnosťou atómov. Nepotrebujú žiadny vonkajší impulz.

Barbora: Takže príčina pohybu je priamo v hmote samotnej. To je dosť materialistický pohľad.

Jakub: Extrémne. Pre Demokrita bol vesmír len zhluk atómov riadený mechanickými zákonmi. Žiadny Nous, žiadni bohovia.

Barbora: Zdá sa, že prví filozofi boli tak trochu posadnutí vesmírom. Kedy sa konečne začali zaujímať o človeka?

Jakub: Ten veľký obrat prišiel so sofistami a Sokratom. Sofisti boli niečo ako prví platení učitelia a konzultanti. Učili mladých Aténčanov rečníctvu a argumentácii, aby uspeli v politike. Ich heslo bolo: „Človek je mierou všetkých vecí,“ ako povedal Protagoras.

Barbora: Takže pravda sa stala relatívnou? Čo je dobré pre mňa, nemusí byť dobré pre teba?

Jakub: Presne tak. Pre nich bola cnosť zručnosť v reči, schopnosť presvedčiť ostatných. Ale potom na scénu vstúpil Sokrates a povedal: „Stop!“

Barbora: A čo sa mu na nich nepáčilo?

Jakub: Všetko! Učil zadarmo, tvrdil, že cnosť nie je rečnícka zručnosť, ale morálne konanie založené na poznaní. Zaujímal sa o etiku, o to, čo je dobro a zlo. Pre neho bol človek predovšetkým jeho duša, jeho vedomé Ja.

Barbora: A jeho slávny výrok „Viem, že nič neviem“?

Jakub: To je základ jeho metódy. Sokrates veril, že stačí poznať dobro, aby človek konal dobro. Zlo podľa neho pramení z nevedomosti. Takže jeho úlohou bolo pomôcť ľuďom odhaliť ich vlastnú nevedomosť – to je tá negatívna, očisťujúca časť jeho irónie. A potom im pomocou otázok pomôcť „porodiť“ nové, pravdivé poznanie. Tomu hovoril pôrodníctvo.

Barbora: Po Sokratovi prišlo veľa ďalších škôl, ktoré sa tiež zameriavali na človeka a hlavne na otázku: Ako dosiahnuť šťastie?

Jakub: Áno, nastalo helenistické obdobie a ľudia hľadali vnútorný pokoj vo svete plnom zmien. A každá škola na to išla inak. Napríklad kynici, ako Diogenes, hovorili, že šťastie je v oslobodení sa od všetkých potrieb a spoločenských konvencií. Žili doslova ako psy, odtiaľ názov „kynik“.

Barbora: Ten Diogenes, čo býval v sude? To je dosť extrémne.

Jakub: Veľmi. Úplným opakom boli cyrénaici, ktorí tvrdili, že dobro je príjemnosť a slasť. Čistý hedonizmus. Ale aj oni varovali, že sa človek nesmie stať otrokom svojich slastí.

Barbora: Takže užívať si, ale s mierou. A čo epikurejci? Tí sú tiež známi pôžitkárstvom.

Jakub: Áno, ale Epikuros hľadal skôr pokojný pôžitok, absenciu bolesti a strachu. Hovoril tomu „ataraxia“ – duševný pokoj. Jeho škola bola v záhrade, ďaleko od ruchu politiky. Veril, že najväčšími prekážkami šťastia sú strach z bohov a strach zo smrti, ktoré sa snažil vyvrátiť pomocou Demokritovho atomizmu.

Barbora: A proti nim stáli stoici, tí boli známi svojou prísnosťou, že?

Jakub: Presne. Zenón z Kitia a jeho nasledovníci učili, že šťastie spočíva v živote v súlade s rozumom a prírodou. Kľúčom je „apatia“ – nie v zmysle ľahostajnosti, ale ako oslobodenie sa od vášní a afektov, ktoré nám zatemňujú úsudok. Musíme prijať svoj osud a ovládať to jediné, čo ovládať môžeme – svoje vlastné reakcie.

Barbora: To znie ako recept na neuveriteľnú psychickú odolnosť. A čo Platón, ako ten videl človeka a jeho miesto vo svete?

Jakub: Pre Platóna bol človek v prvom rade duša uväznená v tele. Naše zmysly nás klamú a ukazujú nám len tiene skutočnosti. Tú pravú realitu, svet večných a nemenných ideí, môžeme poznať len rozumom. Šťastie a cnosť spočívajú v tom, že sa naša rozumná časť duše oslobodí od pút tela a zmyslov a priblíži sa k svetu ideí.

Barbora: To bol obrovský skok starovekom. Posuňme sa teraz o stovky rokov dopredu, do novoveku. Zdá sa, že filozofi sa opäť začali intenzívne zaoberať otázkou, čo a ako vlastne môžeme poznať.

Jakub: Áno, novovek je charakteristický tým, čo voláme „obrat k subjektu“. Filozofi ako Descartes si uvedomili, že skôr, než začneme skúmať svet, musíme preskúmať náš vlastný nástroj poznania – náš rozum. Hľadali pevnú a istú metódu, ako pri matematike.

Barbora: A tu vznikol ten slávny spor medzi racionalistami a empirikmi, však? Jedni verili rozumu, druhí skúsenosti.

Jakub: Presne. Na jednej strane racionalisti ako Descartes či Spinoza tvrdili, že pravé poznanie pochádza z rozumu. Zmysly nás môžu klamať. Na druhej strane empirici ako John Locke, George Berkeley a David Hume tvrdili opak: „Nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysloch.“ Všetko poznanie podľa nich pochádza zo zmyslovej skúsenosti.

Barbora: A ako sa to vyvíjalo? David Hume to vraj dohnal do extrému.

Jakub: Veru áno. Hume povedal, že všetok obsah našej mysle sú buď živé „impresie“, teda zmyslové vnem, alebo ich slabé kópie, ktoré nazval „idey“. Ak nejaká idea nemá pôvod v impresii, je bezobsažná. Tým spochybnil napríklad pojem substancie alebo kauzality. Tvrdil, že nevidíme príčinu a následok, len to, že dva javy idú pravidelne po sebe.

Barbora: Takže spochybnil samotné základy vedy. To muselo spôsobiť poriadny rozruch.

Jakub: Obrovský. Hovorí sa, že práve Hume „prebudil Kanta z jeho dogmatického spánku“.

Barbora: A tým sa dostávame k Immanuelovi Kantovi, gigantovi novovekej filozofie. Ako on vyriešil tento spor?

Jakub: Kant urobil niečo geniálne. Spojil racionalizmus a empirizmus. Povedal: Áno, všetko naše poznanie sa začína skúsenosťou, ako tvrdia empirici. Ale neskončí pri nej. Skúsenosť nám dodáva len surový materiál, obsah.

Barbora: A čo mu dodáva formu?

Jakub: Náš vlastný rozum! Podľa Kanta má náš rozum v sebe apriórne, teda od skúsenosti nezávislé formy, akési „okuliare“, cez ktoré sa pozeráme na svet. Na úrovni zmyslov sú to priestor a čas. Na úrovni myslenia sú to takzvané kategórie, ako napríklad jednota, príčinnosť a podobne.

Barbora: Počkaj, takže priestor a čas nie sú niečo, čo existuje objektívne mimo nás, ale sú to formy nášho vnímania?

Jakub: Presne tak! To je Kantova „kopernikánska revolúcia“ vo filozofii. Už nie je naše poznanie pasívnym odrazom sveta, ale naša myseľ aktívne konštruuje svet, ako ho poznávame. Svet sa prispôsobuje nášmu poznaniu, nie naopak.

Barbora: To je... ohromujúca myšlienka. Ale znamená to, že nikdy nemôžeme spoznať svet taký, aký je „sám o sebe“?

Jakub: Presne. Kant rozlišuje medzi „svetom pre nás“ (fenoménom), ktorý si konštruujeme, a „svetom o sebe“ (noumenonom), ktorý je pre nás nepoznateľný. Môžeme o ňom len predpokladať, že existuje.

Barbora: A ako sa toto všetko týka etiky a Boha? Viem, že Kant je známy pre svoj kategorický imperatív.

Jakub: Kant tvrdil, že zatiaľ čo teoretický rozum nemôže dokázať existenciu Boha, slobody alebo nesmrteľnosti duše, praktický rozum, ktorý sa zaoberá morálkou, ich musí predpokladať. Základom jeho etiky je kategorický imperatív.

Barbora: Čo to je? Znie to zložito.

Jakub: V podstate je to jednoduchý príkaz rozumu, ktorý hovorí: „Konaj tak, aby sa maxima tvojho konania mohla stať všeobecným zákonom.“ Inými slovami, pýtaj sa sám seba: „Bolo by v poriadku, keby takto konali všetci?“ Morálne je konať z povinnosti voči tomuto zákonu, nie pre nejaký zisk alebo dobrý pocit.

Barbora: Takže ak pomáham druhým len preto, aby som sa cítila dobre, nie je to podľa Kanta skutočne morálne konanie?

Jakub: Presne tak. Morálna hodnota činu nespočíva v jeho dôsledkoch, ale v úmysle konať podľa morálneho zákona, z čistej povinnosti. A aby takýto systém dával zmysel, musíme predpokladať, že sme slobodní, že naša duša je nesmrteľná a že existuje Boh, ktorý zaručí spravodlivú odplatu.

Barbora: Fascinujúce. Od hľadania základnej ingrediencie vesmíru sme sa dostali až k vnútornému morálnemu zákonu v každom z nás. Je vidieť, že filozofia prešla neuveriteľnú cestu.

Barbora: Takže minule sme uzavreli Platónov svet ideí... a ja mám pocit, že čím viac sa o tom rozprávame, tým viac mi to pripomína film Matrix. Je to len môj pocit?

Jakub: Vôbec nie! Je to skvelá analógia. A drží sa nás aj pri ďalšej téme... a to je Platónova koncepcia poznania. Ako vlastne vieme, čo je pravda, ak je skutočný svet ten svet ideí?

Barbora: To je presne tá otázka, ktorá mi vŕtala v hlave. Ak všetko okolo nás sú len tiene, ako môžeme niečo skutočne poznať?

Jakub: Platón hovorí, že máme dve hlavné úrovne poznávania. Prvá je 'doxa', čo by sme preložili ako mienka alebo názor. To je poznanie, ktoré získavame cez zmysly... o tých tieňoch na stene jaskyne.

Barbora: Čiže to, čo vidím, počujem, cítim... to je len 'doxa'? Nižšia úroveň poznania?

Jakub: Presne tak. Je to nestále a klamlivé. Skutočné, vyššie poznanie nazýva 'episteme'. To je poznanie rozumom, ktoré sa týka večných a nemenných ideí.

Barbora: Okej, ale ak sme uväznení v tomto zmyslovom svete... ako sa k tomu 'episteme' vôbec dostaneme? Musíme sa nejako 'hacknúť' do sveta ideí?

Jakub: Niečo v tom zmysle. Platón to vysvetľuje svojou slávnou teóriou anamnézy. Tvrdí, že naša duša už vo svete ideí žila predtým, ako sa narodila do tela.

Barbora: Počkaj, takže my si na tie idey vlastne len spomíname? To znie... dosť divoko.

Jakub: Je to tak. Učenie je pre neho vlastne rozpamätávanie sa. A preto je Platón považovaný za prvého aprioristu – verí, že nejaké poznanie máme v sebe ešte pred akoukoľvek skúsenosťou.

Barbora: Takže keď sa v škole trápim s matematikou, mám si len povedať, že moja duša to už vlastne vie, len si nevie spomenúť? To poviem najbližšie na písomke.

Jakub: To by som asi neskúšal. Ale podstata je tá, že poznanie prichádza zvnútra, cez intelekt a kontempláciu, nie len z pozorovania vonkajšieho sveta.

Barbora: Dobre, od Platóna sa teraz posunieme k niečomu, čo znie veľmi... hierarchicky. Gradualistické systémy. Čo to znamená?

Jakub: V podstate si to predstav ako rebrík alebo stupne bytia. Na samom vrchu je to najdokonalejšie a smerom dole dokonalosť klesá. A prvým dôležitým mysliteľom v tomto smere bol Filón Alexandrijský.

Barbora: Alexandrijský... takže tu už sa mieša grécka filozofia s niečím iným, však?

Jakub: Presne. Filón sa pokúsil spojiť grécku filozofiu, hlavne Platóna, so židovským náboženstvom. Predmetom jeho filozofie už nie je len bytie, ale priamo Boh.

Barbora: A ako vyzerá ten jeho rebrík? Čo je hore a čo dole?

Jakub: Na samom vrchole je absolútne dokonalý Boh. Úplne na dne je nedokonalá, pasívna hmota, teda matéria. A tu prichádza ten kľúčový problém: ako mohol dokonalý Boh stvoriť nedokonalý svet?

Barbora: To je dobrá otázka. Ako to vyriešil?

Jakub: Zaviedol sprostredkovateľa. Nazval ho 'Logos' – čo znamená slovo, ale aj rozum alebo princíp. Tento Logos je akýsi most medzi Bohom a hmotou. Boh stvorí Logos a Logos potom formuje svet.

Barbora: Zaujímavé. Takže Boh si priamo 'nezašpinil ruky' nedokonalou hmotou.

Jakub: Tak nejak. A to isté platí aj pre človeka. Naša duša je podľa Filóna miestom, kde sa stretávajú tieto dva svety. Máme zmyslovú, materiálnu časť, a potom intelektuálnu, božskú časť.

Barbora: A cieľom je asi povzniesť sa k tej božskej časti, však?

Jakub: Áno. Máme sa vrátiť k dokonalosti, spojiť sa s Bohom. Ale to je možné len cez intelekt, v momentoch extázy a kontemplácie, keď sa duša úplne oslobodí od tela.

Barbora: Filónov systém bol teda o stvorení... ale počula som, že ďalší filozof, Plotinos, to videl trochu inak. Ako nejaké... vyžarovanie?

Jakub: Presne! Plotinos je zakladateľom neoplatonizmu a jeho systém je fascinujúci. Namiesto stvorenia hovorí o emanácii. Predstav si slnko.

Barbora: Dobre, predstavujem si slnko.

Jakub: Slnko svieti, vyžaruje svetlo a teplo, však? Robí to neustále, prirodzene, bez toho, aby sa nejako zmenšilo alebo niečo stratilo. A čím ďalej si od slnka, tým je svetla a tepla menej.

Barbora: Chápem. Takže Boh je ako to slnko?

Jakub: Presne tak. Plotinos ho nazýva 'Jedno'. Je to absolútny počiatok, taký dokonalý, že sa o ňom nedá ani nič povedať. A z tohto Jedného všetko akoby 'preteká' alebo vyžaruje von, v klesajúcej dokonalosti.

Barbora: A aké sú tie stupne vyžarovania?

Jakub: Hneď po Jednom prichádza Duch, ktorý už obsahuje platónske idey. Z Ducha vyžaruje Duša sveta, ktorá oživuje a formuje všetko ostatné. A na samom konci je matéria, ktorá je najďalej od Jedného, je to v podstate absencia svetla, tma.

Barbora: To je veľmi poetické. A kde je v tomto systéme človek a jeho duša?

Jakub: Ľudská duša je tiež dvojaká. Nižšia časť je spojená s telom a stará sa oň. Ale tá vyššia časť je slobodná a pamätá si svoj pôvod. Vstupuje do tela, aby ho povzniesla a usporiadala.

Barbora: Takže opäť je tu nejaká cesta späť? Cesta návratu k tomu 'Jednému'?

Jakub: Áno, to je cieľom života. Plotinos hovorí o troch cestách. Cez umenie a vnímanie krásy, cez etiku a morálne konanie, a najvyššou cestou je filozofická kontemplácia pravdy. Tá vrcholí v extatickom spojení s Jedným.

Barbora: Znie to, akoby sa títo neskorší antickí filozofi snažili nájsť cestu domov... späť k nejakému božskému princípu. Je to tak?

Jakub: To je perfektné zhrnutie. Celý ten svet už nebol taký stabilný a istý ako za čias Platóna. Tieto filozofie ponúkali jednotlivcovi duchovnú cestu, únik z neistého sveta. A práve tieto myšlienky neskôr silno ovplyvnili kresťanské myslenie, čo je téma, na ktorú sa pozrieme nabudúce.

Barbora: A tým sa dostávame k poslednej veľkej téme našej série... nemecký idealizmus. Priznám sa, Jakub, toto slovné spojenie vo mne vždy vyvolávalo trochu rešpekt. Znie to... zložito.

Jakub: Je to pochopiteľné. Ale poďme to rozbiť na drobné. V podstate nadväzujeme na Kanta, ale jeho nasledovníci boli oveľa radikálnejší.

Barbora: A kto bol prvý na rade?

Jakub: Johann Gottlieb Fichte. Pre neho nebolo dôležité, ako sa veci majú, ale ako sa musia mať. Opustil Kantovu skúsenosť a vsadil všetko na čistú špekuláciu. Predstav si to takto... Fichte tvrdil, že základom všetkého je aktívne „Ja“. Naše vedomie.

Barbora: Počkaj... takže svet okolo nás je len produktom činnosti môjho „Ja“?

Jakub: Presne tak! Reálny svet ho zaujímal len ako ihrisko pre ľudskú činnosť. Podľa neho čin predchádza substanciu. Najprv je idea, ideál... a až potom sa tvorí skutočnosť, aby sa k tomu ideálu priblížila. Všetko obrátil naruby.

Barbora: To je dosť extrémny pohľad. Akoby som si mohla myslením vytvoriť kávu, ktorú mám pred sebou.

Jakub: No, skoro. Dôsledky boli ale vážne. Táto myšlienka absolútneho subjektu neskôr prispela k prebudeniu nemeckého nacionalizmu. Takže to nebola len nevinná filozofická hra.

Barbora: Dobre, to bol Fichte. Čo prišlo po ňom?

Jakub: Friedrich Schelling. On sa na to pozrel trochu inak. Povedal, že ani to Fichteho „Ja“, ani príroda nie sú prvotné. Nad nimi je niečo, čo nazval Absolútno. Je to akási prvotná jednota, kde je reálny aj ideálny svet úplne totožný.

Barbora: Čiže akási harmónia všetkého so všetkým?

Jakub: Presne. Až keď sa táto dokonalá identita rozpadne na protipóly – ako subjekt a objekt, alebo duch a príroda – vzniká svet, ako ho poznáme. A vieš, kde videl najdokonalejšie spojenie týchto protikladov? V umení. Pre neho bola estetika vrcholom filozofie.

Barbora: A tým sa dostávame k tomu najznámejšiemu... Hegel, však?

Jakub: Áno, Georg Wilhelm Friedrich Hegel. Ten prišiel s konceptom, ktorý ovplyvnil myslenie na ďalšie storočia – s dialektikou. Podľa neho sa bytie neustále vyvíja. Existovať znamená „stávať sa“.

Barbora: A to sa deje ako? Má to nejaké pravidlá?

Jakub: Má. Dialektickú logiku. Je to slávna trojica: téza, antitéza a syntéza. Dajme si príklad. Muž je téza. Žena je antitéza – jeho protiklad. Ich spojením vzniká dieťa, ktoré je syntézou. Ale pozor, syntéza nie je len zrušením tých dvoch, ona ich zachováva a pozdvihuje na vyššiu úroveň.

Barbora: Wow. Takže konflikt a protiklady sú vlastne motorom vývoja?

Jakub: Presne tak! Pre Hegela to nebol len spôsob myslenia, ale zákon, podľa ktorého sa vyvíja celá realita, celá história.

Barbora: Takže, ak by sme to mali zhrnúť... Fichte dal do centra aktívne Ja. Schelling hľadal jednotu v Absolútne. A Hegel videl celý svet ako dynamický proces vývoja riadený dialektikou.

Jakub: Perfektné zhrnutie. Od radikálneho subjektu sme sa dostali až k dejinám ako logickému procesu. Bol to neuveriteľný myšlienkový skok.

Barbora: A zároveň to bol posledný myšlienkový skok v našom podcaste. Týmto sa naša cesta dejinami filozofie končí. Jakub, ďakujem ti veľmi pekne za všetky tieto týždne plné myšlienok.

Jakub: Aj ja ďakujem, Barbora. Bola to radosť.

Barbora: A vám, naši milí poslucháči, ďakujeme za vernosť. Dúfame, že ste si to užili rovnako ako my. Majte sa krásne a... neprestávajte premýšľať! Ahojte.

Jakub: Ahojte.